Sociálny darvinizmus je kontroverzný koncept, ktorý sa snaží aplikovať princípy darwinovskej evolúcie na ľudskú spoločnosť. Myšlienka, že „prežije ten najsilnejší“, bola často nesprávne interpretovaná a využívaná na ospravedlnenie sociálnej nerovnosti, rasizmu a imperializmu. Hoci Charles Darwin sám nikdy nepodporoval ideu, že by jeho teórie mali byť aplikované na sociálne a politické otázky, jeho dielo „O pôvode druhov“ inšpirovalo mnohých mysliteľov k úvahám o evolučných procesoch v spoločnosti.
Biologické základy evolúcie a predchodcovia Darwinovej teórie
Pod pojmom biologická evolúcia rozumieme proces zmeny organizmov v čase, ktorý prebiehal vďaka neustálemu striedaniu generácií v období trvajúcom mnoho miliónov rokov. Už na prelome 18. a 19. storočia si Georges Cuvier, zakladateľ paleontológie, všimol, že jednotlivé typy fosílií nachádzajúce sa v okolí Paríža sú vždy charakteristické pre tú-ktorú geologickú vrstvu. Vysvetlil si to tak, že v minulosti dochádzalo k opakovaným katastrofám, ktoré zmenili zastúpenie živočíšnych druhov. Táto teória sa nazývala teória katakliziem.
Na druhej strane geológovia ako James Hutton a Charles Lyell prišli s myšlienkou, že biosféra nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré museli trvať dlhšie ako 6 000 rokov, čo bol vek Zeme stanovený niektorými teológmi. Jeden z najvýznamnejších ideových predchodcov modernej evolučnej teórie bol francúzsky prírodovedec Jean Baptiste de Lamarck. Lamarck bol zástancom myšlienky, že organizmy môžu počas svojho života získavať nové vlastnosti a charakteristiky, ktoré sa potom prenášajú dedením na ďalšie generácie. Pri zmene prostredia sa menia aj potreby živočíchov, takže sú nútené meniť, prispôsobovať svoje správanie. V priebehu sledu generácií tak dochádza k premene organizmu na nový druh, lepšie prispôsobený zmenenému prostrediu. Tento proces bol neskôr nazvaný lamarckizmus.
Darwinova teória prírodného výberu
Pôvodnú teóriu fylogenetickej evolúcie sformuloval britský prírodovedec Charles Darwin. Podľa neho dostala aj názov darwinizmus alebo darwinovská evolúcia. Podnety pre svoju teóriu dostal ako prírodovedec vedeckej expedície okolo sveta na lodi Beagle. S úžasom zisťoval rozmanitosť živých organizmov, ako aj to, že na rôznych miestach Zeme žijú rôzne organizmy, aj keď podmienky môžu byť podobné. V roku 1835 výprava dorazila na súostrovie Galapágy, kde Darwin zbieral vzorky rastlín a živočíchov.
Darwin tu skoro presne popisuje princíp evolučného procesu, dnes zvaného adaptívna radiácia, ktorý sa považuje za predstupeň vzniku nových druhov. Príklad adaptívnej radiácie na Galapágoch sa dostal do povedomia pod názvom Darwinove pinky. Podobné závery vychádzali aj z pozorovania ostrovných druhov korytnačiek a iných plazov. Syntézu svojich teórií Darwin publikoval v roku 1859 vo svojej známej knihe O pôvode druhov (celým názvom O pôvode druhov cestou prírodného výberu, alebo uchovávanie zvýhodnených rás v boji o život).
Kľúčové princípy Darwinovej teórie:
- Organizmy sa rozmnožujú geometrickým radom, ale len malé percento z nich prežije až do dospelosti.
- Jedince v populácii sú mierne odlišné (variabilné) a dochádza medzi nimi k neustálej konkurencii, ktorú Darwin nazval "boj o prežitie".
- Prežitie týchto jedincov nie je náhodné. Dochádza teda k prírodnému výberu, následkom ktorého prežijú a rozmnožujú sa tie jedince, ktoré sú lepšie prispôsobené daným podmienkam prostredia.
