Rudolf Schuster sa 15. júna stal dôchodcom, čím sa uzavrela jedna kapitola jeho politického života. Pred svojím odchodom z úradu si uctil pamiatku troch slovenských osobností - M. R. Štefánika, Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka v Bratislave, rovnako ako v prvý deň svojho pôsobenia pred piatimi rokmi. Počas svojho mandátu vyhlásil amnestiu dvakrát: pri nástupe do funkcie a pri príležitosti končiaceho sa jubilejného roka 2000. Ako 66-ročný bol hospitalizovaný 14. júna 2000 s vysokými horúčkami a „rozvratom vnútorného prostredia“, čo viedlo k urgentnej operácii po prasknutí hrubého čreva. Po niekoľkých dňoch sa jeho stav postupne zlepšil a 15. augusta sa vrátil do úradu. Rudolf Schuster bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky v priamych voľbách v dňoch 15. a 29. mája 1999 a inaugurácia prebehla 15. júna 1999.
Kým jeho zvolenie oslavovali koaličné strany ako triumf demokracie, neskôr sa z neho stal odporca vlády. Prispeli k tomu aj prezidentove vážne zdravotné problémy. Vláda počas jeho neprítomnosti musela na seba prevziať niektoré prezidentské právomoci, na čo sa uzdravený Schuster po návrate urazil. Bol presvedčený, že vláda M. Dzurindu s ním už nerátala.
V prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 skončil štvrtý so ziskom 147 549 hlasov (7,43 %). V dôsledku toho ho 15. júna 2004 vystriedal Ivan Gašparovič.
Hodnotenie pôsobenia Rudolfa Schustera v úrade prezidenta
Politici sa k pôsobeniu prezidenta Rudolfa Schustera vyjadrovali skôr diplomaticky, pričom viacerí sa zhodli na jeho prínose pri začleňovaní Slovenska do Európskej únie a NATO. Podpredseda KDH Pavol Minárik uviedol, že Schuster nikdy neurobil nič, čo by bolo v rozpore s funkciou prezidenta, a zdôraznil potrebu ctiť si Ústavu a každého, kto nesie právomoc, ktorá z nej vyplýva. Naopak, poslanec SMK Miklós Duray bol kritickejší a poznamenal, že Schuster nesplnil jeho očakávania, pričom jeho vzťah k menšinám označil za „ani negatívny, ani pozitívny“.
Podpredseda ANO Jirko Malchárek povedal, že liberáli nevnímali pozitívne najmä posledné dva roky, pretože prezident vracaním zákonov komplikoval prijímanie reforiem. Malchárek kritizoval Schustera s tým, že „svoju funkciu politizoval v prospech ďalšej voľby, no občania túto jeho nadprácu vyhodnotili tak, že ho nezvolili“. Poslanec komunistov Karol Ondriáš si myslí, že Schuster prezidentoval v ťažkom období, keď ako ľavicový politik musel spolupracovať s krajne pravicovou vládou.
Šéf Smeru Robert Fico ocenil silné sociálne cítenie prezidenta a jeho pôsobenie v zahraničnej politike, ktoré podľa neho nebolo nikdy docenené médiami ani vládou Mikuláša Dzurindu. Fico vyjadril presvedčenie, že Schuster urobil pre Slovensko v zahraničnej politike „možno viac ako celá vláda“. Podpredseda HZDS Sergej Kozlík síce ocenil jeho prínos v zahraničnej politike, no domnieva sa, že sa bude pamätať na Schusterov „zatrpknutý koniec“, ktorý si podľa Kozlíka pokazil opätovnou kandidatúrou.
Životopisné údaje Rudolfa Schustera
Ing. Rudolf Schuster, CSc., Dr. h. c. sa narodil 4. januára v Košiciach. Detstvo prežíval v Medzeve, centre dolnospišských (karpatských) Nemcov. V Košiciach vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú. V rokoch 1954 - 1959 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde študoval odbor inžinierske staviteľstvo.
Jeho kariéra zahŕňa rôzne pozície:
- 1974 - 1979: Podpredseda pre služby na národnom výbore mesta Košice.
- 1979 - 1983: Prvý podpredseda pre ekonomiku na národnom výbore mesta Košice.
- 1983 - 1986: Prvýkrát primátor mesta Košice.
- 1986 - 1989: Predseda Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach.
- 30. november 1989 - 30. jún 1990: Predseda Slovenskej národnej rady.
