Príspevky na dieťa v Rusku: Demografická kríza, kontroverzné riešenia a deportácie

Rodinné prídavky predstavujú významnú finančnú pomoc pre rodičov starajúcich sa o deti. V Rusku, kde demografické výzvy nabrali na intenzite, sa štát snaží rôznymi opatreniami podporiť rast pôrodnosti. Tento článok sa zameriava na podmienky získania príspevku na dieťa v Rusku, analyzuje aktuálne trendy v oblasti pôrodnosti a porovnáva ruský systém s inými krajinami. Zároveň sa venuje kontroverznej téme deportácií ukrajinských detí a ich nútenej rusifikácii, ktorá je v ostrom rozpore s medzinárodným právom.

Demografická situácia v Rusku a reakcia vlády

Rusko čelí dlhodobému poklesu počtu obyvateľov. Podľa údajov ruského štatistického úradu Rosstat sa v prvej polovici roku 2024 narodilo v Rusku o 16 000 detí menej ako v rovnakom období predchádzajúceho roka, čo predstavuje najnižší počet od roku 1999. Kremeľ tento pokles označil za „katastrofický“ a snaží sa ho zvrátiť zavedením nových legislatívnych opatrení a verejnými výzvami na podporu rodín. „Bez detí nebude žiadna krajina,“ zdôraznil predseda Štátnej dumy Vjačeslav Volodin, keď predstavoval nový zákon, ktorý zakazuje tzv. „child-free“ ideológiu. „Je to ideológia proti životu na zemi,“ súhlasí s týmto prístupom poslankyňa Tatiana Buckaja.

Zákaz propagácie „child-free“ životného štýlu

Nový zákon, ktorý podpísal ruský prezident Vladimir Putin, zakazuje šírenie obsahu podporujúceho rozhodnutie nemať deti, a to v médiách, online priestoroch či vo filmoch. Tento zákon vyvolal v ruskej spoločnosti zmiešané reakcie. Feministická aktivistka Zalina Maršenkulova ho označila za „formu reprodukčného násilia“.

Príčiny nízkej pôrodnosti a spoločenské predsudky

Dôvody nízkej pôrodnosti v Rusku sú rôznorodé - od vysokých nákladov na výchovu detí po dôsledky vojny na Ukrajine, kde mnohí otcovia prichádzajú o život. Prezident Putin pravidelne vyzýva ženy, aby rodili aspoň tri deti, čím by podľa neho zabezpečili budúcnosť krajiny. Poslankyňa Buckaja ide ešte ďalej a rodiny s jedným dieťaťom označuje za „čudné“. „Ak pár žije spolu 30 rokov a má len jedno dieťa, niečo nie je v poriadku,“ vyhlásila. Takéto vyjadrenia však čelia kritike.

Finančná podpora tehotným školáčkam

Jedným z najnovších krokov na podporu pôrodnosti je rozhodnutie Oryolskej oblasti, ktorá zaviedla finančnú podporu pre školáčky, ktoré otehotnejú. Zákon, ktorý bol podpísaný guvernérom Andrejom Klychkovom 20. marca 2025, je súčasťou širšej snahy zvýšiť pôrodnosť v krajine. V rámci nového nariadenia môžu školáčky, ktoré sa „zaregistrujú ako tehotné“, získať jednorazovú finančnú pomoc vo výške 100 000 rubľov (približne 1 103 eur). Zaujímavé je, že v tejto registrácii nie je požiadavka, aby dievčatá dieťa porodili. Tento krok rozširuje existujúci program, ktorý začal vyplácať podobné podpory študentkám vysokých škôl a univerzít.

