Komunikácia je základnou zložkou interakcie medzi ľuďmi a jedným z najdôležitejších predpokladov pre existenciu človeka je potreba interagovať s inými ľuďmi a vymieňať si s nimi informácie. Pre osoby so sluchovým postihnutím však táto základná potreba často naráža na výrazné komunikačné a informačné bariéry.
Osoby so sluchovým postihnutím sú špecifickou marginalizovanou skupinou v našej spoločnosti. Na Slovensku je približne 250 tisíc sluchovo postihnutých ľudí. Toto odhadujúce číslo zahŕňa nepočujúcich, nedoslýchavých a ohluchnutých, teda ľudí, ktorí stratili sluch v priebehu života, kde sa zaraďujú aj počujúci dôchodcovia postupne strácajúci sluch. Posunkujúcich nepočujúcich, teda tých, ktorí majú ako primárnu formu komunikácie slovenský posunkový jazyk, je na Slovensku do päť tisíc.
Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty komunikácie sluchovo postihnutých, od metód dorozumievania až po výzvy, ktorým čelia v spoločnosti, a možnosti ich integrácie.
Porucha sluchu a jej dôsledky
Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.
Typy a stupne porúch sluchu
Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:
- Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
- Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
- Zmiešaná porucha sluchu: Kombinácia prevodovej a percepčnej poruchy.
- Sluchová neuropatia: Porucha, pri ktorej je sluchový nerv poškodený.
- Centrálna porucha sluchu: Porucha spracovania sluchových informácií v mozgu.
- Jednostranná porucha sluchu: Postihnutie len jedného ucha.
- Progresívna porucha sluchu: Sluch sa postupne zhoršuje.
- Kolísajúca porucha sluchu: Sluchová ostrosť sa mení v čase.
- Náhla percepčná strata sluchu: Náhla strata sluchu.
Stupne straty sluchu sa merajú v decibeloch (dB):
- Ľahké sluchové postihnutie: 26-40 dB
- Stredné sluchové postihnutie: 41-55 dB
- Stredne ťažké sluchové postihnutie: 56-71 dB
- Ťažké sluchové postihnutie: 71-91 dB
- Veľmi ťažké sluchové postihnutie: nad 91 dB
- Úplná strata sluchu (hluchota): strata sluchu väčšia ako 110 dB. Jedinci vôbec nepočujú hovorenú reč.
Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.
Komunikačné metódy pre sluchovo postihnutých
Komunikácia sluchovo postihnutých predstavuje špecifický systém foriem komunikácie. Nepočujúci človek sa na prvý pohľad od počujúceho nijak nelíši. Len nepočuje. A to, že nepočuje, mu neumožňuje komunikovať obvyklým spôsobom - hovorenou rečou. Preto nepočujúci používajú ku komunikácii také prostriedky, ktoré sú dostupné ich zmyslom, ktorými môžu vnímať. Komunikujú vizuálnym - posunkovým jazykom. Nepočujúci sú schopní sa v závislosti na veľkosti sluchovej straty naučiť rozprávať, a podľa osobných schopností odzerať z úst. Ale ani to neznamená, že môžu komunikovať rovnako ako počujúci. Samotné slovo totiž nenesie 100% informácií. Okrem informácie, ktoré sú v samotnom slove sú ďalšie informácie prenášané intonáciou, melódiou hlasu, ktoré samozrejme nie sú vidieť a nedajú sa odzerať z úst.
V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy ako pri rozvoji reči postupovať.
Hlavné komunikačné metódy
- Orálna metóda: Pokus o komunikáciu jazykom spoločnosti, kde dieťa žije, s využitím zvyškov sluchu (podporeného načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom) a odzerania. Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.
- Audítívno-verbálna metóda (A-V metóda): Dieťa sa spolieha iba na sluch a odzera čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. Predpokladom je skorá diagnostika a kvalitné kompenzačné pomôcky.
- Totálna komunikácia: Filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky (gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch, nákresy, pomocné artikulačné znaky) na komunikáciu a vzdelávanie. Preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve.
- Simultanálna komunikácia: Najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie, ktorá využíva hovorenie sprevádzané posunkovaním.
- Bilingvizmus: Dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou je zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej.
Význam posunkového jazyka
Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií.
Slovenský posunkový jazyk je jazykom spoločenstva slovenských Nepočujúcich s jedinečným historickým vývinom a predstavuje významnú kultúrnu hodnotu Slovenska. Jazykové prvky, pomenovania, slovotvorba, ale aj gramatické kategórie posunkového jazyka sú špecificky spojené s geografickým priestorom Slovenska. Túto skutočnosť potvrdzuje fakt, že neexistuje celosvetovo používaný univerzálny posunkový jazyk. Slovenský posunkový jazyk sa objavil už začiatkom tridsiatych rokoch 19. storočia v Bratislave, v škole pre sluchovo postihnutých, kde boli nepočujúci žiaci sústredení a ktorá mala veľký vplyv na rozvoj slovenského posunkového jazyka a kultúry Nepočujúcich.
