Európska únia prechádza dynamickým obdobím, ktoré so sebou prináša nielen príležitosti, ale aj komplexné výzvy pre sociálny štát. Tieto výzvy súvisia s technologickým pokrokom, demografickými zmenami, globalizáciou a novými formami práce.
Viacerí autori sa zhodujú v názore, že sociálny štát v súčasnosti prechádza krízou, ktorá so sebou prináša nutné prehodnocovanie programov a zásad jeho jednotlivých predstaviteľov. Naproti tomu iní autori tento trend vo svojich prácach vyvracajú, respektíve ho považujú za veľmi postupný a v konečnom dôsledku marginálny. V tejto fáze je ťažko určiť, ktorý pohľad je realistickejší a viac vystihuje podstatu budúceho vývoja. Spoločenská diskusia o potrebných reformách sociálnej oblasti hovorí skôr o tendenciách k tomu, čo Keller ironicky nazýva „modernizáciou sociálneho štátu“, hoci na makroekonomických ukazovateľoch sa to pravdepodobne prejaví až neskôr.
Čo je sociálny štát a jeho historické korene
Sociálny štát sa stará o sociálnu sieť a jeho základným cieľom je zmierňovať rozdiely medzi obyvateľmi daného štátu. Má na to množstvo pák, ako sú dôchodkové a zdravotné poistenie, politika zamestnanosti, rodinná, bytová, zdravotnícka politika a systém vzdelávania. Realita ľudí pred vznikom sociálneho štátu bola drsná - nemali garantované žiadne dôchodky, zdravotné poistenie, dávky v nezamestnanosti, invalidné dávky či prídavky na deti.
Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck, politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Vtedajšie robotníctvo zažívalo ťažké časy, ich ochrana bola minimálna a životné podmienky katastrofálne. Existenciálne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam, čoho sa vládne kruhy obávali. Bismarck bol k vytvoreniu sociálneho štátu vedený aj ďalšou pohnútkou - potreboval zdravú a silnú populáciu, hlavne mužskú, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete, vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovým militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.
Sociálna demokracia hlásala reformný, evolučný prechod od kapitalizmu k socializmu, čo malo za následok rozdelenie sociálno-demokratických strán po 1. svetovej vojne na dva prúdy: sociálno-demokratický a komunistický. Komunistické hnutie odmietlo evolučnú cestu sociálnej demokracie a vybralo sa svojou vlastnou cestou. Komunisti odmietli sociálny štát ako najvyššiu inštanciu. Sociálny štát sa však rozširoval a jeho najväčšími propagátormi boli liberálni, sociálnodemokratickí a kresťansko-konzervatívni politici. Medzi propagátorov sociálneho štátu môžeme zaradiť aj pápeža Jána Pavla II., ktorý sa preslávil svojimi sociálnymi encyklikami. Medzi prvých poskytovateľov sociálnej pomoci patrili cirkevné inštitúcie, ktoré boli do vzniku sociálneho štátu prakticky jedinou ucelenou organizáciou, ktorá pomáhala najchudobnejším.
Sociálny štát v dobe globalizácie a eurozóny
V dobe globalizácie však sociálny štát viac nie je udržateľný, lebo najbohatšie korporácie a oligarchia využívajú daňové raje na vyhnutie sa plateniu daní. Je to obrovská diera, ktorou unikajú miliardy dolárov ročne. Národné štáty tak nedokážu vymôcť financie od tých najbohatších a tým je celé sociálne prerozdelenie neefektívne, lebo štát má nedostatok financií a všetka záťaž sa presúva na strednú a najnižšiu vrstvu v štáte. Najnižšie vrstvy sú čoraz viac zaťažované rôznymi nezmyselnými daňami, čím majú suplovať výpadok financií od tých najbohatších.
