Premlčanie je kľúčovým inštitútom v právnom systéme, ktorý ovplyvňuje možnosť uplatnenia a vymáhania rôznych práv. V kontexte nároku na dôchodok má premlčanie špecifické uplatnenie a je predmetom častých súdnych sporov. Pochopenie premlčania, jeho podmienok a dopadov je nevyhnutné pre každého, kto si uplatňuje nárok na náhradu škody alebo iné plnenia súvisiace s dôchodkom.
Základné princípy premlčania
Podstata premlčania spočíva v tom, že pokiaľ sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykoná alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník po uplynutí zákonom stanovenej doby sa môže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané. V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom namietne premlčanie práva, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané.
Na to, aby premlčanie malo hmotnoprávne účinky, zákon v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje dve kumulatívne podmienky: márne uplynutie premlčacej doby a námietka premlčania vznesená dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide; za premlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom. Premlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plynutia (právna skutočnosť vyvolávajúca začiatok plynutia premlčacej doby) a koncom.
O tom, že sa právo nevykonalo, možno hovoriť vtedy, keď uplynula premlčacia doba a počas nej dlžník dobrovoľne nesplnil povinnosť zodpovedajúcu príslušnému právu a veriteľ sám sa zákonným spôsobom nedomáhal svojho práva jeho uplatnením na súde, prípadne u iného príslušného orgánu. Premlčanie teda samo osebe ešte nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), ale bráni len jeho vymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101 až § 110 Občianskeho zákonníka) na súde námietku proti uplatneniu práva.
Premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku
V prípade nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) je potrebné rozlišovať medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu navyše rozlišuje medzi dvoma druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú. Je to subjektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti.
Lehota na premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku začína plynúť najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé, mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou za súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel.
Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom, kto zodpovedá za škodu.
Ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov.
Príklad súdneho konania
Dňa 16. septembra 2016 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „[n]avrhovateľ sa žalobou zo dňa 23. 06. 2008 domáhal na Okresnom súde Bratislava I. nároku na náhradu za stratu zárobku pri invalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01. 07. 2015, t. j. od ukončenia štúdia.
Navrhovateľ žiadal od odporcu vyplatenie sumy 36.065,30 EUR spolu s 8,50 % úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 EUR od 01. 05. 2008 a k 01.07.2008 mesačné vyplácanie renty vo výške 523,80 EUR, valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, č. 461/2003 Z. z. Navrhovateľ žiadal priznať výšku náhrady na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahol, nebyť poškodenia zdravia, nakoľko v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča.
O žalobe navrhovateľa rozhodol Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 29. 01. 2014, ktorým zamietol návrh navrhovateľa, nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania, ktorej prvostupňový súd vyhovel. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity priznáva poškodenému rôzne právne nároky. Všetky tieto nároky sú samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odchylné. Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri posudzovaní ich premlčania. Náhrada za stratu na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom, ale jednotlivé sumy z dôchodku, ktoré sa už stali splatnými sa uhrádzajú úhrnnou sumou.
Súd ďalej uviedol, že náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Premlčuje sa preto celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. podal navrhovateľ odvolanie v zákonnej lehote. V odvolaní namietal právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti jedným nárokom s povahou opakujúceho sa plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok a neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.
O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktorý považuje za vecne správny.
Ako sa môžem brániť ako žalovaný na súde pre drobné spory? - Spotrebiteľské právo pre vás
V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom po jeho zmene so súhlasom súdu domáha zaplatenia sumy 35.065,30 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 17.785,30 € od 1. 5. 2008 a určiť, že k 1. 7. 2008 mu patrí z titulu náhrady za stratu na zárobku renta v sume 523,80 € mesačne, valorizovaná podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1 440,-- € valorizovaná v príslušnom kalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri zahraničných služobných cestách, určených vykonávacím predpisom medzi príslušným kalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. V predmetnom konaní sa teda navrhovateľ domáha náhrady straty na zárobku po priznaní invalidity od 1. 7. 2005, kedy ukončil štúdium na ⬛⬛⬛⬛, na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, nebyť poškodenia jeho zdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 31. 5. 2005.
Judikatúra Ústavného súdu
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. Sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podal proti napadnutému rozhodnutiu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 79/2016 z 8. júna 2016 tak, že dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a napriek tomu, že uznesenie najvyššieho súdu tvorí prílohu sťažnosti, sťažovateľ uvádza, že „[p]rípustnosť podania ústavnej sťažnosti odôvodňujeme ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
Najvyšší súd v konaní 3 Cdo/18/2013 rozhodol, že procesná vada konania uvedená v § 237 písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Nemôže však ísť o samotné rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Pokiaľ postupom súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už postupom súdu nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania, úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. V súlade s uvedeným názorom rozhodol Najvyšší súd aj v konania 3 Cdo/249/2008, 3 Cdo/290/2009, 1 Cdo/140/2009, 2 Cdo/83/2010, 4 Cdo/130/2009 a v ďalších konaniach.
„Na základe uvedených skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I.).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I.).
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 21. októbra 2015 (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I.).
Ďalšie aspekty premlčania
Zákaz bezdôvodného obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základných a všeobecných právnych princípov, na ktorých stojí od nepamäti celý kontinentálny právny poriadok. Základným zmyslom ustanovenia § 107 ods. V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané (rozhodnutie č. 26/1975, s. 144 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Ak účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie rodinného domu, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe, lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nebol rozhodujúcim okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď sťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať.
Premlčanie nároku advokáta na odmenu
Ak činnosť advokáta spočíva v poskytovaní právnych služieb pri uplatňovaní nároku klienta a príkaz klienta nie je obmedzený len na určité právne úkony, pričom medzi advokátom a klientom nebolo dohodnuté inak, nárok advokáta na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý jednotlivý úkon právnej služby, ale vykonaním celej činnosti, spočívajúcej v právnych službách, ku ktorým sa advokát zaviazal.
Ak predmetom príkazu je právne zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci, čiže nejde o vykonanie konkrétnych úkonov právnej služby ani o postupné plnenie príkazu, ale záväzok poskytovať právnu pomoc v súdnom konaní do jeho právoplatného skončenia, začiatok premlčacej doby možno viazať na okamih splnenia alebo vykonania príkazu, resp. zániku príkaznej zmluvy aplikujúc primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva podľa § 731 Občianskeho zákonníka alebo odvolaním príkazu podľa § 732 Občianskeho zákonníka.
Premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej porušením iného zákona
Na aplikovanie obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. Ak nedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania.