Komplexný sprievodca mentálnym postihnutím: Typy, príčiny a podpora

Mentálna retardácia, odborne nazývaná aj mentálne postihnutie alebo duševná zaostalosť, je komplexný stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti a adaptívne funkcie jednotlivca. Tento stav sa prejavuje obmedzením kognitívnych funkcií a adaptability jedinca.

Definícia mentálneho postihnutia

Pojmom mentálne postihnutie sa označuje stav zastaveného, oneskoreného alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý charakterizuje podpriemerná inteligencia. Mentálne postihnutie vzniká ako výsledok pôsobenia dedičnosti a prostredia, ktoré ovplyvňujú vývin centrálnej nervovej sústavy, v dôsledku čoho celková mentálna schopnosť - od prvých rokov života - evidentne zaostáva od priemeru danej populácie, a preto existujú značné prekážky v možnostiach samostatnej realizácie života.

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatió" (zdržanie, oneskorenie). Termín "retardatió" zdôrazňuje vývinový aspekt poruchy a poukazuje na to, že mentálne postihnutie nie je stav definitívny a nemenný. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
• znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika - oslabená koncentrácia, krátkodobá pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika - znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Diagnózu mentálneho postihnutia možno objaviť ihneď po narodení alebo v priebehu prvých mesiacov, najmä u ťažkých foriem. Častokrát je spojená s inou poruchou - zmyslovou alebo motorickou. Diagnózu možno objaviť aj neskôr v predškolskom období, najčastejšie pri oneskorení vývinu reči.

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Klasifikácia podľa etiológie

Klasifikačným kritériom je príčina mentálnej retardácie. Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):

1. Oligofrénia
2. Demencia
3. Sociálne podmienená mentálna retardácia

Typy mentálneho postihnutia podľa MKCH 10

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.

Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.

Stredná mentálna retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpolozenia.

Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Pri správnej komplexnej rehabilitácii je možné dosiahnuť napríklad základné zrakovo priestorové a orientačné schopnosti, pri vhodnom dohľade a vedení sa môžu podieľať na praktických sebaobslužných úkonoch.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Etiológia mentálnej retardácie je rovnako komplikovaná ako jej symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012). Langer (1995) uvádza, že nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období.

Endogénne faktory (vrodené príčiny)

• Vrodené faktory: Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm). Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality.
• Metabolické poruchy: Napríklad fenylketonúria.

Exogénne faktory (získané príčiny)

• Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Exogénne faktory sú rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Nedá sa povedať, že požitie alkoholu v tehotenstve má za následok mentálne postihnutie, ale je isté, že medzi známymi príčinami jeho vzniku hrá významnú úlohu konzumácia alkoholu, predovšetkým v priebehu prvých mesiacov tehotenstva. Žiaľ pribúdajú aj u nás prípady oneskorovania sa vo vývine v dôsledku drogovej závislosti matiek.
• Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Doba vzniku poškodenia

Príčinou mentálnej retardácie je organické poškodenie mozgu. Podľa vývinového obdobia, v ktorom mentálne poškodenie nastalo, rozlišujeme dva druhy retardácie a to oligofréniu a demenciu.

• Oligofrénia: Pojem pochádza z gréckeho slova „oligos“ (málo) a „fren“ (duša, myseľ, rozum). Je to stav zapríčinený štrukturálnou difúznou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom alebo v postnatálnom vývinovom období, zhruba do druhého roku života, ktorú spôsobujú rozličné etiologické faktory. Prejavuje sa na celkovom vzhľade, na tvári, očiach, na držaní tela, pri pohybe a v správaní. Oligofrén je nápadný i laickému okoliu už svojím zjavom a konaním.
• Demencia: Je zastavenie, narušenie normálneho mentálneho vývinu zapríčinené získaným poškodením mozgu zhruba po druhom roku života. Môže ísť o organickú deštrukciu mozgu, alebo funkčnú poruchu spôsobenú rozličnými etiologickými faktormi ako sú zápal mozgových blán, zápal mozgu, úrazy mozgu, poruchy metabolizmu, intoxikácie, poruchy žliaz s vnútornou sekréciou, kôrnatenie mozgových ciev.

Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Existujú dve koncepcie psychických osobitostí mentálne postihnutých:

1. Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, morálneho správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

Vnímanie

Zrakové vnímanie

• Spomalené tempo zrakového vnímania: Potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
• Znížený rozsah zrakového vnímania: V dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov: Dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky.
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
• Rigidita vnímania: Neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť.
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie: Neschopnosť štruktúrovania tvarov.
• Porucha integrácie: Prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celistvosti vnímania.
• Výberovosť vnímania: V dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Hmatové vnímanie

Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Predstavivosť

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
• Strata originality, spodobňovania predstáv: Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
• Narušený proces fantázie.

Myslenie

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.

• Konkrétno-názorné myslenie.
• Nedostatky v myšlienkových operáciách: Najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti: Neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
• Tendencia k stereotypnému mysleniu: Opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
• Nedôslednosť myslenia: Nepostupujú systematicky, dôsledne.
• Nekritičnosť myslenia: Pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.

Rečový prejav

• Nižšia slovná zásoba.
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby: Tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky.

Pomoc a terapia

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Špecifiká vo vzdelávaní mentálne postihnutého dieťaťa

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia),
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú),
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga).

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: Poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: Poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Psychické dopady na rodinu

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa.

Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz.

Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.
2. Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny.

tags: #mentalne #postihnutie #priklad