Samozrejme ani pri najväčšom vypätí to nie je reálne a jediný prameniaci fakt z toho všetkého je, že chudoba bude narastať a štát bude mať stále menej financií a oligarchia sa bude kúpať ešte vo väčších ziskoch, ako kedykoľvek predtým. Globalizácia dokázala najbohatším korporáciám a oligarchom nájsť trhlinu, cez ktorú vydierajú národné štáty a kapitalistickí politici im v tom samozrejme zdarne nahrávajú, keď sami tvrdia, že čím vyššie daňové zaťaženie, tým nižšia vymožiteľnosť financií.
V tomto majú samozrejme pravdu, lebo daňové raje a krajiny, ktoré ponúkajú rôzne daňové úľavy pre tie najbohatšie giganty im to umožňujú. Umožňujú im vydierať národné vlády a ich obyvateľstvo a vynútiť si od nich čo najväčšie úľavy, ináč im pohrozia, že odídu inde. Kapitalistickí politici (či už pravica, alebo ľavica) poukazujú na tento fakt, ktorý im slúži ako argument, ktorým sú proti zvyšovaniu daní pre najbohatších, čím de facto pristúpili na ich vydieranie. Oni sa nezamýšľajú, ako tento stav vyriešiť, ako donútiť daňové raje, aby s takýmto stavom skončili, ako prinútiť ostatné štáty, aby prestali pristupovať na daňové vydieranie a nepredbiehali sa, kto poskytne najväčšie výhody a daňové prázdniny atď. Oni sa s týmto faktom zmierili a vlastne napomáhajú aj k vlastnému vydieraniu, lebo práve ich vlády sú pri moci vo väčšine sveta.
V eurozóne je situácia horšia ako v rámci EÚ z dôvodu fungovania spoločnej meny, ktorá sa, a to si musíme priznať, nestala očakávaným tmelom národných ekonomík z jednoduchého dôvodu, ktorým je, že ekonomické rozdiely medzi jednotlivými štátmi eurozóny sa neustále zväčšujú. A tak si kladieme otázku, môže spoločná mena euro byť nástrojom súdržnosti a európskej integrity bez nevyhnutných štrukturálnych zmien? O bankovej únii vo všetkých 3 pilieroch sa hovorí na každom summite bez očakávaného výsledku. Chápeme, však bolo treba riešiť iné témy a tak sa neriešilo neplnenie konvergentných kritérií stability eura, z dôvodu čoho je zadlženosť eurozóny na úrovni 90 percent HDP. Niekoľkonásobná makroekonomická rozdielnosť medzi krajinami eurozóny by napokon mohla viesť k neželanému rozpadu, podľa viacerých názorov by viac v prípade niektorých prospela vlastná národná mena. Ak totiž nebude spoločná mena zabezpečovať postupné približovanie sa úrovne domácich ekonomík, tak hrozí riziko, že v budúcnosti je európsky sociálny štát ohrozený, s čím napokon súhlasila aj prezidentka Európskej centrálnej banky Christine Lagardová. Budú aj podľa jej názoru čoraz nižšie daňové príjmy a čoraz väčšie daňové výdavky, čo v konečnom dôsledku bude znamenať menej peňazí na sociálne výdavky.
Výzvy pre sociálny štát v EÚ
Sociálny štát v EÚ čelí viacerým výzvam, ktoré súvisia najmä s:
- Technologickým pokrokom a digitalizáciou: Automatizácia a digitalizácia menia charakter práce a vedú k zániku niektorých pracovných miest, najmä tých, ktoré vyžadujú rutinné úlohy. To si vyžaduje investície do vzdelávania a preškoľovania, aby sa ľudia mohli prispôsobiť novým požiadavkám trhu práce.
- Demografickými zmenami: Starnutie populácie a nízka pôrodnosť vedú k zvýšenému tlaku na dôchodkové systémy a zdravotníctvo. Je potrebné hľadať udržateľné riešenia financovania týchto systémov a podporovať aktívne starnutie a zdravý životný štýl.