Podobnú ponuku zaviedlo podľa The Moscow Times už štyridsať ruských regiónov. Výška príspevku sa líši, no minimálna suma vo všetkých oblastiach je 100 000 rubľov (približne 1 103 eur). Najvyššia suma je k dispozícii v Ivanovskej oblasti, kde študentkám ponúkajú milión rubľov (približne 11 031 eur) za narodenie prvého dieťaťa. Oryolská oblasť sa stala prvým regiónom v Rusku, ktorý prijal takúto podporu pre tehotné školáčky, pričom tento krok vyvolal značnú pozornosť v médiách aj medzi odborníkmi. Guvernér Klychkov obhajoval rozhodnutie, tvrdiac, že mladé matky čelia náročným rozhodnutiam a spoločnosť by ich mala podporiť v udržaní dieťaťa. Upozornil tiež, že opatrenie je súčasťou celoštátnej stratégie, ktorá sa realizuje v spolupráci s ruským ministerstvom práce a ďalšími regionálnymi vládami.

Masírovanie verejnosti za vyššiu pôrodnosť

Okrem finančnej pomoci školáčkam sa v rámci širšej vládnej politiky podporujú aj ďalšie iniciatívy na podporu tradičných rodinných hodnôt. Ruské médiá, vrátane populárnych reality show, zobrazujú mladé matky ako pozitívne vzory, čo je v kontraste s predchádzajúcim varovaním pred rizikami tehotenstva v mladom veku. Televízne programy ako „Supermama“ alebo „Dni v pôrodnici“ propagujú materstvo ako hodnotu, ktorá by mala byť podporovaná v každom veku.

Kritika a obavy

Tento krok sa však nestretol so všeobecným súhlasom. Nina Ostanina, predsedníčka Výboru pre ochranu rodiny v Štátnej dume, vyjadrila obavy, že povzbudzovanie školáčok k materstvu môže viesť k nedostatočnému vzdelaniu a ekonomickým problémom v budúcnosti. Podľa nej je dôležité podporovať mladé matky. Ruské médiá nevedia, či tento model bude pokračovať aj v ďalších ruských regiónoch. Už vôbec nie je jasné, aký vplyv bude mať na miera tehotenstiev u adolescentiek. „Peniaze ma nezaujímajú, chcem sa realizovať v štúdiu a v práci. Je nepravdepodobné, že by peniaze motivovali mladých ľudí mať deti,“ myslí si dvadsaťpäťročná Alina z Novosibirska.

Zmeny v systéme príspevkov na dieťa v Rusku od roku 2025

Od 1. januára 2025 sa očakávajú zmeny v systéme príspevkov na dieťa v Rusku. Univerzálny príspevok nahradí okrem iného regionálne platby, ktoré sa od seba odlišovali veľkosťou a neboli vyplácané vo všetkých subjektoch Ruskej federácie. Platba za tretie dieťa bude teda povinná pre všetkých. Systém by sa mal stať pohodlnejším: od 1. januára môžu byť všetky deti v rodine do 17 rokov uvedené v jednej žiadosti a za všetky okamžite vyplatené. Podľa vládnych odhadov sa nové opatrenie sociálnej ochrany dotkne rodín s približne 10 miliónmi detí. Na realizáciu opatrenia bolo z rozpočtu vyčlenených 1,7 bilióna rubľov. Rodiny s deťmi narodenými do 31. decembra 2022 majú nárok na jednorazovú platbu.

Ďalšie formy podpory

Jednorazové platby za novorodencov dostávajú všetky rodiny bez výnimky. Príspevok vzniká do 10 pracovných dní od vydania rodného listu. S jednorazovým príspevkom môžu do 1. januára 2025 počítať aj rodiny, ktoré si osvoja dieťa. Ešte predtým, 15. septembra, hovoril expert na štátnu a komunálnu správu Kirill Parfyonov o odškodnení dieťaťa, ktoré nechodilo do škôlky. Tá podľa neho zohľadňuje dostupnosť miest v štátnych či obecných predškolských zariadeniach. Aj 1. januára 2025 sa neplánuje získať financie na Puškinovu kartu pre školákov a študentov vo veku 14-22 rokov. Bude to tiež predstavovať 5 tisíc rubľov, peniaze budú pripísané na špeciálnu kartu.

