Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, no v uponáhľanej dobe sa jej často vyhýbame. Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi, najstarší hospic na Slovensku, poskytuje dôstojné a láskavé prostredie pre ľudí v terminálnom štádiu života a ich rodiny. Už od roku 2003, kedy ho uviedla do prevádzky Arcidiecézna charita Košice, sa venuje sprevádzaniu zomierajúcich na ich poslednej ceste.
Riaditeľka hospicu, ktorá sa tejto práci venuje 15 rokov, zdieľa svoje skúsenosti a postrehy o práci v hospici, vnímaní smrti a dôležitosti sprevádzania.
Práca v hospici: Sprevádzanie na poslednej ceste
Práca v hospici je špecifická a vyžaduje si osobitný prístup. Ako hovorí riaditeľka hospicu: "Vo všeobecnosti treba poznamenať, že smrťou sa nikto nechce zaoberať, ani sa ňu zaujímať, pretože je to niečo, čo je smutné a čím sa končí všetko to, čo vlastne trvalo predtým." V Hospici Matky Terezy je zomieranie očakávané a personál je pripravený sprevádzať pacienta a rodinu k tomuto koncu. Dôležitý je čas na rozhovory, zmierenie, poďakovanie a zamyslenie sa nad tým, čo bolo v živote krásne a čo sme dokázali.
Riaditeľka hospicu sa k práci s ťažko chorými a zomierajúcimi dostala neplánovane. Po ukončení zdravotnej školy pracovala s ťažko telesne a mentálne znevýhodnenými deťmi, kde si uvedomila, že jej cesta nebude smerovať k aktívnemu vyliečeniu. Keď sa dozvedela o otvorení hospicu, pocítila vnútorné pohnutie a rozhodla sa to vyskúšať. Osobný pohovor s vtedajšou riaditeľkou MUDr. Alicou Válkyovou bol náročný, pretože sa priamo pýtala na otázky o smrti a zomieraní. Napriek tomu ju prijali a dnes má za sebou roky skúseností a života so zomierajúcimi.
Vnímanie smrti: Individuálna skúsenosť
Smrť a vnímanie smrti je pre každého ťažké. Nikto sa s ňou nevie zmieriť a prijať koniec, no je to prirodzená súčasť života. Ak ide o náhlu smrť, je to veľmi boľavé a je to utrpenie a tragédia pre tých, ktorí ostávajú. V hospici je personál pripravený na to, že pacienta a rodinu vedie k tomuto koncu, s tým, že majú čas na rozhovory a sprevádzanie, aby dokázali dôjsť k zmiereniu a poďakovaniu.
"Nie, nedá sa na smrť pripraviť, ani sa nedá na smrť zvyknúť," hovorí riaditeľka hospicu. Aj keď sa na to pripravujú, stále je to premiéra a niečo nové. Stále je to chvíľa, ktorá sa nikdy nezopakuje, ani pre pacienta, ani pre príbuzného, ani pre personál.
Túžby a sny na konci života
Aj na konci života majú ľudia túžby a sny. Sú plány, ktoré pacienti uzavrú, ale sú aj sny a túžby, ktoré sú možno z rán a bolestí, ktoré si pacient nesie celý život. V poslednom období sa môžu chytiť personálu, ktorý im môže pomôcť. Sú to napríklad posledné želania, ako ísť ešte poslednýkrát do rodiska, navštíviť hrob, stretnúť sa s niekým, s kým sa dlho nevideli, alebo sa s niekým rozlúčiť. Sú to túžby posledného úseku cesty.
Niektoré sú prirodzené, spojené s odchádzaním, ale sú aj nedokončené plány, ako sú majetkové vysporiadanie, alebo ak je pacient v tom období pri vedomí, uvedomuje si napríklad aj to, že zle prerozdelil majetky, alebo urobil nejakú neprávosť či krivdu a všetko chce v tej chvíli urovnať. Určite sú tam rany, bolesti, trápenia, krivdy, ktoré si nesieme po celý život. Tie sú väčšinou nevypovedané a nevykomunikované aj medzi svojimi blízkymi. V hospici majú pacienti chvíle na to, aby toto všetko zo seba vydali.
Vplyv práce v hospici na personál
Práca v hospici je náročná aj pre personál. Je to špecifická oblasť, ktorá si vyžaduje osobitný prístup. Hospic má nálepku charity, ktorá má v svojom morálnom kódexe vzťah k ľudskej bytosti, lásku k blížnemu a službu v kresťanskom duchu. Je na človeku - pracovníkovi, či si vyberie len ten profesionálny život, ale dlho v hospici nevydrží, alebo spadne aj do tej citovej oblasti a z hospicu musí odísť, lebo ho to skôr či neskôr začne valcovať. Riaditeľka hospicu sa považuje za profesionálku, ale vzťah k pacientovi si vytvára, pretože bez toho vzťahu sa nepohne ďalej.
Práca v hospici dáva človeku možnosť dostať sa do vnútra človeka, vedieť komunikovať a priblížiť sa mu. V dnešnej dobe, ktorá je taká hektická a pretechnizovaná, je to veľmi náročné, pretože sa ľudia uzatvárajú. Aj keď hovoríme o konci, zomieraní a smrti, dáva to silu žiť život tak, aby si človek uvedomoval, čo je dôležité, čo k životu potrebuje a čo nemusí byť. Dáva to aj pocit toho, že život nie je márny a že má zmysel a význam bojovať a fungovať. Vnútorné uspokojenie je väčšie, aj keď navonok to tí druhí nevidia.
Úloha rodiny v hospicovej starostlivosti
Mnohí ľudia si prajú zomrieť doma v kruhu svojich blízkych. Hospic poskytuje priestor i rodine. Najideálnejšie by bolo, keby každý mohol zomrieť doma v svojej posteli a v tom, čo vybudoval, v kruhu svojej rodiny, kam príde kňaz, lekár aj sestra. V našom štáte to nie je také rozvinuté ako v zahraničí. Príbuzní sú súčasťou hospicového tímu a môžu sa zapájať do starostlivosti. Dôležitá je vzájomná komunikácia. Ak personál pozná predstavu príbuzného, ako chce, aby prebiehal posledný úsek života jeho blízkeho, je to o to ľahšie. Sú príbuzní, ktorí napríklad nechcú byť pri sprevádzaní, čo na jednej strane aj chápem, na druhej strane sa ochudobňujú o čas odchodu a rozlúčenia a vlastne si ďalej do života odnášajú výčitky. Preto sa personál snaží príbuzných viesť k tomu, alebo 'zobrať ich za ruku' a pomôcť im prejsť tú cestu tak, aby sprevádzanie urobili oni, nie personál.
Aj napriek rozbitým vzťahom alebo nefunkčným rodinným väzbám, príbuzní prichádzajú. Veľmi dôležitú úlohu zohráva rodina, bez ktorej si to personál nevie predstaviť, pretože sú len nástrojom. Môžu len naservírovať a ponúknuť možnosti a je na pacientovi, čo si vyberie. Ale rodina je priamo spojená s pacientom.
Matka Tereza: Šokující Odhalení Těsně Před Svou Smrtí, Které Vyděsilo Svět
História a poslanie Hospicu Matky Terezy
Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi je najstarším hospicom na Slovensku. V roku 2003 ho uviedla do prevádzky Arcidiecézna charita Košice. Poslaním hospicu je poskytovať komplexné služby chorým v terminálnom štádiu života. V hospici sa zameriavame na paliatívnu starostlivosť, ktorá sa snaží uľaviť od bolesti. Pacientom nesľubujeme uzdravenie, ale prinášame nádej. Zmierňujeme bolesť, rešpektujeme ľudskú dôstojnosť a do posledných chvíľ stojíme blízko pri človeku. Vytvárame atmosféru lásky, pokoja, radosti, nádeje, zachovávame dôstojnosť pacienta a jeho právo na život až po prirodzenú smrť. Naším poslaním je zmierňovať ťažkosti i bolesti pacienta a dosiahnuť maximálne možnú kvalitu života. Rešpektujeme slobodné rozhodnutie pre duchovné potreby pacienta a sprevádzame ho na ceste do večnosti. Vašich blízkych si nadovšetko vážime, preto je ich spokojnosť našou prioritou. Kladieme dôraz na nadštandardnú starostlivosť o pacientov, pričom ju berieme nielen ako našu povinnosť ale ako poslanie. Pre našich pacientov sa snažíme vytvoriť príjemné prostredie.
Myšlienka výstavby charitného zariadenia v Bardejove vznikla v roku 1992. Z poverenia arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa výstavbou tohto diela začala zaoberať arcidiecézna charita Košice. Po kolaudácii ho požehnal vtedajší arcibiskup-metropolita košickej arcidiecézy Mons. Alojz Tkáč 16. septembra 2002 a do prevádzky bol uvedený 1. novembra 2003.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1992 | Vznik myšlienky výstavby charitného zariadenia v Bardejove. |
| 1997 | Požehnanie základného kameňa a staveniska budovy s kapacitou 15 lôžok. |
| 2002 | Požehnanie dokončeného hospicu. |
| 2003 | Uvedenie hospicu do prevádzky. |
V roku 2017 si prvý slovenský hospic, Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi, pripomenul 20. výročie svojho vzniku medzinárodnou vedeckou konferenciou. Konferencia s názvom Holistický kontext pôsobenia Hospicu Matky Terezy počas 20 rokov jeho existencie zdôraznila dôležitosť činností hospicov a potrebu ústavnej paliatívnej starostlivosti na Slovensku.
