Výchova mentálne postihnutých: Komplexný pohľad na edukáciu a integráciu

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Na Slovensku je však počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší v porovnaní s medzinárodnými štúdiami, ktoré uvádzajú priemerný výskyt na úrovni 1,83 %.

Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.

Mentálne postihnutie predstavuje rozsiahlu oblasť s mnohými špecifikami, ktorá si vyžaduje špeciálny prístup vo výchove a vzdelávaní. Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky.

Vymedzenie pojmov a klasifikácia

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Je to vedný odbor špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami.

Mentálna retardácia vs. mentálne postihnutie

• Mentálna retardácia (MR): Najširšie označenie pre ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie. Prejavuje sa už v útlom detskom veku a je súborným označením pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie (IQ pod 70). Delí sa na oligofréniu a demenciu.
• Mentálne postihnutie (MP): Najširší, najvšeobecnejší strešný pojem, spoločensky akceptovateľnejší. Označuje všetkých jedincov s IQ pod 85, vrátane MR a hraničného pásma. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Stupne mentálnej retardácie podľa IQ

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100.

Nižšie uvádzame všeobecné členenie úrovní rozumových schopností:

Jednotlivé stupne sú charakterizované nasledovne:

• Debilita (ľahká mentálna retardácia, IQ 70-50): Jedinec je vychovávateľný a vzdelávateľný. Deti s miernou duševnou zaostalosťou navštevujú špeciálne školy. Môžu mať eretickú formu (nekľud, pohyblivosť) alebo apatiu.
• Imbecilita (stredná mentálna retardácia, IQ 49-35): Jedinec nie je vzdelávateľný, iba vychovávateľný. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky - primitívne myslenie, oneskorená reč, manuálne nezručný, agramatická reč, poruchy výslovnosti. Výchova - osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky (nesamostatný, stála starostlivosť).
• Idiocita (ťažká a hlboká mentálna retardácia, IQ 34-0): Jedinec nie je vzdelávateľný a vychovávateľný. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov.

Etiológia a vek vzniku mentálneho postihnutia

Z hľadiska etiológie možno fenomén mentálneho postihnutia členiť podľa mnohých kritérií. Etiologické faktory sa najčastejšie rozdeľujú na endogénne (genetické, hereditárne a pod.) a exogénne (biologické, chemické, fyzikálne a pod.). Môžu pôsobiť prenatálne, perinatálne a postnatálne.

• Prenatálne: Pred narodením, obdobie vnútromaternicového vývinu. Príčinou poškodenia plodu môžu byť infekčné ochorenia matky (rubeola, TBC, osýpky), extrémne hladovanie, zlá životospráva (tabakizmus, alkoholizmus, drogová závislosť), stres.
• Perinatálne: Počas pôrodu (napr. kliešťový pôrod, rôzne komplikácie pri pôrode).
• Postnatálne: Po narodení (napr. úrazy, nehody, pády).

Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj prípady do 18. roku života.

Výchova a vzdelávanie mentálne postihnutých na Slovensku

V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).

Pedagogika psychosociálne narušených

Pedagogika psychosociálne narušených je odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá edukáciou, reedukáciou a celkovou výchovnou rehabilitáciou jednotlivcov s poruchami správania. Psychosociálne narušenie je narušením sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jedinec maladaptívne správa, teda koná v rozpore s očakávaniami, vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy.

Poruchy správania a ich príčiny

Poruchy správania predstavujú široké spektrum maladaptívnych foriem správania. Delia sa na:

• Disociálne správanie: Nie je spoločensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem. Ide o prejavy vzdoru, neposlušnosti, prípadne iné odchýlky na báze neuróz, ako sú tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie.
• Asociálne správanie: Záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže.
• Antisociálne správanie: Najzávažnejší stupeň porúch správania, ktoré je spoločensky nebezpečné a protispoločensky zacielené, pretože sa porušujú právne normy spoločnosti. Na označenie tohto stupňa porúch správania sa používajú termíny delikvencia a kriminalita.

Príčiny porúch správania môžu mať exogénny alebo endogénny charakter:

• Exogénne príčiny: Patologické prostredie, negatívne výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory.
• Endogénne príčiny: Hereditárne podmienené, poruchy centrálneho nervového systému, dysfunkcie (ĽMD), dispozícia k neurózam, psychické poruchy rôznej etiológie.

