Sociálny Darwinizmus a jeho Štyri Línie Podľa Hrabovského: Hlbší Pohľad

Sociálny darwinizmus je kontroverzná sociologická a politická teória, ktorá vznikla v 19. storočí. Aplikuje darwinovské princípy prirodzeného výberu a "prežitia najsilnejšieho" na ľudské spoločnosti. Táto teória extrapoluje biologické pojmy evolúcie do spoločenskej sféry a argumentuje tým, že nerovnosti v bohatstve, moci a sociálnom postavení sú prirodzeným dôsledkom "prirodzeného výberu" medzi ľuďmi.

Hoci Charles Darwin sám nikdy nepodporoval ideu, že by jeho teórie mali byť aplikované na sociálne a politické otázky, jeho dielo "O pôvode druhov" inšpirovalo mnohých mysliteľov k úvahám o evolučných procesoch v spoločnosti.

Biologické základy evolúcie

Na pochopenie sociálneho darwinizmu je nevyhnutné najprv si pripomenúť základy biologickej evolúcie. Pod pojmom biologická evolúcia rozumieme proces zmeny organizmov v čase, ktorý prebiehal vďaka neustálemu striedaniu generácií v období trvajúcom mnoho miliónov rokov.

Predchodcovia Darwinovej teórie

Už na prelome 18. a 19. storočia si Georges Cuvier, zakladateľ paleontológie, všimol, že jednotlivé typy fosílií nachádzajúce sa v okolí Paríža sú vždy charakteristické pre tú-ktorú geologickú vrstvu. Vysvetlil si to tak, že v minulosti dochádzalo k opakovaným katastrofám, ktoré zmenili zastúpenie živočíšnych druhov. Táto teória sa nazývala teória katakliziem.

Na druhej strane geológovia ako James Hutton a Charles Lyell prišli s myšlienkou, že biosféra nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré museli trvať dlhšie ako 6 000 rokov, čo bol vek Zeme stanovený niektorými teológmi.

Jeden z najvýznamnejších ideových predchodcov modernej evolučnej teórie bol francúzsky prírodovedec Jean Baptiste de Lamarck. Lamarck bol zástancom myšlienky, že organizmy môžu počas svojho života získavať nové vlastnosti a charakteristiky, ktoré sa potom prenášajú dedením na ďalšie generácie. Pri zmene prostredia sa menia aj potreby živočíchov, takže sú nútené meniť a prispôsobovať svoje správanie. V priebehu sledu generácií tak dochádza k premene (transmutácii) organizmu na nový druh, lepšie prispôsobený zmenenému prostrediu.

Darwinova teória prírodného výberu

Pôvodnú teóriu fylogenetickej evolúcie sformuloval britský prírodovedec Charles Darwin. Podľa neho dostala aj názov darwinizmus alebo darwinovská evolúcia. Podnety pre svoju teóriu dostal ako prírodovedec vedeckej expedície okolo sveta na lodi Beagle. S úžasom zisťoval rozmanitosť živých organizmov ako aj to, že na rôznych miestach Zeme žijú rôzne organizmy, aj keď podmienky môžu byť podobné. V roku 1835 výprava dorazila na súostrovie Galapágy, kde Darwin zbieral vzorky rastlín a živočíchov. Po návrate do Londýna si pri spracovávaní materiálu všimol, že má pred sebou trinásť druhov veľmi podobných drobných vtákov, piniek podčeľade Geospizinae, ktoré sa líšili len vo veľkosti, stavbe a tvare zobáka. Darwin tu skoro presne popisuje princíp evolučného procesu, dnes zvaného adaptívna radiácia, ktorý sa považuje za predstupeň vzniku nových druhov. Príklad adaptívnej radiácie na Galapágoch sa dostal do povedomia pod názvom Darwinove pinky.

Syntézu svojich teórií Darwin publikoval v roku 1859 vo svojej známej knihe "O pôvode druhov" (celým názvom O pôvode druhov cestou prírodného výberu, alebo uchovávanie zvýhodnených rás v boji o život).

Darwinova teória má tri hlavné princípy:

• Organizmy sa rozmnožujú geometrickým radom, ale len malé percento z nich prežije až do dospelosti.
• Jedince v populácii sú mierne odlišné (variabilné) a dochádza medzi nimi k neustálej konkurencii, ktorú Darwin nazval "boj o prežitie".
• Prežitie týchto jedincov nie je náhodné. Dochádza teda k prírodnému výberu, následkom ktorého prežijú a rozmnožujú sa tie jedince, ktoré sú lepšie prispôsobené daným podmienkam prostredia.

Darwin vo svojej práci hovorí aj o pohlavnom výbere. Pohlavný výber je proces, v ktorom si jedince vyberajú sexuálneho partnera. Výber prebieha na základe znakov, ktoré súvisia so zdravím a plodnosťou partnera. Často však vedie ku vzniku znakov, ktoré nemajú adaptívny význam pre svojho nositeľa, dokonca mu môžu byť čiastočne na obtiaž (napr. príliš dlhý farebný chvost je nápadný pre predátora a sťažuje únik), tieto obtiaže sú však kompenzované úspechom v párení (a tým aj plodení potomstva). Vo veľkochovoch a šľachtiteľstve dochádza k tzv. umelému výberu.

