Pedagogika mentálne postihnutých: História, prístupy a súčasné trendy

Pedagogika mentálne postihnutých je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Jej cieľom je rozvíjať ich schopnosti a zručnosti, aby sa mohli čo najviac integrovať do spoločnosti a viesť plnohodnotný život.

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním osôb s mentálnym postihnutím.

Cieľom je umožniť im, aby sa čo najskôr a najdôkladnejšie vyrovnali so svojím postihnutím a napriek obmedzeniam sa pozitívne prispôsobili a zaradili do spoločnosti.

Pedagogika mentálne postihnutých je vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb.

Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu.

Psychopédia pochádza z gréckeho slova psyché = duša; paideia = výchova.

Historický kontext a rozvoj

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia.

Tieto zariadenia, financované z darov a almužien, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia.

S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali.

Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.

Karel Herford bol zakladateľom pražského ústavu Ernestínum. Študoval tu druhy, typy a klinické formy mentálneho a celkového postihnutia.

Usiloval sa viesť chovancov k práci názorným vyučovaním, ručnými prácami a pracovnou výchovou. Preto zriaďoval košikárske, stolárske a knihárske dielne. Pracovalo sa v záhrade a na poli.

Vyzdvihoval dôležitosť telesnej výchovy a spevu pre rozvoj mentálne postihnutých.

V Belgicku David Ovid Decroly zriaďuje pozorovacie triedy, v ktorých sa uplatňuje komplexné výchovné pôsobenie, pomocou ktorého sa deti pozorujú pri hre a učení.

V európskej pedagogike významné miesto patrí Marie Montessori. Nadviazala na práce Itarda, Seguina a zostavila rozsiahly dodnes používaný súbor pedagogických pomôcok, známy pod názvom ,,Montessoriovej výchovný materiál.´´ Je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovaniu matematiky a vyučovaniu pre praktický život.

Vývoj na Slovensku a v Československu

Na Slovensku Špeciálnu pedagogiku a starostlivosť o mentálne postihnutých značne ovplyvnili najmä po vzniku ČSR hlavne český priekopníci.

Boli to Herford, Čáda, Zeman. František Čáda bol zakladateľom českej pedopatológie. Bol iniciátorom troch veľkých zjazdov, ktoré boli venované starostlivosti o mentálne postihnutých.

Samuel Blum, riaditeľ parketárne ustanovil 4. júla 1898 nadáciu pre starostlivosť o 10 mentálne postihnutých detí.

Po smrti Rudolfa Bluma (jeho syn) prebrala vedenie ústavu jeho manželka Flora Blumová, po jej smrti Ján Horák, ktorý zmenil aj názov ústavu Ústav pre duševne chorých, slabomyseľných a epileptikov.

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch.

Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne. Založil a viedol ju Vladimír Predmerský.

Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov.

V roku 1932 bol v Žiline zriadený Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných. Sídlom bola Trenčianska pomocná škola.

Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom bol Vladimír Predmerský.

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách).

Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné.

Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Vznik prvej ČSR priniesol rozvoj časopisectva v oblasti špeciálnej pedagogiky. Celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“.

Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy.

V rokoch 1957-1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec. péče“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“, ktorý sa neskôr zmenil na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.

Na Slovensku po 2. svetovej vojne nastal rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. Kým v roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Teraz sú to Špeciálne základné školy.

Vznikali výskumné, teoretické, metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika.

V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.

Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Do roku 1967 to bolo štúdium popri zamestnaní. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou.

Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.

Vymedzenie základných pojmov a klasifikácia

Špeciálna pedagogika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jedincov s mentálnym, senzorickým, somatickým postihnutím, narušenými komunikačnými schopnosťami, psychosociálnym narušením, poruchami učenia alebo správania, ale aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom.

Medzi špeciálnopedagogické disciplíny patria:

• Somatopédia: Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených.
• Tyflopédia: Pedagogika zrakovo postihnutých.
• Surdopédia: Pedagogika sluchovo postihnutých.
• Logopédia: Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.
• Etopédia: Pedagogika psychosociálne narušených.
• Psychopédia: Pedagogika mentálne postihnutých.
• Pedagogika nadaných a talentovaných.

