Spoločnosť a duchovnosť, dve oblasti, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať oddelené, no v skutočnosti sú hlboko prepojené a tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexnej existencie človeka. Sociálny rozmer sa týka interakcií, vzťahov a štruktúr, ktoré vytvára človek v spoločnosti, zatiaľ čo duchovný rozmer sa zameriava na vnútorný svet, hodnoty, zmysel života a vzťah k niečomu, čo človeka presahuje. Tento článok sa zameriava na preskúmanie týchto dvoch rozmerov a ich vzájomné ovplyvňovanie sa.
Novoveká európska spoločnosť a jej transformácie
Novoveká európska spoločnosť prešla rozsiahlymi zmenami, ktoré možno označiť za civilizačné. Charakteristickým znakom týchto procesov je abstraktná racionalita, ktorá dosiahla významné úspechy vo vede, technike, politike a ekonomike. V druhej polovici 20. storočia vstúpila európska spoločnosť do planetárneho štádia, v ktorom dominujú informačné médiá a globalizácia vo všetkých sférach života. Tieto zmeny ovplyvnili aj vnímanie sociálneho a duchovného rozmeru človeka.
Spiritualita: Hľadanie zmyslu a presahu
Výraz spiritualita sa v súčasnosti stáva predmetom záujmu nielen laikov, ale aj mnohých psychológov a psychiatrov. Definícia spirituality je komplexná a nejednoznačná. Vo všeobecnosti ju možno chápať ako životnú prax, spôsob vnímania a osobného zaobchádzania s tým, čo človeka presahuje - s Bohom, s božským. Môžeme ju tiež definovať ako rozmer života, v ktorom si uvedomujeme Božiu prítomnosť.
Profesor Vladimír Smékal, český psychológ, definuje spiritualitu ako pestovanie citlivosti k duchovným hodnotám a často ju chápe ako synonymum duchovného života. Viktor Emil Frankl, rakúsky neurológ a psychiater, videl podstatu spirituality v svedomí. David Fontana, britský psychológ, zdôrazňoval, že spiritualita nie je len o modlitbách a meditáciách, ale o spôsobe života, pohľade na svet, komunikácii, vzťahoch s rodinou a priateľmi a prístupe k práci.
Prepojenie sociálneho a duchovného rozmeru
Sociálny a duchovný rozmer človeka nie sú izolované, ale vzájomne sa ovplyvňujú a dopĺňajú. Duchovné hodnoty a presvedčenia ovplyvňujú správanie sa človeka v spoločnosti, jeho vzťahy s ostatnými a jeho prístup k riešeniu sociálnych problémov. Napríklad, človek, ktorý je hlboko veriaci, môže sa cítiť povinný pomáhať slabším a znevýhodneným členom spoločnosti, čo sa prejaví v jeho sociálnom správaní. Naopak, človek, ktorý žije v sociálne nespravodlivom prostredí, môže hľadať útechu a zmysel života v duchovných hodnotách.
Duchovný rozmer ako korektív spoločenských neduhov
V kontexte novovekej európskej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje abstraktnou racionalitou a zameraním na materiálne hodnoty, môže duchovný rozmer slúžiť ako dôležitý korektív. Prehnaný dôraz na racionalitu a ekonomický rast môže viesť k odcudzeniu, strate zmyslu života a sociálnym problémom. Duchovné hodnoty, ako sú láska, súcit, spravodlivosť a solidarita, môžu pomôcť obnoviť rovnováhu a prispieť k vytvoreniu spravodlivejšej a humánnejšej spoločnosti.
Spiritualita v každodennom živote
Spiritualita nie je len o náboženských rituáloch a dogmách. Môže sa prejavovať v rôznych formách v každodennom živote. Môže to byť prežívanie krásy prírody, umenia, hudby, v hlbokých rozhovoroch s priateľmi, v pomoci druhým ľuďom, v tvorivej činnosti alebo v meditácii a modlitbe. Dôležité je nájsť si spôsob, ako prežívať spiritualitu, ktorý je pre daného človeka autentický a zmysluplný.
