Sociálny pracovník je samostatný odborný pracovník, ktorý disponuje znalosťami a zručnosťami z oblasti sociálnej prevencie aj intervencie, z oblasti riadenia sociálnych klientov aj sociálnych procesov. V rámci výkonu samostatnej odbornej činnosti vykonáva sociálnu prevenciu aj intervenciu tak s jednotlivcom, ako aj skupinou a komunitou.
V rámci svojej odbornej intervencie disponuje širokým arzenálom metód a techník sociálnej práce, ktoré erudovane aplikuje v rámci sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie, krízovej intervencie. Po zaškolení môže vykonávať sociálnu posudkovú činnosť. Sociálny pracovník spolupracuje s asistentom sociálnej práce a koordinuje procesy vyhľadávania a motivovania klientov, posudzuje životnú situáciu klientov, dokáže určiť mieru ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny, riadi prijímacie a adaptačné procesy klientov do rôznych sociálnych programov a podieľa sa na zabezpečovaní poskytovania komplexnej starostlivosti.
Sociálna práca sa v súčasnosti zameriava hlavne na zabezpečovanie sociálnych práv občanov v zmysle platnej legislatívy. Sociálni pracovníci zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní týchto práv pre tých, ktorí sú na pomoc odkázaní. Preto musia spĺňať kvalifikačné predpoklady, mať pracovné zručnosti a byť zdatní v používaní metód a techník sociálnej práce. Ich konanie, rady a rozhodnutia majú významný dopad na životnú situáciu občanov, ktorí potrebujú pomoc. Sociálna prevencia a riešenie nepriaznivých sociálnych situácií sa uskutočňuje prostredníctvom metód sociálnej práce. Špecifické činnosti sociálnych pracovníkov smerujú k zlepšovaniu adaptácie jednotlivcov, rodín a rôznych skupín na životné prostredie, k rozvoju sebaúcty a zodpovednosti jednotlivcov, s využitím ich schopností a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Jednou z často využívaných pomocných techník v sociálnej práci je socioterapia.
Čo je socioterapia?
Socioterapia je terapia sociálnych vzťahov, ktorej cieľom je obnova, ozdravenie, eliminácia alebo zmiernenie nepriaznivého sociálneho stavu klienta sociálnej práce. Využíva poznatky z rôznych disciplín, ako sú sociálna práca, psychoterapia, psychológia, špeciálna pedagogika, liečebná pedagogika, právo, sociológia a medicína. Socioterapeutické postupy zahŕňajú všetky cieľové skupiny a sú prispôsobené individuálnym potrebám klienta.
Socioterapia predstavuje synergické pôsobenie intervencií, ktoré majú za cieľ zabezpečiť funkčnosť sociálnych vzťahov. Socioterapeut pomáha klientovi definovať sociálny problém, identifikovať prekážky a navrhuje spôsoby ich eliminácie v spolupráci s ďalšími účastníkmi sociálneho systému. Tokárová a Matulayová (2008) uvádzajú, že pojem prvý raz použili Wronsky a A. Salomonová v podobe sociálna terapia v roku 1926. Pojem vznikol ako doplnok k pojmu psychoterapia pri práci s duševne chorými klientmi, pri ktorých sa psychoterapia nedala uplatniť. Pojem sociálna terapia sa postupne mení a vžíva sa jeho skrátená podoba - socioterapia.
Ciele socioterapie
Cieľom socioterapie je zvýšiť kvalitu života jednotlivca, zmobilizovať jeho vnútorné kapacity a kapacity jeho sociálnych vzťahov smerom k zmierneniu napätia v jednotlivcovi a v jeho sociálnom systéme. Socioterapia je práca so sociálnymi skupinami aj jednotlivcami, ktorí sú znevýhodnení, ohrození alebo vo vzájomnom konflikte. V tejto práci sa považujú zúčastnené strany za rovnocenných partnerov a žiadna zo zúčastnených strán sa nepovažuje za nositeľa problému.