- 1990 - 1992: Veľvyslanec ČSFR v Kanade.
- 1993 - 1994: Pracovník na ministerstve zahraničných vecí v Bratislave.
- 1998 - 1999: Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (od októbra 1998), člen Výboru pre kultúru a médiá (6. november 1998 - 16. marec 1999), člen Výboru pre ľudské práva a národnosti (od 16. marca 1999 do 29. mája 1999).
- 15. jún 1999 - 15. jún 2004: Druhý prezident Slovenskej republiky.
Podľa niektorých názorov počas výkonu funkcie primátora Košíc zadlžil mesto tak, že bolo nutné zaviesť tzv. ozdravný režim, ktorý sa skončil až v roku 2003.
Prezidentská renta a iné benefity
Končiacim prezidentom či prezidentkám sa po uplynutí ich posledného funkčného obdobia doživotne vypláca takzvaná prezidentská renta. Jej suma sa každý rok mení. Plat poslancov a poslankýň sa odvíja od toho, ako sa darí nášmu hospodárstvu. Je to vždy trojnásobok priemernej mzdy, ktorú zarobili Slovenky a Slováci v predchádzajúcom roku. Poslanci dostávajú okrem základnej mzdy a príplatkov za funkcie aj takzvané paušálne náhrady, ktoré im majú pokryť výdavky navyše, ako napríklad ubytovanie či dopravu. Plat prezidenta či prezidentky v „dôchodku“ však neráta s paušálnymi náhradami a to, koľko peňazí mu/jej na účet pípne, závisí iba od toho, aká je základná mzda poslancov. Plat odchádzajúceho prezidenta bol až do roku 2015 vo výške 996 eur.
Bývalí prezidenti majú doživotný nárok na mesačnú odmenu vo výške poslaneckého platu, čo je aktuálne 3,9 tisíca eur (údaj z roku 2023). Bývalá hlava štátu však dostáva mesačný plat už bez paušálnych náhrad a príplatkov.
Okrem doživotnej renty majú bývalí prezidenti nárok aj na doživotnú ochranku, ktorú im poskytuje Úrad na ochranu ústavných činiteľov. Spolu s ochrankou je bývalým prezidentom k dispozícii služobné auto s neobmedzenou nádržou. Exprezidenti už však nemajú nárok napríklad na ochranku pre svoju najbližšiu rodinu, čo mohli mať ešte počas vykonávania svojich mandátov. Na vládny špeciál má nárok vždy len aktuálny prezident, teda už nie exprezidenti.
Žiadny zákon nezakazuje bývalým prezidentom alebo prezidentkám zamestnať sa. Ak by chceli pracovať napríklad v súkromnom sektore, dostávali by plat za prácu a aj prezidentskú rentu. Zákon totiž vylučuje poberanie dvoch platov len v prípade, ak by opäť získali nejakú ústavnú funkciu. Ak po skončení výkonu svojej funkcie začne exprezident vykonávať inú funkciu ústavného činiteľa, po dobu výkonu tejto funkcie sa mu pozastaví vyplácanie tejto doživotnej mzdy. Túto dilemu rozlúskli poslanci v roku 2019, keď upravili Zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov.
Prezidentka Zuzana Čaputová bude v úrade končiť ako 50-ročná, a ak by sa napríklad rozhodla kandidovať za poslankyňu Národnej rady SR a bola by riadne zvolená, počas plynutia jej mandátu by dostávala iba poslanecký plat s paušálnymi náhradami. Kancelária prezidenta Rudolfa Schustera v minulosti žiadala o zvýšenie renty či platenie kancelárie alebo asistentov pre emeritných prezidentov, no vtedy jej požiadavkám nikto nevyhovel.
Protokol a oslovenie
Podľa diplomatického protokolu zostáva človeku oslovenie a titul prezidenta SR doživotne. Exprezidenti si tiež zachovávajú vysoké protokolárne poradie. V protokole zastávajú piate miesto, hneď za aktuálnym prezidentom, predsedom NR SR, predsedom vlády a predsedom Ústavného súdu SR.
Máme informácie, že prezident chce vyhlásiť...
Plat prezidenta počas výkonu funkcie
Prezident SR dostáva počas výkonu svojej funkcie plat vo výške štvornásobku mesačného platu poslanca NR SR. Nárok na mzdu má od prvého dňa mesiaca, v ktorom zložil sľub. K platu dostáva aj paušálne náhrady vo výške 1 327,76 eura mesačne. Z nich si najvyšší ústavný činiteľ platí napríklad osobného asistenta. Spolu s paušálnymi náhradami je tak plat prezidenta SR v súčasnosti necelých 17-tisíc eur mesačne.