Darwin vo svojej práci hovorí aj o pohlavnom výbere. Pohlavný výber je proces, v ktorom si jedince vyberajú sexuálneho partnera. Výber prebieha na základe znakov, ktoré súvisia so zdravím a plodnosťou partnera. Často však vedie ku vzniku znakov, ktoré nemajú adaptívny význam pre svojho nositeľa, dokonca mu môžu byť čiastočne na obtiaž (napr. príliš dlhý farebný chvost je nápadný pre predátora a sťažuje únik), tieto obtiaže sú však kompenzované úspechom v párení (a tým aj plodení potomstva). Vo veľkochovoch a šľachtiteľstve dochádza k tzv. umelému výberu.
Darwinove pinky ako výnimočný model prirodzeného výberu: nie všetky dokážu prežiť!
Neodarwinizmus a molekulárny motor evolúcie
Darwin nevedel nič o génoch ani genetike. V 30. a 40. rokoch 20. storočia došlo k veľkému zjednoteniu Darwinových teórií s novými poznatkami z genetiky, založenej Gregorom Mendelom, a molekulárnej biológie. Zjednotená predstava o molekulárnej hybnej sile evolúcie a o procesoch prírodného výberu takto vzniknutých variant sa nazýva neodarwinizmus alebo neodarwinovská syntéza. Zistilo sa, že zdrojom variability organizmov v populácii sú mutácie, ktoré sú náhodné. Môžu vznikať pod vplyvom chybného kopírovania DNA, fyzikálnych podmienok (napr. žiarenie), alebo vplyvom iných organizmov (baktérií a vírusov).
Takáto genotypová variabilita (variabilita štruktúry génov) je potom základom variability fenotypovej (variability znakov, ktoré sa navonok prejavujú), ktorá je podrobená prírodnému výberu. Proces neustáleho vzniku mutácií sa dnes pokladá za hlavnú hybnú silu evolúcie a dostal preto názov molekulárny motor. Ľudský genóm obsahuje približne len 1,5% DNA, ktorá priamo nesie informáciu pre syntézu proteínov. Zvyšok pripadá na regulačné oblasti, ale aj tak je vyše 50% DNA, ktorá sa nevyužíva a hromadia sa v nej mutácie (slúži de facto ako "nárazník" pre mutácie, ktoré sa tak zväčša vyhnú dôležitým oblastiam). Zato je ľudská DNA plná nefunkčných sekvencií, ktoré ostali po bývalých infekciách retrovírusmi.
Evolúcia nemá cieľ
Evolúcia nemá dopredu stanovený cieľ. Mutácie v DNA vznikajú neustále. Ich uchovanie závisí od toho, do akej miery zasiahnu fenotyp jedinca. V konečnom dôsledku prírodný výber, založený na selekcii podľa Darwinovej koncepcie, umožní prežiť do reprodukčného veku takým jedincom, ktorí sú najprispôsobivejší momentálnym prírodným podmienkam. Tieto postupné zmeny DNA viedli napokon aj k vytvoreniu línie človeka. Treba si však uvedomiť, že evolúcia smerom ku komplexite nebola naprogramovaná dopredu, ale je výsledkom momentálnych adaptívnych výhod z minulosti. Človek mal aj istú dávku šťastia, že sa jeho vývojová línia za celé obdobie neprerušila. Komplexita organizmu je však z evolučného hľadiska veľmi krehkou záležitosťou. Na druhej strane existuje mnoho jednoduchých organizmov (baktérie, parazity), ktoré obývajú veľkú plochu planéty v obrovskom počte, čo im ako biologickým druhom dáva väčšiu šancu prežiť v prípade náhlych environmentálnych zmien.
Biologický druh tvoria jedince, ktoré sú schopné sa medzi sebou krížiť a dávať životaschopné a plodné potomstvo. Jedince rovnakého druhu majú rovnaký karyotyp, čo je informácia o počte, tvare a veľkosti chromozómov.
Vznik nových druhov (speciácia)
Pojem speciácia (lat. species = druh) súvisí so vznikom nových druhov. Keďže prírodné podmienky sa menia (v čase aj v priestore), budú aj požiadavky na organizmy vždy odlišné a organizmy musia preto vždy čeliť novým výzvam. Dnes existuje množstvo vysvetlení a možností, ako môže vzniknúť nový druh:
- Alopatrická speciácia: predpokladá geografickú izoláciu (bariéru) medzi dvoma populáciami toho istého druhu (ostrovy, horské masívy). Na oboch územiach môže selekčný tlak spôsobiť také genetické odlišnosti u jedincov oboch populácií, že sa už neskôr nebudú môcť medzi sebou krížiť.
