Komplexný sprievodca drenážnymi systémami: Typy, zavedenie a starostlivosť

Drenáž je chirurgický postup, ktorého cieľom je odstrániť nahromadenú tekutinu, vzduch alebo hnis z rôznych častí tela. Používa sa pri liečbe širokého spektra stavov, od nenádorových a nádorových ochorení hrudníka až po abscesy a infekcie. Význam drenáže sa nezakladá iba na odstránení tekutín z pacientovho tela, ale má aj hlbšiu signalizačnú funkciu, ktorá umožňuje monitorovanie množstva odvedeného sekrétu a môže hrať dôležitú úlohu v život ohrozujúcich situáciách, napríklad pri vnútornom krvácaní. Okrem toho má aj restitučnú funkciu, kedy dochádza u poraneného k rozvinutiu pľúc.

História a vývoj drenáže

Samotná drenáž má korene už v dobách Hippokrata, starogréckeho lekára, ktorý na odvádzanie patologických tekutín u empyému ako drén použil primitívnu dutú drevenú trubicu. V antickom Ríme počas 1. storočia p. n. l. bol objavený tzv. Herofilovský drén, ktorý sa používal na drenáž empymatóznej hrudnej dutiny. V priebehu 16. storočia francúzsky liečiteľ Ambroise Paré varoval pred prílišným používaním drenáží, a preto popísal vôbec prvé indikácie k ich aplikácii - drenáž bola nutná v miestach, kde poranenie vyžadovalo čistenie a dochádzalo tu k tvorbe hnisu. Pozoruhodný bol aj materiál, ktorý sa v týchto dobách na výkon používal. Další výraznejší rozvoj drenáž zaznamenala koncom 19. storočia, keď anglický lekár George Playfair roku 1873 ako prvý vykonal uzavretú hrudnú drenáž. Nezávisle na ňom potom Gotthard Bülau, nemecký internista, realizoval spádovú hrudnú drenáž s využitím uzavretého systému s vodným zámkom na truhlárovi trpiaceho pneumotoraxom a dodnes je táto procedúra, tzv. Bülauova drenáž, úplne bežným liečebným zákrokom. Na drenáž hrudníku sa zameral aj George Heaton, ktorý roku 1898 svetu priniesol tzv. Heatonovu drenáž. Počas pandémie španielskej chrípky v rokoch 1918 až 1920 prudko vzrástol výskyt zápalu pľúc v podobe exsudatívnej pleuritídy a akútneho empyému pohrudnice. Vtedajší lekári a ďalší odborníci sa pokúšali tieto ochorenia liečiť resekciou rebra s následným zavedením pohrudničnej drenáže, avšak bez použitia vodného zámku a aktívnej aspirácie, čo viedlo až k 30% úmrtnosti, ku ktorej dochádzalo obvykle už po polhodine od zavedenia drenáže. Dôvodom bola nedostatočná znalosť procesu dýchania - všeobecne toho, čo sa počas neho odohráva v pleurálnej dutine.

Typy drenáže

Existuje niekoľko typov drenáže, ktoré sa líšia mechanizmom účinku a použitím:

• Prirodzená drenáž: Vzniká pri spontánnej perforácii abscesu, incízii alebo povolení stehov v rane. Sekrét sa odsáva do absorpčnej vrstvy obväzu.
• Umelá drenáž: Je vhodná pri ložiskách v hĺbke a v telových dutinách. Zavádza sa pri operácii, umožňuje kontrolu množstva sekrétu a krvácania. Je vyvedená mimo operačnú ranu - nenarušuje hojenie.

Podľa spôsobu zberu:

• Aktívna (s podtlakom): Využíva podtlak vytvorený v podtlakových fľašiach. Odsávanie prebieha nepretržite a zabraňuje vstupu infekcie do rany. Patrí sem aj Redonova drenáž, kde je drén vyvedený do nádobky s negatívnym tlakom.
• Pasívna (bez podtlaku): Odsáva sekrét v smere prirodzeného pádu - vlastnou tiažou. Patrí sem spádový, mulový, gumený alebo rukavicový drén.

Podľa spojenia s vonkajším prostredím:

• Otvorená: Drén je v kontakte s vonkajším prostredím.
• Uzavretá: Systém je uzavretý, čo znižuje riziko infekcie.

