Stredovek, hoci často vnímaný ako obdobie temna a násilia, mal aj svoju menej známu stránku - vyvíjajúci sa systém sociálnej starostlivosti. Hoci sa tento systém značne líšil od moderného chápania sociálnej práce, jeho základy možno nájsť už v tomto období. Tento článok sa zameriava na preskúmanie stredovekej starostlivosti o núdznych, pričom zdôrazňuje vplyv kresťanstva, sociálnu náuku Cirkvi a vývoj sociálnej práce v priebehu storočí.
Vplyv kresťanstva a sociálna náuka Cirkvi
Kresťanstvo zohralo kľúčovú úlohu v stredovekej starostlivosti o núdznych. Sociálna práca v zmysle sociálnej pomoci má korene v počiatkoch ľudstva a na území Európy ju po stáročia zabezpečovali najmä kresťanské cirkvi. Sociálna služba cirkvi sa v prvých storočiach zameriavala na starostlivosť o vdovy, siroty, chorých a núdznych, väzňov a vyhnancov, zomrelých, pútnikov a blížnych v neočakávanom nešťastí, otrokov, manželstvá a rodiny. Biblia vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, ako je nasýtenie hladných, napojenie smädných, pomoc chudobným a trpiacim, chorým a väzneným. Už v ranom období existoval prepracovaný systém sociálnej svojpomoci.
Po celej Európe vznikali prvé rehoľné spoločenstvá, ktoré sa venovali sociálnej práci, orientovanej najmä na chudobných a postihnutých. Sociálna náuka Cirkvi je dôkladnou formuláciou výsledkov pozornej úvahy o zložitých skutočnostiach ľudského života v spoločnosti a v medzinárodnom kontexte, vo svetle viery a cirkevnej tradície. Skúma človeka v konkrétnej situácii, v rámci osobných vzťahov a v celosvetovom merítku. Východiská čerpá z Písma a z jeho interpretácie - cirkevnej tradície. Sociálna náuka nie je ideológia, ale vychádza z predstáv a názorov Boha. Je súčasťou teológie, konkrétne morálnej teológie. Kresťanské sociálne učenie nadväzuje na Kristovo učenie a začalo sa rozvíjať v staroveku. Ďalší medzník predstavuje obdobie raného stredoveku v dielach cirkevných otcov a mimoriadne sa rozvinulo v stredoveku v škole scholastikov pod vedením sv. Tomáša Akvinského.
Vývoj kresťanského sociálneho učenia a katolíckej sociálnej náuky
Katolícka sociálna náuka vznikla neskôr, na sklonku 19. storočia, vydaním prvej sociálnej encykliky „Rerum novarum“, ktorú napísal pápež Lev XIII. v roku 1891. Katolícku sociálnu náuku a kresťanské sociálne učenie nemožno stotožňovať. Katolícka sociálna náuka je založená na viere a v nej hľadá východiská na riešenie sociálnych problémov. Vývoj názorov katolíckej sociálnej náuky prešiel niekoľkými fázami. Prvá fáza zahŕňa názory významných cirkevných otcov v období raného stredoveku, napr. Sv. Augustína, sv. Bazila, sv. Ambróza, sv. Chrizostoma, sv. Gregora Veľkého, sv. Alberta Veľkého a ďalších. Druhá fáza zahŕňa názory predstaviteľa „Školy scholastikov“ sv. Tomáša Akvinského, ktorý ich uvádza vo svojom rozsiahlom diele „Summa theologica“. V ňom dokázal spojiť aristotelovskú filozofiu s kresťanskou teológiou a vytvoriť tzv. „Tomistickú syntézu“. Významné miesto zaujíma teória a obhajoba súkromného vlastníctva, ktoré považuje za prirodzené právo človeka, zdôvodnil nutnosť a význam súkromného vlastníctva a jeho zlúčiteľnosť s kresťanstvom. Tretia fáza zahŕňa názory kresťanských utopických socialistov.
Novodobé dejiny katolíckej sociálnej náuky môžeme rozdeliť do štyroch vývojových fáz:
- Prvá vývojová fáza (1891 - 1931): Obdobie od vydania prvej sociálnej encykliky „Rerum novarum“ pápežom Levom XIII., ktorá položila základ pre vznik katolíckej sociálnej náuky ako vedy. Kľúčovým problémom bolo riešenie tzv. „robotníckej otázky“. Pápež Lev XIII. sa postavil na stranu zbedačenej robotníckej triedy a vyzval štát a odbory, aby túto otázku vyriešili pokojnou cestou.