Neodarwinizmus a genetika

Darwin nevedel nič o génoch ani genetike. V 30. a 40. rokoch 20. storočia došlo k veľkému zjednoteniu Darwinových teórií s novými poznatkami z genetiky, založenej Gregorom Mendelom, a molekulárnej biológie. Zjednotená predstava o molekulárnej hybnej sile evolúcie a o procesoch prírodného výberu takto vzniknutých variant sa nazýva neodarwinizmus alebo neodarwinovská syntéza.

Zistilo sa, že zdrojom variability organizmov v populácii sú mutácie, ktoré sú náhodné. Môžu vznikať pod vplyvom chybného kopírovania DNA, fyzikálnych podmienok (napr. žiarenie), alebo vplyvom iných organizmov (baktérií a vírusov). Takáto genotypová variabilita (variabilita štruktúry génov) je potom základom variability fenotypovej (variability znakov, ktoré sa navonok prejavujú), ktorá je podrobená prírodnému výberu. Proces neustáleho vzniku mutácií sa dnes pokladá za hlavnú hybnú silu evolúcie a dostal preto názov molekulárny motor.

Ľudský genóm obsahuje približne len 1,5% DNA, ktorá priamo nesie informáciu pre syntézu proteínov. Zvyšok pripadá na regulačné oblasti, ale aj tak je vyše 50% DNA, ktorá sa nevyužíva a hromadia sa v nej mutácie (slúži de facto ako "nárazník" pre mutácie, ktoré sa tak zväčša vyhnú dôležitým oblastiam). Zato je ľudská DNA plná nefunkčných sekvencií, ktoré ostali po bývalých infekciách retrovírusmi (vírusy, ktoré na svoje rozmnožovanie využívajú integráciu svojej genetickej informácie do DNA bunky).

Evolúcia nemá cieľ

Evolúcia nemá dopredu stanovený cieľ! Tento fakt vysvetľuje britský etológ a evolučný teoretik Richard Dawkins vo svojej knihe "Slepý hodinár" (The Blind Watchmaker). Mutácie v DNA vznikajú neustále. Ich uchovanie závisí od toho, do akej miery zasiahnu fenotyp jedinca. V konečnom dôsledku prírodný výber, založený na selekcii podľa Darwinovej koncepcie, umožní prežiť do reprodukčného veku takým jedincom, ktorí sú najprispôsobivejší momentálnym prírodným podmienkam. Tieto postupné zmeny DNA viedli napokon aj k vytvoreniu línie človeka. Treba si však uvedomiť, že evolúcia smerom ku komplexnosti nebola naprogramovaná dopredu, ale je výsledkom momentálnych adaptívnych výhod z minulosti. Človek mal aj istú dávku šťastia, že sa jeho vývojová línia za celé obdobie neprerušila. Komplexita organizmu je však z evolučného hľadiska veľmi krehkou záležitosťou. Na druhej strane existuje mnoho jednoduchých organizmov (baktérie, parazity), ktoré obývajú veľkú plochu planéty v obrovskom počte, čo im ako biologickým druhom dáva väčšiu šancu prežiť v prípade náhlych environmentálnych zmien.

Biologický druh tvoria jedince, ktoré sú schopné sa medzi sebou krížiť a dávať životaschopné a plodné potomstvo. Jedince rovnakého druhu majú rovnaký karyotyp, čo je informácia o počte, tvare a veľkosti chromozómov.

Vznik nových druhov (speciácia)

Pojem speciácia (lat. species = druh) súvisí so vznikom nových druhov. Keďže prírodné podmienky sa menia (v čase aj v priestore), budú aj požiadavky na organizmy vždy odlišné a organizmy musia preto vždy čeliť novým výzvam. Dnes existuje množstvo vysvetlení a možností, ako môže vzniknúť nový druh:

1. Alopatrická speciácia: predpokladá geografickú izoláciu (bariéru) medzi dvoma populáciami toho istého druhu (ostrovy, horské masívy). Na oboch územiach môže selekčný tlak spôsobiť také genetické odlišnosti u jedincov oboch populácií, že sa už neskôr nebudú môcť medzi sebou krížiť.
2. Sympatrická speciácia: prebieha vo vnútri populácie bez geografickej izolácie. Hovoríme, že sa medzi novovytvorenými druhmi vytvorila biologická bariéra (rôzne sexuálne správanie, na ktoré jedince iného druhu nereagujú, rôzny čas kvitnutia rastlín a podobne). Takéto populácie sa taktiež začnú vyvíjať nezávisle na sebe, pretože sa ich jedince nemôžu krížiť. U rastlín často súvisí tento fenomén so vznikom genómových mutácií - polyploidie.