Ruský prezident Vladimir Putin nariadil vyplatenie jednorazového finančného príspevku vo výške 10.000 rubľov (170 eur) pre rodičov detí vo veku šesť až 18 rokov žijúcich v Moskvou okupovaných častiach Doneckej, Luhanskej a Charkovskej oblasti na východe Ukrajiny, ako aj v Záporožskej a Chersonskej oblasti na juhu. Kremeľ tento krok ohlásil v deň, keď uplynulo šesť mesiacov od začiatku invázie na Ukrajinu, ktorú Moskva nazýva "špeciálnou vojenskou operáciou". Ruské orgány sa usilujú zaistiť si podporu obyvateľov v okupovaných častiach Ukrajiny rôznymi spôsobmi vrátane ponúkania finančných príspevkov či rozdávaním ruských pasov.

Prehľad príspevkov na dieťa v Rusku

Deportácie ukrajinských detí a ich rusifikácia

Deportácie ukrajinských detí na územie Ruska sú jeden zo spôsobov, ako režim Vladimira Putina bojuje proti ukrajinskému národu. Prevezú ich na územie Ruska, kde ich indoktrinujú a snažia sa ich rusifikovať. Podľa údajov ukrajinského ministerstva zahraničných vecí takto odviedli najmenej 20-tisíc detí. Najčastejšie pochádzali z území, ktoré okupuje ruská armáda. „Snažia sa z nich urobiť novú ruskú generáciu,“ opisuje Veronika Víchová, ktorá je odborníčkou na cudzinecké právo v úrade českého ombudsmana.

Začiatky deportácií a ich mechanizmy

Prvé zdokumentované prípady sú už z roku 2014. Súvisia so zvláštnym ruským projektom s názvom Vlaky nádeje (Pojezda naďeždy), ktorý Rusi prezentovali ako humanitárny program. Previezli ich na Krym. Nevieme presne, koľko ich bolo, hovorí sa o desiatkach až stovkách. Pôsobila tam istá fínska humanitárna organizácia, vďaka ktorej máme informácie, že z Krymu deti ďalej presunuli do Ruska. Všeobecne sa hovorí, že sa to začalo až po invázii, ale ako som spomínala, máme dobre zdokumentované informácie, že sa to dialo už skôr. V oblastiach ako Doneck a Luhansk sa niektorí miestni predstavitelia už predtým pripravovali na to, že deti budú premiestnené - reálne ich začali presúvať ešte pred 24. februárom 2022.

Stále ide najmä o deti z domovov alebo zo zariadení. Spomeniem napríklad zariadenie Oleška v Chersone pre deti so zdravotným znevýhodnením, konkrétne s autizmom. Tam mali doktorov, sestry, učiteľov - prebiehal bežný deň, deti sa učili. Začiatkom roku 2022 tam však prišli Rusi, zničili deťom obrázky a všetky symboly Ukrajiny. Nedá sa však povedať, že by sa to vždy dialo v detských domovoch, kde sú siroty. Často ide o zdravotnícke zariadenia s deťmi, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Neviem o tom, že by boli deti priamo násilne odoberané z domovov. Na druhej strane, keď prebieha bombardovanie alebo hrozí iné nebezpečenstvo, deti sa evakuujú „do bezpečia“. Stávalo sa aj to, že rodičia nemali inú možnosť, ako ujsť pred nebezpečenstvom cez Rusko, pretože východná Ukrajina bola pod útokom.

V Rusku potom prechádzali filtračným procesom, kde sa skúmalo, či sú rodičia „proukrajinskí“ alebo nie. Počas týchto procesov dochádzalo k rozdeľovaniu rodín - dieťa mohlo prejsť filtrom, rodič nie. Deti odoberali najmä v spomínaných filtračných táboroch. Dôvody, ktoré Rusi uvádzali a ktoré by podľa medzinárodného práva mali byť prípustné, boli napríklad bombardovanie alebo zlá bezpečnostná situácia. To by bolo v poriadku, ak by deti po nevyhnutnom čase vrátili späť do rodín. Potom sú známe prípady rekreačných táborov, do ktorých rodičia poslali deti, no tie tam zostali omnoho dlhšie, než mali. Niektoré sa vrátili, iné nie a boli poslané ďalej. Niektorí rodičia sa do týchto táborov vybrali osobne, aby získali svoje deti späť. Existuje aj zdravotný dôvod na odobratie detí. Ak deti potrebujú urgentnú liečbu alebo ak je ohrozený ich život, môžu ich odviezť a ošetriť. Vždy sa to však musí diať so súhlasom rodiča alebo zákonného zástupcu a zároveň musí ísť len o odvedenie na nevyhnutný čas. Potom má prísť opätovné spojenie rodiny.