Socioterapia zohľadňuje celý sociálny systém, hľadá a nachádza potenciál vzťahov a prispieva k porozumeniu medzi zúčastnenými stranami. Pracuje s jednotlivcom, ale aj so skupinou, ktorá pozostáva zo zúčastnených strán konfliktu (pracovný kolektív, učitelia - žiaci - rodičia, školská trieda, rodinní príslušníci a podobne). Vychádza z predpokladu, že existuje rastový potenciál sociálnej skupiny, ktorý je možné - podobne ako rastový potenciál organizmu a osobnosti - oživiť a rozvíjať. Ten je prítomný v každej sociálnej skupine, bez ohľadu na jej charakter, či už v rodine, v školskej triede, pracovnom kolektíve a podobne. Ak sa ozdraví sociálna skupina, ozdraví sa aj jednotlivec v nej a tento predpoklad platí aj recipročne - ak sa ozdraví jednotlivec, ozdraví sa celý jeho sociálny systém.
Spôsob práce socioterapeuta
Socioterapia je synergické pôsobenie viacerých intervencií smerom k sfunkčneniu sociálnych vzťahov. Socioterapii sa primárne opiera o Ericksonovské poňatie klienta ako toho, kto všetko potrebné pre riešenie svojich vecí má už so sebou (myšlené ako potenciál či možnosti veci riešiť, aj keď si ich práve nie je vedomý). Základnou metódou socioterapie je reflektovanie, t. j. riadenie vlastného pracovníkova prístupu ku klientovi a práci s ním.
Úlohou socioterapeuta nie je, aby sa klient rozhodoval správne, ale všade, kde je schopný sa rozhodnúť sám, aby sa mohol rozhodnúť informovane. Socioterapeut je ten, kto má socioterapeutické vzdelanie a dovednosti. Vzdelanie psychoterapeuta nie je dostačujúce pre prácu socioterapeuta, pretože musí mať navyše vzdelanie sociálnej práce. Predovšetkým preto, aby mohol využiť možnosti sociálnej práce pre úžitok klienta a predovšetkým preto, že kladie výrazne väčší dôraz na spoločenské zadanie pre sociálnu prácu, t. j. byť odborníkom na vedenie klientov tam, kde spoločenské zadanie je nadradené prianiam klienta. To znamená, že musí vedieť nielen odporučiť, ale priamo s klientom zariadiť veci, ktoré psychoterapia nerobí - ísť s klientom do jeho prostredia, aktívne zapájať osobné sociálne okolie klienta, vybavovať praktické veci atď. Socioterapeut je odborníkom na zaobchádzanie s rôznymi až protichodnými zadaniami osôb zapojených v danom prípade.
Socioterapeut dôsledne odlišuje, kto označuje čo za problém a prečo. Klientova verzia je kľúčom k otvoreniu práce na riešenie problémov, ktorých je akýmkoľvek spôsobom účastný. To znamená, že sám je držiteľom problému, alebo je prvkom v problémovom systéme niekoho iného. Socioterapia je charakteristická svojím cieľom - nájsť cesty a spôsoby, ktoré človeku umožnia využiť jeho vlastných zdrojov k tomu, aby zapadol do spoločnosti, v ktorej sa pohybuje, a to ku spokojnosti svojej i onej spoločnosti. Znamená to hľadať zmenu v predpokladoch a spôsoboch ich napĺňania.
Etický kódex socioterapeuta
Práca socioterapeuta sa riadi prísnym etickým kódexom, ktorý zabezpečuje ochranu klienta a profesionálny prístup. Medzi základné princípy patrí:
- Akceptovanie hodnôt a potrieb klienta.
- Využívanie autority a zodpovednosti len v prospech klienta.
- Odmietanie sexuálneho kontaktu s klientom.
- Ústretový prístup a vyhýbanie sa agresivite.
- Zákaz obchodných transakcií s klientom a prijímania darov.
- Odporučenie iného socioterapeuta v prípade nezhody.
- Dodržiavanie mlčanlivosti o informáciách získaných od klienta.
- Informovanie klienta o spolupráci s ďalšími odborníkmi.