V prírode sa dajú pozorovať rôzne štádiá procesu vzniku nových druhov. Niekedy aj dosť odlišné organizmy sú krížiteľné a majú plodné potomstvo, naopak inokedy podobné organizmy sú krížiteľné len s problémami (dávajú málo plodné, neplodné, alebo neživotaschopné potomstvo). Najstaršími dôkazmi o evolúcii sú fosílne nálezy (tzv. "prechodné články"), ktoré študuje paleontológia, a výsledky porovnávacej anatómie. Fyzika prispela k súčasným poznatkom o evolúcii hlavne metódami datovania fosílnych nálezov na základe rádioaktívneho rozpadu prvkov, geológia zase poznatkami o ukladaní geologických vrstiev, pohybe kontinentov, zmenách klímy, zloženia atmosféry Zeme a podobne.

Sociálny Darwinizmus a jeho Štyri Línie

Samotný pojem sociálny darwinizmus je problematický, pretože zahŕňa širokú škálu ideí a interpretácií. Sociálny darwinizmus alebo spoločenský darwinizmus (zriedkavo tiež sociáldarvinizmus) je teória, ktorá sa snaží aplikovať Darwinove úvahy o prírodnom výbere a „prežití najschopnejších“ (survival of the fittest) na ľudskú spoločnosť, jej vrstvy a jednotlivcov. Tak ako v prírode aj v spoločnosti ľudia súťažia o prežitie, lepšie adaptovaní jedinci víťazia a tí horšie adaptovaní majú byť ponechaní svojmu osudu. Termín používali skôr Darwinovi kritici, Darwin sám dôsledky tejto úvahy (napr. eugeniku) výslovne odmietol.

Myšlienka súťaže ako hlavného hýbateľa ľudského a spoločenského vývoja sa od 17. storočia objavuje hlavne u britských mysliteľov (napr. Thomas Hobbes, Adam Smith), nesmierny vplyv mal spis anglického duchovného T. Malthusa o nebezpečenstve preľudnenia (An Essay on the Principles of Population, 1798). Sám Malthus nebol sociálnym darwinistom, poskytol však myšlienkový základ pre bezohľadný raný kapitalizmus: neúspešným ľuďom nemá zmysel pomáhať, sociálne problémy sa tým totiž iba zhoršujú. Spencer, Darwin aj Galton jeho knihu čítali.

Myšlienky sociálneho darwinizmu prvýkrát vyjadril britský filozof a teoretik liberalizmu Herbert Spencer v knihe „O zákonoch a príčine pokroku“ (Progress: its Law and Cause, 1857), kde tiež používa pojem „prežitie najschopnejších“. O dva roky neskôr vyšiel Darwinov spis „O pôvode druhov“.

Darwinov nevlastný bratranec Francis Galton potom zo Spencerovho a Darwinovho učenia vyvodil tieto spoločenské dôsledky: dobročinnosť a sociálna starostlivosť udržujú nažive menej schopné, a tak im umožňujú, aby sa ďalej množili. Pretože ľudské schopnosti sú prísne dedičné, dochádza tak k zhoršeniu kvality ľudskej populácie. Na európskom kontinente tieto myšlienky spopularizoval nemecký biológ Ernst Haeckel svojim bestselerom „Záhady sveta“ (Welträtsel) z roku 1899. Kniha bola čoskoro preložená do mnohých jazykov. Haeckel bol militantným ateistom a materialistom (tzv. „monistom“). Galtonove myšlienky spojil s myšlienkou francúzskeho spisovateľa A. Samotný pojem sociálny darwinizmus prvýkrát použil E. Gautier (1880) a rozšíril ho americký historik R. Hofstadter (1944), obaja v kritickom zmysle. Napriek skorej kritike bol sociálny darwinizmus veľmi rozšírený, najmä vo Veľkej Británii a v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia.

Na prelome 19. a 20. storočia došlo k zrodu rôznych doktrín nového národného znovuzrodenia s ich „návodmi“, ako uchrániť spoločnosť pred údajným sociálnym „rozkladom“ a „degeneráciou“. Týmto osvietenským a ľavicovým ideálom sa ale postavilo nové politické hnutie, ktoré v nadväznosti na Darwinove učenie a objav zákonov dedičnosti, získalo pomenovanie sociálny darvinizmus. Obhajcovia sociálneho darvinizmu rýchlo pochopili, aké rôznorodé výklady ponúka Darwinove učenie. A bolo len otázkou času, keď sociálni darvinisti zapoja do svojich úvah rasu. Predchnutí elitárskymi myšlienkami o ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a „civilizačnom“ význame „bohatých“ a „silných“, zmenili rasu na sociálnu triedu. Zaostávanie „neproduktívnych“, „chudobných“, „delikventných“ a „slabých“ už nebola otázka neadekvátne nastavených politík, ale otázka „podradných dedičných“ rasových vlastností.

