Najčastejšie využívané diagnostické metódy v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Jej cieľom je rozvíjať ich schopnosti a zručnosti, aby sa mohli čo najviac integrovať do spoločnosti a viesť plnohodnotný život. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých, vychádzajúc z definícií a zároveň poukazuje na jej interdisciplinárny charakter, metódy a význam pre spoločnosť.

Definícia a podstata pedagogiky mentálne postihnutých

Podľa definície je pedagogika mentálne postihnutých vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Psychopédiu (pedagogiku mentálne postihnutých) možno definovať ako vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach:

• Ranný vek: V tomto období je dôležitá včasná diagnostika a intervencia, zameraná na stimuláciu vývoja a podporu rodiny.
• Predškolský vek: Cieľom je rozvíjať kognitívne, sociálne a emocionálne zručnosti, pripraviť dieťa na vstup do školy.
• Školský vek: Dôraz sa kladie na vzdelávanie a rozvoj praktických zručností, ktoré umožnia dieťaťu úspešné zvládanie školských požiadaviek.
• Adolescencia: V tomto období je dôležité pripraviť mladého človeka na dospelý život, rozvíjať jeho samostatnosť a sebaúctu.
• Dospelosť: Cieľom je umožniť človeku s mentálnym postihnutím plnohodnotné zapojenie do spoločnosti, nájsť si prácu a žiť nezávislý život.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

• Pedagogika a špeciálna pedagogika: Poskytujú teoretický základ pre edukáciu a výchovu osôb s mentálnym postihnutím.
• Psychológia: Pomáha pochopiť kognitívne, emocionálne a sociálne procesy u osôb s mentálnym postihnutím.
• Sociológia: Poskytuje informácie o sociálnom kontexte, v ktorom žijú osoby s mentálnym postihnutím.
• Biológia a medicína: Pomáhajú pochopiť príčiny a prejavy mentálneho postihnutia.

Špeciálnopedagogické disciplíny

V systéme špeciálnopedagogických vied existujú rôzne vedné odbory, ktoré sa zameriavajú na špecifické druhy postihnutí:

• Tyflopédia: Vedný odbor zaoberajúci sa teóriou a praxou edukácie zrakovo postihnutých.
• Surdopédia: Pedagogika sluchovo postihnutých.
• Somatopédia: Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených.
• Logopédia: Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.
• Etopédia: Pedagogika psychosociálne narušených.
• Psychopédia: Pedagogika mentálne postihnutých.
• Pedagogika nadaných a talentovaných: Zameriava sa na edukáciu jedincov s výnimočnými schopnosťami.

Ciele a princípy pedagogiky mentálne postihnutých

Cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Metódy starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

• Reedukačné metódy: Súhrn špecifických pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu alebo obnovenú výchovu a označuje špecifické pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie alebo vyrovnanie a zameriava sa na poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú funkciu (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená znovuuschopnenie a je súhrnom opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Psychopedická diagnostika zahŕňa:

• Anamnézu: Získavanie informácií o vývoji jedinca, jeho zdravotnom stave a rodinnom prostredí.
• Pozorovanie: Sledovanie správania jedinca v rôznych situáciách.
• Testy: Používanie štandardizovaných testov na meranie kognitívnych schopností, sociálnej zrelosti a motorických zručností.
• Rozhovor: Komunikácia s jedincami, jeho rodinou a odborníkmi.

Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca.

Úlohy a ciele psychopedickej diagnostiky

Psychopedická diagnostika sa snaží o vypracovanie najvhodnejších metód, pomocou ktorých sa odhaľujú individuálne osobitosti (znaky a vlastnosti) mentálne postihnutých jednotlivcov. Cieľom diagnózy je určiť optimálny, individuálne aplikovaný didaktický výchovný model pre mentálne postihnuté dieťa a z nej vyplývajúce zvýšenie efektívnosti výchovy a vyučovania - optimálne zvolené vyučovacie metódy, odhalenie ťažkostí, ktoré môžu u mentálne postihnutého žiaka negatívne ovplyvniť proces učenia, či sociálnu adaptáciu a možnosť následne určiť adekvátny korekčný program a eliminovať prekážky. Tiež si treba uvedomiť, že aktuálne výsledky sa nemusia kryť s potencionálnymi možnosťami mentálne postihnutého jednotlivca, z toho vyplýva, že diagnózu je nutné spojiť s prognózou, teda odhaliť potencionálne možnosti dieťaťa a určiť optimálne metódy na ich dosiahnutie. Dôležitý je tu individuálny prístup v nasledujúcich okruhoch - edukačnom, korekčnom, stimulačnom.

Potencionálne možnosti mentálne postihnutého jednotlivca sa určujú v týchto problémových okruhoch:

• Určenie adekvátnej vzdelávacej možnosti.
• Určenie osobitostí v osvojených spôsobilostiach (v gramotnosti).
• Určenie osobitosti v osvojených návykoch.
• Určenie osobitostí v sociálnej interakcii a komunikácii a sociálne správanie sa.

Vyučovacie metódy

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Vzájomnou kombináciou rôznych metód vzniká efektívny proces učenia, ktorý zohľadňuje ciele vzdelávania, potreby žiakov a konkrétne podmienky.

Klasifikácia vyučovacích metód

Didaktici usilujú o triedenie metód do skupín podľa rôznych kritérií. Zaužívalo sa triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu:

Motivačné metódy

Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Môžu mať povahu vnútorného motívu alebo vonkajšieho motívu. Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovacom procese.

• Problém ako motivácia: Na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo.

Priebežné motivačné metódy

• Motivačná výzva: Učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby urobil náčrtok do zošita.
• Aktualizácia obsahu: Učiteľ približuje a spája učivo s príkladmi zo života.
• Pochvala, povzbudenie s kritika: Sú významnými prvkami motivácie.

Expozičné metódy

Podľa toho, ako učiteľ vytvára u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky, členíme expozičné metódy do týchto skupín:

Dialogické slovné metódy

• Rozhovor: Je veľmi významná vyučovacia metóda. Jej prednosti spočívajú v tom, že aktivuje žiakov.
• Beseda: Je dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie jednej alebo viacerých otázok celým kolektívom triedy.
• Dramatizácia: Uplatňuje sa na I. stupni ZŠ. Jej význam spočíva v tom, že bezprostredne pôsobí na detské vnímanie a navodzuje citový vzťah detí k učiteľovi.

Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

• Demonštrácia: Sprostredkúva žiakom poznanie skutočností, obohacuje ich predstavy, prehlbuje skúsenosti.
• Pozorovanie: Úzko súvisí s demonštráciou. Jeho cieľom je zamerať pozornosť žiaka na bezprostredné poznávanie predmetov a javov v dlhšom časovom období.
• Manipulácia s predmetmi: Je metóda, pri ktorej žiaci narábajú s rôznymi predmetmi. Do týchto manipulačných metód zaraďujeme rôzne činnosti, napr. didaktickú montáž a demontáž.
• Laboratórna práca: Môže byť krátkodobá alebo dlhodobá.
• Hra ako metóda: Plní významnú úlohu vo vyučovaní v prvých ročníkoch. Uskutočňuje sa hneď po prebratí nového učiva v škole, doma, ale aj rôznou mimoškolskou činnosťou žiakov.

Metódy opakovanie a precvičovania vedomostí a zručností

Učivo možno opakovať na každej hodine, po tematickom celku, na konci polroka, na konci školského roka, ale aj na začiatku školského roka. Bez opakovania dochádza rýchlo k zabúdaniu.