- Spolupráca s ďalšími odborníkmi v prospech klienta.
Legislatívny rámec a vzdelávanie sociálnych pracovníkov
Výkon tohto zamestnania je regulovaný nasledovnými právnymi predpismi:
- Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
- Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
- Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
- Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
Na Slovensku je možné získať kvalifikáciu socioterapeuta absolvovaním akreditovaného výcviku. Pre výkon samostatnej praxe sa vyžaduje 3 ročná prax v oblasti sociálnej práce. V zmysle zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci § 7 ods. 2 písm. b sa pri povolení na výkon samostatnej praxe vyžaduje 3 ročná prax, t. j. „žiadateľ o povolenie vykonával sociálnu prácu v praxi najmenej tri roky.“
Zákon o sociálnych službách č. 448/2008 Z. z. sa zameriava na sociálnu pomoc a integráciu občana do spoločnosti, ale priamo nespomína termíny socioterapia ani socioterapeut. Socioterapia sa zameriava na vzťah medzi klientom a socioterapeutom a kladie dôraz na potreby klienta a jeho prostredia. Socioterapia je terapia sociálnych vzťahov. Má multidisciplinárny charakter, aplikuje najmä poznatky sociálnej práce, psychoterapie, psychológie, špeciálnej pedagogiky, liečebnej pedagogiky, práva, sociológie a medicíny.
Ďalšie vzdelávanie a kvalifikácia
Na výkon tohto zamestnania sa odborná prax vyžaduje právnym predpisom v období 12 mesiacov. Vzhľadom na náročnosť socioterapeutickej techniky a potrebu teoretického základu práce so skupinou je potrebné, aby frekventanti vzdelávacieho programu mali minimálne prvý stupeň vysokoškolského vzdelania humanitného smeru (sociálna práca, psychológia, špeciálna a liečebná pedagogika). Status socioterapeuta môžu získať až po ukončení druhého stupňa vysokoškolského vzdelania v týchto odboroch.
Výcvik zahŕňa témy ako využitie socioterapie v pomáhajúcich profesiách, práca so skupinou a skupinovou dynamikou, socioterapeutické intervencie a postupy, a osobnosť socioterapeuta. Cieľovou skupinou vzdelávania sú pracovníci v sociálnej oblasti, zamestnanci zariadení sociálnych služieb, neštátnych sociálnych subjektov, občianskych združení, samospráv a jednotlivci pracujúci so skupinami klientov s rôznymi sociálnymi problémami.
PCA prístup v socioterapii
PCA je psychoterapeutický prístup, ktorého duchovným otcom a zakladateľom je Carl Ransom Rogers. Vo svojej teórii terapie a zmeny osobnosti vychádza z predpokladu, že každý živý organizmus má vrodenú tendenciu „...rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu... Zahŕňa vývin smerujúci k diferenciácii orgánov a funkcií, expanziu v pojmoch rastu, expanziu efektívnosti využívaním nástrojov, expanziu a rozširovanie cez reprodukciu. Je to vývin smerujúci k autonómii a vzďaľujúci sa od heteronómie a kontroly externými silami.“ (Rogers, 1993) Nazýva ju aktualizačná tendencia.
PCA vychádza z predpokladu, že ak sa v terapii vytvorí dôverný vzťah charakterizovaný nehodnotiacim, pozitívnym a empatickým prístupom zo strany terapeuta, potom sa v klientovi „...uvoľňuje rastový potenciál a vplyvom svojich vnútorných síl sa začne rozvíjať pozitívnym a zdravým smerom.“ (Šiffelová, 2010) Ak sa podarí vytvoriť vzťah založený na vzájomnej dôvere, klient začne „viesť“ (centrovať) terapeuta, pretože v atmosfére bezpečia si trúfne preskúmať svoje vnútro, vystaví sa riziku konfrontácie aj s tými časťami svojho JA, ktoré považuje za neprijateľné, nehodné lásky alebo za odmietané okolitým svetom. Iba takéto preskúmanie seba samého mu umožní prehodnocovať svoje správanie, postoje, hodnoty a pod. a hľadať si vlastné odpovede a vlastnú cestu životom, takú ktorá bude vyjadrením jeho skutočného prežívania a cítenia.