David Fontana zdôrazňuje, že spiritualita je spôsob života a pohľad na svet. Je to spôsob, ako komunikujeme, aké máme vzťahy so svojou rodinou, s priateľmi, ako pristupujeme ku svojej práci. V tomto zmysle je spiritualita prítomná v každej oblasti života a ovplyvňuje naše rozhodnutia a správanie.
Kresťanská literatúra a spiritualita
Na Slovensku existuje množstvo kvalitnej kresťanskej literatúry, ktorá sa zaoberá témou spirituality. Tieto knihy, napísané skúsenými psychológmi a psychiatrami, ponúkajú hlbší pohľad na duchovný rozmer človeka a jeho prepojenie so sociálnym životom.
Spiritualita a psychológia
V posledných rokoch sa spiritualita stáva predmetom záujmu aj pre psychológov a psychiatrov. Štúdie ukazujú, že spiritualita môže mať pozitívny vplyv na duševné zdravie človeka. Pomáha zvládať stres, úzkosť a depresiu, zlepšuje kvalitu života a dáva pocit zmyslu a naplnenia.
Psychológovia sa zaoberajú rôznymi aspektami spirituality, ako sú napríklad náboženské presvedčenia, duchovné praktiky, transcendentálne zážitky a ich vplyv na osobnosť a správanie človeka. Snažia sa pochopiť, ako spiritualita môže pomôcť ľuďom vyrovnať sa s ťažkými životnými situáciami a nájsť vnútorný pokoj a harmóniu.
Výzvy a riziká
Hoci spiritualita môže mať mnoho pozitívnych vplyvov, existujú aj určité výzvy a riziká. Prehnaný dôraz na spiritualitu môže viesť k odmietaniu racionálneho myslenia, vedeckých poznatkov a medicínskej starostlivosti. Niektoré duchovné praktiky môžu byť škodlivé pre duševné zdravie, ak sa vykonávajú bez odborného vedenia. Dôležité je pristupovať k spiritualite kriticky a hľadať vyvážený prístup, ktorý rešpektuje vedecké poznatky a zdravý rozum.
Sociálny rozmer a jeho význam
Sociálny rozmer človeka zahŕňa všetky aspekty jeho života, ktoré súvisia s interakciami s ostatnými ľuďmi a so spoločnosťou ako celkom. Zahrnuje rodinu, priateľov, prácu, komunitu, kultúru a všetky sociálne inštitúcie. Sociálny rozmer ovplyvňuje identitu človeka, jeho hodnoty, správanie a životné príležitosti.
Kvalitné sociálne vzťahy sú nevyhnutné pre duševné zdravie a celkovú pohodu človeka. Izolácia a osamelosť môžu viesť k depresii, úzkosti a iným psychickým problémom.
Sociálna spravodlivosť a duchovný rozmer
Duchovný rozmer môže zohrávať dôležitú úlohu v presadzovaní sociálnej spravodlivosti. Duchovné hodnoty, ako sú súcit, spravodlivosť a solidarita, motivujú ľudí k tomu, aby sa angažovali v boji proti chudobe, diskriminácii a iným formám nespravodlivosti. Náboženské organizácie a duchovné hnutia často zohrávajú významnú úlohu v poskytovaní pomoci znevýhodneným skupinám obyvateľstva a v presadzovaní sociálnych zmien.
Vplyv globalizácie a technológií
Globalizácia a nové technológie majú hlboký vplyv na sociálny a duchovný rozmer človeka. Globalizácia prináša nové kultúrne vplyvy, ktoré môžu obohacovať, ale aj ohrozovať tradičné hodnoty a identity. Nové technológie, ako sú internet a sociálne médiá, umožňujú ľahšiu komunikáciu a zdieľanie informácií, ale zároveň môžu viesť k izolácii, závislosti a šíreniu dezinformácií.
Je dôležité kriticky hodnotiť vplyv globalizácie a technológií na sociálny a duchovný rozmer človeka a hľadať spôsoby, ako využívať ich pozitívne aspekty a minimalizovať negatívne dopady.