- Globalizáciou: Globalizácia prináša so sebou zvýšenú konkurenciu a tlak na znižovanie nákladov. To môže viesť k znižovaniu sociálnych štandardov a prehlbovaniu nerovností. Je dôležité zabezpečiť, aby globalizácia prinášala výhody pre všetkých občanov a aby sa minimalizovali negatívne dopady na zamestnanosť a sociálnu ochranu.
- Novými formami práce: Rozvoj digitálnych technológií vedie k vzniku nových foriem práce, ako sú napríklad práca na platformách alebo práca na diaľku. Tieto formy práce prinášajú so sebou nové výzvy pre sociálnu ochranu a pracovné právo. Je potrebné prispôsobiť existujúce právne predpisy tak, aby zabezpečili primeranú ochranu pre všetkých pracovníkov, bez ohľadu na formu ich zamestnania.
Príležitosti pre sociálny štát v EÚ
Hoci sociálny štát v EÚ čelí mnohým výzvam, zároveň má aj množstvo príležitostí na zlepšenie a modernizáciu. Medzi najdôležitejšie príležitosti patria:
- Investície do vzdelávania a preškoľovania: Investície do vzdelávania a preškoľovania sú kľúčové pre zabezpečenie, aby ľudia mali zručnosti potrebné pre nové pracovné miesta, ktoré vznikajú v digitálnej ekonomike. EÚ ponúka rôzne programy a fondy na podporu vzdelávania a preškoľovania.
- Podpora inovácií a technologického rozvoja: Inovácie a technologický rozvoj môžu prispieť k zvýšeniu produktivity a konkurencieschopnosti ekonomiky. Je dôležité vytvárať priaznivé prostredie pre inovácie a podporovať výskum a vývoj.
- Zlepšenie sociálnej ochrany: Je potrebné zabezpečiť, aby mali všetci občania prístup k primeranej sociálnej ochrane, bez ohľadu na ich zamestnanecký status. To si vyžaduje modernizáciu systémov sociálneho zabezpečenia a prispôsobenie ich novým formám práce.
- Posilnenie sociálneho dialógu: Sociálny dialóg medzi zamestnávateľmi, zamestnancami a vládou je kľúčový pre dosiahnutie konsenzu a prijatie opatrení, ktoré sú v záujme všetkých strán. Je dôležité posilňovať sociálny dialóg a zabezpečiť, aby sa do rozhodovacích procesov zapájali všetky relevantné zainteresované strany.
Slovenská skúsenosť v EÚ: Úspechy a nedostatky
Slovensko je už viac ako dve desaťročia súčasťou Európskej únie. Za tento čas krajina zaznamenala značný ekonomický rast, ku ktorému prispeli aj eurofondy. Avšak, podľa odbornej diskusie „21 rokov Slovenska v EÚ: sociálne štandardy, eurofondy a regióny - Výzvy do budúcnosti“, Slovensku chýba jasná vízia a stratégia pre budúci rozvoj.
Riaditeľka odboru stratégie a regionálneho rozvoja BSK Barbora Lukáčová upozornila, že Slovensko nemá plán, nemá stratégiu a už vôbec nie vyhodnocovanie dát - čím sa pripravuje o príležitosť posunúť sa dopredu. Kritizovala tiež nedostatok "európanstva v hlavách" a fakt, že Slovensko sa po 30 rokoch transformácie a 21 rokoch v EÚ stále nevidí ako plnohodnotná súčasť dvadsaťsedmičky. Lukáčová zdôraznila, že Slovensko je krajina bez strategického plánu. „Čerpanie eurofondov sa u nás stalo fetišom - nikoho nezaujíma, čo z peňazí vznikne, dôležité je, že sa čerpá. Namiesto jasných sektorových stratégií funguje podľa nej Slovensko v rezortizme a náhodnosti. „Máme investičné plány, ktoré sú len zoznamom neuspokojených potrieb. Kontrastuje to s tým, ako fungujú samosprávy.
Predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR, Ľubomír Andrassy, upozornil, že korupcia a neefektívnosť sprevádzajú čerpanie eurofondov od samého začiatku. Ekonóm Anton Marcinčin dodal, že Slovensko trpí absenciou hospodárskej politiky. Ján Košč z Konfederácie odborových zväzov SR poukázal na fakt, že Slovensko nevyužilo eurofondy na štrukturálnu zmenu ekonomiky. „Stavili sme na automobilky a zahraničný kapitál, ale nepremýšľali sme, ako diverzifikovať hospodárstvo.“
Odporúčania pre Slovensko
Na základe uvedených výziev a príležitostí je možné formulovať niekoľko odporúčaní pre Slovensko:
- Vytvorenie jasnej vízie a stratégie pre budúci rozvoj: Slovensko potrebuje jasnú víziu, kam sa chce posunúť v budúcnosti, a stratégiu, ako tento cieľ dosiahnuť. Táto stratégia by mala zahŕňať konkrétne ciele a opatrenia v oblasti hospodárskej, sociálnej a environmentálnej politiky.
- Zvýšenie efektívnosti čerpania eurofondov: Je potrebné zefektívniť proces čerpania eurofondov a zabezpečiť, aby sa tieto prostriedky využívali na projekty, ktoré majú reálny dopad na rozvoj krajiny. Je dôležité zamerať sa na kvalitné projekty s jasnými cieľmi a merateľnými výsledkami.
- Investície do vzdelávania a preškoľovania: Investície do vzdelávania a preškoľovania sú kľúčové pre zabezpečenie, aby mali ľudia zručnosti potrebné pre nové pracovné miesta. Je potrebné modernizovať vzdelávací systém a prispôsobiť ho potrebám trhu práce.
- Podpora inovácií a technologického rozvoja: Je potrebné vytvárať priaznivé prostredie pre inovácie a podporovať výskum a vývoj. To si vyžaduje investície do vedy a techniky, ako aj zjednodušenie administratívnych postupov pre podnikateľov.
- Zlepšenie sociálnej ochrany: Je potrebné zabezpečiť, aby mali všetci občania prístup k primeranej sociálnej ochrane, bez ohľadu na ich zamestnanecký status. To si vyžaduje modernizáciu systémov sociálneho zabezpečenia a prispôsobenie ich novým formám práce.
- Prenesenie kompetencií na regióny: Je potrebné preniesť časť kompetencií na regióny, aby mohli lepšie reagovať na špecifické potreby svojich obyvateľov. Regionálna samospráva by mala mať väčšiu zodpovednosť za regionálny rozvoj a tvorbu politík.
- Dôsledná dátová analytika: Je potrebné využívať dáta na monitorovanie a hodnotenie dopadov politík a opatrení. Dátová analytika by mala byť súčasťou každého rozhodovacieho procesu.
Európska komisia a sociálna ekonomika: Zmeny a kontroverzie
Dňa 1. mája 2025 nadobudla účinnosť reorganizácia Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre vnútorný trh, priemysel, podnikanie a malé a stredné podniky (DG GROW), v dôsledku ktorej bola zrušená samostatná jednotka pre sociálnu ekonomiku a sociálne podnikanie. Európska komisia túto zmenu odôvodnila snahou o väčšiu prierezovosť a efektívnejšiu integráciu tém do širších politík vnútorného trhu.
Sociálna ekonomika podľa vyjadrení Komisie zostáva prioritou, avšak už nebude mať svoje stále miesto v rámci štruktúry DG GROW. Koordinácia sa presúva na Generálne riaditeľstvo pre zamestnanosť (DG EMPL), čím sa z formálneho hľadiska presúva aj dôraz na túto oblasť do rámca sociálnej politiky.
