Mládež a mladosť predstavujú významné obdobia v živote človeka, ktoré sú charakteristické nielen biologickými zmenami, ale aj sociálnym vývojom a formovaním identity. V súčasnej spoločnosti sa však čoraz častejšie hovorí o kríze identity, ktorá sa prejavuje najmä u mladých ľudí. Tento článok sa zameriava na definovanie mládeže a mladosti ako sociálnych javov a na analýzu krízy identity, jej charakteristík a možných príčin.
Definícia mládeže a mladosti
Mládež a mladosť sú sociálne konštruované pojmy, ktoré sa líšia v závislosti od kultúrneho a historického kontextu. Puberta je náročný čas pre celú rodinu, pričom netreba hneď prejsť k záverom, že mladí ľudia sú protivní a nechcú sa s nikým baviť. Je to pre nich náročné obdobie a nevieme, čo všetko ich trápi.
Kríza identity v puberte a dospievaní
Obdobie dospievania je štádiom krízy identity, intenzívnej neuronálnej plasticity a neurobiologických zmien. Je preto dôležité, aby mladí ľudia nerobili v tomto čase zásadné a záväzné rozhodnutia v oblasti sexuálnej príťažlivosti či pohlavnej identity, ako povedala psychologička a psychoterapeutka doc. PhDr. Eva Naništová, CSc. Rodičia by si mali dávať pozor na tieto veci a snažiť sa s tínedžermi komunikovať. Barbora Brichtová (44), sociálna pracovníčka, sa venuje tomu, ako s mladými ľuďmi komunikovať.
Medzinárodná konferencia o kríze identity
V dňoch 28. - 29. marca 2025 sa v Poprade uskutočnila prvá medzinárodná konferencia svojho druhu na Slovensku pod názvom Kríza identity muža a ženy. Viac ako 300 účastníkov si vypočulo odborné informácie z biológie aj psychológie človeka ako aj osobné svedectvá a príspevky 20 rečníkov a odborníkov zo siedmich krajín sveta.
Obrovským lákadlom konferencie bol Daniel Black, mladý muž z Čiech, ktorý v šestnástich rokoch prešiel krízou identity, tranzíciou a potom to veľmi oľutoval. Konferenciu otvoril arcibiskup Cyril Vasiľ, ktorý priblížil nemenné stanovisko Katolíckej cirkvi k otázkam homosexuality a transsexuality. Okrem iného povedal: „Cirkev má právo a povinnosť hlásať katolícku morálku vo vzťahu k homosexualite.“ Zástupca Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, biskup Mihoč odprezentoval dôležité body z Biblicko-teologického stanoviska ECAV na Slovensku k otázkam sexuality, ktoré sa komplexne venuje otázkam rodiny, manželstva a sexuality. Okrem iného pripomenul, že rovnosť mužov a žien neznamená ich rovnakosť.
Prednáška Kríza identity - cesta k zrelosti?
V Bratislave, v Dome QUO Vadis, sa konala interaktívna prednáška „Kríza identity - cesta k zrelosti?“ s psychologičkou doc. PhDr. Evou Naništovou, CSc. Prednáška sa venovala porozumeniu jednotlivým psychosociálnym štádiám nášho vývoja a krízam identity v určitých obdobiach našej životnej cesty. Doc. PhDr. Eva Naništová, CSc. je psychologička a psychoterapeutka, bývalá dekanka Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Prednáša témy z oblasti sociálnej psychológie, poradenskej psychológie, psychoterapie, logoterapie, výskumne sa orientuje na problematiku environmentálnej psychológie a psychológie domova. Súčasťou interaktívnej prednášky boli sebareflexívne cvičenia, vďaka ktorým účastníci spoznali viac samy seba. Po skončení bolo individuálne zamyslenie pred svätostánkom v kostole u kapucínov na Župnom námestie 10. Táto prednáška nebola nahrávaná ani vysielaná online.
15 | Identita | Identity
Historický kontext a formovanie identity
Pre antických historikov bola história hlavne zábavou a poučením. Postupne sa presadila tendencia zachytiť „objektívnu pravdu“, teda udalosti v ich jedinečnosti, a tendencia minulosť „upraviť“ (či interpretovať) z rôznych dôvodov. Základnými funkciami histórie dodnes sú: noetická (poznávacia), delektórna (zábavná, relaxačná) a edukačná (vzdelávacia).