Jaroslav Cehlárik, predseda Slovenského zväzu nepočujúcich (SZN), priznáva, že bez posunkového jazyka by žil v smútku, v nepochopení i v sociálnej izolácii. „Dáva nám pocit našej vlastnej kultúry, v rámci ktorej máme svoje zvyky, tradície a vlastnú históriu. Počujúca verejnosť by mala náš svet viac spoznať, aby pochopila. Náš jazyk je rovnako hodnotný ako ostatné.“
V minulosti bol posunkový jazyk vnímaný ako niečo podradného, čo sa nemôže vyrovnať s hovoreným jazykom. Vedecké rozbory posunkového jazyka za posledných rokov konečne preukázali a potvrdili, že posunkový jazyk je plnohodnotným jazykom, ktorým môžeme vyjadriť všetko a niekedy i viac ako hovoreným jazykom. Posunkový jazyk je odlišný od hovoreného jazyka. Nie je to len vizuálna forma hovoreného jazyka. Slovenský jazyk a posunková slovenčina tvoria vety a slová, resp. znaky.
Historický vývoj a právne uznanie posunkového jazyka
V roku 1880 sa v Miláne konalo druhé medzinárodné stretnutie učiteľov nepočujúcich, kde sa zvolila orálna metóda ako jediná odporúčaná metóda na vzdelávanie nepočujúcich detí, s tým, že sa posunkový jazyk oficiálne začal pokladať za nekompletnú formu komunikácie, ktorá znižuje úroveň hovorenia, a preto má byť zo vzdelávania vylúčený. Následkom tejto konferencie sa orálna metóda plošne rozšírila do škôl pre nepočujúce deti a nepočujúci učitelia, ktorí na školách predtým pracovali, stratili prácu.
Ďalším vážnym míľnikom na Slovensku bolo obdobie komunizmu a vytláčanie všetkého, čo s postihnutím a inakosťou súviselo. Nepočujúce deti boli posielané do škôl pre nepočujúcich, kde mali zákaz posunkovať. Ak ich niekto pristihol, že posunkujú, dostávali po rukách. Deti napriek tomu tajne posunkovali počas prestávok, po chodbách alebo na svojich internátnych izbách.
Prvá veľká oficiálna zmena prišla v roku 1980, keď po 100 rokoch od Milánskej konferencie veľký kongres v Hamburgu potvrdil, že nepočujúce deti majú právo na takú flexibilnú komunikáciu, ktorá najlepšie napĺňa ich potreby. Posunkový jazyk sa pomaly začal vracať vo väčšej miere do škôl, a to vo forme totálnej komunikácie alebo bilingválno-bikulturálneho prístupu. Po 130 rokoch, v roku 2010, na 21. medzinárodnom kongrese vo Vancouveri v Kanade nakoniec došlo aj k oficiálnemu odmietnutiu chybných a posunkový jazyk znevažujúcich odporúčaní z roku 1880.
Od roku 1995 máme zákon, ktorí umožňuje deťom a žiakom vzdelávanie prostredníctvom posunkov a posunkového jazyka (zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich). Je to zakomponované do školských zákonov a dokumentov na všetkých stupňoch škôl od materskej školy až po vysokú školu. Zákon zároveň umožnil aj niektoré ďalšie služby - napr. tlmočenie v televízii, bohoslužby v posunkovom jazyku atď.
Napriek všetkým pokrokom a výskumom, ktoré potvrdzujú, že posunky môžu byť pre deti s poruchou sluchu prínosné, mnohí odborníci z radov lekárov aj učiteľov naďalej na Slovensku zostávajú pri záveroch z roku 1880, že posunky škodia vývinu reči. Veríme, že ich časom oslovia úspechy slovenských detí s poruchou sluchu, ktoré posunkovali od malička, a „napriek“ predsudkom o posunkoch a možno práve „vďaka“ nim dosiahli veľkú slovnú zásobu a zrozumiteľnú reč. Možno potom pripustia, že neexistuje jedna „najlepšia“ metóda pre všetky deti a právom rodiča je byť informovaný o všetkých metódach pravdivo a rovnocenne, aby si rodič mohol sám vybrať spôsob komunikácie s dieťaťom.
Výzvy a bariéry v komunikácii
Nepočujúci musia každodenne bojovať s informačnou a komunikačnou bariérou. Veľmi ťažko zháňajú tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. „Trpíme ich akútnym nedostatkom a v tomto smere to náš štát dlhé roky zanedbával. A práve pre nedostatok tlmočníkov majú nepočujúci problém si nájsť zamestnanie. Okrem toho sa zamestnávatelia vyhovárajú na bezpečnosť pri práci alebo to, že nepočujúci nie sú schopní komunikovať,“ upozorňuje predseda SZN Jaroslav Cehlárik.