- Druhá vývojová fáza (1931 - 1961): Obdobie od vydania druhej sociálnej encykliky „Quadragesimo anno“ pápežom Piom XI. v roku 1931. Ťažisko encykliky je v kritickej analýze neznesiteľnej biedy a ťažkom sociálnom postavení pracujúcich v podmienkach svetovej hospodárskej krízy.
- Tretia vývojová fáza (1961 - 1981): V tomto období vydal pápež Ján XXIII. sociálnu encykliku „Mater et Magistra“, v ktorej zdôrazňuje, že katolícka sociálna náuka sa musí dôslednejšie zaoberať „sociálnou otázkou“. Následne v roku 1963 vydal encykliku „Pacem in terris“. Vynorila sa otázka, či má katolícka cirkev právo podieľať sa na riešení závažných sociálnych problémov spoločnosti.
- Štvrtá vývojová fáza (1981 - súčasnosť): Toto obdobie je bohaté na významné svetové udalosti a nové sociálne problémy. Pápež Ján Pavol II. vydal tri sociálne encykliky:
- „Laborem exercens“ (1981): Zameriava sa na charakter ľudskej práce, ktorá v katolíckej sociálnej náuke zaujíma ústredné postavenie a je kľúčom na riešenie všetkých sociálnych otázok.
- „Sollicitudo rei socialis“ (1987): Venovaná hospodárskej a sociálnej zaostalosti krajín tretieho sveta a ich problémom, ako sú bieda, hlad, podvýživa, vysoká úmrtnosť detí a demografické problémy.
- „Centesimus annus“ (1991): Hodnotí a charakterizuje najvýznamnejšie udalosti svetových novodobých dejín a venuje mimoriadnu pozornosť príčinám rozpadu svetovej socialistickej sústavy a problémom postkomunistických krajín pri transformácii ekonomiky.
Svätá Alžbeta Uhorská - Patrónka charity
Svätá Alžbeta Uhorská je významným príkladom prepojenia viery a sociálnej práce. Narodila sa v roku 1207 ako dcéra uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Ako trinásťročná sa vydala za Ľudovíta IV. Obaja boli vzornými panovníkmi, zakladali chudobince, podporovali chudobných a chorých, zamestnávali ich pri svojom dvore a snažili sa odstrániť sociálnu nerovnosť zmenou medziľudských vzťahov, rešpektovaním ľudskej dôstojnosti a priznaním práv každému človeku. Alžbeta je známa ako krstná matka durínskych chudobných, a ako opatrovateľka chorých a opustených, ktorých vlastnoručne umývala a ošetrovala. Po smrti svojho manžela musela opustiť durínsky dvor a svoje tri deti dala do výchovy. Sama sa stala jednou z chudobných. Dnes je svätá Alžbeta Uhorská aj oficiálne patrónkou mesta Košice, čo bolo potvrdené Vatikánom.
Starostlivosť o núdznych v stredoveku a ďalších obdobiach
Najstaršou organizovanou pomocou odkázaným na Slovensku poskytovala cirkev. Hoci klasické sociálne zabezpečenie je späté s obdobím kapitalizmu, určité črty sociálneho zabezpečenia sa vyskytli už aj za feudalizmu. Už od 9. storočia môžeme v európskych podmienkach sledovať organizovanú formu účinnej pomoci odkázaným, ktorá bola spočiatku takmer výlučne viazaná na kláštory a rôzne cirkevné spoločenstvá. Tie pomáhali aj cudzincom a pocestným, ktorí sa dostali do ťažkostí, poskytnutím nocľahu a stravy. Postupne sa táto pomoc špecializovala podľa jednotlivých rádov (napr. františkáni, lazaristi). Rehoľné spoločenstvá vznikali ako reakcia na aktuálne potreby spoločnosti, ktorými bola nielen charitatívna oblasť, ale aj aktivity v zdravotnej činnosti, výchovno-vzdelávacie aktivity a pod.
Vývoj starostlivosti o núdznych prešiel viacerými fázami:
- Starostlivosť o núdznych v prvých storočiach po Kristovi (1. - 5. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v stredoveku (6. - 13. stor.)
- Starostlivosť o núdznych na začiatku novoveku (14. - 16. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v dobe absolutizmu a osvietenstva (17. - 18. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v dobe industrializácie (18. - 19. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v postindustriálnej spoločnosti (od 20. storočia)
Špitály a ich úloha
Špitály boli v skorších dobách podporované darmi alebo odkazmi majetku kláštorom a špitálom. V období revolúcie husitov však bola sústava špitálov takmer zrušená. Nárast nemajetných v 13. a 14. storočí spôsobil, že cirkev bola schopná postarať sa len o tých najodkázanejších. Niektoré miesta preto prevzali iniciatívu: zamestnávali a vyplácali verejných lekárov, opatrovníkov chudobných. Tým čiastočne nahrádzali chýbajúcu sociálnu starostlivosť.