- Sympatrická speciácia: prebieha vo vnútri populácie bez geografickej izolácie. Hovoríme, že sa medzi novovytvorenými druhmi vytvorila biologická bariéra (rôzne sexuálne správanie, na ktoré jedince iného druhu nereagujú, rôzny čas kvitnutia rastlín a podobne). Takéto populácie sa taktiež začnú vyvíjať nezávisle na sebe, pretože sa ich jedince nemôžu krížiť. U rastlín často súvisí tento fenomén so vznikom genómových mutácií - polyploidie.
V prírode sa dajú pozorovať rôzne štádiá procesu vzniku nových druhov. Niekedy aj dosť odlišné organizmy sú krížiteľné a majú plodné potomstvo, naopak inokedy podobné organizmy sú krížiteľné len s problémami (dávajú málo plodné, neplodné, alebo neživotaschopné potomstvo). Najstaršími dôkazmi o evolúcii sú fosílne nálezy (tzv. "prechodné články"), ktoré študuje paleontológia, a výsledky porovnávacej anatómie. Fyzika prispela k súčasným poznatkom o evolúcii hlavne metódami datovania fosílnych nálezov na základe rádioaktívneho rozpadu prvkov, geológia zase poznatkami o ukladaní geologických vrstiev, pohybe kontinentov, zmenách klímy, zloženia atmosféry Zeme a podobne.
Sociálny darvinizmus a jeho štyri línie
Samotný pojem „sociálny darwinizmus“ je problematický, pretože zahŕňa širokú škálu ideí a interpretácií. Tento článok sa zameriava na preskúmanie štyroch hlavných línií sociálneho darvinizmu a ich dopad na spoločnosť.
1. Individualistický sociálny darvinizmus
Táto línia, spojená s menami ako Herbert Spencer, zdôrazňuje individualizmus a konkurenciu. Spencer veril, že spoločnosť by nemala zasahovať do prirodzeného výberu, a teda by nemala poskytovať pomoc chudobným alebo slabým. Tvrdil, že takáto pomoc by len spomalila evolúciu spoločnosti tým, že by umožnila prežiť aj tým, ktorí nie sú dostatočne schopní. Tento pohľad bol často využívaný na ospravedlnenie kapitalizmu a laissez-faire ekonomiky.
Myšlienka súťaže ako hlavného hýbateľa ľudského a spoločenského vývoja sa od 17. storočia objavuje hlavne u britských mysliteľov (napr. Thomas Hobbes, Adam Smith), nesmierny vplyv mal spis anglického duchovného T. Malthusa o nebezpečenstve preľudnenia (An Essay on the Principles of Population, 1798). Sám Malthus nebol sociálnym darwinistom, poskytol však myšlienkový základ pre bezohľadný raný kapitalizmus: neúspešným ľuďom nemá zmysel pomáhať, sociálne problémy sa tým totiž iba zhoršujú.
2. Kolektivistický alebo nacionalistický sociálny darvinizmus
Na rozdiel od individualistickej línie, kolektivistický sociálny darwinizmus zdôrazňuje význam skupiny alebo národa v boji o prežitie. Táto interpretácia bola často spojená s nacionalizmom a imperializmom, pričom sa argumentovalo, že silné národy majú právo dominovať slabším, pretože to je v súlade s prirodzeným výberom. Táto ideológia bola využívaná na ospravedlnenie kolonializmu a vojenských konfliktov. Príkladom je nacistická ideológia, ktorá hlásala nadradenosť árijskej rasy.
Georges Vacher de Lapouge bol francúzsky antropológ, sociológ a rasový teoretik, ktorého myšlienky na prelome 19. a 20. storočia výrazne ovplyvnili európske myslenie. Jeho teórie, často označované ako sociálny darvinizmus, sa zaoberali vzťahom medzi rasou, spoločnosťou a pokrokom. Vacher de Lapouge, rovnako ako iní rasoví „teoretici“ vychádzajúci z Gobineaua, považoval rasové vlastnosti za vrodené a dedičné. Odmietal „rasové kríženie“, pretože iba čistá rasa vytvára dejiny a civilizácie. Motorom dejín je podľa neho bezohľadný „darvinistický“ zápas dvoch rasových tried, ktoré sa vyznačujú odlišným tvarom lebky.
Darwinove pinky ako výnimočný model prirodzeného výberu: nie všetky dokážu prežiť!