1. Individualistický sociálny darwinizmus

Táto línia, spojená s menami ako Herbert Spencer, aplikovala Darwinove princípy na jednotlivcov v spoločnosti. Verili, že konkurencia medzi jednotlivcami je prirodzená a nevyhnutná pre pokrok. Úspešní jedinci sú tí "najschopnejší" a mali by byť odmeňovaní, zatiaľ čo neúspešní by mali byť ponechaní svojmu osudu. Táto ideológia ospravedlňovala ekonomickú nerovnosť a odmietala sociálnu pomoc pre chudobných. Spencer veril, že spoločnosť by nemala zasahovať do prirodzeného výberu, a teda by nemala poskytovať pomoc chudobným alebo slabým. Tvrdil, že takáto pomoc by len spomalila evolúciu spoločnosti tým, že by umožnila prežiť aj tým, ktorí nie sú dostatočne schopní. Tento pohľad bol často využívaný na ospravedlnenie kapitalizmu a laissez-faire ekonomiky.

2. Kolektivistický (Nacionalistický) sociálny darwinizmus

Táto línia aplikovala Darwinove princípy na národy a rasy. Na rozdiel od individualistickej línie, kolektivistický sociálny darwinizmus zdôrazňuje význam skupiny alebo národa v boji o prežitie. Verili, že niektoré národy alebo rasy sú "nadradené" iným a majú právo dominovať alebo dokonca podmaniť si tie "podradné". Táto ideológia bola používaná na ospravedlnenie kolonializmu, imperializmu a rasovej diskriminácie. Príkladom je nacistická ideológia, ktorá hlásala nadradenosť árijskej rasy. Táto interpretácia bola často spojená s nacionalizmom a imperializmom, pričom sa argumentovalo, že silné národy majú právo dominovať slabším, pretože to je v súlade s prirodzeným výberom. Táto ideológia bola využívaná na ospravedlnenie kolonializmu a vojenských konfliktov.

3. Eugenika

Eugenika sa snažila zlepšiť genetickú kvalitu ľudskej populácie prostredníctvom selektívneho chovu. Pozitívna eugenika podporovala rozmnožovanie "žiaducich" jedincov, zatiaľ čo negatívna eugenika sa snažila zabrániť rozmnožovaniu "nežiaducich" jedincov, napríklad prostredníctvom sterilizácie alebo segregácie. Eugenika bola často motivovaná rasovými a triednymi predsudkami a viedla k vážnym porušeniam ľudských práv. Sociálni darwinisti často podporovali eugenické opatrenia, ako napríklad sterilizáciu osôb s mentálnym postihnutím alebo kriminalitou, s cieľom zabrániť šíreniu „nežiaducich“ vlastností. Eugenika bola v 20. storočí široko akceptovaná a viedla k mnohým eticky sporným praktikám. Sociálni darvinisti, zastrešení „objektívnou vedou“, už nepovažovali za nemorálne hlásať eugeniku a sterilizácie chudobných, chorých, hendikepovaných alebo bezvládnych. Práve naopak. Riešenie sociálnych problémov „objektívnymi vedeckými metódami“ malo zabráni ďalšej „degenerácii“ spoločnosti.

4. Korporátny sociálny darwinizmus

Táto línia aplikuje Darwinove princípy na podniky a korporácie. Verí, že konkurencia medzi podnikmi je prirodzená a nevyhnutná pre ekonomický pokrok. Úspešné podniky sú tie "najschopnejšie" a mali by byť odmeňované, zatiaľ čo neúspešné by mali zaniknúť. Táto ideológia ospravedlňuje agresívne obchodné praktiky, monopolizáciu a odmietanie regulácie.

Kritika sociálneho darwinizmu a alternatívne pohľady

Sociálny darwinizmus bol široko kritizovaný pre svoje nevedecké základy, etické nedostatky a škodlivé dôsledky. Medzi hlavné argumenty kritikov patria:

• Vedecké nedostatky: Sociálny darwinizmus nesprávne interpretuje Darwinovu teóriu evolúcie. Darwinova teória sa zameriava na adaptáciu na prostredie, nie na hierarchické usporiadanie druhov. Ľudská spoločnosť je navyše oveľa komplexnejšia ako prírodný svet a nemôže byť redukovaná na jednoduché biologické princípy. Kritici poukazujú na to, že ľudská spoločnosť je oveľa komplexnejšia ako prírodný svet a že kultúra, spolupráca a morálka hrajú v ľudskom správaní oveľa dôležitejšiu úlohu ako len konkurencia a prežitie najschopnejších.
• Ospravedlňovanie nerovnosti: Sociálny darwinizmus bol kritizovaný za to, že ospravedlňuje nerovnosť a nespravodlivosť v spoločnosti. Argumentuje tým, že nerovnosť je prirodzená a nevyhnutná, čo vedie k ignorovaniu sociálnych a ekonomických bariér, ktoré bránia ľuďom v dosiahnutí úspechu.
• Rasizmus a diskriminácia: Teória bola použitá na ospravedlnenie rasizmu, diskriminácie a eugeniky. Argumentuje tým, že niektoré rasy alebo skupiny ľudí sú biologicky nadradené iným, čo viedlo k diskriminačným politikám a praktikám.
• Nedostatok empatie: Sociálny darwinizmus bol kritizovaný za nedostatok empatie a súcitu s tými, ktorí trpia chudobou, chorobami alebo inými ťažkosťami. Argumentuje tým, že títo ľudia sú "menejcenní" a nemali by byť podporovaní, čo vedie k ignorovaniu ich potrieb a práv.
• Historické dôsledky: Sociálny darwinizmus bol použitý na ospravedlnenie niektorých z najhorších zločinov v histórii, vrátane kolonializmu, rasizmu, eugeniky a genocídy.

