Pedagogika mentálne postihnutých: Komplexný pohľad na edukáciu a socializáciu

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním osôb s mentálnym postihnutím. Jej prioritou je rozvíjanie kognitívnej činnosti a celej osobnosti u mentálne postihnutých jedincov. Cieľom je umožniť im, aby sa čo najskôr a najdôkladnejšie vyrovnali so svojím postihnutím a napriek obmedzeniam sa pozitívne prispôsobili a zaradili do spoločnosti. Tento článok sa zameriava na princípy edukácie mentálne postihnutých, ich špecifiká a metódy, ktoré sa v tejto oblasti využívajú.

I. Pojem mentálne postihnutie

Pojmom mentálne postihnutie sa označuje stav zastaveného, oneskoreného alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý charakterizuje podpriemerná inteligencia. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí.

Mentálne postihnutie vzniká ako výsledok pôsobenia dedičnosti a prostredia, ktoré ovplyvňujú vývin centrálnej nervovej sústavy, v dôsledku čoho celková mentálna schopnosť - od prvých rokov života - evidentne zaostáva od priemeru danej populácie, a preto existujú značné prekážky v možnostiach samostatnej realizácii života. V tomto termíne je zladený vývinový aspekt poruchy, ako aj skutočnosť, že mentálne postihnutie je stav, ktorý nie je definitívne ukončený a rozhodne nie je nemenný.

Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.

II. Klasifikácia mentálnej retardácie

Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):

• Oligofrénia
• Demencia
• Sociálne podmienená mentálna retardácia

Mentálna retardácia sa delí na dve hlavné kategórie:

1. Oligofrénia (slabomyseľnosť): Ide o obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Oligofrénia je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom detstve, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (poškodenie mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).
2. Demencia: Je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života. Demencia - proces - postupný rozpad alebo zastavovanie normálneho vývinu - progresívny charakter.

Klasifikácia podľa etiológie

Klasifikačným kritériom je príčina mentálnej retardácie:

• Po infekciách a intoxikáciách
• Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (napr. prenatálne poškodenie)
• Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria)
• Pri makroskopických léziách mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.)
• Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplyvmi (napr. vrodený hydrocefalus)
• Pri chromozomálnych abnormalitách (napr. Downov syndróm)
• Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch)
• Po vážnej duševnej poruche
• Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin)
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií)

Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii, ktorých dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje pomocou testov inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe IQ rozlišujeme:

III. Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Existujú dve koncepcie týkajúce sa psychických osobitostí mentálne postihnutých:

1. Prvá: Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Druhá: Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, morálneho správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

1. Vnímanie

1.1 Zrakové vnímanie

Osobitosti zrakového vnímania u mentálne postihnutých zahŕňajú:

• Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
• Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky.
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
• Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť).
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov.
• Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania.
• Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

1.2 Hmatové vnímanie

Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

2. Predstavivosť

Osobitosti predstavivosti u mentálne postihnutých sú:

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
• Narušený proces fantázie.

3. Myslenie

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Avšak, existujú nasledujúce osobitosti:

• Konkrétno-názorné myslenie.
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne.
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.

4. Rečový prejav

Osobitosti rečového prejavu u mentálne postihnutých sú:

• Nižšia slovná zásoba.
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky.

IV. Základy pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je vedný odbor, ktorý sa zaoberá edukáciou MP a MP s viacerými chybami. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Predmetom MP je skúmanie dôsledkov MP, diagnostika a prognostika a napokon socializácia MP. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy.

Ciele edukácie mentálne postihnutých

Cieľom edukácie je osvojiť si vedomosti, zručnosti pre profesijnú prípravu, vytvoriť postoje k ostatným ľuďom a k sebe, pripraviť sa na praktický život. Výchovou dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie, pracovného uplatnenia a ovplyvniť ich pozitívne. Vzdelávanie spočíva v osvojovaní si súhrnu vedomostí, zručností a príprave na život.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach:

• Ranný vek: V tomto období je dôležitá včasná diagnostika a intervencia, zameraná na stimuláciu vývoja a podporu rodiny.
• Predškolský vek: Cieľom je rozvíjať kognitívne, sociálne a emocionálne zručnosti, pripraviť dieťa na vstup do školy.
• Školský vek: Dôraz sa kladie na vzdelávanie a rozvoj praktických zručností, ktoré umožnia dieťaťu úspešné zvládanie školských požiadaviek. Edukácia prebieha v špeciálnych základných školách, variant C, s prípravným ročníkom a desiatimi ročníkmi, podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami.
• Adolescencia a dospelosť: Zameranie na pracovné uplatnenie a plnohodnotné zapojenie do spoločnosti.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

Ciele a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP (výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s viacnásobným postihnutím) je v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu.

Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentmi pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).

V. Metódy edukácie mentálne postihnutých

Edukácia mentálne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je rozvíjať kognitívne činnosti a celú osobnosť mentálne postihnutých jedincov.

Základné zásady edukácie

• Zásada primeranosti: Všetko musí byť primerané stupňu postihnutia.
• Zásada názornosti: Vytvorenie predstavy, zapojenie zmyslov (zrak, čuch, sluch).
• Zásada systematickosti: Vytvoriť systém poznatkov, motivovať.
• Zásada individuálneho prístupu: Zohľadňovať individuálne potreby a možnosti každého jedinca.
• Zásada trvácnosti: Trvalé osvojenie vedomostí formou opakovania, spojenie teórie s praxou.

Špeciálne metódy edukácie (podľa Vašeka)

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

VI. Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Psychopedická diagnostika zahŕňa:

• Anamnézu: Získavanie informácií o vývoji jedinca, jeho zdravotnom stave a rodinnom prostredí.
• Pozorovanie: Sledovanie správania jedinca v rôznych situáciách.
• Testy: Používanie štandardizovaných testov na meranie kognitívnych schopností, sociálnej zrelosti a motorických zručností.
• Rozhovor: Komunikácia s jedincami, jeho rodinou a odborníkmi.

Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca.

VII. Systém inštitúcií a programov pre mentálne postihnutých

Systém inštitúcií

Cieľom inštitúcií je vytvoriť podmienky pre plnohodnotný rozvoj schopností každého jedinca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tieto inštitúcie sa delia podľa:

• Zakladateľa: Štátne, súkromné, cirkevné.
• Veku osôb: Predškolské zariadenia, školské zariadenia, zariadenia pre adolescentov a dospelých.
• Pohlavia: Chlapci, dievčatá, kombinované.
• Dĺžky prevádzky: Denné, celotýždňové, celoročné.
• Charakteru aktivít a cieľov: Edukačné, liečebné, reedukačné, poradenské, rehabilitačné.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP

Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii (začlenených) v základnej škole. Vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní.

Pozostáva z dvoch častí:

1. Prvá časť je určená pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím. V nej sú vymedzené ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristika, špecifiká a dĺžka vzdelávania a podmienky prijímania žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, charakteristika výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristika vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky na výchovu a vzdelávanie žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, aké má byť povinné personálne zabezpečenie, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov.
2. Druhá časť je určená pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia.

Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

Program W. Strassmeiera

Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu:

• Jemná motorika
• Hrubá motorika
• Sebaobsluha a sociálny rozvoj
• Myslenie a vnímanie
• Reč

Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti.

Program je aj diagnostickým prostriedkom. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov.

Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Bol by to zásah do hodnotového systému. Ide o nasledujúce oblasti:

• Vnímanie
• Myslenie
• Pocity
• Pohyb
• Komunikácia
• Telesné skúsenosti
• Sociálne skúsenosti

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách:

• Základné podnety: somatické, vestibulárne a vibračné.
• Rozširujúca stimulácia: taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.

Somatické podnety: Pôsobia na kožu a svaly dieťaťa prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť. Na zintenzívnenie možno využiť rôzne materiály.

Vibračné podnety: Umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi. Pomáha dieťaťu vnímať chvenie alebo zvuky a vnímať smer, odkiaľ prichádzajú. Nosný aparát možno stimulovať pomocou vibračných prístrojov, ktoré sa prikladajú na jednotlivé časti tela. Dieťa tak získa aspoň základné povedomie o vlastnom tele.

VIII. Socializácia a integrácia mentálne postihnutých

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou a aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine.

V socializácii zohrávajú dôležitú úlohu:

• Rodina: Predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč, ktorú sa učí v rodine.
• Škola: Poskytuje vzdelanie a rozvíja sociálne zručnosti.
• Postoj spoločnosti: Je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale o celkový postoj spoločnosti.

Integrácia (úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí) je najvyšší stupeň socializácie. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný. Ďalšie stupne socializácie sú adaptácia (prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu), utilita (zaradenie postihnutého do spoločnosti za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci) a inferiorita (neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia).

tags: #bajo #i #pedagogika #mentalne #postihnutych