Antroposociológia a rasové triedenie
Tvar lebky - ku ktorému pridával výšku, farbu očí a vlasov - vybral preto, lebo celé ľudské konanie podľa neho ovplyvňuje dedičná štruktúra mozgu. Tvar lebky ukazuje, aké sú dedičné psychologické, intelektuálne a morálne vlastnosti danej rasy. Na ľudské konanie nemá vplyv výchova, vzdelanie, alebo sociálne opatrenia. Európske dejiny sú tak „bojom o existenciu“ medzi dvoma rasovo-lebečnými triedami:
- Nadradená rasová trieda: s dlhou a úzkou lebkou (dolichocefálna rasa) s nadpriemernými dedičnými schopnosťami. Túto rasu nazval Homo Europaeus (nordická, árijská, biela, vysoká a modrooká, tvorivá, bojovná, podnikavá, intelektuálna, umelecká a nábožensky prevažne protestantská).
- Podradné rasové triedy: so širokou a krátkou lebkou (brachycefálne rasy). Pomenoval ich Homo Alpinus (a jej stredomorský variant Homo Contractus). Rasa vzniknutá miešaním rás, bledohnedá, zavalitá, netvorivá, pasívna, chudobná, sebecká, chamtivá, náchylná ku korupcii, pracujúca v najťažších manuálnych profesiách a nábožensky prevažne katolícka.
Vacher de Lapouge odmietal, aby sa všetci Európania odvolávali na árijský pôvod. Nadradená dolichocefálna árijská rasa sa podľa neho zrodila iba v nížinách Severného a Baltického mora. Rasa nesúvisela s národnosťou alebo etnicitou, ale týkala sa výhradne rás s dolichocefálnym tvarom lebky a árijským pôvodom.
Paradox marxistu a rasistu
V osobe Vachera de Lapouge tak vidíme paradoxné spojenie aristokrata, marxistu a rasistu. Jeho „teórie“ ukazujú, že i „ľavicové myslenie“ sa môže zrútiť do selekčného (eugenického) rasizmu, a to v okamihu, keď sa intelektuálne neubráni pokušeniu pripísať sociálne nerovnosti ľudskej „biológii“. Zraniteľné sociálne skupiny sa môžu stať ľahkým terčom eugenických politík, ak sa v kontexte ochranného a silného sociálneho štátu presadí myšlienka, že existujú skupiny, ktoré „neprispievajú“ kolektívnemu blahobytu spoločnosti, ale iba na ňom „parazitujú“. Vacher de Lapouge videl chudobné, brachycefálne rasové triedy ako „neproduktívne“, ktoré ale nezávidia nadradeným rasovým triedam ich vlohy a nadania, ale ich ekonomické benefity a politickú moc.
3. Eugenika
Eugenika je hnutie, ktoré sa snaží zlepšiť genetickú kvalitu ľudskej populácie prostredníctvom selektívneho chovu. Sociálni darwinisti často podporovali eugenické opatrenia, ako napríklad sterilizáciu osôb s mentálnym postihnutím alebo kriminalitou, s cieľom zabrániť šíreniu „nežiaducich“ vlastností. Eugenika bola v 20. storočí široko akceptovaná a viedla k mnohým eticky sporným praktikám. Negatívna eugenika sa snažila zabrániť rozmnožovaniu "nežiaducich" jedincov, napríklad prostredníctvom sterilizácie alebo segregácie. Eugenika bola často motivovaná rasovými a triednymi predsudkami a viedla k vážnym porušeniam ľudských práv.
Vacher de Lapouge tvrdil, že Marx „nedotiahol svoje učenie“ k pochopeniu sociálnych tried ako rás a rovnako sa domnieval, že ani Darwinove myšlienky neboli správne pochopené. Darwinov náhodný „prírodný výber“ umožňuje, aby sa v spoločnosti, vďaka ich vysokej pôrodnosti, presadili podradné brachycefálne rasy. Preto je potrebné pristúpiť k plánovanej eugenickej „sociálnej selekcii“ týchto rás. A jediné hnutie, ktoré túži revolučne zmeniť spoločnosť, je socializmus. Socializmus je potrebné „opraviť“ Darwinovým učením a zákonmi dedičnosti na hnutie sociálno-eugenickej selekcie v prospech dolichocefálnych árijcov. Ekonomický, sociálny, kultúrny a mravný pokrok spoločnosti sa nedá dosiahnuť zmenou ekonomických vzťahov, ale iba podporou pôrodnosti rasovo nadradeného bieleho dolichocefáleho Homo Europaeus.