Pojem história a dejepisectvo
Pojem história (po gr. historiá, t. j. činnosť vedúca k poznaniu) ako prvý použil Eforos z Kýmy, asi 405-330 pred Kr. Existuje „história o sebe“ - vývojové procesy spoločnosti v čase a priestore, tak ako sa odohrali, a „história pre nás“ - vývojové procesy spoločnosti v čase a priestore reflektované historiografiou (ale aj umeleckou literatúrou, literárnymi podsystémami a inými vednými odbormi). Zároveň jestvuje a je vnímaná polarita, čiže dôležité a marginálne témy histórie.
Pojem dejepisectvo ako kultúrna prax a snaha vytvoriť „reálny“ obraz minulosti je oveľa starší než história ako akademický odbor (historická veda). „Moderné dejepisectvo vzniklo v 19. storočí ako nástroj európskych nacionalizmov“ (Patrick J. Geary). V čase osvietenstva vznikli kritické historické metódy, čím sa historici posunuli z úrovne kronikárov a „uchovávačov pamäti“ na vedcov, využívajúcich vedecké metódy pri posudzovaní prameňov a podobne. Zlomovým dielom pre výklad pojmu historik je práca Duch zákonov z roku 1748, ktorej autorom je barón Montesquieu. Toto dielo prakticky začalo vytváranie predstavy, kto je historik.
Úloha historikov a dejepisu
Počas napoleonských vojen sa vo viacerých európskych krajinách silne prebudilo národné cítenie, sprevádzané prejavmi národnej hrdosti, čo viedlo k stále narastajúcemu záujmu o národné dejiny i o dejepisnú výučbu v školách, ktorá sa v modernom zmysle slova zrodila v Nemecku. Predstava o úlohách historikov bola dotvorená v priebehu prvej polovice 20. storočia. Historik sa tak stal človekom, ktorý iba nepopisuje udalosti, ale pokúša sa v nich nájsť aj súvislosti, k čomu využíva analýzy viacerých vedných odborov.
Dejepis je školský predmet, ktorého hlavným odborným fundamentom je historická veda a ktorého význam spočíva predovšetkým v socializácii žiakov v súdobej spoločnosti, rozvíja ich porozumenie svetu a umožňuje im orientáciu vo svete - v sociálnej realite vyvíjajúcej sa v čase a priestore. Dejepis by mal rozvíjať abstraktné a logické, resp. kritické myslenie žiakov, eliminovať mýty a stereotypy, a to využívaním intelektových spôsobilostí, komunikačných schopností a kultivovaním ich verbálneho prejavu.
Profil učiteľa dejepisu
Na otázku: Kto je učiteľ dejepisu? - dáva odpoveď napr. profil absolventa študijného programu Učiteľstvo akademických predmetov - história v kombinácii, uvedený v platnom akreditačnom spise na Filozofickej fakulte UMB. Absolventi študijného programu získajú pedagogickú a odbornú spôsobilosť pre výučbu dejepisu na všetkých typoch a stupňoch základných a stredných škôl, na katedrách vysokých škôl a fakultách príslušného zamerania, ako metodici pre výučbu konkrétnych predmetov a predmetových skupín alebo špecializovaní pracovníci štátnej správy pre oblasť výchovy a vzdelávania na základných a stredných školách. Dosiahnuté vzdelanie umožňuje absolventom pokračovať v treťom stupni vysokoškolského vzdelávania (doktorandské štúdium) alebo vstúpiť do mimoškolského života.
Učiteľ dejepisu by mal ovládať základný obsah disciplín svojej špecializácie, princípy jej štruktúry, poznať metodológiu odboru a jeho širšie kultúrne a sociálne súvislosti. S týmto obsahom dokáže narábať ako s produktom ľudskej (vedeckej) činnosti a v tomto kontexte ho dokáže projektovať pre didaktické zámery a účely. Pre naplnenie stanovenej pedagogickej profilácie sú súčasťou štúdia disciplíny z oblasti didaktiky dejepisu, absolvovanie pedagogickej praxe na základných a stredných školách a odborné exkurzie. Okrem zvládnutia učiteľskej spôsobilosti (projektovania, realizácie a reflexie výučby v triede) je schopný participovať na vývoji metodických materiálov pre výučbu. Má taktiež primerané poznatky z metód výskumu a vývoja v didaktike svojich odborov.