Porušovanie medzinárodného práva a rusifikácia

Medzinárodné humanitárne právo predstavuje osobitný právny režim, ktorý sa uplatňuje počas ozbrojeného konfliktu. Upravuje ochranu civilného obyvateľstva a spôsob vedenia bojových operácií. Ľudskoprávne normy sa musia dodržiavať vždy, aj počas vojny. Humanitárne právo však platí výlučne počas vojny, a preto má štandardy nastavené trochu inak. Každopádne, obe strany konfliktu sú viazané rovnakými pravidlami. Čiže aj keď Rusko bombarduje Ukrajinu, môže na základe humanitárneho práva odviesť deti z bezpečnostných alebo zo zdravotných dôvodov. Potom však musí urobiť aj „krok B“ a zabezpečiť návrat dieťaťa. Presne tak, tvrdili, že ide o bezpečnostné dôvody. Tak ako v roku 2014 hovorili o humanitárnej akcii, aj teraz opäť tvrdia, že deti chránia.

Rusko má podľa Ženevských dohovorov povinnosť viesť zoznamy deportovaných detí - s menami, príbuzenskými väzbami, inými údajmi - a zdieľať ich s Ukrajinou. Rovnako ako si krajiny vymieňajú zoznamy vojnových zajatcov, mali by si vymieňať aj informácie o deportovaných deťoch. Tieto informácie by mali byť zdieľané aj s treťou stranou - napríklad s Červeným krížom alebo s UNICEF-om. Rusko tieto zoznamy možno má, ale rozhodne nie sú verejné a nie sú dostupné ani pre tých, ktorí by k nim mali mať prístup, teda pre Ukrajinu. Navyše vieme, že Rusko zámerne prepisuje mená detí z ukrajinských na ruské, aby sa dali ťažšie identifikovať a dohľadať. Vydávanie ruských dokladov prebiehalo na Kryme už od roku 2014. Rusi nanucovali doklady všetkým, napríklad aj starším ľuďom, aby mohli poberať sociálne dávky alebo získať humanitárnu pomoc. Ruský prezident okrem toho zjednodušil zákon o nadobúdaní ruského občianstva pre ukrajinské deti.

Určite tam prebieha silná rusifikácia. Tieto deti sú pod veľkým tlakom - chodia do ruských škôl, majú ruských učiteľov, všetko sa im deje po rusky. Musia uctievať ruské symboly, naopak, všetko ukrajinské - jazyk či symbolika - je zakázané. To nie je v súlade so Ženevskými dohovormi, ktoré hovoria, že ak sa deti už aj nachádzajú mimo domova, štáty sa majú usilovať nielen o repatriáciu, ale aj o zachovanie ich identity. Je to aj záležitosť Dohovoru o právach dieťaťa a Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré poznajú právo na rodinu, právo na identitu, ako aj právo byť vychovávaný vo svojom jazyku a poznať svoju rodinu. To všetko vyplýva z humanitárneho aj ľudskoprávneho rámca.

Život deportovaných detí v Rusku

Keď sú deti umiestnené do pestúnskych alebo adoptívnych rodín, väčšinou ide o rodiny zo sociálne slabšieho prostredia. Tieto deti možno netrpia hladom, ich pobyt tam nenapĺňa znaky mučenia alebo neľudského zaobchádzania, ale nemajú sa dobre. Často si ich rodiny berú pre finančné príspevky od ruského štátu. Navyše v ich prípade existuje hrozba, že keď dosiahnu 18 rokov, môžu byť mobilizovaní. Sú aj prípady, keď sa ich pokúšali naverbovať do armády. Máme aj informácie o tom, že najmä staršie deti bývajú trestané, keď odmietnu prijať ruský pas. Rodičia, ktorí nežili v detských domovoch a teda majú mamu alebo otca, často riešili návraty detí cez Ukrajinu.