Alternatívy k sociálnemu darwinizmu: Priateľstvo a spolupráca

Existuje mnoho alternatívnych teórií a prístupov, ktoré sa snažia vysvetliť sociálnu nerovnosť a ponúknuť riešenia pre zlepšenie sociálnej spravodlivosti. Sociálny konštruktivizmus zdôrazňuje, že sociálna realita je konštruovaná prostredníctvom sociálnych interakcií a kultúrnych významov. Teórie spravodlivosti sa snažia definovať a dosiahnuť spravodlivú distribúciu zdrojov a príležitostí v spoločnosti. Kritická teória analyzuje mocenské vzťahy v spoločnosti a snaží sa odhaliť a prekonať nespravodlivosť a útlak. Sociálna práca je profesionálna disciplína, ktorá sa zameriava na pomoc jednotlivcom, rodinám a komunitám pri riešení sociálnych problémov a zlepšovaní ich blahobytu.

Alternatívne pohľady na evolúciu spoločnosti zdôrazňujú význam spolupráce a altruizmu. Niektorí vedci tvrdia, že schopnosť spolupracovať a vytvárať sociálne väzby bola kľúčová pre úspech ľudského druhu. Napríklad evolučný antropológ Brian Hare vo svojej knihe "Prežitie najpriateľskejších" rozvíja teóriu, že prežiť nám nepomohli sila či veľkosť, ale schopnosť budovať priateľstvá. Keď sa spýtate, čo človeka odlišuje od iných druhov, väčšina vám zvyčajne odpovie: „Máme veľký mozog, jazyk, kultúru.“ Ešte pred 50 000 rokmi bol však Homo sapiens jedným z mnohých ľudských druhov. Tie ďalšie tiež mali všetko vyššie spomínané a všetky vyhynuli. Zdá sa preto, že veľký mozog, kultúra a jazyk nestačia. Muselo tu byť niečo ďalšie. A Hare sa domnieva, že práve nový druh priateľskosti dal nášmu druhu výhodu. Keď totiž od všetkého trochu poodstúpite, nemôžete si nevšimnúť, že nové formy spolupráce umožňovala práve schopnosť nadväzovať priateľstvá.

Hare pracuje s konceptom takzvanej sebedomestikácie. V knihe tento koncept vysvetľuje na príklade vlkov, prapredkov dnešných psov. Domnieva sa, že ich nedomestikovali ľudia, ale že to urobili ony samotné. Základom Hareovej teórie je, že sa psy z vlkov vyvinuli prirodzene. Interakcie medzi vlkmi a ľuďmi dali niektorým vlkom výhodu nad ostatnými, rýchlejšie sa párili a nakoniec aj vyvíjali. Základom teda bolo, že priateľské vlky sa samy rozhodli zdržiavať v našej blízkosti. A otvorili si tak úplne nové možnosti. Už sa nás nebáli a neboli agresívne - dokázali sa priblížiť k ľudským obydliam a napríklad jesť náš odpad.

Hare sa domnieva, že k tejto „sebedomestikácii“ došlo aj u ľudí. Keď nás začali cudzinci priťahovať, umožnilo nám to rozšíriť sociálne siete tak, aby sme si našli nových priateľov. Keď sme sa „rozhodli“ byť priateľskí, zmenil sa tvar našej hlavy. Zjednodušene: máme oveľa priateľskejšie tváre ako napríklad neandertálci. Tí mali veľmi veľké nadočnicové oblúky, dlhšie a širšie líca než my. A dôležitá je aj lebka. Neandertálci mali veľmi dlhé lebky. Keď vám niekto povie, že máte guľatú hlavu, vlastne by ste to mali brať ako poklonu, pretože ide o veľmi jedinečnú morfologickú črtu.

Priateľskosť nám vo vývoji pomáhala. Z dostupných informácií sa zdá, že niekedy pred 25 000 rokmi začali ľudia naozaj rýchlo používať zložité nástroje. Ako keby vznikol pôvodný internet: stretávalo sa viac inovátorov, nová technika cestovala po svete a namiesto toho, aby v komunite existovalo len pár vynálezcov, ktorí spolu prežili celý život, boli ich naraz stovky. A ďalšou významnou zmenou bola spolupráca pri obrane. Ak ste mali priateľov, mali ste sa na koho spoľahnúť v prípade hrozby.