Ani tí najmenší to nemajú ľahké. Nemôžu si pozrieť akúkoľvek rozprávku a vypočuť detskú pesničku ako ich počujúci rovesníci. „Nepočujúce deti nemajú zabezpečené vzdelávanie v slovenskom posunkovom jazyku. Nepočujúci vo všeobecnosti majú problém plnohodnotne sledovať TV, lebo nerozumejú, majú dostupné nízke percento skrytých titulkov,“ vysvetľuje Cehlárik. V bežných školách chýbajú asistenti, aj špeciálne školy sa dostávajú do existenčných problémov, väčšinou je problém nájsť triedy, kde sa nepočujúce deti môžu vzdelávať v slovenskom posunkovom jazyku, ubúdajú pedagógovia ovládajúci slovenský posunkový jazyk.
Jaroslav Cehlárik dodáva, že nepočujúce mamičky majú hlavy v smútku: nemôžu získať vibračný budík signalizujúci plač dieťaťa. „Úrady sa oháňajú, že musia čakať niekoľko týždňov, aby sa ukázalo či dieťatko prežije a až potom má nárok získať príspevok na nákup kompenzácie, čo je naozaj absurdné. A mohol by som takto ďalej menovať ďalšie a ďalšie problémy, s ktorými sa nepočujúci potýkajú dennodenne.“
Problémy s hovorenou a písanou rečou
Slovenský jazyk v hovorenej alebo písomnej forme je pre osoby so sluchovým postihnutím až druhým jazykom a je pre nich „cudzím“ jazykom, rovnako ako pre počujúcich je anglický jazyk cudzím jazykom. U nepočujúcich absentuje priama reč. Tieto problémy súvisiace s gramatikou písaného a hovoreného jazyka je možno pripísať aj tomu, že u nepočujúcich od malička absentuje akustické vnímanie jazyka. Ako uvádza Tarcsiová, jeden z výskumov uvádza, že čitateľské zručnosti a písomný prejav u 18 ročných nepočujúcich dosahuje úroveň 10 ročných počujúcich detí. Čítanie s porozumením je jednou z podmienok funkčnej gramotnosti a je to súčasne aj jeden z cieľov vo vzdelávaní nepočujúcich.
Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní.
Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled.
Pragmatická zložka: Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu.
Kompenzačné pomôcky
Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.
Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou.
Ďalšie kompenzačné pomôcky zahŕňajú druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a podobne.
Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností
Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých.
Pedagogika sluchovo postihnutých má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú všeobecná pedagogika, fonetika, logopédia, psychopédia, pedagogika telesne a zrakovo postihnutých, pedagogická audiológia, neurológia, pediatria, foniatria, elektroakustika, patopsychológia a sociológia.
Titulkovanie ako nástroj debarierizácie
Titulkované programy predstavujú určitý prielom pre osoby so sluchovým postihnutím. Osoby so sluchovým postihnutím sú vystavované písomnej forme hovoreného jazyka a podporujú prirodzený vývin gramotnosti od detstva. Titulkovanie sa teda právom považuje za spôsob debarierizácie a znižovania informačnej bariéry u osôb so sluchovým postihnutím.
Zabezpečovanie titulkov je jednou z podmienok pre vytváranie rovnakých príležitostí a možnosti ľudí so zdravotným postihnutím, v našom prípade konkrétne ľudí so sluchovým postihnutím, zúčastňovať sa na živote spoločnosti, a to konkrétne v kultúrnej oblasti. Titulkovanie televíznych programov a ich preklad do posunkového jazyka, ako uvádza koherentná politika, je jedným z opatrení, kde je tento princíp uplatňovaný.
Prieskum kvality titulkovaných programov
Prieskum realizovaný v rokoch 2011 - 2012 odborným tímom, ktorého súčasťou bola aj autorka príspevku, sa zameral na titulkované programy verejnoprávnych poskytovateľov a divadiel. Počas trojmesačného pozorovania bolo hodnotených 798 programov televíznych staníc STV1 a STV2. Výsledky prieskumu poukázali na fakt, že najviac titulkovanými programami v rámci žánru boli spravodajské relácie (32 %), seriály (30,6 %) a dokumentárne filmy (15,3 %). Vhodnosť titulkovaných programov na základe hodnotenia bola na úrovni 84 %.
Nedostatky v titulkovaných programoch
- Malý počet programov pre deti a nevhodné programy ako napr. hudobné programy.
- Chyby ako napríklad chýbajúca nadväznosť titulkov (chýbajúce prvé časti viet, titulky sa zobrazili až v druhej časti vety, teda text nekoreloval s obrazom).