Špecifické typy drenáží:

• Kapilárny drén (cigaretový, knôtový): Pozostáva z jemnej gumovej hadičky, do ktorej je vložený prúžok mulu. Funguje na princípe kapilárneho nasávania a odvádza sekrét do bandáže či gázy.
• Trubicový, spádový (pasívny) drén: Princípom je odsávanie sekrétu v smere prirodzeného smeru pádu. Tekutina vďaka gravitácii steká do zberného vrecka, ktorý musí byť položený nižšie než rana.
• Drenáž za využitia podtlaku: V podtlakových fľašiach prebieha aktívne odsávanie tekutín, ktoré je nepretržité a zabraňuje vstupu infekcie do rany. Skladá sa z dierovanej hadičky a zberného zariadenia s negatívnym tlakom (väčšinou stlačený gumový balónik).
• Aktívne pripojená hadička k fľaši s trvalým podtlakom: Obsahuje prívod preplachovacieho roztoku na jednom konci rany a saciu trubicu na druhom konci. Používa sa pri hnisavých ranách na odvádzanie sekrétu.
• Drenáž s vodným ventilom: Koniec trubice odvádzajúci vzduch alebo tekutinu je ponorený 3 až 5 cm pod hladinu antiseptického roztoku, čím je vytvorený jednocestný vodný ventil. Využíva sa napríklad pri odsávaní vzduchu z pleurálnej dutiny (drenáž pneumotoraxu).
• Systém 2 fliaš: Z ktorých jedna slúži na zhromažďovanie sekrétu a druhá je napojená na aktívny odsávací systém.

Drenáž hrudníka

Drenáž hrudníka je bežný postup, ktorý sa používa na liečbu stavov, ako sú pneumotorax (vzduch v hrudnej dutine), hemotorax (krv v hrudnej dutine) a fluidotorax (tekutina v hrudnej dutine). Najčastejšie sa vykonáva v druhom alebo piatom medzirebrovom priestore, v prednej axilárnej línii, s ohľadom na okraj veľkého prsného svalu.

Postup drenáže hrudníka

1. Príprava: Pacient je v ležiacej polohe. Oblasť vpichu sa dezinfikuje a lokálne anestetizuje. Pred hrudnou drenážou je dôležité vybrať drén správnej veľkosti, ktorú vyberá lekár na základe veku i habitu pacienta. Veľkosť, konkrétne šírka, hrudných drenáží sa udáva buď v jednotkách French (skr. F), alebo jednotkách Charrière (skr. Ch). Nejpoužívanejšími drénmi sú drény o šírke 28 Ch, 32 Ch a 36 Ch.
2. Zavedenie drénu: Incízia sa vedie nad horným okrajom rebra, aby sa predišlo poškodeniu nervov a ciev. Drén sa zavádza mediálne alebo do kupoly pľúc. Lekár incíziou sprístupní cestu pre drén a v oblasti medioklavikulárnej čiary vo druhom až treťom medzižebri ho veľmi opatrne vedie, aby nedošlo k poškodeniu tkaniva.
3. Pripojenie na odsávanie: Drén sa pripojí na aktívne odsávanie, ktoré sa nastavuje od -5 cm H2O do -25 cm H2O. Hrudný drenážny systém je usporiadaný zo zdroja i regulátora podtlaku, trubice a vodných zámkov, pričom dochádza k ich vzájomnému prepojeniu tzv. spojkou.

Starostlivosť o drén hrudníka

• Pravidelná kontrola priechodnosti drénu.
• Monitorovanie množstva a charakteru odvádzanej tekutiny.
• Prevencia infekcie v mieste zavedenia drénu.
• Sledovanie príznakov reexpanzného pľúcneho edému pri prudkej reexpanzii pľúc.
• Pri upchatí drénu sa preplachuje 20-50 ml fyziologického roztoku.

Odstránenie drénu hrudníka

Dĺžka drenáže pneumotoraxu závisí podľa výsledku na kontrolnom CT prípadne RTG vyšetrení. Po odstránení drénu je dôležitý dokonalý uzáver kanála, aby sa predišlo komplikáciám. Asi polovica expertov odporúča pred vytiahnutím drénu zaklipovanie drénu s prevedením kontrolného skiagramu hrudníka po 4-24 hodinách k vylúčeniu malého vzduchového úniku.

Punkcia

Punkcia je chirurgický výkon, pri ktorom sa pomocou ihly prepichne tkanivo alebo orgán na diagnostické alebo terapeutické účely. Pri punkcii je možné súčasne aplikovať aj diagnostický prostriedok, či liek (napr. odstrániť výpotok z kolenného kĺbu s následnou aplikáciou lieku). Využívajú sa ihly rôzneho lúmenu (priesvitu) a dĺžky, niekedy s mandrénom, aby nedošlo k upchatiu lúmenu pri prenikaní tkanivom. S pravidla sa punkcia robí priamočiaro, najkratšou cestou. Niekedy je punkcia vedená schodovite, aby punkčný kanál po vytiahnutí ihly nebol priamočiary.