Hľadanie rovnováhy
Život v modernej spoločnosti kladie na človeka vysoké nároky. Je dôležité hľadať rovnováhu medzi sociálnym a duchovným rozmerom, medzi prácou a oddychom, medzi materiálnymi a duchovnými hodnotami. Nádeje sú ako ozdoby do vlasov. Dievčatá ich chcú mať priveľa. Táto metafora poukazuje na to, že mladí ľudia si často idealizujú budúcnosť a majú nerealistické očakávania.
Definícia Základných Pojmov
Pojem osobnosť je komplexný a v spoločenských vedách sa používa v rôznych významoch. Často sa nahrádza príbuznými termínmi ako človek, jedinec, individualita, osoba či bytosť. Pre lepšie pochopenie sociálneho rozmeru osobnosti je dôležité rozlišovať medzi týmito pojmami a chápať, ako sa osobnosť formuje a prejavuje v spoločenskom kontexte.
Podľa I. S. Kona sa pojem človek používa na označenie ľudského jedinca ako predstaviteľa biologického druhu. Jedinec vyjadruje človeka ako jedinečného predstaviteľa určitého celku alebo sociálnej skupiny, ktorej je súčasťou. Indivíduum (individualita) zdôrazňuje súbor zvláštnych a špecifických vlastností, ktoré odlišujú človeka od ostatných.
Samotný pojem osobnosť má viacero významov. V jednom zmysle označuje konkrétneho jedinca (osobu) ako subjekt činnosti, v jednote jeho individuálnych vlastností (jedinečné) a jeho sociálnych rolí (všeobecné). Sociológia sa zameriava predovšetkým na druhý význam osobnosti, ktorý skúma človeka v kontexte spoločenských vzťahov, činností, komunikácie a interakcie. Osobnosťou sa človek nerodí, ale stáva sa ňou v priebehu individuálneho života.
Koncepcie Vývinu Osobnosti
V priebehu historického vývoja vznikali rôzne koncepcie vývinu osobnosti človeka, pričom rozmach týchto teórií nastal najmä v 19. storočí. V závislosti od toho, na ktorý činiteľ vývinu osobnosti kládli dôraz, možno ich rozdeliť na niekoľko základných prúdov:
- Biologizujúce koncepcie: Zdôrazňujú vplyv biologických faktorov, ako sú dedičnosť a genetické predispozície, na vývin osobnosti.
- Psychologizujúce koncepcie: Zameriavajú sa na vnútorné psychické procesy, ako sú motivácia, emócie a kognitívne funkcie, ako hybné sily vývinu osobnosti.
- Sociologizujúce koncepcie: Kladú dôraz na vplyv spoločenských faktorov, ako sú kultúra, sociálne normy a interakcie, na formovanie osobnosti.
- Konvergentné koncepcie: Snažia sa o integráciu rôznych faktorov, biologických, psychologických a sociálnych, do komplexného modelu vývinu osobnosti.
Marxistická veda zastáva názor, že koncepcia človeka je dôležitou zložkou svetonázoru a ideológie. V protiklade k idealizmu a mechanickému materializmu chápe ľudí ako produkty okolností a výchovy, ale súčasne uznáva, že ľudia svoje okolnosti sami utvárajú. Podľa Marxa "ľudská podstata nie je nijaké abstraktum vlastné jednotlivému individuu. V skutočnosti je to súhrn spoločenských vzťahov."
Spoločenský Rozmer Osobnosti
Spoločenský rozmer osobnosti môže jedinec nadobúdať len v spoločenských podmienkach. Dôkazom tohto tvrdenia sú prípady detí, ktoré vyrastali mimo ľudskej spoločnosti a nedokázali si osvojiť základné sociálne zručnosti a správanie.