V dobe renesancie preberalo meštianstvo filantropické iniciatívy, ktoré boli dovtedy výlučne cirkevné. Prvú nemocnicu založili v roku 1484 občania Menšieho Mesta pražského - Mestský špitál. Od 16. storočia boli zriadené ohrievame pre žobrajúcich a mestské úrady sa pokúšali žobrákov deliť na „domácich“ a „cezpoľných“, pričom tí druhí boli z mesta okamžite vyháňaní. Rozvoj meštianskej starostlivosti o chudobných bol v 16. a 17. storočí zabrzdený rekatolizáciou, ktorá posilnila moc cirkvi a monarchie. V roku 1620 bola cisárom Ferdinandom I. zriadená nemocnica Milosrdných bratov, ktorá plnila svoju funkciu až do 20. storočia.
Osvietenstvo a štátna starostlivosť
Od polovice 18. storočia prechádzala európska spoločnosť radou zmien. Koncom 18. storočia katolícka cirkev pod vplyvom osvieteneckých reforiem prichádza o rozhodujúce postavenie v oblasti starostlivosti o chudobných. Jozefom II. boli zrušené niektoré hygienicky nevyhovujúce nemocnice a namiesto nich cisár zriadil nové zdravotno-sociálne inštitúcie, ako chorobinec na Karlove s oddelením pre duševne chorých, pôrodnicu a Všeobecnú nemocnicu. Cisárovou ďalšou významnou iniciatívou bolo vybudovanie nalezincov pre opustené deti vo Viedni (1784) a Prahe (1789).
V roku 1781 Jozef II. vydal „Pravidlá direktívne“, ktoré určovali zriaďovanie nových inštitúcií (nalezincov, sirotincov, pôrodníc, nemocníc a chudobincov) a podporovali rozvoj ústavných foriem starostlivosti. Ústavy chudobných sa budovali v jednotlivých farnostiach a viedli ich „otcovia chudobných“. Povinnosť starostlivosti o chudobných sa tak preniesla na obec.
Rakúsko-uhorská monarchia a chudobinský zákon
V roku 1863 neboli farské ústavy formálne zo zákona zrušené, ale ich majetok bol prevedený na obecné chudobinské pokladne. V roku 1868 chudobinský zákon upravil povinnosť obce starať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi. Postupne prešiel značný podiel chudobinských nákladov na jednotlivé kraje. Jednalo sa predovšetkým o úhradu za ošetrenie chudobných vo verejných nemocniciach, za ošetrenie chudobných choromyseľných v krajinských ústavoch, za pôrody chudobných nemanželských matiek a za pobyt opustených chudobných nemanželských detí v nalezincoch od 6 rokov veku.
Ve stínu osvobození: Drsná realita a politické čistky v poválečných Životicích
V 19. storočí dochádza v dôsledku industrializácie k rozvoju miest a zbedačovaniu širokých vrstiev obyvateľstva. Mnoho detí je nútených pracovať už vo veľmi nízkom veku. Až počiatkom 20. storočia bola náhodná a roztrieštená starostlivosť o odkázané deti - do tej doby realizovaná prevažne cirkvou - postupne premenovaná na organizovanú, a to na princípoch individualizácie a prevencie. V roku 1902 bol zriadený Krajinský sirotský fond, ktorý poskytoval príspevok na deti v cudzej starostlivosti. V roku 1904 vznikajú neštátne okresné komisie pre starostlivosť o mládež, ktoré prijímali patronát nad odkázanými deťmi a rozdeľovali nielen príspevky zo fondu pre siroty, ale i stravu a ošatenie.
Súčasná charita na Slovensku
Dnes sa charita neobmedzuje len na zamestnancov zariadení a sociálnych pracovníkov, ale zahŕňa aj stovky dobrovoľníkov, ktorí či už samostatne alebo spoločne v rámci takzvaných farských charít rozširujú sieť pomoci, najmä v menších mestách či v obciach. Každá farská charita je iná, každá sa zameriava na iné aktivity, ale všetky spája to podstatné - pomoc núdznemu človeku.