4. Korporátny sociálny darvinizmus
Táto línia aplikuje Darwinove princípy na podniky a korporácie. Verí, že konkurencia medzi podnikmi je prirodzená a nevyhnutná pre ekonomický pokrok. Úspešné podniky sú tie "najschopnejšie" a mali by byť odmeňované, zatiaľ čo neúspešné by mali zaniknúť. Táto ideológia ospravedlňuje agresívne obchodné praktiky, monopolizáciu a odmietanie regulácie.
Väzenské dilema, jeden z najznámejších príkladov teórie hier, bolo v roku 1950 vymyslené dvoma výskumníkmi v RAND korporácii. Táto dilema mala dokázať, prečo je kooperácia pre ľudí iracionálna, zatiaľ čo egoizmus je perfektne racionálny. Aj keď je tento model a jeho súčasná aplikácia na evolúciu, rovnako ako súčasné chápanie evolúcie chybné, ukazuje veľmi dôležité body: Po prvé ukazuje, že v podstate existujú s vývojom ducha dve racionality: Jedna je racionalita subjektu, teda subjektívna racionalita, ktorá je egoistická a druhá je racionalita všetkých subjektov, teda objektívna racionalita, ktorá prekonala egoizmus. Extrémna forma prvej racionality je v prípade tejto hry stratégia vždy defektovať a druhá je stratégia vždy kooperovať. Najmiernejšia forma druhej racionality je tit-for-tat.
Kritika sociálneho darvinizmu a alternatívne pohľady
Sociálny darvinizmus bol ostro kritizovaný za svoje zjednodušujúce a skresľujúce interpretácie darwinovskej evolúcie. Kritici poukazujú na to, že ľudská spoločnosť je oveľa komplexnejšia ako prírodný svet a že kultúra, spolupráca a morálka hrajú v ľudskom správaní oveľa dôležitejšiu úlohu ako len konkurencia a prežitie najschopnejších.
Alternatívne pohľady na evolúciu spoločnosti zdôrazňujú význam spolupráce a altruizmu. Niektorí vedci tvrdia, že schopnosť spolupracovať a vytvárať sociálne väzby bola kľúčová pre úspech ľudského druhu. Napríklad evolučný antropológ Brian Hare rozvíja teóriu, že prežiť nám nepomohli sila či veľkosť, ale schopnosť budovať priateľstvá. Keď sa spýtate, čo človeka odlišuje od iných druhov, väčšina vám zvyčajne odpovie: „Máme veľký mozog, jazyk, kultúru.“ Ešte pred 50 000 rokmi bol však Homo sapiens jedným z mnohých ľudských druhov. Tie ďalšie tiež mali všetko vyššie spomínané a všetky vyhynuli. Zdá sa preto, že veľký mozog, kultúra a jazyk nestačia. Muselo tu byť niečo ďalšie. A Hare sa domnieva, že práve nový druh priateľskosti dal nášmu druhu výhodu.
Hare pracuje s konceptom takzvanej sebedomestikácie, ktorú vysvetľuje na príklade vlkov, prapredkov dnešných psov. Domnieva sa, že ich nedomestikovali ľudia, ale že to urobili ony samotné. Základom Hareovej teórie je, že sa psy z vlkov vyvinuli prirodzene. Interakcie medzi vlkmi a ľuďmi dali niektorým vlkom výhodu nad ostatnými, rýchlejšie sa párili a nakoniec aj vyvíjali. Základom teda bolo, že priateľské vlky sa samy rozhodli zdržiavať v našej blízkosti. A otvorili si tak úplne nové možnosti. Už sa nás nebáli a neboli agresívne - dokázali sa priblížiť k ľudským obydliam a napríklad jesť náš odpad.
Hare sa domnieva, že k tejto „sebedomestikácii“ došlo aj u ľudí. Keď nás začali cudzinci priťahovať, umožnilo nám to rozšíriť sociálne siete tak, aby sme si našli nových priateľov. Keď sme sa „rozhodli“ byť priateľskí, zmenil sa tvar našej hlavy. Zjednodušene: máme oveľa priateľskejšie tváre ako napríklad neandertálci. Tí mali veľmi veľké nadočnicové oblúky, dlhšie a širšie líca než my. A dôležitá je aj lebka. Neandertálci mali veľmi dlhé lebky. Keď vám niekto povie, že máte guľatú hlavu, vlastne by ste to mali brať ako poklonu, pretože ide o veľmi jedinečnú morfologickú črtu.