Toto rozhodnutie vyvolalo vlnu nesúhlasu zo strany členských štátov, expertov, národných sietí, európskych platforiem a ďalších členov expertnej skupiny pre sociálnu ekonomiku a sociálne podnikanie (GECES). V spoločnom liste adresovanom sekretariátu GECES pri DG GROW vyjadrili prekvapenie z nekomunikovaného zrušenia jednotky a upozornili na riziko oslabenia priemyselného a podnikateľského rozmeru sociálnej ekonomiky v rámci EÚ. Poukázali na to, že doterajšia pozícia tejto témy v štruktúre DG GROW bola výsledkom dlhodobého vývoja a medziodborovej spolupráce, ktorú považujú za mimoriadne dôležitú. Autori listu zdôraznili, že sociálna ekonomika má presahy ďaleko za oblasť zamestnanosti - zasahuje do inovácií, klimatickej transformácie, zdravotníctva, regionálneho rozvoja či priemyselnej politiky. Sociálne podniky a iné formy sociálnej ekonomiky sú významnými aktérmi v riešení systémových výziev a zaslúžia si primerané inštitucionálne zastúpenie. V liste tiež upozornili na náhly koniec programových výziev, najmä z nástroja COSME, a s tým súvisiacu neistotu mnohých iniciatív, ktoré sa na podporu z týchto zdrojov pripravovali.
Výrazné vyjadrenie zaznelo aj zo Slovenska. Branislav Ondruš, poslanec Európskeho parlamentu, označil zrušenie jednotky za „mimoriadne nešťastné a krátkozraké rozhodnutie“ a pripomenul, že sociálna ekonomika je pilierom zamestnanosti, demokracie a odolnosti spoločnosti. Upozornil, že technokratické rozhodnutia bez dialógu s aktérmi môžu podkopať dlhodobo budované kapacity, ktoré sú kľúčové pre budúcnosť Európy. K spoločnému vyhláseniu sa pridalo aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadny člen expertnej skupiny GECES. Vo svojom stanovisku uviedlo, že zrušenie jednotky pre sociálnu ekonomiku v DG GROW považuje za krok späť a za signál oslabovania medzirezortného prístupu, ktorý bol v oblasti sociálnej ekonomiky doteraz dlhodobo presadzovaný. Ministerstvo zároveň vyjadrilo znepokojenie nad tým, že takáto zásadná zmena bola oznámená bez konzultácie s expertmi a členmi skupiny GECES. V stanovisku sa uvádza, že sociálna ekonomika je nielen nástrojom zamestnávania znevýhodnených osôb, ale aj významným faktorom ekonomickej udržateľnosti, inovácií a miestneho rozvoja. Ministerstvo preto apeluje na Európsku komisiu, aby zabezpečila, že téma sociálnej ekonomiky zostane integrovanou súčasťou tvorby európskych politík naprieč všetkými príslušnými oblasťami - vrátane priemyselnej stratégie, vnútorného trhu a investičných programov.
EÚ ako transferová únia: Kohézna politika a poľnohospodárstvo
Špecifickým príkladom realizovaných schém sociálnych a zároveň intervenčných štátov je ich experiment na nadnárodnej úrovni v Európskej únii. Tá napriek tomu, že nie je príkladom klasického sociálneho štátu, čoraz viac preberá jeho prvky centrálneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov. Projekt Európskeho spoločenstva bol projektom kombinujúcim dve myšlienky. Prvou bola myšlienka hospodárskej spolupráce a ekonomickej integrácie, postavená na štyroch ekonomických slobodách: voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily. Tá mala zabrániť zopakovaniu rastu nacionalizmu a motivovať krajiny k spolupráci cez vzájomnú prepojenosť ekonomík a cez rast životnej úrovne spojenej s touto spoluprácou. Druhým aspektom, ktorý bol prítomný vo vízií autorov európskej myšlienky, najmä Roberta Schumana, bolo smerovanie k zjednotenej Európe a politická integrácia.