Historické fakty a interpretácia minulosti
Pod faktami minulosti rozumieme prejavy existencie a činnosti ľudí (ľudskej spoločnosti), ktoré sa odohrali v určitom čase (časovej perióde) a sú základným prejavom záujmu historiografie. Tieto fakty predstavujú alebo odrážajú historické pramene a ich štúdiom historická veda smeruje k poznatkom o minulej objektívnej realite. Historický fakt žije v 2 rovinách: (1.) ako faktický priebeh historickej udalosti alebo činu osobnosti, (2.) ako konštrukt - obraz, spracovanie tejto udalosti alebo činu osobnosti v pamäti, a to: (a) ako naratív v historiografii, (b) ako naratív v kolektívnej a individuálnej neoficiálnej historickej pamäti (napr. skutočný život M. R. Štefánika vs. jeho legendárny obraz).
Historik vždy pracuje pod tlakom reality a otázka jeho tvorivej slobody nie je jednoduchá. Pritom do určitej miery sa aj u historika objavuje fenomén fikcie, pretože bez imaginácie je rekonštrukcia minulosti nemožná: pozostatky minulosti sú často neurčité. Medzi „skutočnom“ histórie a „neskutočnom“ fikcie však nie je neprekonateľná priepasť, navzájom si vypomáhajú. Podľa psychologických výskumov ľudia majú tendenciu nevyhľadávať informácie, ale konfirmácie - konfirmačný bias. Fakty prísne selektujú, a čo nie je v súlade s ich názormi, ignorujú, alebo tomu neprikladajú význam. Myslenie ľudí sa vyznačuje tým, že človek zvyčajne preferuje prvý dojem. Konštruuje vlastnú realitu a podvedome viac verí správam, ktoré potvrdzujú jeho videnie sveta, zatiaľ čo protikladné informácie vytesňuje, či ich berie skepticky. Mozog totiž vytvára tzv. mentálne skratky a triedi informácie, aby sa nepreťažil (takto vznikajú aj falošné spomienky na veci, ktoré sa vôbec nestali; človek zabúda, že šlo len o konštrukciu). Uvedený jav sa nazýva kognitívna disonancia (resp. predsudkový posun, t. j. najskôr sa utvorí predsudok, potom si ho jedinec potvrdzuje argumentmi či „dôkazmi“).
Pamäť a jej manipulácia
Každý človek má pocit, že si viac-menej spoľahlivo pamätá, čo sa odohralo počas jeho života. Veľkú dôležitosť výberu a s ním spojené kondenzácie pamäte v jednotlivom obrázku alebo predmete pocítime pri pokuse reflektovať, prečo na nás zábery amatérskeho videa rodinných stretnutí či stužkovej slávnosti namiesto očakávaného zdokonalenia procesu zapamätania pôsobí nepríjemne a nudne: pamäť nepotrebuje úplný záznam všetkého, čo sa stalo v reálnom čase. Pamäť potrebuje štruktúrovaný výber, ktorý je sám už istou interpretáciou. Tzv. klam pamäti môže vzniknúť, keď človek na niečo zabudol a pre potrebu rekonštrukcie (príp. pre potrebu rozprávania, svedectva) si domyslel (aj podvedome), ako „to“ bolo. Klam pamäti môže mať emočné pozadie a emocionálne zdôvodnenie.
Komunikatívna pamäť podľa nemeckého egyptológa a religionistu Jana Assmana zahŕňa spomienky na nedávnu minulosť, ktorú človek aktívne zdieľa so svojimi súčasníkmi. Je viazaná na existenciu živých nositeľov spoločnej skúsenosti a ich smrťou zaniká. Spoločenská pamäť sa vo svojej selektívnosti podobá pamäti jednotlivca. Je dokázané, že po 7 rokoch zabúdame väčšinu svojich zážitkov - a prednostne tie negatívne. Navyše „spoločenská pamäť“ podlieha cielenej manipulácii zo strany inštitúcií. Je reflektovaná makrotradíciou (prostredníctvom archívov, pamätníkov, múzeí, slávností) a mikrotradíciou (memoráty). Reinterpretácia spočíva v manipulovaní: s výberom tém, s akcentáciou určitých historických tradícií, so zoficiálnením „vyhovujúcej“ verzie tradície (pri viacerých ľudových významových verziách). Medzi pamiatky sa ťažko dostávajú doklady tých období minulosti, na ktoré by spoločnosť, resp. tzv. politická elita radšej zabudla. Také vytesnenie z kolektívnej pamäte môže nadobudnúť veľmi radikálne podoby (napr. ničenie starých kresťanských pamiatok v súčasnom Turecku a Azerbajdžane, minimum tureckých pamiatok v Bulharskej národnej galérii, absencia slovanských pamiatok pred a z čias príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny v maďarských múzeách alebo v Putinovom Rusku zánik múzeí GULAGu či iba marginálna zmienka o násilí v 30. rokoch).