Mentálne postihnutie: Definícia a stupne

Mentálna retardácia (MR): najširšie označenie ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie.

Mentálne postihnutie (MP): viaceré kritériá - najčastejšie: hľ. etiologické, symptomatolog., závažnosť - stupeň MP, schopnosť učenia, vzdelávania. Najširší, najvšeobecnejší strešný pojem. Označuje všetkých jedincov s IQ pod 85 aj MR a hraničné pásmo. Spoločensky akceptovateľnejší pojem.

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku.

Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí.

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje pomocou testov inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100.

Na základe IQ rozlišujeme:

• Debilitu (ľahká mentálna retardácia): IQ 50-70. Jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní, svojprávni a navštevujú špeciálne školy.
• Imbecilitu (stredná mentálna retardácia): IQ 35-49. Jedinci nie sú vzdelávateľní, iba vychovávateľní. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Majú primitívne myslenie, oneskorenú reč, sú manuálne nešikovní, majú agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.
• Idiociu (ťažká mentálna retardácia): IQ 20-34.
• Hlbokú idiociu (hlboká mentálna retardácia): IQ menej ako 20. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dorozumievajú sa neverbálnymi znakmi a posunkami. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, v tehotenstve alebo spôsobené ožiarením.

Etiológia a formy mentálneho postihnutia

Z hľadiska etiológie možno mentálne postihnutie členiť podľa rôznych kritérií. Etiologické faktory sa najčastejšie rozdeľujú na:

• Endogénne (genetické, hereditárne)
• Exogénne (biologické, chemické, fyzikálne): Môžu pôsobiť prenatálne, perinatálne a postnatálne.

Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii, ktorých dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň.

Mentálna retardácia sa delí na dve hlavné kategórie:

• Oligofrénia (slabomyseľnosť): Ide o obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Oligofrénia je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom detstve, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (poškodenie mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).
• Demencia: Je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Medzi formy MR patria:

• Oligofrénia (oligo - málo)
• Demencia
• Sociálne podmienená mentálna retardácia

Typy MR vychádzajú z procesu podráždenia a útlmov mozgovej kôry:

• Eretický - nestabilný, pohyblivý, deti sú nebezpečné, kopú, hryzú, nevedia dlho vydržať pri jednej činnosti, pozornosť je prelietavá.
• Apatický - útlm nad podráždeným, pomaly hovoria, myslia, chodia, presedia celé hodiny, nič ich nezaujíma, sú neaktívni.
• Nevyhradený typ - vyvážení, týchto detí je najviac.

Darwinov syndróm (r. 1866) je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

Špecifické prístupy a metodiky v edukácii

Edukácia mentálne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je rozvíjať kognitívne činnosti a celú osobnosť mentálne postihnutých jedincov.

Medzi základné zásady edukácie patria:

• Zásada primeranosti: Všetko musí byť primerané stupňom postihnutia.
• Zásada názornosti: Vytvorenie predstavy, zapojenie zmyslov (zrak, čuch, sluch).
• Zásada systematickosti: Vytvoriť systém poznatkov, motivovať.
• Zásada individuálneho prístupu: Zohľadňovať individuálne potreby a možnosti každého jedinca.
• Zásada trvácnosti: Trvalé osvojenie vedomostí formou opakovania, spojenie teórie s praxou.

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Štruktúrované učenie poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Multisenzorické učenie využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Súčasné trendy a špeciálna andragogika

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.

Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím.

Hedviga Gregušová sa venuje aktuálnym otázkam kvality života dospelých osôb s mentálnym postihnutím. Helena Kusá sa venuje štruktúre a povahou sociálnych vzťahov dospelých s mentálnym postihnutím. Blažena Urbanová sa venuje dospelosti u ľudí s mentálnym postihnutím. Tomáš Slovák sa zaoberá možnosťami špeciálnopedagogických intervencií u dospelých osôb s mentálnym postihnutím.

Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Medzi súčasné trendy v špeciálnej andragogike patria:

• Podpora celoživotného vzdelávania: Celoživotné vzdelávanie je dôležité pre všetkých, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na vytváranie príležitostí pre celoživotné vzdelávanie a rozvoj.
• Využívanie moderných technológií: Moderné technológie môžu byť cenným nástrojom pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na využívanie moderných technológií na podporu vzdelávania a integrácie.
• Spolupráca s rodinou a komunitou: Spolupráca s rodinou a komunitou je dôležitá pre úspešnú integráciu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Metodologické aspekty a inštitúcie

Empirické spracovanie zvolenej problematiky v pedagogike mentálne postihnutých je dôležité pre získavanie relevantných poznatkov a overovanie účinnosti rôznych intervencií.

V rámci empirickej časti záverečných prác sa často využíva kvantitatívny výskum, ktorý sa zameriava na meranie a štatistické spracovanie dát.

Kvalitatívny výskum sa zameriava na hĺbkové porozumenie skúmaného javu. V pedagogike mentálne postihnutých sa využíva na skúmanie osobných skúseností jednotlivcov s mentálnym postihnutím, na identifikáciu ich potrieb a na získavanie informácií o ich pohľade na svet.

Systém inštitúcií pre mentálne postihnutých: Cieľom inštitúcií je vytvoriť podmienky pre plnohodnotný rozvoj schopností každého jedinca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Inštitúcie sa delia podľa:

• Zakladateľa: Štátne, súkromné, cirkevné.
• Veku osôb: Predškolské zariadenia, školské zariadenia, zariadenia pre adolescentov a dospelých.
• Pohlavia: Chlapci, dievčatá, kombinované.
• Dĺžky prevádzky: Denné, celotýždňové, celoročné.
• Charakteru aktivít a cieľov: Edukačné, liečebné, reedukačné, poradenské, rehabilitačné.

V každom meste existujú osobitné školy a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti. V súčasnosti sa premenovali z PŠ, OŠ na ŠZŠ (Špeciálne základné školy).

Katedra špeciálnej pedagogiky PF PU v Prešove sa zameriava na prípravu odborníkov v oblasti špeciálnej pedagogiky a pedagogiky mentálne postihnutých. Ponúka študijné programy, ktoré absolventom poskytujú systematické poznatky o pedagogickej realite, výchovno-vzdelávacích procesoch a ich činiteľoch, determinantoch výchovy a vzdelávania, ako aj poznatky o spôsoboch poznávania pedagogickej reality s presahom do vnímania špeciálnopedagogickej reality.

Absolventi sú schopní identifikovať vývinové a individuálne charakteristiky a individuálne vzdelávacie potreby jednotlivca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, orientujú sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch vzťahujúcich sa k práci asistenta učiteľa alebo vychovávateľa v špeciálnej škole/škole, disponujú základnými metodickými spôsobilosťami v profilácii špeciálna pedagogika mentálne postihnutých a vedia efektívne využívať v pedagogickej a ďalšej dokumentácii.

Katedra sa venuje aj výskumu v oblasti aplikovanej behaviorálnej analýzy a jej využitia pri rozvoji komunikácie a eliminácií problémového správania u detí a žiakov s poruchami autistického spektra a inými vývinovými poruchami.

Socializácia a integrácia

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou a aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine.

V socializácii zohrávajú dôležitú úlohu:

• Rodina: Predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč, ktorú sa učí v rodine.
• Škola: Poskytuje vzdelanie a rozvíja sociálne zručnosti.
• Postoj spoločnosti: Je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale o celkový postoj spoločnosti.

Integrácia (úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí) je najvyšší stupeň socializácie. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.

Ďalšie stupne socializácie sú adaptácia (prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu), utilita (zaradenie postihnutého do spoločnosti za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci) a inferiorita (neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia).

tags: #pedagogika #mentalne #postihnutych #referat