U časti politikov, intelektuálov a verejnosti pretrváva predstava o dnešnej EÚ, kde dominuje realizovanie myšlienky ekonomických slobôd a rozširovania spoločného hospodárskeho priestoru. Práve preto prvotná kritika Európskej únie prichádzala z radov ľavicových strán. Realita však ukazuje, že najmä od 90-tych rokov 20. storočia sa jej fungovanie a mechanizmy zmenili prostredníctvom série zmlúv a ich úprav v smerovaní druhej línie k stále užšej únii. Princíp Európskej únie ako transferovej únie je priznávaný podporovateľmi Európskej únie. Magazín POLITICO v roku 2011 opísal EÚ ako v princípe transferovú úniu, ktorej dva základné piliere boli kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika. Tieto dva programy sú tradične dve nákladné iniciatívy, prostredníctvom ktorých Európska únia rozdeľovala peniaze s ušľachtilými cieľmi.
V prípade kohéznej politiky boli týmito cieľmi znižovanie regionálnych rozdielov EÚ, zatiaľ čo v prípade Spoločnej poľnohospodárskej politiky boli ciele komplexnejšie. Hlavnými dôvodmi transferov v poľnohospodárstve bolo zaručiť dodávky potravín, zachovať vidiecky spôsob života, vyvážiť podporu nemeckého priemyslu s podporou francúzskeho poľnohospodárstva. Tieto politiky si z európskeho rozpočtu ukrajujú nemalé zdroje.
V rámci doterajšieho finančného rámca z rokov 2014 - 2020 vyčlenila Európska únia na kohéznu politiku 351,8 miliardy eur. To tvorilo takmer jednu tretinu rozpočtu Európskej únie za toto obdobie. Na najbližšie obdobie sa táto suma ešte navýši na 373 miliárd eur. Kohéznu alebo tiež regionálnu politiku tvoria v praxi tri fondy: Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond a Európsky sociálny fond.
V oblasti poľnohospodárskej politiky mala zohrávať spoločná politika Európskej únie významnú úlohu najmä v oblasti zabezpečenia stability s ohľadom na neistotu podnikania v poľnohospodárstve. Spoločná poľnohospodárska politika sa uplatňuje prostredníctvom podpory príjmu, trhových opatrení a opatrení na rozvoj vidieka.
Negatívne dôsledky transferových programov
Čoraz viac sa prejavujú negatívne nezamýšľané dôsledky týchto transferových programov, ktoré spolu s rastúcimi intervenciami valcujú štyri ekonomické slobody: slobodu pohybu tovaru, kapitálu, obyvateľov a slobodu poskytovania služieb. Na jednej strane Európska únia umožnila obchodovanie v rámci jej priestoru bez dovtedajších obchodných bariér, na strane druhej sa obchod smerom von stával nákladnejším a komplikovanejším a ďalším problematickým faktorom negatívne ovplyvňujúcim hospodárske nastavenie Únie je zvyšujúce sa množstvo regulácií, vedúce k stavu nadmernej regulácie.
Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá vznikla ako kompromis na upokojenie francúzskych farmárov, spôsobuje negatívne dôsledky ako plytvanie, prebytky, vyššie ceny, dodatočné náklady a selektívne výhody dotovaným farmárom. Na tieto formy dotácie teda v konečnom dôsledku doplatili hlavne spotrebitelia v podobe horšej ponuky a absencie reforiem, ktoré by poľnohospodárstvo posunuli vpred. Zároveň táto politika posilňuje pozíciu niektorých dominantných krajín, čo má negatívny dopad na tých výrobcov, ktorí by im pri absencii dotácií vedeli konkurovať. Ignorovaním pravidiel ponuky a dopytu sa dosiahlo, že táto politika sa stala nehospodárnou. Viedla k nadprodukcii mlieka alebo masla, ktoré musela Európska únia následne buď znehodnotiť alebo poslať do rozvojových krajín, čo znamenalo zničenie tamojších domácich producentov. Rovnako problematická a nákladná sa stala správa týchto fondov, ktoré požierali od 6,7 % platieb vo Francúzsku až po 9,3 % platieb v Nemecku. Čiastočne sa to prekonalo zrušením národných kvót, negatívne dopady dotácií ale pretrvávajú. Výsledkom celého systému je tiež prerozdeľovanie bohatstva smerom k bohatším krajinám, kde 80 percent podpory z programu smeruje 20 percentám fariem. Najväčšia časť podpory ide významným statkárom alebo megafarmám, ktoré sú nešetrné k životnému prostrediu a veľkým poľnohospodársko-priemyselným konglomerátom.