Typy punkcií

• Punkcia peritonea a peritoneálnych orgánov: Používa sa pri diagnostických aj liečebných postupoch. Často sa robí laváž aj drenáž súčasne. Pacient pri punkcii leží, niekedy s mierne vyvýšenou hornou polovicou tela. Nález je spravidla pozitívny až pri vyššom hemoperitoneu (300 - 500 ml).
• Punkcia Douglasovho priestoru: Má diagnostický význam.
• Lumbálna punkcia: Je napichnutie subarachnoidálneho priestoru v oblasti cisterna terminalis. Ide o častý diagnostický výkon pri vyšetrení mozgovomiechového moku, najmä pri krániocerebrálnom poranení.
• Punkcia kolenného kĺbu: Z terapeutických dôvodov sa do kĺbu aplikujú protizápalové preparáty. Kolenný kĺb sa pichá z laterálnej strany za prísne aseptických podmienok.

Indikácie pre punkciu

• Pneumotorax: - 3. medzirebrový priestor v stredokľúčnej čiare.
• Fluidotorax: - 8. medzirebrový priestor v zadnej axilárnej čiare.

Ak nie je možné vyriešiť problém jednorazovou punkciou, je potrebné zaviesť drenáž.

Starostlivosť o drenáž

Správna starostlivosť o drenáž je kľúčová pre prevenciu komplikácií a zabezpečenie úspešnej liečby.

Základné princípy starostlivosti:

• Umiestnenie drénu: Je dôležité drénovať dutinu najkratšou možnou cestou k jej najnižšiemu miestu.
• Prevencia infekcie: Pravidelné čistenie okolia drénu antiseptickým roztokom.
• Monitorovanie výdaja: Sledovanie množstva a charakteru odvádzanej tekutiny. Serózna drenáž je typicky číra alebo mierne žltkastej farby a je súčasťou prirodzenej liečebnej reakcie tela na zranenie, operáciu alebo infekciu. Je dôležité sledovať jej množstvo, farbu, prípadný zápach a konzistenciu.
• Priechodnosť drénu: Pravidelná kontrola, či drén nie je upchatý (napr. poúrazový pneumotorax).
• Dĺžka drenáže: Pri preventívnej drenáži rany alebo brušnej dutiny sa drén ponecháva zvyčajne 2 - 3 dni (podľa výdaja do drénu). Dĺžka drenáže pneumotoraxu závisí podľa výsledku na kontrolnom CT prípadne RTG vyšetrení.
• Odstránenie drénu: Odstránenie drénu sa deje spravidla vždy na pokyn lekára, a to väčšinou v prípade, že množstvo evakuovaného sekrétu sa pohybuje v hodnotách pod 25 ml za dvadsaťštyri hodín. Ak je drén fixovaný suturou, musí dôjsť k jej prestrihnutiu tak, aby žiadny steh nezostal pod pokožkou.

Drenáž okolo domu

Drenáž okolo domu je nevyhnutná na pozemkoch, na ktorých dochádza k presakovaniu spodných vôd. Podzemná či stojatá voda môže spôsobiť menšie ale aj vážnejšie škody, a to nielen na rodinnom dome ale aj terase či záhrade. Pivnice či základné dosky musia odolať priesakovej, vrstevnej alebo spodnej vode. Premáčanie môže v rámci pivníc či základových dosiek za ich poškodenia až v 90 % prípadov. Ide hlavne o prípady, keď sa stavba nachádza na pozemku s vysokou mierou nepriepustnosti, hlavne ílovitých zemín, či v lokalitách s nadmernými zrážkami.

Typy drenážnych rúr pre rodinné domy:

• Jednovrstvové drenážne rúry: Sú vo zvitkoch s okrúhlym tvarom a priemermi 50, 65, 80, 100, 125, 160 a 200 milimetrov. Ich pružnosť a odolnosť umožňuje aj rebrovanie. Horná polovica pevných jednovrstvových rúr je okrúhla, dolná trapézová s tunelovým profilom a priečnymi zárezmi.
• Dvojvrstvové drenážne rúry: Majú vonkajšiu rebrovanú a vnútornú hladkú vrstvu, ktorá sa postará o lepší prietok vody. Sú vhodné pre odvádzanie väčšieho množstva vody z veľkých plôch, ciest či iných cestných objektov.

Postup zavedenia drenáže okolo domu:

1. Projektové zadanie: Vypracuje sa projektové zadanie, ktoré zadefinuje všetky špecifiká projektu drenáže (umiestnenie odtokových potrubí, hĺbku a dĺžku výkopov, miesta pre kontrolné a drenážne studne, spôsob odvádzania vody do dažďovej kanalizácie).
2. Príprava výkopu: Pripraví sa výkop pre drenážne rúrky.
3. Umiestnenie rúrok: Na štrkový podklad sa umiestnia drenážne rúrky tak, ako je uvedené v zadaní projektu.
4. Zachytená voda: Zhromaždená voda sa odvádza do špeciálneho zásobníka alebo verejnej kanalizácie. Vodu je možné využiť neskôr pre rôzne domáce účely, napríklad na zalievanie záhrady v období sucha.

tags: #dreny #a #drenaze #starostlivost