Kolektívna pamäť a jej zložky
Maurice Halbwachs rozdelil kolektívnu pamäť na historickú a autobiografickú. Historická pamäť reflektuje minulosť účelovo interpretovanú rôznymi spôsobmi - napr. ústnou tradíciou, písanými textami, obrazmi, sochami, pomníkmi, pamätnými tabuľami, suvenírmi, oslavami, sviatkami, divadlom, filmom atď. Historická pamäť je v sociálnych vedách zaužívaný pojem, ktorým sa pamäť jedinca definuje ako fenomén, pre ktorý je podstatné sociálne prostredie (napr. rodina, náboženská či politická skupina, národ). Oficiálnou zložkou historickej pamäti je historiografická, politická a ideologická manipulácia s historickými faktami. Dôležitou súčasťou tejto zložky sú pomníky. Pomník má zafixovať konkrétnu podobu minulosti v danom priestore a čase, v ňom „spredmetnená“ minulosť je potom aktualizovaná v periodicky sa opakujúcich spomienkových rituáloch, viazaných na dané miesto, pri ktorých účastníci potvrdzujú svojím zhodným konaním a prežívaním svoju kolektívnu identitu.
Neoficiálnou zložkou historickej pamäti je historické povedomie bežných členov spoločenstva, ktoré má nezriedka podobu ústnych naratívov (povesť, fáma, memorát, konšpirácia). Oficiálna a neoficiálna zložka historickej pamäti sa vzájomne ovplyvňujú. Medzi kategórie historickej pamäti patria naratívnosť, minulosť a neoficiálnosť.
Význam pamätníkov vo výučbe dejepisu
Pozitíva zaradenia spomienok pamätníkov do výučby (podľa Roberta Stradlinga) sú nasledovné:
- Žiaci sa učia vžívať do aktérov historického diania, vnímať minulosť z každodennej perspektívy iného človeka a porozumieť intencionalite ľudského konania v dejinách.
- Žiaci sa učia vžívať do rôznych členov svojej rodiny a reflektovať historické udalosti a skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na utváranie súčasných hodnôt a postojov ich rodičov, prarodičov a príbuzných.
V prípade, že sa ukáže kontroverzný charakter situácie, možno ho znížiť napríklad využitím tzv. kompenzačnej stratégie. Keď ale žiaci svojhlavo presadzujú postoj založený na neznalosti kontextu alebo slepo podporujú iba jednu interpretáciu udalostí, je vhodné, aby učiteľ zobral na seba rolu „diablovho advokáta“, alebo je možné žiakom ponúknuť také aktivity, ktoré zviditeľnia rozpory v zastávaných tvrdeniach a prirodzených ľudských reakciách.
15 | Identita | Identity
Analýza historických dokumentov
Historický dokument je akýkoľvek písomný pozostatok minulosti, ktorý je možné uplatniť v historickej vede ako historický prameň. Analýza historického dokumentu predstavuje štyri základné kroky:
- krok: zistenie jeho vierohodnosti,
- krok: dešifrácia a identifikácia,
- krok: interpretácia (ktorej dôležitou súčasťou je komparácia s inými prameňmi - overuje správnosť výpovede daného prameňa na základe iných prameňov, dopĺňa obmedzenú výpoveď o nové skutočnosti a aspekty),
- krok: syntéza.
Jacob Burckhardt, predstaviteľ historizmu v 19. storočí, tvrdil, že pramene sú „nevyčerpateľné“ a práve preto sa musia znovu a znovu čítať tie knihy, ktoré sa už predtým raz „vyčerpali“, resp. prečítali. Prvým zdrojom historikovej práce aj práce učiteľa dejepisu je knižnica!