Naša schopnosť nadväzovať priateľstvá sa veľmi líši od tej, ktorú majú bonobovia. Oni sú totiž priateľskí úplne ku všetkým, vôbec nediskriminujú. Kolektívna identita umožňuje rozpoznať, že cudzí človek je súčasťou vašej skupiny. Sme jediný druh, ktorý to dokáže.

Kolektívna identita a jej tienisté stránky

Koncept kolektívnej identity viedol k rozdeľovaniu ľudí na „našich“, ku ktorým sme boli výnimočne priateľskí, a „cudzích“, pred ktorými sme sa mali tendenciu brániť. Ale čím priateľskejší sme boli, tým sme sa stávali aj potenciálne väčšími agresormi. Rovnako ako u všetkých ostatných cicavcov totiž aj u ľudí platí, že keď je ich rodina v ohrození, bránia ju. Ľudská myseľ si teda vyvinula akýsi vypínač súcitu. Pri skupine ľudí, s ktorými nemáte spoločnú identitu a pri ktorých máte pocit, že ohrozujú tých, na kom vám záleží, dokážeme súcit utlmiť či vypnúť. Keď k tomu pridáte aj presvedčenie, že vaša skupina je voči tej druhej nadradená, môže to viesť k strašnému a krutému násiliu.

Ak máte dve skupiny, ktoré sa cítia byť navzájom ohrozené, ľahko sa dostanete do situácie, keď členovia jednej nevidia tých druhých ako úplných ľudí. Ak lídri pomocou dehumanizácie ukazujú, akí sú chlapíci, celkom iste to u určitých typov osobností rezonuje. Pokiaľ bojujete za liberálnu demokraciu, musíte odolať pokušeniu dehumanizovať tých, o ktorých máte pocit, že dehumanizujú vás.

Multikulturalizmus a priateľstvo

Je pravda, že ak ľudí len premiešate a dostanete ich do fyzického kontaktu, ničomu nepomôžete. Hovoríme o skutočných priateľstvách, pri ktorých vám na tých druhých záleží. Ale myslím si, že len čo narazíte na konflikt záujmov a potrebujete sa o ňom spolu porozprávať, bez integrácie sa nezaobídete.

V rozmanitejších spoločnostiach sa občas oveľa horšie dosahuje sociálna súdržnosť a solidarita. Nikto nehovorí, že ide o jednoduché alebo dokonalé riešenie. Nehovorím, že máme chcieť za desať rokov pobehovať po utopickom svete a spoločne si spievať pesničky - vždy tu budú boje, spory, niekedy dokonca aj násilie. Hovorím len, že priateľstvo by nás imunizovalo proti dehumanizácii. Chránilo by nás pred tým najhorším, čo ľudská nátura dokáže. Nemali by ste okamžite vyjsť von, začať viesť vyhrotené debaty s človekom, s ktorým absolútne nesúhlasíte, a očakávať, že sa stane niečo dobré. Je vysoko pravdepodobné, že po takej debate by ste sa vo svojom názore len viac zabarikádovali.

Historické korene a vývoj sociálneho zabezpečenia a sociálnej práce

Sociálna práca, ako veda a prax, sa formovala na prelome 19. a 20. storočia a jej poslaním je zlepšovať kvalitu života všetkých ľudí. Vychádza z teórie aj praxe a zameriava sa na riešenie problémov jednotlivcov, skupín a komunít, ktoré vznikajú z konfliktov medzi potrebami jednotlivcov a spoločenskými inštitúciami.

Postavenie sociálnej práce v systéme vedeckého poznania

Sociálna práca sa týka všetkých, začína pri problémoch, zasadzuje sa o lepšiu kvalitu života, podporuje ľudskosť a zahŕňa všetky vekové skupiny. Sociálna práca je vedecky uznaná a patrí do sústavy sociálnych vied (o spoločnosti). Je to pomerne mladý odbor, ktorý sa začína formovať na prelome 19. a 20. storočia. Sociálna práca sa buduje dvojakým spôsobom: od teórie k praxi (hlavne u denných študentov) a od praxe k teórii (u externých študentov). Vzťah medzi sociálnou pedagogikou a sociálnou prácou je komplexný, pričom existujú rôzne prístupy: identifikačný (sú rovnaké), diferenciálny (sú odlišné) a prístup postupného približovania sa.

Filozoficko-historické základy teoretického poznania

Vývoj sociálnych názorov a teórií siaha do staroveku.