Kohézne fondy Európskej únie sú relatívne (oproti Spoločnej poľnohospodárskej politike) novším vynálezom transferovej politiky Európskej únie, no to neznamená, že majú menšie negatívne dosahy v porovnaní s inými pokusmi o prerozdeľovanie bohatstva. Ich pôvod pri podpise Maastrichtskej dohody napovedá, že to bol pokus o presvedčenie menej ekonomicky silných štátov, aby podporili myšlienku vzniku Európskej menovej únie. Fiškálna disciplína, ku ktorej sa mali štáty zaviazať, im vytvárala obavy z nedostatočného priestoru na verejné investície. Tie mali byť umožnené prostredníctvom Kohéznej politiky so zameraním na najviac znevýhodnené oblasti. Štrukturálne fondy a Kohézny fond sa teda pokúšali byť transferom peňazí daňových poplatníkov z bohatých krajín na zvyšovanie rastu a zamestnanosti, no stali sa legendárnym synonymom pre chybné alokovanie zdrojov a korupciu v chudobnejších krajinách. Európsky dvor audítorov odmietol podpísať rozpočet Európskej únie 20 rokov za sebou, citujúc nezrovnalosti. Problémom sú aj slabé dosiahnuté výsledky z hľadiska znižovania regionálnych rozdielov.
Žiadny zo členských štátov EÚ, ktorý z eurofondov získaval v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky, teda Španielsko, Portugalsko, Grécko a Írsko, nedokázal v období 1999-2011 na úrovni NUTS II znížiť regionálne rozdiely. Práve naopak, tieto rozdiely buď stagnovali alebo dokonca rástli. Zároveň všetky tieto krajiny s vysokou mierou kohéznych zdrojov zaznamenali v danom období zvyšovanie miery nezamestnanosti na celonárodnej úrovni. Podobne dopadlo aj Slovensko, ktoré v tom istom období zaznamenalo iba nepatrný pokles regionálnych rozdielov. Dôsledky týchto programov prerozdeľovania sa v dlhodobom meradle ukazujú ako negatívne. Je to najmä kvôli konzervovaniu ekonomickej štruktúry a zabráneniu potrebným zmenám. Spolu s tým sa pridávajú aj inflačné riziká do budúcnosti kombinované s expanziou verejnej správy.
Útok na právny štát a morálny hazard
Záchrana eura a členských krajín eurozóny poukázala na jeden z najvýznamnejších negatívnych aspektov európskej integrácie: útok na právny štát. V článku 125 Lisabonskej zmluvy sa jasne uvádza, že každý členský štát EÚ je zodpovedný za svoje vlastné dlhy. Je preto nemysliteľné, že by sa eurozóna vôbec vytvorila bez tohto zásadného ustanovenia, ktoré bolo potrebné na zmiernenie obáv nemeckých voličov. V článku 123 sa okrem toho zakazuje Európskej centrálnej banke nakupovať štátne dlhopisy. Európska únia a ECB ignorovali obe ustanovenia s cieľom udržať Grécko v eurozóne. Samozrejme, súvisiacim problémom je alternatívne možné využitie týchto zdrojov ako aj signalizácia pre ďalšie krajiny, ktoré sa v tomto období znova môžu dostať do problémov a budú vedieť, že ich Európska únia zachráni. V neposlednom rade, z dôvodu rozdielnych nálad obyvateľstva voči Európskej únii sa vytvára priestor na demokratický deficit, kedy vďaka tlaku z Európskej únie nemohla vzniknúť v Grécku taká vláda s takým programom, akú si ľudia zvolili. Súčasťou bežného života sa v tom čase v Grécku stali protesty, rast extrémizmu a ničenie súkromného ako aj verejného majetku.