Návrat detí a úloha neziskových organizácií

Len malá časť unesených detí má to šťastie, že sa im podarí dostať sa späť domov. Iniciatíva ukrajinského prezidenta Bring Kids Back Ukraine uvádza 1916 navrátených detí. No ak sa aj späť k rodine dostanú, musia čeliť traume z toho, čo prežili. Ukrajinský ombudsman vytvoril projekt Bring Kids Back UA, ktorý funguje dodnes. Tento problém riešil aj detský ombudsman, vzniklo k nej dokonca špeciálne oddelenie. Diplomatické cesty medzi Ukrajinou a Ruskom existujú, no žiadosti o návraty detí sa najčastejšie dejú prostredníctvom kontaktu medzi ukrajinským ombudsmanom a ruskou ombudsmankou. Ak rodičia chceli svoje deti späť, často to riešili individuálne pomocou rôznych organizácií alebo sami zisťovali, kde sa dieťa nachádza. Na začiatku sa Rusi dosť chválili premiestňovaním detí, no keď bol vydaný medzinárodný zatykač (na Vladimira Putina a ombudsmanku Mariju Ľvovovu-Belovu), príspevky s deťmi začali ubúdať.

Neziskové organizácie mali svoje tímy investigatívcov, právnikov a iných spolupracovníkov. Prostredníctvom nich sa rodičia často dostali k svojim deťom. Ruská strana im to nijak neuľahčovala. Niežeby rodičom vyslovene zakazovali pátranie, ale snažili sa im ho čo najviac sťažiť. Napríklad prišla babička a musela predložiť sériu rodných listov, že dieťa patrí k nej. Úrady chceli rôzne potvrdenia, takže sa musela vrátiť späť a cestovať cez vojnovú zónu, čo vôbec nie je jednoduché. Ak teda dieťa malo rodičov a tí vedeli, kde sa nachádza, bolo možné si ho vyzdvihnúť. Mohlo sa to stať, nemôžeme to úplne vylúčiť. Ale keď sa už rodič dostal na miesto a preukázal, že dieťa je naozaj jeho, zvyčajne mu ho vydali. Niekedy sa však v príbehoch detí objavuje, ako po čase prestali veriť v to, že rodičia si po ne prídu. Boli pod silnou indoktrináciou a niektoré sa ani nechceli vrátiť, pokiaľ svoju mamu neuvideli osobne. Je to doslova detektívna práca, všeobecne platí, že je stále ťažšie dostať sa k hľadaným deťom.

Priebeh pátrania a návratu

Prvým krokom je vôbec identifikovať deti, ktoré boli deportované. Keď sa už nejaké dieťa identifikuje, treba ho nájsť - to sa deje prostredníctvom verejne dostupných databáz. Viac by o tom vedeli povedať organizácie ako Bellingcat (medzinárodná skupina investigatívnych novinárov). Z rôznych YALE správ (výskumné správy yaleského Centra pre humanitárny výskum - Yale HRL) vieme, že títo novinári a analytici pri hľadaní detí pracujú s mapami, verejnými záznamami, vyhľadávajú ľudí cez sociálne siete aj miestne noviny. Keď už majú analytici aspoň základné informácie, dokážu dieťa pomocou rôznych technológií lokalizovať, a to dokonca v konkrétnych budovách. Keď sa dieťa nájde, začína sa veľká advokátska činnosť na medzinárodnej úrovni. Všetci sa snažíme hovoriť o prípade a upozorňovať na to, že sa našli konkrétne deti, ktoré treba dostať späť k rodine. Keď už je dieťa identifikované a prebehla advokátska činnosť, nasleduje logistika návratu. Je potrebné zabezpečiť ľudí, vozidlá, autobusy a dohodnúť, kde a ako prebehne odovzdanie dieťaťa. Deti často nie sú iba na jednom mieste. Na začiatku väčšina detí išla na Krym a odtiaľ boli presúvané ďalej. Neviem, či sa už podarilo vrátiť späť nejaké adoptované deti.