• Sociálne myslenie v starom Oriente: Ľudia sa snažili vyjadrovať k základným otázkam ľudského bytia a medziľudských vzťahov, ale nevytvárali sa ucelené koncepcie a teórie. Vzory pre správanie sa členov pospolitostí tvorili príkazy, pravidlá a zákazy. Za zdroj sociálnych súvislostí a zmien boli považované nadprirodzené sily.
• Počiatky sociálneho myslenia v starovekom Grécku a Ríme:
  • Platón: V diele "Ústava" navrhuje ideálnu spoločnosť slobodných občanov (vládcovia, strážcovia a výrobcovia).
  • Aristoteles: Rozvíjal svoje teórie na empírii a racionálnej analýze, hľadal dobro.
• Učenie cirkvi a sociálne myšlienky cirkvi: Kresťanské učenie zdôrazňovalo cnosť a pomoc. Filantropia (dobročinnosť, pomoc) bola poskytovaná v náboženských textoch. Najvýraznejšie smery: Husitstvo (Ján Hus) a Martin Luter (odstránenie žobrania). Súčasná koncepcia cirkvi je založená na sústave encyklík.
• Auguste Comte: V diele "Kurz pozitívnej filozofie" predstavil sociálnu statiku a sociálnu dynamiku (teória vývoja). Zdôrazňoval, že jednotlivec je úzko spojený so svojím prostredím a prostredie sa rozvíja na základe solidarity.
• Emil Durkheim: Hovoril o sociálnej solidarite organickej a mechanickej. Za základ prežitia človeka považoval kolektivizmus.
• Sociálny Darwinizmus (Charles Darwin, Herbert Spencer): Teória boja o život, prežije ten, kto je silnejší. Herbert Spencer ponímal spoločnosť ako organizmus.
• Social welfare a Teória sociálneho štátu (Wiliam Beveridge): Anglický lord vypracoval komplexný systém sociálneho zabezpečenia pod názvom "Sociálne poistenie". Anglický štát je orientovaný na blahobyt.

Genéza sociálneho zabezpečenia

Začiatky sociálnych aktivít sú spojené s obdobím, kedy ľudia žili v rodovom zriadení. Základné sociálne problémy si rodina riešila sama. Veľká rodina poskytovala jednotlivým príslušníkom prácu, ktorá zodpovedala ich schopnostiam a podľa miesta, ktoré človek v rodine zastával. So spoločenskou deľbou práce v spoločnosti a organizovanosťou a vývojom spoločnosti sa začali objavovať prvé problémy starostlivosti o tých, ktorí sa nemohli o seba sami postarať.

Staroveký paternalizmus predstavoval postoj o vlastnej nadradenosti nad niekým. Počiatky sociálnych opatrení sú spojené s vznikom prvých štátnych útvarov v Severnej Afrike, Egypte, krajinách Starovekého Východu - Akadov, Sumerov, Babylončanov.

Spoločné znaky opatrení v staroveku boli, že boli neoddeliteľnou súčasťou vládnucich štruktúr, dôležitým nástrojom na tlmenie sociálneho napätia. Samotná vláda určovala na aké sociálne potreby bude reagovať, akým spôsobom ale aj rozsah, aký si určí.

• V starovekom Grécku štát dával plat ľuďom, ktorí zastávali verejné funkcie. Nepatrná časť bola dávaná na dôchodky ľudí, ktorí boli nemajetní a neschopní práce. Dôchodky dostávali predovšetkým siroty a vdovy po padlých vojakoch. Solónove zákony zrušili hypotekárne dlhy a dlžobné otroctvo.
• V starovekom Ríme sa bohatí Rimania obklopovali klientmi, ktorým za určité služby poskytovali dary a stravovanie. Boli zriadené aj tzv. "mestské pokladne", ktoré boli povinne dotované majetnými občanmi.

Stredoveká filantropia (ľudomilnosť, dobročinnosť) nebola systémovým opatrením, ale len náhodná a dobrovoľná činnosť vybraných jednotlivcov, ktorí mali na to prostriedky. V najstarších dobách kresťanstva existovala dvojaká dobročinnosť: súkromná a verejná (realizovaná cirkvami). Po Milánskom tolerančnom edikte sa mohla poskytovať kresťanská charita verejne a začalo sa s budovaním zvláštnych ústavov pre odkázaných ľudí. Už v 9. storočí prikázal Karol Veľký, aby jednotlivé kláštory a kostoly začali zriaďovať hosťovské domy a chudobince. Od 11. storočia vznikajú špitále (osobitné charitatívne zariadenia, útulky, poskytujúce duchovnú pomoc a vo veľmi obmedzenej miere aj zdravotnícka starostlivosť). V 13. a 14. storočí, keďže cirkev už nebola schopná sama obsiahnuť širokú bázu ľudí potrebujúcich pomoc, vznikajú v záp. Európe cechy, ktoré poskytovali svojim členom ochranu. Okrem cechov vznikali aj tzv. Bratstvá, ktoré boli náboženské záujmové združenia. Samotné bratstvá fungovali na príspevkovom princípe. Neskôr boli bratstvá premenované na Bratské pokladnice. Postupne cechy a bratstvá zanikali a vytvárali sa robotnícke podporné spolky.