Základným metodologickým východiskom marxistickej teórie je téza, že ontogenéza - individuálny vývin osobnosti je výsledkom historického vývinu, t.j. výsledkom fylogenézy. Základom fylogenézy sú individuálne zmeny, t.j. ontogenéza. Myšlienku o jednote fylogenézy a ontogenézy sformuloval v 19. storočí Ernst Haeckel. Vo svojom diele Pôvod človeka a pohlavný výber podal Charles Darwin prírodovedecké vysvetlenie vývoja človeka zo zvieracích predkov. Na jeho diela nadviazal Friedrich Engels, ktorý poukázal a zdôvodnil, že na vyčlenenie človeka z ríše zvierat mali vplyv sociálne príčiny - práca, artikulovaná reč, deľba práce, spoločenské vedomie a pod. Karl Marx rozpracoval predovšetkým ekonomické a triedne aspekty a vypracoval komplexnú koncepciu človeka ako bytosti spoločensky triedne determinovanej.
Z ontogenetického hľadiska v procese socializácie dochádza k premene človeka z biologickej bytosti na bytosť spoločenskú. Pojem osobnosť sa prvý krát objavuje vo filozofii u rímskeho politika a filozofa Anicia Mantia Tourguatua Boethia. Už Aristoteles chápal človeka ako bytosť špecificky spoločenskú - ako „zoon politikon“. J. G. Herder vyslovil myšlienku, že človek je prvý prepustenec prírody na slobodu, F. Nietzsche - človek je bytosť nespevnená inštinktom, podľa G. F. Dôraz na sociálnu determináciu vývinu osobnosti človeka kládli podľa V. Grulicha aj predstavitelia funkcionálnej analýzy, ktorí považujú človeka za čiastkový element sociálneho systému. Rozhodujúci vplyv spoločenských podmienok na vývin človeka zdôrazňuje aj Emil Durkheim, podľa ktorého je spoločnosť činiteľom utvárajúcim jedinca podľa svojich potrieb.
V súčasnom ponímaní je človek chápaný ako bytosť bio-psycho-sociálna. Biologický aspekt znamená, že nositeľom tejto podstaty je živý organizmus. Psychologický aspekt zahŕňa vnútorné psychické procesy a vlastnosti. Sociálny aspekt vyjadruje skutočnosť, že bez ľudskej spoločnosti by sa človek nevyvinul ako osobnosť v pravom slova zmysle.
Socializácia ako Proces Začleňovania do Spoločnosti
Socializácia, alebo zospoločenšťovanie, je procesom včleňovania sa do spoločnosti, počas ktorého sa jedinec naučí poznávať seba a svoje prostredie, osvojí si pravidlá spolunažívania a možné i očakávané spôsoby správania. Je to proces pretvárania a vývoja človeka, resp. rozvoja jeho osobnosti pôsobením sociálnych vplyvov a vlastných činností jedinca. V procese socializácie získava jedinec špecificky ľudské spôsoby reagovania, špecificky ľudské vzorce vnímania, myslenia, cítenia, snaženia a konania. Socializáciu ponímajú autori rôzne široko. Najčastejšie sa definuje ako proces včleňovania sa jedinca do spoločenských vzťahov - prípravy človeka na prevzatie spoločenských rolí. V tomto zmysle sa považuje za základný znak sociálnej zrelosti. Vstup do zamestnania, začlenenie sa do novej rodiny, teda osamostatnenia sa jedinca od rodinnej závislosti - to sú znaky zavŕšenia, ukončenia socializačného procesu.
Erik H. Erikson rozdelil proces socializácie do niekoľkých fáz:
- Zahrňuje dôveru oproti nedôvere.
- Zahrňuje prevahu rodiacej sa autonómie nad zahanbením a pochybnosťami.
- Charakteristická je prevaha iniciatívy nad pocitmi viny.
Vo všetkých týchto fázach socializácie sa postupne dieťa stáva dospelým človekom. Formatívne činitele, ktoré participujú na procese socializácie, nazývame socializačné činitele.
Sociálna Adaptácia a Starnutie
Sociálna adaptácia je dôležitým aspektom sociálneho rozmeru osobnosti, najmä v kontexte starnutia. Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Ako uvádza Koval (2005), adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy.
Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca.
Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora.
Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu, je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.
Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok, človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života.
Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu.
Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia, pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť (Balogová a kol. Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009).
Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.
Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.
Stratégie adaptácie na starobu
Konštruktivizmus je optimálnou stratégiou. Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií. Obranný postoj je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc. Sklon k závislosti v starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím. Ďalej sú to ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.
Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra.