Sociálna psychológia a jej prelomové experimenty

Sociálna psychológia je základná psychologická disciplína nachádzajúca sa medzi psychológiou a sociológiou. Dá sa skúmať z hľadiska psychologického alebo sociologického. Psychologické hľadisko je viac orientované na jedinca, jeho vnímanie sociálnych situácií a ako toto vnímanie ovplyvňuje jeho kognitívne procesy. Pokúša sa za pomoci vedeckých metód porozumieť a zároveň vysvetliť, ako je myslenie, cítenie a správanie jedincov ovplyvňované skutočnou, predstavovanou či predpokladanou prítomnosťou druhých. Z hľadiska sociológie sa sociálna psychológia viac zameriava na vzťahy medzi jedincom a skupinou.

Sociálna psychológia je teda veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Zaoberá sa najmä zmenami obsahu i formy duševného života človeka pod vplyvom sociálnych podnetov a následným vplyvom týchto zmien na sociálne vzťahy aktérov. Sociálne podmienené správanie bolo predmetom skúmania už od obdobia antiky. Ako samostatná veda sa sociálna psychológia vytvorila na prelome 19. a 20. storočia.

Za zakladateľov sociálnej psychológie sú pokladaní Émile Durkheim a jeho žiak Lévi-Strauss. Ich prínosom je pomenovanie javov ako „primát sociálnych faktov“, „kolektívne reprezentácie“, „obmedzenia a pravidlá“. Pojem „sociálna psychológia“ bol prvýkrát použitý v roku 1897 americkým psychológom a filozofom Jamesom Markom Baldwinom a ustálený v roku 1902 zásluhami Charlesa Hortona Cooleyho. Medzi myšlienkové zdroje sociálnej psychológie môžeme zaradiť teóriu davu a masovej psychológie (Gustave Le Bon), koncepciu skupinovej mysle (William McDougall) a psychológiu národov (Wilhelm Wundt).

Historický vývoj a metódy

Za počiatok sociálnej psychológie ako samostatného vedného odboru sa všeobecne považuje rok 1908, kedy boli vydané prvé učebnice s označením sociálna psychológia. Išlo o diela publikované nezávisle od seba autormi a psychológmi Williamom McDougallom a Edwardom Alsworthem Rossom. Po tomto míľniku možno sledovať rýchly rozvoj sociálnej psychológie najmä v USA. V 30. rokoch sa tomuto oboru venovalo mnoho psychológov, ktorí imigrovali do Spojených štátov z nacistického Nemecka. Jednou z najvýznamnejších postáv medzi nimi bol Kurt Lewin. Stredobodom pozornosti potom boli predovšetkým postoje a správanie v malých skupinách. V šesťdesiatych rokoch objavila sociálna psychológia množstvo tém, napríklad poslušnosť voči autorite, kognitívna disonancia alebo intervencie prizerajúcich. Moderní bádatelia sa zaujímajú okrem iného o sociálne vnímanie, atribúciu a sebapoňatie. Na začiatku 21. storočia je sociálna psychológia inštitucionalizovanou disciplínou s veľkou šírkou záberu a značnou hĺbkou spracovania jednotlivých tém.

Druhé obdobie (1946-1969) zaznamenáva rozšírenie záberu sociálnej psychológie. Počiatky sociálnej psychológie v Čechách sa datujú späť do roku 1871, kedy psychológ Gustav Adolf Lindner publikoval svoje dielo Ideen zur Psychologie der Gesellschaft als Grundlage der Socialwissenschaft, v českom preklade Myšlenky k psychologii společnosti jako základ sociální vědy. Táto publikácia je historicky prvou knihou debatujúcou o predmetoch sociálnej psychológie na európskom kontinente. Následne, po rozpade Rakúsko-Uhorska, sa rozšíril priestor pre sociálnu psychológiu, keď sa spoločnosť začala zaoberať otázkami národnej mentality a národného charakteru. Touto problematikou sa zaoberali napríklad Tomáš Garrigue Masaryk, Emanuel Chalupný, Ferdinand Peroutka a Anton Jurovský. Sociálnopsychologické témy sa začali preberať aj na českých univerzitách, ktoré podliehali trendom svetového vývoja až po dobu Druhej svetovej vojny, kedy boli univerzity nútené prerušiť činnosť.

Sociálna psychológia je vedecké štúdium efektu sociálnych a kognitívnych procesov na spôsob, akým jedinci vnímajú iných ľudí, spôsob, akým ich ovplyvňujú a vytvárajú si vzťahy k nim. Zaoberá sa pôsobením ľudí okolo nás, sociálnych inštitúcií a kultúry na naše myslenie, prežívanie a konanie a tiež pôsobením nášho vlastného vnímania, predstáv, spomienok, myšlienok, prežívania a motivácie na náš vzťah k svetu okolo a na naše konanie. Sociálna psychológia pri vysvetľovaní ľudského správania spája dva odbory: sociológiu a psychológiu. Človek potrebuje pocit bezpečia, že má udalosti pod kontrolou a dokáže predpokladať výsledok svojho správania a správania druhých, teda prisúdiť osobám vlastnosti a udalostiam príčiny. Človek dôveruje vlastnému úsudku a intuícii a obvykle sa mu to vypláca, napriek tomu, že významnú časť duševného života nemá plne pod kontrolou. Zdrojom postojov človeka sú okrem vlastných skúseností aj skúsenosti sprostredkované inými ľuďmi, sociálnymi skupinami, ktorých je členom, sociálnymi inštitúciami a kultúrou spoločnosti, v ktorej žije. Rôzni ľudia môžu v úplne rovnakej situácii reagovať rôzne. Do sociálnych vzťahov človek vstupuje so svojimi dispozíciami a má tendenciu ich skôr posilňovať než meniť a oslabovať vďaka tomu, že ich uplatňuje v situáciách, ktorým čelí. Neoddeliteľnou súčasťou každého sociálneho rozmeru správania človeka je jeho biologická podstata.

Sociálna psychológia používa pre štúdium sociálneho správania vedecké metódy (priame a objektívne pozorovanie, interpretáciu pozorovaných dát založenú na logických postupoch, predikciu, t.j. formulovanie hypotéz a ich overovanie, experimentovanie.) Prevažujúcou metódou je experiment. Psychologický výskum je pre psychológiu ako vedu kľúčový. Aby ste sa v tomto článku nedočítali len (pre niekoho) nudnú teóriu, týkajúcu sa metodológie výskumu, je dobré spomenúť aj zopár najznámejších experimentov, ktoré sa v minulosti v psychológii realizovali. Mnohé z nich sú už v súčasnosti považované za neetické, a tým pádom sú nereplikovateľné, čo v dnešnej dobe znamená, že závery z týchto experimentov nemusia byť pre dobu, v ktorej teraz žijeme, platné. Ide o takzvanú replikačnú krízu, ktorej podstatou je to, že niektoré výskumy sa nedajú zopakovať, pretože jednak boli neetické (môžeme teda tvrdiť, že tvrdenia vychádzajúce z výsledkov týchto experimentov sú dôveryhodné a platné?), rovnako tiež nie je možné mnohokrát vykonať rovnaký experiment za rovnakých podmienok, za akých bol realizovaný v minulosti. Takisto sa zistilo, že pri zopakovaní, t.j. replikácii určitých výskumov z nich vyšli iné závery. Experimentov, ktoré sa v minulosti uskutočnili, a ktoré by v súčasnosti boli považované za neetické, je viac než by bolo potrebné. Na jednej strane išlo o zarážajúce experimenty, ktoré si možno v dnešnej dobe už nevieme predstaviť, a ktoré sa nám môžu javiť hrozivo, no na druhej strane sa vďaka nim dospelo k významným psychologickým objavom. Či tieto objavy stáli za cenu neetického správania voči participantom experimentu, to už je na vašom posúdení.

Druhy sociálnych experimentov

Pre tých z vás, ktorí neviete, čo presne si máte pod pojmom experiment predstaviť, jedná sa o typ výskumu, v ktorom psychológovia skúmajú nejaké správanie, ktoré nastáva pri zmene určitých podmienok. Skúma sa v ňom vplyv jednej premennej na druhú premennú, teda ako nejaká vec či špecifické podmienky, ovplyvňujú ľudské správanie. V experimente sa najčastejšie porovnáva experimentálna skupina s kontrolnou skupinou, pričom pri experimentálnej skupine sa manipuluje jednou premennou, teda menia sa isté podmienky, a pri kontrolnej skupine sa nič nemení, podmienky ostávajú rovnaké.

V psychológii sa realizujú najmä dva druhy experimentov:

• Laboratórny experiment: Pri laboratórnom experimente človek vykonáva istú činnosť v laboratórnych podmienkach, teda je v nejakej miestnosti, v laboratóriu, kde sa účastní experimentu. V týchto podmienkach vie psychológ viac-menej zabezpečiť, aby pri vykonávaní experimentu neboli prítomné nejaké rušivé vplyvy a vie kontrolovať vonkajšie podmienky. Nevýhodou však je, že je experiment realizovaný v simulovaných podmienkach, nie v bežnom živote v prirodzených podmienkach a môže to výsledky skresľovať.
• Prirodzený experiment: Prirodzený experiment, ako už z jeho názvu vyplýva, sa realizuje v prirodzených podmienkach, nie v laboratóriu ani v umelom prostredí. Jeho výhodou je práve to, že odráža reálnu skutočnosť, skúma správanie človeka v jeho prirodzených podmienkach.

Slávne sociálne experimenty

Milgramov experiment poslušnosti voči autorite (1963)

Psychológ Stanley Milgram uskutočnil v roku 1984 (pozn.: v roku 1963) experiment, v ktorom skúmal, čo je človek schopný urobiť a kam až môže zájsť pod nátlakom autority. V tomto experimente sa snažil nájsť odpoveď na to, ako je možné, že vojaci počas druhej svetovej vojny boli schopní robiť také ohavnosti, aké sa diali a či je človek pod vplyvom autority schopný robiť veci, ktoré odporujú jeho morálnemu svedomiu. Tento experiment spočíval v tom, že skúmaný participant sedel v miestnosti, v ktorej s ním bol človek v bielom plášti (ako určitá autorita). V druhej miestnosti bol človek, ktorý mal odpovedať na otázky, ktoré mu participant pokladal a pri každej nesprávnej odpovedi tejto osoby mal participant stlačiť tlačidlo, ktoré jej malo spôsobiť elektrický šok. Išlo samozrejme o dosadeného človeka, ktorý v skutočnosti žiadne elektrošoky nedostával, jednalo sa o to, aby mal participant dojem, že ich naozaj dostáva.

Zistilo sa, že vplyvom autority participant pri nesprávnej odpovedi zvyšoval elektrické napätie až do bodu, kedy by táto dávka elektrického napätia druhého človeka zabila. Stanley Milgram, profesor na Yaleskej univerzite chcel otestovať ľudskú poslušnosť voči autoritatívnym figúram, aby lepšie pochopil, čo ovplyvnilo nemeckých vojakov natoľko, aby boli schopní páchať toľko zločinov počas holokaustu. Počas experimentu povedal dobrovoľníkom, že budú aplikovať elektrické šoky osobám, ktoré sa budú vyspovedať ohľadom určitých dávnych udalostí. Dobrovoľník mal aplikovať šok vždy, keď si osoba na niečo nemohla spomenúť. Smyslom experimentu z roku 1963 bolo ověřit, jak daleko jsou lidé schopni zajít ve své poslušnosti k autoritě. Účastníci se za slíbenou odměnu účastnili zdánlivého experimentu týkajícího se učení. Účastník v roli žáka měl odpovídat na otázky a v případě, že odpověděl špatně, účastník v roli učitele mu pustil do těla elektrický výboj jako potrestání. Síla výboje se postupně zvyšovala. Ak mal "učiteľ" pochybnosti, experimentátor ho povzbudzoval, aby pokračoval v trestání žáka. Vo skutočnosti však žiak bol pomocníkom experimentátora a elektrické šoky neboli skutočné. Všetci účastníci pokračovali až do 300 V a 65 % z nich došlo až na koniec stupnice, tj. 450 V, čo bolo považované za potenciálne smrteľnú dávku, a to aj napriek tomu, že sa často zdráhali a prejavovali obavy o zdravie žiaka. Milgram sa pomocou experimentu snažil prispieť k vysvetleniu psychologických príčin holokaustu, kedy aj "normálni" Nemci boli schopní páchať tie najťažšie zločiny. Experiment sa však stal terčom kritiky, ktorá spočívala predovšetkým v neetičnosti a nejasnej zobecniteľnosti výsledkov do bežného života.

Stanfordský väzenský experiment (1971)

V jednom z najznámejších a najkontroverznejších psychologických experimentov, provedenom v roce 1971 americkým psychologem Philipem Zimbardem bylo s dobrovolníky z řad studentů simulováno prostředí věznice, kde "dozorci" měli nad "vězni" neomezenou moc. V roku 1971 chcel psychológ sociológie Philip Zimbardo otestovať, ako sa ľudia vyrovnávajú s rôznymi sociálnymi rolami. S pomocou skupinky Stanfordských študentov vyvinul “Väzenský experiment” v ktorom by dve náhodne vybrané skupinky strážcov a väzňov prežívali v simulovanom väzenskom prostredí. Súčasťou experimentu bolo aj zatknutie vybraných trestancov pred ich vlastnými domami, bez toho, aby o tom boli vopred upozornení. Výsledky boli znepokojujúce. “Bachari” svoju novonadobudnutú moc zneužívali a k väzňom sa správali násilne a pohŕdavo. Na druhú stranu väzni sa plne vžili do svojej role mučených trestancov, ktorí sa museli podriadiť každému povelu strážcov. Sociálna psychológia sa zaoberá štúdiom toho, ako sociálne prostredie a interakcie ovplyvňujú správanie, myslenie a pocity jednotlivcov. Na pochopenie týchto komplexných javov sa používajú rôzne metódy, pričom sociálne experimenty zohrávajú kľúčovú úlohu. Tieto experimenty umožňujú vedcom skúmať, ako rôzne sociálne faktory ovplyvňujú ľudské správanie v kontrolovaných podmienkach. Cieľom je odhaliť podstatu ľudského konania a myslenia a možno im aj efektívnejšie pomôcť pri zvládaní rôznych problémov.

Priebeh experimentu

Celosvetovo známy psychológ Philip Zimbardo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vykonal experiment, v ktorom chcel zistiť, ako sa ľudia vyrovnávajú s určitými sociálnymi rolami a ako vplýva väzenské prostredie na správanie ľudí v ňom. Cez inzerát našiel participantov, ktorí boli rozdelení do skupiny bacharov a do skupiny väzňov, ktorí spolu existovali v simulovanom väzenskom prostredí (bolo to však v suteréne Standfordskej univerzity). Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Samotné experimenty sa odohrávali v dvoch miestnostiach na prízemí Linslyho-Chittendenovej Haly v univerzitnom Starom areáli. Experiment mal trvať 1 hodinu, za ktorú účastník dostane zaplatené 4,50 USD. Stanfordský väzenský experiment vedený profesorom Philipom Zimbardom v roku 1971 na Stanfordskej univerzite, sa snažil analyzovať správanie jedincov v extrémnych situačných podmienkach. Experiment simuloval väzenské prostredie, aby preskúmal psychologické efekty moci a autority na účastníkov, ktorí boli náhodne rozdelení do rolí väzňov a dozorcov.

Ľudia sa počas neho premenili na sadistické beštie alebo sa nervovo zrútili. Štrnásteho augusta roku 1971 sa zabuchli improvizované cely v podzemnej časti Stanfordskej univerzity na západe amerického štátu Kalifornia. V tých sa nachádzalo dvanásť dobrovoľných väzňov, ktorých malo strážiť ďalších dvanásť dozorcov. Vymyslený väzenský komplex mal aj svojho riaditeľa a vrchného dozorcu. V Stanfordskom väzenskom experimente figurovalo dvanásť študentov (deväť plus traja náhradníci) dobrovoľníkov, ktorí sa mali na ďalších sedem až štrnásť dní nechať dobrovoľne uväzniť a žiť každodennú rutinu väzňov. Zatvorení boli v celách zhruba dvakrát dva metre vybavených len poľným lôžkom. K nim bolo vybraných ďalších dvanásť dobrovoľníkov, ktorí mali v komplexe plniť úlohy dozorcov. "Nemôžeme ich fyzicky napadnúť alebo ich mučiť. Môžeme vytvoriť nudu. Môžeme vytvoriť pocit frustrácie. Do určitej miery v nich môžeme vyvolať strach. V tejto situácii máme absolútnu kontrolu. Väzni boli zatknutí za pomoci miestnej polície u seba doma a odvedení v sprievode televíznych kamier do väzenia v útrobách Stanfordskej univerzity. Tam mali žiť v režime inšpirovanom podmienkami v Kalifornskej väznici Palo Alto. Väzni sa museli navzájom oslovovať číslom, počas odpočinku museli byť ticho, dozorcov museli oslovovať ako "pán nápravný dôstojník" a museli nosiť väzenský mundúr. Každé porušenie týchto pravidiel mohlo byť potrestané podľa ľubovôle dozorcov. Tí si mali vynútiť totálnu poslušnosť, nemali však dovolené používať fyzické násilie.

Výsledky a kritika

Experiment musel byť ale predčasne ukončený po šiestich dňoch. Aj počas takej krátkej doby sa stihli osobnosti účastníkov premeniť. Niektorí z väzňov sa psychicky zrútili, z niektorých dozorcov sa stali nevyberaní sadisti. "O desiatej večer mohli ísť poslednýkrát na záchod, potom už pre nich bolo v celách pripravené len vedro, ktoré nenávideli, pretože strašne smrdelo. Hoci boli zámerne vyberaní zdraví jedinci, extrémne podmienky vo veľmi krátkom čase úplne zmenili ich osobnosti len na základe vonkajších okolností. Zimbardo vyvodil z výsledkov pokusu, že ľudské správanie sa mení vplyvom vonkajších okolností, nie preto, že by sme v nás mali skrytú beštiu. Predstavte si študenta Petra, ktorý sa prihlásil do Stanfordského väzenského experimentu. Peter je tichý a mierny človek, v živote by nikomu neublížil. Náhodne je mu pridelená rola dozorcu. Počas prvých dní sa Peter snaží byť spravodlivý a zhovievavý. Avšak, ako experiment pokračuje, Peter začína preberať rolu dozorcu čoraz viac. Pod vplyvom autority, ktorú mu rola poskytuje, sa stáva prísnejším a autoritatívnejším. Stanfordský väzenský experiment zásadne ovplyvnil chápanie sily situačných faktorov v psychológii. Ukázal, ako rýchlo môžu ľudia prijať priradené roly a ako táto rola môže ovplyvniť ich správanie, myslenie a emócie. Výsledky experimentu naznačujú, že prostredie a sociálne roly môžu mať silnejší vplyv na správanie než individuálne charakterové vlastnosti. Experiment podnietil rozsiahle diskusie o etike psychologického výskumu a viedol k zavedeniu prísnejších etických štandardov pre experimenty s ľudskými účastníkmi.

Štyridsať sedem rokov po jeho ukončení a uverejnení jeho výsledkov Stanfordsky experiment profesora psychológie Philipa Zimbarda stále zásadne ovplyvňuje spoločenské vedy, priťahuje ale aj pozornosť kritikov, ktorí ho vidia ako nič nepreukazujúci a v podstate nevedecký. 'Asi si vážne mysleli, že nemôžu ísť von.' Neskorý večer šestnásteho augusta, dva dni od začiatku experimentu, väzeň číslo 8612 reval z plných pľúc vo svojej cele. Bol ním Douglas Korpi, ktorého psychotické správanie sa stalo míľnikom pre celý experiment, keď malo dokázať, ako ľahko sa môže človek v odosobnenom prostredí psychicky zrútiť. "Ježiši Kriste, vnútri úplne horím! To neviete? Ja chcem ísť von! Tu je to celé úplne v r*ti! Ďalšiu noc už nevydržím! Už to proste nevydržím," kričal dvadsaťdvaročný Korpi a zbesilo kopal do dverí. Mal sa stať "korunným svedkom" pri obhajobe Zimbadových teórií. Podľa svojich slov celý výstup Korpi zahral. "Ktokoľvek s klinickou skúsenosťou by spoznal, že to hrám," povedal vlani Korpi novinárovi Benovi Blumovi, ktorý sa pokúsil odhaliť pravé pozadie experimentu. "Keď si tie nahrávky vypočujete, nie je to veľmi rafinované. V hraní nie som až taký dobrý. Myslím, že som odviedol dobrú prácu, ale bol som skôr hysterický ako psychotický." Svoj psychický kolaps ale zahral dnes už súdny psychológ z dobrých dôvodov. Keď sa Korpi k experimentu prihlásil, myslel, že bude mať jednoducho hodiny a hodiny na učenie sa na skúšky GRE, ktoré mu mali pomôcť dostať sa na vytúžený študijný odbor, a ktoré sa navyše konali hneď po plánovanom ukončení experimentu. Hneď po začiatku pokusu sa Korpi dožadoval svojich študijných kníh, ale ani po opakovanom naliehaní mu nebolo umožnené v pokoji sa učiť. "Celá tá vec pre mňa v tej chvíli stratila zmysel," vysvetlil. Najskôr preto skúšal simulovať bolesť žalúdka, to ale nestačilo. Za najdesivejšiu ale označil chvíľu, keď nadobudol pocit, že aj napriek vôli experiment opustiť, ho von nikto nepustí. "Bol som úplne šokovaný. Jedna vec bola nabrať ma doma policajným autom a hodil ma do cely. Ale keď mi povedali, že nemôžem odísť, zašli veľmi ďaleko. Keď neskôr záznam Korpiho hraného zrútenia Zimbardo zverejnil, tvrdil, že nervový kolaps bol skutočný. Profesora na to Korpi upozornil a jasne uviedol, že sa jednalo o hranú scénu. Rovnakú skúsenosť mal aj iný väzeň, Richard Yacco. Druhý deň vo väzení sa chcel dozvedieť, ako je možné z experimentu odstúpiť, dozorca mu oznámil, že to nejde. Väzeň Clay Ramsey dokonca začal hladovku. "Považoval som to za skutočné väzenie, aby som sa dostal von, musel som urobiť niečo, za čo sa budú obávať, že ponesú zodpovednosť," povedal v rozhovore Blum Ramsey. Lenže sám Zimbardo bol pristihnutý pri lži, keď sa francúzskemu dokumentaristovi Thibaultovi Le Texierovi podarilo nájsť prepisy konverzácií medzi dozorcami a Zimbardom z tretieho dňa pokusu. Priznáva v nich totiž, že väzňom neumožnil odísť. "Zaujímaví boli tí dvaja, čo za mnou prišli včera a hovorili, že chcú odísť. Ja som im povedal, že nie, že existujú len dva spôsoby, ako odísť a to nutnosť zdravotnej alebo psychiatrickej pomoci... Keď bol Zimbardo s prepismi konfrontovaný, svoju výpoveď naraz upravil. Tvrdil, že všetci zúčastnení podpísali písomný súhlas, v ktorom bolo uvedené, že k ukončeniu experimentu musia povedať doslovne vetu "Končím s experimentom", čo v priebehu pokusu vraj žiadny väzeň nepovedal. Zimbardo ale všetky povolenia, ktorá museli väzni i dozorcovia podpísať, už pred nejakou dobou vyvesil na svojej internetovej stránke. Korpi dodnes ľutuje, že on ani nikto ďalší z experimentu nepodal na Zimbarda žalobu za ich držanie proti ich vôli. "Prečo sme nepodali žalobu za zadržiavanie proti našej vôli? Je to ponižujúce! Mali sme niečo urobiť," lamentuje dnes Korpi. Slávny profesor vo svojich záveroch pripisoval vždy emotívne reakcie väzňov brutálnemu zaobchádzaniu zo strany dozorcov. Dozorcovia konali pod nátlakom. Najviac fascinujúce na celom stanfordskom teste je pre väčšinu ľudí transformácia, akou prešla skupina dozorcov, ktorí mali začať mať sadistické sklony. Hlavne ale sami od seba, čo bolo vždy ústredným bodom Zimbardových záverov. Lenže detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu. Už spôsob, akým s nimi Zimbardo jednal, bol vraj odlišný od toho, ako zaobchádzal s väzňami. "So skupinou dozorcov nekonal ako s objektmi jeho pokusu, ale skôr ako so spolupracovníkmi," opisuje v rozsiahlej reportáži Blume. V príbehu dozorcov ale figuruje ešte jedna veľmi zásadná postava. Tou bol David Jaffe, ktorý mal hrať úlohu hlavného dozorcu. Jaffe bol jedným zo skupiny študentov, ktorí pôvodne s myšlienkou podobného experimentu prišli v rámci jednej zo Zimbardových prednášok. Veľa z ich nápadov potom Zimbardo použil vo vlastnom pokuse. Zimbardo ale nikdy reálne fungovanie väzenských zariadení neštudoval, všetko sa preto odohrávalo na základe Jaffeho rešerší. Podľa Zimbarda malo byť najťažšou časťou celého pokusu zabezpečiť, aby sa dozorcovia správali ako dozorcovia. "Bola mi zverená zodpovednosť za pokus o navodenie správania, tvrdých 'dozorcov," píše v záverečnom hodnotení pokusu Jaffe. Hoci Zimbardo dlho tvrdil, že dozorcovia so všetkými drakonickými pravidlami prišli sami, v skutočnosti vraj len vo veľkej miere kopírovali pravidlá, ktoré Jaffe a jeho spolužiaci vymysleli skôr. Väčšina dozorcov ale nedosahovala štandardy, aké si Jaffe a Zimbardo predstavovali. Niektorí sa ale do svojich rolí vžili dokonale. Dozorca Dave Eshelman si od väzňov vyslúžil prezývku John Wayne kvôli svojmu predstieranému južanskému akcentu a veľmi vynaliezavej krutosti. "Chápal som to ako improvizačné cvičenia. Veril som, že robím to, čo po mne výskumníci chceli a že to budem zvládať lepšie ako ktokoľvek iný, keď si vytvorím toto zlodušné dozorcovské ja," vysvetliť Eshelman. Lenže vedúci experimentu jeho postupy schvaľovali. Zimbardo mu dokonca po konci pokusu osobne ďakoval. "Dokonca som sa cítil, ako práve urobil niečo dobré, niečo čo napomôže porozumieť ľudskej podstate," zveril sa Eshelman. Vôbec najlepšie to však pravdepodobne vystihol sám Jaffe. Nebol to experiment, skôr happening, tvrdia vedci.

Ešte slávnejší velikán psychológie Erich Fromm ale vyvodil zo Zimbardovho experimentu opačné závery. Poukazuje ale na to, že vzhľadom na okolnosti je prekvapujúce, že sadistické chúťky neovládli väčšiu časť dozorcov. "Autori veria, že experiment preukázal, že situácia samotná môže počas pár dní zmeniť bežných ľudí na pätolízačov, submisívnych jedincov alebo bezohľadných sadistov. Kým jedni označovali experiment skôr za happening, než seriózny vedecký pokus, druhí sa ho pokúsili spätne overiť. Dvojica psychológov Haslam a Reicher vyskúšali test v rovnakých podmienkach, ten sa ale tentoraz vyvíjal v úplne opačný príbeh. Väzni a dozorcovia spolu vychádzali veľmi dobre až do tej miery, že strážcovia začali dávať väzňom samovoľne všelijaké výsady. Keď chceli svoje zistenia publikovať neskôr v Britskom časopise Sociálna Psychológia, Zimbardo sa im v tom snažil zabrániť. "Prišli sme na to, že písal tajne editorom časopisu a pokúšal sa publikáciu našich záverov zastaviť s tým, že sme podvodníci," povedal Blumovi Reicher. Ako sám výskumník popísal, pri konflikte so Zimbardom sa ocitli skôr ako vo vedeckej debate v komerčnej roztržke. Dnes slávny profesor si bol vedomý sily príbehu, ktorý sa snažil rozprávať a svoju slávu žiarlivo strážil. "Ľudia si o tom môžu hovoriť čokoľvek chcú. Je to najslávnejšia štúdia v histórie psychológie. O žiadnej inej štúdii sa ľudia po päťdesiatich rokoch nebavia. Poznajú ju aj obyčajní ľudia. Pýtajú sa 'Čo robíte?', Som psychológ'. Môže to byť taxikár v Budapešti, môže to byť reštauratér v Poľsku. Spomeniem, že som psychológ a oni sa pýtajú 'Poznáte tú štúdiu?'. Sám ale možno nejaké pochybnosti má, ostatne v roku 1971 na neho tlačila aj jeho budúca žena Christina, ktorá chcela, aby experiment ukončil. Neskôr jej dal za pravdu a uznal, že ho jeho vlastný pokus ovplyvnil. "Zmenil som sa. Premieňal som sa v rámci experimentu v monštrum. Aj podľa profesora sa ale asi žiadnych podobných prelomových experimentov nedočkáme. "Dnes už nemôžete uskutočniť experiment, počas ktorého by jeho účastníci cítili, že sú v strese, ani v psychickom strese. A tak sa dnes väčšina výskumov pýta ľudí: 'Predstavte si, že ste väzenský dozorca. Ako by ste sa zachovali? Správali by ste sa tak, alebo tak?' A aká je odpoveď? Všetci by boli dobrými dozorcami a robili pekné veci - majú sa predsa radi, potrebujú túto odpoveď. "Príťažlivosť Stanfordského väzenského experimentu ide zrejme hlbšie, než jej obyčajná vedecká platnosť. Možno aj preto, že rozpráva príbeh o nás samotných, ktorému chceme tak zúfalo veriť. Teda, že my, ako jedinci, v skutočnosti nemôžeme za naše občas trestuhodné činy. Akokoľvek môže byť zložité prijať Zimbardov výklad upadajúcej ľudskej podstaty, je to tiež hlboko oslobodzujúce. Znamená to, že nie som zodpovedný. Naše činy sú spôsobené okolnosťami. Naše chyby tkvejú v situácii.

Aschov experiment konformity

Experiment Solomona Asche spočíval v tom, že účastníci, ktorým bolo povedané, že sa účastnia výskumu zraku, mali porovnávať dvojice čiar podľa dĺžky. V kontrolnej skupine bola úspešnosť 95 %. Druhá časť študentov však odpovedala v skupine, v ktorej ostatní účastníci boli inštruovaní, aby odpovedali vždy zle a skutoční účastníci odpovedali až ako poslední. V tejto skupine odpovedalo vždy správne iba 25 % účastníkov, zvyšní chybovali.

Fínsky experiment s nepodmieneným príjmom

A vo Fínsku sa niečo také skutočne dialo. Po dobu 2 rokov dostávali nezamestnaní jedinci odmenu 560 eur doslova za nič. Od ľudí sa dokonca ani nepožadovalo, aby si hľadali zamestnanie. Ak si však prácu našli, naďalej odmenu dostávali. Výsledky dokázali, že ak ľudia mali stabilný príjem, aj keď nízky, boli šťastnejší, pretože vedeli, že si môžu hľadať prácu, ktorá ich bude baviť a nemuseli sa trápiť v zamestnaní, ktoré ich nezaujímalo.

Sociálna psychológia sa zaoberá štúdiom toho, ako sociálne prostredie a interakcie ovplyvňujú správanie, myslenie a pocity jednotlivcov. Na pochopenie týchto komplexných javov sa vedci uchyľujú k rôznym sociálnym experimentom. Ich cieľom je odhaliť podstatu ľudského konania a myslenia a možno ich láka aj to, že ak budú ľuďom rozumieť, budú s nimi môcť lepšie manipulovať. Alebo im efektívnejšie pomôcť pri zvládaní rôznych problémov. Tu sú ďalšie zaujímavé sociálne experimenty:

tags: #socialna #psychologia #socialny #experiment