Cieľové skupiny a aplikácia socioterapie
Sociálni pracovníci vykonávajú svoju prácu v rôznych rezortoch, nielen v rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny, ale aj v rezorte zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra či školstva. Najviac sociálnych pracovníkov je v oblasti sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v oblasti kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj v dávkových systémoch.
Typológia klientov
Socioterapia je vhodná pre široké spektrum klientov s rôznymi sociálnymi problémami:
- Klienti z oblasti zdravotníctva: Ide o ľudí s rôznymi zdravotnými hendikepmi, ktorí podstupujú svoj vnútorný zápas o návrat k plnohodnotnejšiemu spôsobu bytia a žitia, rehabilitáciu a rekonvalescenciu (dlhodobé a trvalé zdravotné postihnutia, rôzne diagnózy, ktoré jedincovi spôsobujú sociálnu izoláciu a odkázanosť na pomoc iných ľudí, čo sa postupne prejaví aj v sociálnom systéme týchto jedincov).
- Klienti zo sociálnej oblasti: U týchto klientov sa môže prelínať zdravotné a sociálne postihnutie. Ide napríklad o zanedbávané, týrané a zneužívané deti; týraní a zneužívaní dospelí ľudia; opustené deti, dysfunkčné rodiny; deti a mladí ľudia s poruchami správania, s delikventným správaním, páchajúci trestnú činnosť; ľudia, ktorí sa stali obeťami trestného činu; nezamestnaní ľudia; ľudia bez domova; utečenci a migranti, ľudia odlišnej kultúrnej príslušnosti; osoby pracujúce v pouličnom sexbiznise; ľudia po výkone trestu odňatia slobody; nízkopríjmové skupiny obyvateľstva resp. chudobní ľudia; ľudia s obmedzenou schopnosťou samostatne fungovať; opustení ľudia; osoby z marginalizovaných komunít resp. etnických minorít; umierajúci ľudia a ich rodiny, ľudia, ktorí stratili svojich blízkych v dôsledku úmrtia, ľudia s rôznymi zdravotnými problémami (v stave po ťažkom úraze, s ťažkým zdravotným postihnutím, s rôznymi psychiatrickými diagnózami, trpiaci látkovou i nelátkovou závislosťou a s ďalšími zdravotnými problémami, ktoré sú ovplyvnené, príp. ktoré ovplyvňujú ich sociálne fungovanie) a i.
- Klienti z oblasti školstva a vzdelávania: Môže ísť napríklad o riešenie problémov v školskej triede, rodinné vzťahy medzi učiteľmi, žiakmi a rodičmi.
Socioterapia vs. psychoterapia
Všetky tri disciplíny sú navzájom úzko prepojené, používajú veľmi podobné spôsoby práce, dôležitá je ich vzájomná súčinnosť. Dalo by sa povedať, že socioterapia a psychoterapia majú jednak svoje samostatné polia záujmu a potom aj veľkú časť spoločného prieniku, v ktorom sa stretávajú, prekrývajú, ba niekedy aj jedna druhú nahrádzajú, zastupujú. Voľne možno povedať, že sú to dve rozdielne cesty k tomu istému cieľu, a síce ku zmene kvality života človeka, ktorá je znížená, a tak narúša, komplikuje život človeka alebo naň pôsobí až deštruktívne.
Socioterapia sa od psychoterapie odlišuje predovšetkým iným zameraním na psychiku jednotlivca. Psychoterapia sa koncentruje na vnútorný svet jednotlivca a na kvalitu jeho interpersonálnych vzťahov. Socioterapia túto koncentráciu rozširuje aj o recipročné vzťahy medzi vnútorným svetom jedinca s jeho interpersonálnymi vzťahmi a kvalitou spoločenského, kultúrneho a celkového života, do ktorého je jedinec vsadený.
tags: #socialny #pracovnik #v #socioterapii