Patológia prostredia zahŕňa výchovnú zanedbanosť, nesprávne vzory správania rodičov, disharmonické spolužitie, rozpad rodiny, citovú tuposť rodičov, alkoholizmus, kriminalitu a duševné choroby rodičov. Nízka životná úroveň rodiny vytvára tiež dispozície pre poruchy správania. Poruchy vnímania, najmä nespoznané zmyslové poruchy, obmedzujú socializáciu jedincov, ktorí svoje nedostatky chcú nežiaducim správaním prekonať. Poruchy citovej nevyrovnanosti, ako je citová tuposť, predráždenosť, môžu vyvolať poruchy správania, hoci sú následkom mozgovej dysfunkcie. Motorická nevyrovnanosť, motorický nepokoj, neobratnosť sa často pokladá za zlozvyk. Ak dieťa nenachádza v spoločenskom prostredí, v ktorom žije, primeranú odozvu na svoje prejavy, cíti sa zbytočným a uchyľuje sa do spoločenskej izolácie s odmietavým správaním.

Vymedzenie predmetu pedagogiky viacnásobne postihnutých (PVNP)

PVNP sa zameriava na edukáciu jednotlivcov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. Viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Vašek rozlišuje dve kategórie VNP:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP - výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Cieľom je vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu.

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).

Špeciálne metódy edukácie VNP

Špeciálne metódy uvádza Vašek nasledovne:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Zásady špeciálnej výchovy sú základné poučky, pravidlá, smernice, ktoré sa majú v špeciálnej výchove dodržiavať, pokiaľ ide o výber metód, foriem a prostriedkov výchovy postihnutých alebo narušených jedincov. Na zreteli treba mať v špeciálnej pedagogike všeobecné pravidlá:

• Najprv poznaj, potom vychovávaj.
• Nie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutého.

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie.

Psychopedická diagnostika zahŕňa:

• Anamnézu: Získavanie informácií o vývoji jedinca, jeho zdravotnom stave a rodinnom prostredí.
• Pozorovanie: Sledovanie správania jedinca v rôznych situáciách.
• Testy: Používanie štandardizovaných testov na meranie kognitívnych schopností, sociálnej zrelosti a motorických zručností.
• Rozhovor: Komunikácia s jedincami, jeho rodinou a odborníkmi.

Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca. Medzi diagnostické metódy využívané v špeciálno-pedagogickej poradni (ŠPP) patria: rozhovor, dotazník, pozorovanie, písomné testy, testy motoriky, kauzistické metódy.

Systém špeciálneho školstva na Slovensku

Podnet na zaradenie žiaka do systému špeciálnej výchovy a vzdelávania môže dať buď samotný rodič dieťaťa alebo iný zákonný zástupca, lekár, riaditeľ školy, resp. Rodičovi dieťaťa, ktoré má zdravotné postihnutie sa odporučí, aby navštívil centrum špeciálnopedagogického poradenstva, ktoré uskutoční alebo sprostredkuje potrebné vyšetrenia a pripraví dokumentáciu, na základe ktorej riaditeľ rozhodne o prijatí dieťaťa do systému špeciálneho školstva. Konečnú špeciálnopedagogickú diagnózu, z ktorej sa vychádza pri odporúčaní spôsobu, foriem a metód vzdelávania žiaka so zdravotným znevýhodnením stanovuje potom špeciálny pedagóg a to až po prehodnotení všetkých vyšetrení. Súčasne sa definujú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby s naznačením pedagogickej prognózy. Rozhodnutie o prijatí dieťaťa do systému špeciálnej výchovy a vzdelávania je v kompetencii riaditeľa školy, resp. školského zariadenia, vždy však s informovaným súhlasom zákonného zástupcu dieťaťa. Špeciálna škola narozdiel od spádovej nemá povinnosť prijať dieťa. V prípade zamietnutia žiadosti škola uvedie dôvody neprijatia dieťaťa a navrhne spolu s CPP, kde môže byť dieťa umiestnené v rámci povinnej školskej dochádzky.

Pre deti a žiakov so zmyslovým a telesným postihnutím sa zriaďujú špeciálne školy až do úrovne vyššieho sekundárneho vzdelávania, t.j. materské školy, základné školy, gymnáziá, stredné odborné školy. Vzdelanie získané v školách hlavného prúdu a systéme špeciálneho školstva pre deti a žiakov so zmyslovým a telesným postihnutím je rovnocenné.