Farské charity v praxi
Dunajská Streda
Vo Dunajskej Strede sa dobrovoľníci zomkli okolo Juraja Bugára, ktorého dlhodobý záujem o pomoc núdznych viedol k vzniku jednej z prvých farských charít v trnavskej arcidiecéze. Dnes ju tvorí osem dobrovoľníkov, ktorí sa pravidelne stretávajú a hľadajú možnosti pomoci. Hlavnými aktivitami sú jarná a jesenná zbierka potravín a materiálnej pomoci. Aktívne sa zapájajú aj do najväčšej potravinovej zbierky, z výnosu ktorej dokážu nazhromaždiť dostatok potravinovej pomoci pre núdznych v meste - rodiny, jednotlivcov i seniorov. Spolupracujú tiež s lokálnymi firmami, ktoré ich podporujú v distribúcii pomoci.
Drienica
V Drienici (okres Sabinov) sa o činnosti farských charít dozvedeli z charitného časopisu Cesta. Hoci fungujú len rok, už stihli zorganizovať potravinovú zbierku pre rodiny s deťmi v núdzi. Tento rok sa zapojili aj do upratovania budovy miestnej cirkevnej školy, pripravili Športový deň pre deti a mladých a na jeseň zorganizovali výrobu dušičkových vencov, pričom vypomáhala aj miestna mládež. Práve zapájanie mladých do činnosti dobrovoľníkov dáva tunajšej farskej charite zmysel fungovania. Chcú byť pre mladých ľudí vzorom, ako sa sebarealizovať, zmysluplne tráviť voľný čas, získať nových priateľov a určité zručnosti do života. Majú plno plánov - okrem zbierok zameraných na potravinovú pomoc pre núdznych sa chcú zapojiť do rekonštrukcie miestneho chrámu či pripraviť počas fašiangov Deň farnosti.
Špačince
Farníci v Špačinciach sú aktívni najmä vďaka dekanovi Ľubošovi Hašanovi, ktorý bol nadchnutý myšlienkou pomáhať biednym vo forme prvopiatkových zbierok trvanlivých potravín. Tie sa stali pevnou súčasťou farských aktivít. Okrem potravín zbierajú aj šatstvo podľa sezónnych potrieb či školské pomôcky. V Špačinciach zbierkami pomáhajú Trnavskej arcidiecéznej charite, ale napríklad aj bratislavskej organizácii Depaul či ženskému zariadeniu Jozefínum v Dolnej Krupej. Farníci sa tiež zapájajú do zbierky Vincentskej rodiny Boj proti hladu, kde predajom upečených medovníkových srdiečok zbierajú finančnú pomoc pre miesta, kde pôsobia vincentskí misionári či sestry vincentky. K pomáhaniu sa snažia vychovávať aj najmenších, učia deti podeliť sa s núdznymi, napríklad aj o sladkosti z mikulášskej výslužky. Rozbehli tiež aktivitu „100 metrov“, prostredníctvom ktorej povzbudzujú deti aj dospelých, aby si všímali ľudí, ktorí žijú blízko nich a zaujímali sa o to, čo potrebujú - napríklad odviezť k lekárovi alebo sa pozhovárať.
Diecézna charita Rožňava
Diecézna charita Rožňava poskytuje sociálne služby a pomoc seniorom, telesne znevýhodneným, ľuďom v nepriaznivom zdravotnom stave, rodinám v hmotnej a sociálnej núdzi, ľuďom bez domova a so závislosťami. Svoje poslanie napĺňa a zabezpečuje prostredníctvom charitatívno-sociálnych centier v Rožňave, Gelnici, Lučenci, Brezne, Divíne a Kokave nad Rimavicou. Súčasťou Diecéznej charity Rožňava sú aj farské charity. Ich činnosť je zameraná na sociálnu, charitatívnu a duchovnú pomoc ľuďom v núdzi v príslušných farnostiach a obciach. Naším hlavným poslaním je byť blízko pri človeku bez akéhokoľvek obmedzenia. Ten, kto príde k nám hľadať pomoc, aby ju aj našiel. Na základe kresťanských hodnôt - lásky k blížnemu, nezištnej pomoci núdznym a zachovania ľudskej dôstojnosti, Diecézna charita Rožňava pomáha ľuďom, ktorí sa nemôžu postarať sami o seba. Financie zo zbierky na charitu majú mimoriadny význam. V Dome Charitas sv. Františka z Assisi v Trstenej našlo prijatie a bezpečné útočisko už dvesto seniorov, niektorí z nich žili predtým na ulici. V hlavnom meste sa v Dome sociálnych služieb a rehabilitačnom stredisku Samária stará charita o ľudí s duševným ochorením, najmä so schizofréniou. Útulky, nocľahárne a nízkoprahové denné centrá prevádzkuje Charita na pomoc tým ľuďom, ktorí stratili domov alebo ho pre generačnú chudobu nikdy nemali.
Zdravie, lekárstvo a hygiena v stredoveku
V stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval. Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik.
V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia.
tags: #stredovek #a #starostlivost #o #nudznych