- Skratky, ktoré neboli vopred vysvetlené, a tým strácal titulkovaný text význam.
- Nedostatky v rýchlosti titulkovania: krátka doba zobrazenia titulku na obrazovke a omeškanie titulkov, čo viedlo k strate významu a porozumenia s vizuálnou podobou programu.
- Farebné odlíšenie titulkov bolo dodržané len v 44,1 % programov.
Pozitívne príklady a legislatívny pokrok
Pozitívne bol hodnotený program „Dámsky klub“, ktorý bol priamo tlmočený do posunkového jazyka. Divadlo Jána Palárika v Trnave, ktoré vysiela FM signálom a zapožičiava načúvacie a závesné aparáty, slúži ako inšpirácia pre ostatné divadlá.
V roku 2022 bol schválený zákon č. 264/2022 o mediálnych službách, ktorý pomerne obšírne uvádza povinnosti RTVS v oblasti titulkovania pre osoby so sluchovým postihnutím. Momentálne je RTVS povinná poskytovať a realizovať 50% programov s titulkami, čo sa však v plnej miere nerealizuje, nakoľko sa do daných percent započítavajú aj reprízy rôznych relácií. Okrem menovaného zákona je v procese šetrenia aj nová vyhláška o kvalite titulkov pre osoby so sluchovým postihnutím, tá však zatiaľ nie je schválená.
Ako pozitívum vnímame zmenu v posledných rokoch, kedy vidíme vyšší počet programov, ktoré sú prístupné aj pre osoby so sluchovým postihnutím alebo sú tieto programy nimi samými realizované. Príkladom sú správy v slovenskom posunkovom jazyku, ktoré uvádzajú samotní nepočujúci, tlmočené hlavné správy RTVS na STV2, sväté omše alebo iné významné udalosti, ktoré sú automaticky vysielané aj s tlmočníkom posunkového jazyka.
Integrácia a život v dvoch svetoch
Ľudia boli odjakživa priťahovaní k iným ľuďom, ktorí majú podobné životné skúsenosti, zázemie, jazyk alebo hodnoty. Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky.
Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia.
Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk.
Rôznorodosť komunity sluchovo postihnutých
Myslieť si, že existuje jednoliata komunita Nepočujúcich, by bolo chybou. Medzi Nepočujúcimi je veľká diverzita, tak ako je to aj v iných skupinách - majú rozdielne vzdelanie, ktoré do značnej miery ovplyvňuje ich pohľad na svet, rozdielne politické a náboženské predstavy, pracujú na rozdielnych pozíciách.
Podstatnou podmienkou prijatia do komunity Nepočujúcich nie je to, či máte poruchu sluchu alebo nie. Dôležité je, či prijmete ich hodnoty a tradície a či viete, prípadne sa máte záujem naučiť plynulo komunikovať v posunkovom jazyku. Miestom stretnutí sú organizácie a kluby Nepočujúcich. Tu sa organizujú výlety alebo sa konajú rôzne kultúrne a športové akcie, ktoré majú dlhodobú tradíciu.
Typy identít v komunite
V odbornej literatúre sa zvyklo dlhé roky používať jasné rozdelenie na 2 extrémne svety:
- Svet poruchy sluchu, ktorú je nutné čo najviac minimalizovať (malé „n“):
- Zvyknú seba samých označovať ako sluchovo postihnutých.
- Preferujú počujúcu spoločnosť a jej hodnoty.
- Pokladajú hovorený jazyk za hlavný spôsob komunikácie.
- Snažia sa byť čo najviac integrovaní do počujúcej spoločnosti.
- Vzdelávali sa väčšinou v integrovaných podmienkach.
- Svet poruchy sluchu, ktorá prináša svojskú kultúru a jazyk (veľké „N“):
- Zvyknú seba samých označovať ako kultúrne Nepočujúcich.
- Sú hrdí na svoju identitu Nepočujúceho človeka.
- Pokladajú posunkový jazyk za hlavný spôsob komunikácie a svoj domov.
- Dôležité je pre nich zvládnuť písanú formu hovoreného jazyka.
- Nemajú pocit, že prišli o niečo vzácne tým, že nepočujú.
Čoraz viac si však uvedomujeme, že v posledných rokoch sa objavuje nová generácia ľudí s poruchou sluchu, ktorá sa funkčne pohybuje v oboch svetoch. Používajú kvalitné prístroje, počujú s nimi maximum, s počujúcimi komunikujú orálnou rečou a zároveň využívajú posunkový jazyk predovšetkým vo svojom voľnom čase pri kontakte s inými nepočujúcimi priateľmi. Títo ľudia akceptujú svoju poruchu sluchu a jej špecifiká, necítia sa pre ňu menejcenní, ale ani výnimoční. Sami seba nazývajú rôzne - sluchovo postihnutý, osoba s poruchou sluchu, nepočujúci, nedoslýchavý.