• Ústne opakovanie žiakom: Žiak reprodukuje učivo, učiteľ ho opravuje.
• Metóda otázok a odpovedí (katechizmová): Učiteľ kladie otázky, žiaci odpovedajú. Učiteľ musí otázku formulovať jasne a presne. V položení otázky nesmie byť napovedaná odpoveď.
• Písomné opakovanie: Žiak samostatne písomne odpovedá na otázky, alebo píše celok.
• Opakovací rozhovor: Učiteľ rozhovorom so žiakmi spevňuje ich vedomosti.
• Opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry: Rozlišujeme opakovanie zamerané na presné zapamätanie si textu a opakovanie zamerané na porozumenie textu.
• Domáca úloha: Je pokračovaním učebnej činnosti žiaka v škola. Prispieva k prehlbovaniu vedomostí, vedie k aplikácii učiva na skutočnosť. Ten môže byť zameraný na zdokonaľovanie technických, pohybových a umeleckých zručností. Motorickým tréningom sledujeme to, aby si žiak osvojil komplex pohybov v úzkej spojitosti s vedomosťami.

Diagnostické a klasifikačné metódy

Plnia viaceré významné funkcie:

• Motivačná: Správne hodnotenie podporuje záujem o ďalšie učenie.
• Didaktická: Hodnotenie poskytuje učiteľovi spätnú väzbu (kontrola jeho práce).
• Výchovná: Správne objektívne hodnotenie vedie žiaka k sebakritike.
• Spoločenská a profesijná: Správne a objektívne hodnotenie pripravuje žiaka na zaradenie sa do spoločnosti.
• Kontrolná: Výsledky hodnotenia umožňujú učiteľovi posúdiť úroveň práce žiakov.

Vo výchovno-vzdelávacom procese sa najčastejšie uplatňujú tieto diagnostické a klasifikačné metódy:

Klasické didaktické metódy

• Ústne skúšanie: Môže mať orientačný charakter alebo môže byť spojené s klasifikáciou.
• Písomné skúšanie: Diktáty, rôzne písomné práce, domáce úlohy.
• Praktické skúšanie: Využíva sa v predmetoch: pracovné vyučovanie, TV a aj pri geometrii.
• Didaktické testy: Presné písomné skúšanie s viacerými prednosťami - rýchle vyskúšanie, rovnaké možnosti pre všetkých.
• Klasifikácia: Vyjadrenie žiakovho výkonu známkou, slovným hodnotením (krátkou charakteristikou).

Malé formy vedeckovýskumných diagnostických metód

• Metóda pozorovania žiaka: Pozorovanie v určitých situáciách, rozbor žiackych prác.
• Exploračné metódy: Rozhovor, dotazník, anamnéza.

Účinnosť vyučovacej metódy

Vyučovacia metóda nemá slúžiť len na „prenos“ poznatkov, ale má byť:

• Informatívne nosná - má podávať plnohodnotné informácie.
• Formatívne účinná - má formovať osobnosť.
• Výchovne účinná - pôsobí na povahu žiaka.
• Ekonomická.
• Prirodzená (svojim priebehom a výsledkami) - nenásilná.
• Využiteľná v praxi.
• V súlade so systémom vedy a poznávania.
• Motivačne pôsobivá.
• Primeraná žiakovi.
• Primeraná učiteľovi.
• Hygienická - aby neškodila fyzickému zdraviu (práca v laboratóriu) ani psychickému zdraviu (nepreťažovať žiaka - psychohygiena).

Diagnostické metódy a nástroje v pedagogike

Vo všeobecnej rovine je metóda spôsob, ktorým dosiahneme cieľ na základe organizovanej a zámernej činnosti. V andragogickej teórii má pojem metóda zásadný význam, lebo môže ísť napríklad o vzdelávacie metódy, metódy výchovného pôsobenia, výskumné metódy, či diagnostické metódy. Diagnostické metódy sú spravidla formulované ako súbory zvláštnych pravidiel, ktorými je nutné sa riadiť v procese poznávania, aby boli získané potrebné poznatky.