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu pokračovať v štúdiu v odborných učilištiach alebo praktických školách. Prihlášku podáva zákonný zástupca žiaka, obsahuje vyjadrenie odborného dorastového lekára o zdravotnej spôsobilosti žiaka spolu s pedagogickou dokumentáciou. V špeciálnych školách možno predĺžiť dĺžku vzdelávania až o dva roky.

Metódy a programy práce s mentálne postihnutými

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity.

Základné skupiny metód

• Reedukačné metódy: Súhrn špecificko-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia = prevýchova, obnovená výchova - je to označenie pre také špecificko-pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie, alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia = vyváženie, vyrovnanie - poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové,… vnímanie).
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia = schopnosť → znovuuschopnenie - súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu, rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.

• Ovládače: Umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie.
• Komunikátory: Slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Existujú rôzne typy komunikátorov, od adaptovaných tlačidiel s nahranými odkazmi po komunikátory s viacerými tlačidlami s obrázkami a symbolmi. Komunikátory rozširujú možnosti komunikácie a komunikačné prejavy sa stávajú zrozumiteľné.
• Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti: Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

• Program W. Strassmeiera: Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách.
• Bazálna stimulácia: Je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Základom sú elementárne podnety v najjednoduchšej podobe.
• Snoezelen: Je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín a nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Realizuje sa v špecificky upravenom prostredí s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi.

Sexualita a vzťahy u ľudí s mentálnym postihnutím

Túžby po láske a sexe bývajú v prípade ľudí s mentálnym postihnutím často nenaplnené, hoci na tieto prirodzené vášne a inštinktívny pud majú rovnaké právo ako všetci ľudia. Hana Šimáčková, predsedníčka sexuálnych dôverníkov v Českej republike, absolvovala odbor špeciálna pedagogika - učiteľstvo na pražskej Univerzite Karlovej a dlhodobo sa zameriava na prácu so sexualitou a vzťahmi dospelých ľudí s mentálnym postihnutím a kombinovaným postihnutím, a poruchou autistického spektra.

Podľa Hany Šimáčkovej, pokiaľ sú ľudia s mentálnym postihnutím udržovaní v akejsi detskej role, nedokážu naplňovať svoje sexuálne potreby a vzťahy v rámci zákonných a spoločenských noriem. Robí to z nich „divných ľudí“ a možno aj preto sa v ich prípade sexuality bojíme.

Podpora, o ktorú sa pri ľuďoch s mentálnym poškodením veľmi snažíme, by mala v prvom rade mieriť do rodín. Aby už od narodenia dieťaťa nedochádzalo k efektu, ktorý sa často deje - že viac ako to, či sa mi narodila dcéra alebo syn, riešime práve to postihnutie. Preto potrebujeme k sexuálnej výchove a osvete pristupovať špecifickejšie, aby títo ľudia dostali informácie primerané svojej mentálnej kapacite, veku a potrebám.

V Českej republike v rámci organizácie, ktorú Hana Šimáčková založila spolu s Petrom Eisnerom a Věrou Srdečnou, rozvíjajú tzv. pozíciu sexuálneho dôverníka. Ten by mal fungovať či už v rámci sociálnych služieb, alebo špeciálneho školstva, prípadne v rámci poradne, na ktorú sa môže rodič dieťaťa s mentálnym postihnutím obrátiť.

Postoj spoločnosti a rodiny k ľuďom s postihnutím

Akýkoľvek druh postihnutia ovplyvňuje celú osobnosť jedinca. Postoj spoločnosti k ľuďom s postihnutím býva emocionálny - buď je predmetom súcitu, alebo vzbudzuje odpor. Tento postoj býva často spojený s predsudkami. Reakcie postihnutého: Zistí, aký postoj má k nemu jeho okolie, jeho vnímanie je citlivejšie a intenzívnejšie.

Rodina postihnutého prechádza viacerými fázami:

• Fáza šoku a popretia: Neprijateľná skutočnosť, nechcú nič počuť o starostlivosti o také dieťa, lekár- nosí zlé správy „náhradný vinník“.
• Fáza postupnej akceptácie a vyrovnanie sa s problémom: Rodičia majú záujem o ďalšie informácie (zdravotné, výchovné), chcú poznať príčinu postihnutia, dosť často tu dochádza k rezignácii - akceptácia názoru, že sa nič nedá robiť a dôsledkom môže byť zbytočná stagnácia vývoja dieťaťa, v tých oblastiach, kde by nemusela byť.
• Fáza realizmu: Rodičia sa zmierili zo skutočnosťou a snažia sa zmierniť dôsledky postihnutia.

tags: #vychova #mentalne #postihnutych