Sociálny liberalizmus a počiatky životného poistenia

Liberalizmus je voľnomyšlienkárstvo a súbor ekonomických názorov a hospodárskych opatrení, že všetka ekonomická činnosť prebieha v podmienkach ekonomickej slobody. Pre obdobie sociálneho liberalizmu je typická inštitucionalizovaná filantropia. K výrazným prejavom sociálneho liberalizmu patria tzv. 16. stor. anglický panovník Jindřich VIII. vydal zákon, že žobranie musí byť každému žobrákovi povolené a žobrať mohli len na vymedzenom území.

K pracovným zákonom patrí aj zákon Kráľovnej Alžbety = Alžbetínsky zákon (Poor Law). Týmto zákonom boli zavedené 3 základné kategórie ľudí: práceschopní (ubytovaní v pracovných domoch a mali povinnosť pracovať aj donútením), práceneschopní (ubytovaní v chudobincoch, ale mali byť zaopatrení len v tom prípade, ak sa o nich nemal kto postarať, nemali bydlisko) a závislé deti (deti, ktoré boli bez rodičov, alebo nemali iných príbuzných). Toto bol prvý zákon, ktorý nepočítal s cirkvou ako s inštitúciou, ktorá má pomáhať pri zaopatrovaní chudobných. Bismarc zaviedol poistenie pre široké vrstvy pracujúcich.

Sociálny štát

Pojem sociálny štát zaviedol Viliam Beveridge. Po 2. svetovej vojne sa vo veľkej miere začínajú rozvíjať sociálne štáty, rast všeobecného blahobytu, idú veľké sociálne prostriedky do sociálnej oblasti. V 70. rokoch po ropnej kríze došlo k zvyšovaniu verejných výdavkov, najmä na podporu v nezamestnanosti, a zvyšovaniu výdavkov na sociálne programy. V 80. rokoch sa sociálne štáty dostávajú do krízy a snažia sa ju prekonať redukciou jednotlivých nákladov. Úsporné opatrenia, ktoré sa začali uplatňovať, zahŕňali znižovanie dávok v nezamestnanosti, odbremeňovanie zamestnávateľov od prispievania na poistenia, presun platenia dávok zo zamestnávateľa na občana, sprísnenie zdaňovania dôchodkov, podpora adresnosti dávok (prechod od plošnosti k adresnosti), všeobecné znižovanie všetkých dávok všetkým príjemcom a zvyšovanie veku odchodu do dôchodku.

Existujú 3 základné modely sociálneho štátu:

• Univerzalistické: škandinávske krajiny
• Korporativistické: Nemecko, Rakúsko, Francúzsko
• Reziduálne: anglosaské krajiny

Margaret Thatcherová bola výraznou osobnosťou reprezentujúcou znižovanie výdavkov na sociálne účely. Záchranná sociálna sieť je protipólom neoliberalizmu a predstavuje určité usporiadanie sociálneho systému, aby tí, ktorí sú celkom odkázaní, neprepadli celkom na dno.

Počiatky sociálneho zabezpečenia a konštituovanie sociálnej práce

Konštituovanie sociálnej práce je spojené hlavne so ženskými predstaviteľkami, ako Amália Sviebekingová (založila ženskú starostlivosť o chudobných), Elizabet Fryová (venovala sa predovšetkým ženám, navštevovala ženskú väznicu v Londýne) a Octavia Hillová (skupinová a komunitná sociálna práca, problematika bývania). Jeanne Addamsová sa zaujímala predovšetkým o život prisťahovalcov a založila stredisko pomoci prisťahovalcom Hull house.

Medzi predchodcov linky dôvery patril Chad Barah - systém telefonickej pomoci. Prvými spolupracovníkmi boli dobrovoľníci z radov veriacich.

Neskôr sa rozvíjali dobrovoľné organizácie a svojpomocné skupiny, ktoré majú určité podstatné prvky: oslabujú sa pocity izolácie, jednotliví členovia sa navzájom emocionálne podporujú, jednotlivé ťažkosti, ktoré majú členovia svojpomocnej skupiny zvládajú tým, že jeden postihnutý pomáha druhému postihnutému a jednotlivé záujmy skupiny sa presadzujú na verejnom priestranstve smerom vonku.

Sociálne zabezpečenie na území Slovenska

Vývoj sociálnej práce na Slovensku siaha do stredoveku, kedy sa zakladali ústavy a špitály. V renesancii a dobe osvietenstva Mária Terézia vytvorila rozsiahlu sústavu obecného školstva. Jozef II. zrušil niektoré po hygienickej stránke nevyhovujúce nemocnice a za ne zriadil nové zdravotno-sociálne inštitúcie a vybudoval tzv. Nálezince pre opustené deti. V Rakúsko-Uhorskej monarchii platil chudobinský zákon, ktorý obciam ukladal povinnosť postarať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi. Po vzniku 1. Československej republiky prešla k nám legislatíva z Rakúsko-Uhorska.

tags: #socialny #darwinizmus #a #jeho #4 #linie