K prezidentskej funkcii patria mnohé benefity. Najlukratívnejším z nich je plat, ktorý predstavuje 12-násobok priemernej mzdy bežného zamestnanca. K platu dostáva aj paušálne náhrady vo výške 1 327,76 eura mesačne. Z nich si najvyšší ústavný činiteľ platí napríklad osobného asistenta. Pri cestách do zahraničia, ktoré súvisia s výkonom funkcie prezidenta, dostáva náhrady. Ich výška je určená na 1,5-násobok cestovných náhrad predsedu Národnej rady, na ktorých sa uzniesol parlament. Hlava štátu okrem toho má auto a štátnu ochranku. Tieto nároky sú doživotné, teda prezident má služobné auto s plnou nádržou aj po tom, čo sa mu skončí výkon funkcie. Tiež má právo bezplatne využívať primerane vybavený byt.
Prezidentské sídla a rezidencie
Hlavy štátu s nástupom do úradu získavajú prístup aj k lukratívnym nehnuteľnostiam. Hoci oficiálnym sídlom prezidenta je Grassalkovičov palác v hlavnom meste, ten slúži najmä ako pracovisko a na reprezentatívne účely. Bývať sa v ňom nedá. Podobne je to tak aj s Bratislavským hradom. Zoznam tu však nekončí. Lovecký zámoček Hohenlohe v Tatranskej Javorine je národnou kultúrnou pamiatkou, ktorú hlavy štátu využívajú najmä na reprezentáciu. Postavený bol v roku 1885 kniežaťom Hohenlohe.
Absencia oficiálnej rezidencie sa ťahá od vzniku Slovenskej republiky. Keď sa Československo rozdelilo, Česi nadviazali na tradíciu sídiel československých prezidentov, trvajúcu už od roku 1918. Prezident mal teda k dispozícii Hradčany, ako letné reprezentačné sídlo sa určili Lány a Topoľčianky. Slovensko však tieto možnosti nemalo. Bratislavský hrad nebol v takom dobrom stave ako Hradčany, rekonštruoval sa. Grasalkovičov palác, ktorý sa určil ako sídlo, tiež prechádzal opravami.
Nevyužitou príležitosťou zostali Topoľčianky. Hoci medzi ich výhody patrí reprezentatívna lokalita, krátka vzdialenosť od hlavného mesta, čo umožňuje prijímať aj zahraničné návštevy, medzi prezidentské sídla sa nezaradili. Zámok bol v minulosti letným sídlom Habsburgovcov, po prvej svetovej vojne slúžil ako prezidentské letovisko. V tomto období sa uskutočnila aj zatiaľ posledná väčšia stavebná úprava troch renesančných krídel celého objektu. Do Topoľčianok mimoriadne rád pravidelne chodieval prvý prezident Československej republiky T. G. Masaryk, ktorý tu nielen oddychoval, ale aj pracoval. Navštevovali ho však aj Tiso, Beneš, Gottwald či Zápotocký. Prezident Ivan Gašparovič počas svojho pôsobenia prišiel s návrhom, aby nehnuteľnosť vzala pod správu prezidentská kancelária, nikdy sa to však nestretlo s realitou.
Bývanie prezidentov
Súčasná prezidentka Zuzana Čaputová celé obdobie výkonu funkcie bývala vo vlastnom rodinnom dome v Pezinku. Exprezident Kiska býval počas svojho mandátu v štátnej bytovke v bratislavskej diplomatickej štvrti Čmelovec. Bola kúpená pre prezidenta Rudolfa Schustera v roku 2000 za 36 miliónov slovenských korún (približne 1,2 milióna eur). Vila sa nachádza v jednej z najlukratívnejších lokalít Bratislavy. Pozemok má rozlohu 4 300 štvorcových metrov. Schuster bol jediným prezidentom, ktorý v tomto dome býval. Odsťahoval sa v roku 2004, keď vo vile vybuchol kotol. Odvtedy budova chátra. Oprava schátranej nehnuteľnosti by si totiž vyžiadala zhruba milión eur, čo sa bývalému prezidentovi Andrejovi Kiskovi zdalo pridrahé.
tags: #vysluhovy #dochodok #prezidenta #schuster