Lektorovi sú vlastné metódy diagnostikujúce vedomostnú úroveň, intelektové spôsobnosti, štýl učenia sa, tvorivosť, postoje, hodnoty, motiváciu, verbálnu, nonverbálnu, činnostnú komunikáciu účastníkov vzdelávania. Diagnostické metódy a nástroje, používané lektorom v interakčnej fáze edukačného procesu, na tomto základe môžeme členiť na:

• Metódy a nástroje diagnostikujúce skryté vedomosti - denníky učenia.
• Diagnostické metódy a nástroje diagnostikujúce úroveň vedomostí, štýl učenia sa, tvorivosti - otázky ako diagnostický nástroj, vedomostný test, slovné asociácie, ústne a písomné skúšky, dotazníky diagnostikujúce štýl učenia sa.
• Metódy diagnostikujúce spôsobilosti - prípadové štúdie, hranie rolí.
• Diagnostické metódy zisťujúce motívy, postoje, záujmy - pozorovanie, diagnostický rozhovor, dotazník.

Ešte pred interakčnou fázou edukačného procesu alebo hneď na jej začiatku lektor získava sociálne a demografické údaje, zisťuje očakávania, potreby účastníkov vzdelávania. Základnou metódou je personálna anamnéza. Vek, vzdelanie, osobná a profesijná história sú faktory ovplyvňujúce priebeh interakčnej fázy edukačného procesu. Prejavený záujem lektora o jednotlivých účastníkov vzdelávania je základom nadviazania kontaktu s účastníkmi vzdelávania a vytvorenia pozitívnej atmosféry otvorenosti a dôvery vo vzdelávaní.

Metódy diagnostikujúce úroveň vedomostí, štýl učenia sa účastníkov

Ak je cieľom vzdelávania predovšetkým osvojenie nových informácií, rozvíjanie myšlienkových operácií, teda rozvíjanie kognitívnej (poznávacej) stránky osobnosti, tak sa diagnostikovanie bude zameriavať na úroveň vedomosti a štýl učenia sa.

Otázka ako diagnostický nástroj

Otázky sú najčastejším diagnostickým nástrojom vo vzdelávaní. Otázka je výrok, ktorý má opytovaciu formu. Otázky vyvolávajú ústne alebo písomné odpovede účastníkov vzdelávania. Jednotlivé otázky sa líšia svojim účelom, spôsobom formulácie, šírkou záberu. Sú prostriedkom na nadviazanie kontaktu s účastníkmi vzdelávania, udržanie ich pozornosti, zistenie názorov, postojov, prostriedkom k otvoreniu a udržaniu dynamiky diskusie. Otázkami lektor môže zistiť rozsah, štruktúru vedomostí, úroveň kognitívnych spôsobilostí.

Z hľadiska kognitívnej náročnosti môžeme otázky zaradiť na škále:

• Nižšie kognitívne procesy (otázky na vybavenie pamäti, otázky na porozumenie, otázky na aplikáciu).
• Vyššie kognitívne procesy (otázky na analýzu, otázky na syntézu, otázky na hodnotenie).

Účinnou stratégiou zadávania otázok je dávať ich v poradí vyžadujúcom od účastníkov vzdelávania postupne náročnejšie kognitívne výkony. Dôležitá je správna formulácia otázky, ale aj spôsob jej zadania a reakcia na odpoveď, čo si vyžaduje komunikačnú zručnosť lektora. Klásť adekvátne otázky v pravý čas, správne ich formulovať si vyžaduje nielen ich nácvik, ale aj skúsenosť.

Slovné asociácie

Začiatok praktického používania metódy je spätý s menom C.G. Jung. Slovný asociačný experiment je v psychológii metódou experimentálneho výskumu, ale i metódou psychodiagnostickou. V psycholingvistike sa slovné asociácie začali využívať ako výskumná metóda. Pri slovných asociáciách sa zadáva účastníkovi verbálny podnet, na ktorý účastník spontánne reaguje slovami. Reakcia je ústna alebo písomná a platia pri nej rôzne pravidlá:

1. Počet slov v odpovedi:
   • Obmedzený (len jedno, tri alebo päť slov).
   • Neobmedzený (obmedzený jedine časovým limitom stanoveným na reakciu na podnet).
2. Produkcia:
   • Akéhokoľvek druhu slova.
   • Len jedného druhu slova (napr. podnetové slovo je podstatné meno i odpovede sú podstatné mená).