Reintegrácia a psychologická pomoc

Vrátiť dieťa je len polovica výhry. Potom nasleduje nesmierne náročná fáza, ktorá bude trvať roky. Deti prichádzajú domov s obrovskou traumou. Niektoré pochybujú, či ich rodičia vôbec ešte milujú, takže je potrebná veľká psychoterapeutická pomoc. Deti musia mať k dispozícii aj bezpečné miesto. Miestne úrady a samosprávy majú na tento účel rôzne projekty a sociálne služby, pracujú aj s rodinami. Začalo sa to zlepšovať až v posledných rokoch, spočiatku to tak nebolo. Dôležité je aj, aby deti znovu objavili svojich kamarátov a prostredie, ktoré majú rady. Aby sa venovali svojim koníčkom. Na Ukrajine je to teraz veľmi ťažké - je tam nedostatok lekárov, zubárov, psychoterapeutov a vôbec bezpečných miest.

Riešili sme prípad Sašu, ktorý mal sedemnásť rokov a pochádzal z východnej Ukrajiny. Utekal autom s babičkou a bratom, keď ich zasiahla bomba. Dostal sa do nemocnice, ale už na území pod ruskou okupáciou. Pridelili mu poručníka, ktorý sa oňho staral a odviezli ho preč - neviem kam. Neskôr sa zistilo, že má tetu, ktorá bola ochotná sa oňho postarať. S pomocou našej organizácie, ukrajinského ombudsmana a mnohých ďalších ľudí sa tete podarilo získať ho späť do svojej starostlivosti. Vravel, že chodil do ruskej školy, učil sa po rusky a nesmel hovoriť po ukrajinsky - mali to zakázané. Zažil hrozné veci. Videl umierať svoju rodinu a dostal sa niekam, kde by nikdy nechcel byť. Tam strávil istý čas, a keď sa vrátil domov, bol na tom naozaj zle. Chodil spolu s tetou pravidelne na terapiu a nakoniec sa mu podarilo znovu sa uchytiť v živote. Vždy chcel byť automechanikom a našiel si prácu v autoservise. Tam si zasa našiel priateľov a začal jazdiť na BMX bicykli. Napriek všetkému sa dokázal postaviť na nohy. Určite sa z toho nikdy úplne nedostane, ale dokáže znova fungovať.

Existuje projekt „Little Heroes Village“ (dedinka malých hrdinov), ktorý je vlajkovou aktivitou Emile Foundation na západnej Ukrajine, konkrétne vo Volyňskej oblasti. My rodinám s takýmito traumami veľmi odporúčame, aby sa presunuli do bezpečnejších lokalít. Nemusia byť len v rámci Ukrajiny, ale aj do iných štátov Európskej únie - napríklad na Slovensko alebo do Česka. Mali by sme pomáhať nielen peniazmi, ale aj odborníkmi. V nadácii máme napríklad expertov, ktorí školia ďalších expertov - či už ide o neziskové organizácie, alebo iných špecialistov. Myslím si, že úsilie je stále rovnako intenzívne. Napríklad v Emile Foundation sme sa nedávno podieľali na návrate detí cez Katar - vrátilo sa ich niekoľko desiatok. Postupne sa však začíname viac sústrediť na pomoc už navráteným deťom, nielen na ich získanie späť. Spomínané YALE správy sa zameriavali na Rusko a Bielorusko, kde sa podarilo identifikovať niektoré deti. Dnes už ale toto centrum nie je financované, najmä nie z americkej strany, a existuje obava, že údaje o týchto deťoch sa navždy stratia. Určite musí pokračovať medzinárodná advokátska činnosť. Organizujú sa podujatia, kde sa hovorí o tejto téme, ale ja osobne som premýšľala aj nad sankciami. Ľudia, ktorí na deportáciách participovali, neboli vždy len ruskí vojaci. Často šlo o spoluprácu s miestnymi úradmi, niekedy to boli aj učitelia či lekári.

tags: #prispevok #na #dieta #rusko