Historické postavy a národní hrdinovia
Historické postavy s výnimočnými osudmi sú oddávna nevyhnutnou súčasťou výučby dejepisu. Pritom život a dielo historickej osobnosti je spravidla vecno-didakticky viacrozmerné, čo zakladá a ponúka rôzne možnosti jeho didaktického využitia v kontexte so súčasným stavom dejepisného vyučovania. Historické postavy zohrali rôzne roly v dejinách, ich viacrozmernosť možno uplatniť v nasledujúcom členení.
Fiktívne a reálne postavy
Dosah na život v spoločnosti v minulosti mali aj fiktívne postavy, v ktorých jestvovanie ľudia uverili. Môžeme ich rozdeliť na mýtické, polomýtické a literárne. Napr. pre starovekých Grékov boli postavy z ich mýtografie reálnymi vzormi, archetypmi správania. Alexander Macedónsky obdivoval hrdinov z eposov Ílias a Odysea, čo ho zreteľne ovplyvnilo pri jeho uvažovaní a plánoch. Príkladom polomýtickej postavy je Gilgameš, ktorého meno sa zachovalo v zoznamoch kráľov, ale vytvorenie eposu túto postavu úplne zahalilo mýtom. Mýtické a polomýtické sú aj viaceré postavy Biblie. Niektoré pôvodne literárne postavy bývajú časťou verejnosti považované za reálne - napr. Jánošík, Golem.
Reálne postavy možno deliť jednak na významné a marginálne v zmysle rozsahu a obsahu dejepisnej látky, jednak hodnotovo na národných hrdinov (pozitívne vzory), kontroverzné postavy, ktorých je väčšina a ktorých činy mali tak pozitívne, ako aj negatívne dôsledky a napokon vyslovene negatívne: démonické postavy, ktorých činy história jednoznačne odsúdila - ako (masoví vrahovia) Lenin, Stalin, Hitler, Mao, Pol Pot, Dzeržinskij, Himmler. Napriek tomu určitú časť populácie fascinujú a tá ich kruté činy obdivuje, ospravedlňuje alebo odmieta ich reálnosť (napr. tzv. osvienčimská lož zo strany neonacistických hnutí, tvrdenie v knihách Davida Irvinga, že Hitler nevedel o holokauste atď.). Napr. podľa výskumu verejnej mienky z februára 2006 47 % obyvateľov Ruska pokladalo rolu Stalina v histórii za pozitívnu (29 % za negatívnu) a v roku 2014 už 52 % ruských občanov hodnotilo Stalina pozitívne.
Fenomén národného hrdinu
Podľa Petra Macha fenomén národného hrdinu, príp. národného mučeníka ako súčasť národnej symboliky „zohráva významnú úlohu spolu s takými kategóriami ako sú národná minulosť, národný jazyk, národné územie: pomáha jedincovi orientovať sa v priestore a čase, spoluvytvára ilúziu priamej kontinuity medzi predkami, súčasníkmi a potomkami, tvorí dôležitý prvok predstavovaného príbehu národných dejín a kolektívnej historickej pamäti národného spoločenstva.“ Sociológia definuje národných hrdinov ako jedincov, ktorí vykonali významné odvážne činy, väčšinou s nasadením vlastného života, a preto sú prezentovaní ako vzory konania a správania sa. Každá spoločnosť i každá ideológia ašpirujúca na hromadnú akceptáciu a najmä tá, ktorá má štátotvorné ambície, potrebuje svojich hrdinov ako vzory správania sa. Ideálne typy hrdinov sa opierajú o reálnych ľudí, ich skutky sú však často dotvárané v mýtotvornom procese.
Španielsky filozof José Ortega y Gasset konštatoval, že hrdinom je vynikajúci človek, ktorý „utvára vznešený život vykonávaním svojej vôle k prekonávaniu sféry všedného a daného,“ a za jeho opak označil človeka davov, ktorý je „spokojný s vlastnou priemernosťou a namiesto rozumu spolieha sa na mienku“. Kolískou väčšiny historických mýtov (hoci čerpajú zo starších predlôh) je predovšetkým moderný nacionalizmus formovaný v 19. storočí. Samuel Bredetzky, rodák zo Spiša (1772-1812), konštatoval: „Prekliaty nacionalizmus, pramenici z nevedomosti a pýchy, ktorý robí z ľudí nepriateľov a z bratských národov zúrivých bojovníkov, to je jed! Z neho vyrastá zánik! Povesť je drahšia než holá pravda, ktorá je pre národ skôr zraňujúca.“