Výsledkom tohto stavu bola podpora morálneho hazardu, ktorý dokázal motivovať krajiny k vládnemu zadlžovaniu. To bolo dosiahnuté viacerými opatreniami, od menovo-fiškálnych nastavení na úrovni Hospodárskej a menovej únie ako aj celkovou politikou Európskej centrálnej banky, až po neflexibilné prostredie. Spúšťačom takýchto problémov do budúcnosti môže byť doterajšia prax nerešpektovania dohodnutých pravidiel, ktoré sa menia za chodu na krízové riešenie, bez ohľadu na dopad na autoritu týchto pravidiel do budúcnosti. Výsledkom je v praxi ilustrovaná tragédia obecnej pastviny, ktorá podporuje politiku verejných dlhov. Spolu s tým sa stáva populárnejšie dlhové financovanie sociálnych štátov do budúcnosti s využívaním garancie eurozóny, resp. EÚ. Motivácia rastov sociálneho štátu tak v sebe skrýva riziko nielen oficiálnych dlhov v súčasnosti, ale aj tých implicitných, ktoré budú vznikať v dôsledku súčasných nastavení sociálneho systému a starnutia populácie.
Regulačné zaťaženie a byrokracia
Popri všetkých aspektoch dotačnej politiky dochádza na úrovni EÚ k trendu konštantného zvyšovania počtu regulácií a intervencií do podnikateľského prostredia ako aj životov bežných obyvateľov. V súlade s prevládajúcimi ideológiami na úrovni národných štátov sú presúvané z národnej úrovne na úroveň Európskej únie, kde upierajú možnosti zdravej regulačnej konkurencie. Zároveň v súlade s ideami korporativizmu ako aj ambícií centrálnych plánov vznikajú na európskej úrovni opatrenia sťažujúce situáciu podnikateľom, najmä zo strany Európskej komisie. Komisia vytvára v priemere každým rokom viac než 1000 legislatívnych aktov. Výsledkom toho smerovania je fakt, že európske regulácie predstavujú pôvodcu väčšiny legislatívnych opatrení na národnej úrovni. Regulačné zásahy a intervencie v rámci vnútorného trhu sa často obhajujú argumentom potreby vyššej harmonizácie. Ďalším obľúbeným argumentom je ale aj ochrana spotrebiteľov a konkurencie. Ospravedlnením týchto opatrení sú idey zakomponované v ambicióznych no často nerealistických plánoch ako boli Stratégia 2020 alebo Lisabonská stratégia. Pre bežných ľudí je citeľným dôsledkom tohto trendu zvyšovanie cien, obmedzenie slobody voľby spotrebiteľov a zvyšovanie nákladov podnikateľských subjektov s významným negatívnym dopadom najmä na malé a stredné podniky. To vedie k oslabovaniu konkurencie celého bloku. Okrem toho je súčasťou dôsledkov aj bujnenie európskej byrokracie.
V Európskej únii celkovo pracuje približne 50 tisíc ľudí. To znamená, že jeden zamestnanec pripadá na 15500 obyvateľov, zatiaľ čo v roku 1993 pripadal jeden úradník na približne 21000 obyvateľov. Centralizované riešenie a riadenie hospodárskej politiky prostredníctvom týchto úradníkov prinieslo regulačné zaťaženie pre podnikateľov vo výške 950 miliárd eur ročne (približne 1920 eur na jedného obyvateľa).