Metóda voľných slovných asociácií sa používa v ústnej forme predovšetkým pri diagnostikovaní vedomostí jednotlivca. V ďalšom vzdelávaní je efektívnejšie použitie tejto metódy v písomnej forme pri vstupnom diagnostikovaní. Slovné asociácie lektor zvyčajne používa, ak chce zistiť fakty, pojmy, úroveň poznania a porozumenia.

Testy vedomostí

Testy zisťujúce úroveň vedomostí sa obyčajne v pedagogickej diagnostike nazývajú didaktické testy. Výstižnejšie je v andragogickej diagnostike používať pojem testy vedomostí, pretože testy netestujú len didaktické vedomosti. Test je anglické slovo, ktoré znamená skúšku. Od bežnej skúšky sa odlišuje tým, že je navrhovaný, overovaný, hodnotený a interpretovaný podľa určitých, vopred stanovených pravidiel. V ďalšom vzdelávaní je test vedomostí najčastejšie sa vyskytujúcim diagnostickým nástrojom pre svoju ekonomickosť, objektívnosť a vysoký stupeň reliability. Nepochybne testy vedomostí majú svoje miesto v ďalšom vzdelávaní pre svoje vlastnosti ako sú ekonomickosť, objektívnosť a štandardizácia.

Metódy sumatívneho hodnotenia - ústne a písomné skúšky

Tieto metódy záverečného diagnostikovania, sumatívneho hodnotenia sú známe ako metódy skúšania. Rozlišujeme tri základné typy skúšky - ústne, písomné a praktické.

Ústna skúška

Ústne skúšky sa v ďalšom vzdelávaní používajú menej ako napríklad v druhošancovom vzdelávaní. Sú náročné na čas a ich nízka objektívnosť je spôsobená tým, že kritériá hodnotenia stanovuje lektor. Hodnotenie môže byť ovplyvnené rôznymi faktormi súvisiacimi s hodnotiacim i hodnoteným, ale aj s prostredím, v ktorom hodnotenie prebieha. Na druhej strane ústna skúška umožňuje lektorovi diagnostikovať osvojenie poznatkov komplexne, v súvislostiach. Priama komunikácia a interakcia medzi lektorom a účastníkom vzdelávania môže účastníka vzdelávania motivovať a obidvoch obohacovať o nové poznatky, skúsenosti, riešenia nastolených problémov a situácií. Ústna skúška je prostriedkom uplatnenia individuálneho prístupu. Jej podstata spočíva v otázkach lektora a odpovediach účastníka či účastníčky vzdelávania.

Písomné skúšky

V porovnaní s ústnymi skúškami sú objektívnejšie, ekonomickejšie, a na prípravu menej náročné ako testy. Väčšinou ide o voľné písomné práce na určitú tému, alebo o riešenie určitých úloh. Odpovede sú verbálne alebo môžu mať formu výpočtov, tabuliek, grafov, projektov. Ich nevýhodou je absencia individuálneho prístupu.

Metódy diagnostikovania štýlu učenia sa

Štýly učenia sa sú vnútornou premennou, ich poznávanie je ťažko dostupné, tak pre samotného aktéra, ako pre ďalších ľudí okolo neho, majú viac úrovní, je potrebné ich skúmať z viacerých hľadísk. Hoci existuje mnoho diagnostických metód, len veľmi málo z nich je primárne určených pre rutinné praktické používanie nepsychológom. Trend vo vyspelých krajinách spočíva vo vytváraní jednoduchších diagnostických nástrojov pre učiteľov v praxi.

tags: #najcastejsie #vyuzivane #diagnosticke #metody #v #pedagogike