Čínsky systém sociálneho kreditu (čín. 社會信用體系) predstavuje inovatívny prístup k monitorovaniu, hodnoteniu a regulácii správania osôb a účastníkov trhu. Tento systém má potenciál výrazne ovplyvniť konanie jednotlivcov, firiem a inštitúcií, pričom jeho základným cieľom je získať efektívnejšie nástroje na riadenie správania.
Príprava projektu siaha do konca deväťdesiatych rokov, kedy pracovná skupina Inštitútu svetovej ekonómie a politiky pri Čínskej akadémii vied vytvorila Teóriu systému sociálneho kreditu. Na to nadviazali pilotné projekty v prvej dekáde 21. storočia. V roku 2014 publikovala vláda Plán vytvorenia systému sociálneho kreditu, ktorý stanovil, že systém má plne fungovať do roku 2020. Projekt je pod priamou kontrolou Si Ťin-pchinga a implementáciu má na starosti Národný výbor pre rozvoj a reformu v spolupráci s Čínskou ľudovou bankou.
Systém sociálneho kreditu rozširuje existujúci systém úverového ratingu do sociálnej, environmentálnej a politickej oblasti. Základným princípom je zhromažďovanie a analýza obrovského množstva dát, tzv. big data, čo umožňuje efektívne monitorovanie a hodnotenie.
Informácie sa zbierajú na Národnej platforme zdieľania informácií o kredite, ktorá od spustenia v októbri 2015 integruje databázy ministerstiev a provinčných vlád. Z celkového množstva dát je 80% o firmách, zvyšné dáta sú o fyzických osobách a inštitúciách. Tri štvrtiny informácií sú verejne dostupné. Na rozdiel od metodológie zberu dát, ktorá bola zverejnená, nie je jasné, akým spôsobom sa dáta analyzujú a vyhodnocujú.
Systém bol vo viacerých oblastiach a mestách (v Rongcheng už od roku 2014 a ďalších) v testovaní, aby mohol byť spustený v roku 2020. V roku 2018 a 2019 bolo vybraných ďalších 28 modelových miest, na ktorých príklade sa začal budovať finálny návrh sociálneho kreditu. Tento návrh bol dokončený v roku 2020, ale nešlo o finálnu implementáciu, ale iba o finálny návrh systému.
Zníženie sociálneho kreditu môže viesť k rôznym trestom, ako sú zhoršené podmienky pre nové úvery, vyššie dane, zákaz vydávania nových dlhopisov, sťažený prístup k verejným zákazkám alebo povinné schválenie investičných projektov štátnymi orgánmi. Centrálnou témou systému sociálneho kreditu je dosiahnutie samoregulácie firiem.
Pohľad do čínskeho systému sociálnych kreditov | NBC News Now
Implementácia čelí viacerým problémom. Súkromné firmy, ktoré majú veľké množstvo dát o užívateľoch, ako napríklad Alibaba, Baidu alebo Tencent, nie sú veľmi ochotné zdieľať tieto informácie, pretože sú základom ich komerčného úspechu. Integrácia veľkého množstva systémov (v súčasnosti asi 400) do jednej databázy je zároveň technologicky veľmi náročné. Problémom je taktiež kvalita dát, najmä tých generovaných lokálnymi vládami, keďže sa v minulosti často vyskytli prípady manipulácie a podvodov.
V roku 2021 stále nie je jasne definované, čo do systému sociálneho kreditu patrí a ako sa to vyhodnocuje, a každá provincia to vyhodnocuje inak. Výsledkom je, že výraz „systém sociálneho kreditu“ v skutočnosti označuje desiatky rôznych systémov naprieč celou krajinou, ktoré fungujú úplne inak a občas si dokonca protirečia, čo vedie k chaosu a veľkej chybovosti. Aj preto je systém sociálneho kreditu momentálne zameraný iba na firmy a súkromné inštitúcie a pri obyvateľoch sa môže používať iba na finančnú dôveryhodnosť a vymáhanie dlžôb. V ojedinelých prípadoch aj pri závažnom porušení zákona.
Vďaka tomuto nástroju sa efektívne dohliadalo na dodržiavanie protiepidemických nariadení proti šíreniu Covidu. Čínska vláda často vyzdvihuje ako príklad pozitívneho vplyvu sociálneho kreditu na spoločnosť, tento úspešný prípad však zostáva ojedinelý.
Systém sociálneho kreditu predstavuje aj riziká, ktoré si uvedomujú aj Číňania a čínska vláda. To, že systém nemá jasne definované pravidlá, spôsobuje, že niektoré lokálne vlády ho môžu zneužiť. Také prípady sa stávajú, napríklad v Mongolsku, kde miestna vláda hrozila ľuďom, že ich dá na čierne listiny, pokiaľ nebudú dávať deti do škôl s povinnou čínštinou. Aj preto sa čínska vláda snaží eliminovať implementáciu systému na ľudí. Sociálny kredit totiž nie je určený na politické účely, ale na vymáhanie zákonov a pravidiel.
Čínsky systém sociálneho kreditu môže na jednej strane pomôcť riešiť pálčivé problémy v čínskej ekonomike, na druhej strane môže viesť k podpore autoritárstva. V ekonomickej oblasti môže viesť k tomu, že firmy prijmú environmentálne, politické a sociálne dôsledky svojho konania do rozhodovacích procesov. Čínskym regulátorom sa zároveň zvýši efektivita dozoru a znížia sa jeho náklady. Systém sa však dá použiť aj na dosiahnutie politických cieľov pomerne jednoduchým spôsobom: stačí zmeniť ciele alebo vyhodnocovací algoritmus. Zároveň je takáto zmena ťažko pozorovateľná.
Medzi pozitívne dôsledky zavedenia systému sociálneho kreditu patrí väčšia kontrola a vymožiteľnosť regulácií, najmä v environmentálnej a sociálnej oblasti. Môže taktiež zredukovať podvody a iné nelegálne aktivity a pomôcť budovať kultúru spoločensky zodpovedného podnikania. Zber a prístup k dátam zvýši priehľadnosť a transparentnosť firiem. Je pravdepodobné, že dôjde k zvýšeniu kvality dát. Na druhej strane, dodržiavanie stanovených cieľov môže zvýšiť finančné náklady pre určitú časť firiem. Nízka kvalita alebo nepresnosti v zbere dát môžu poškodiť firmy alebo jednotlivcov. Problémom môže byť aj ochrana súkromných dát, najmä únik údajov zo systému.
Premiér Fico prekvapil vyhlásením, že „cesta, ktorou sa vybral Uzbekistan, Vietnam či Čína, je cesta mimoriadne ekonomicky efektívna.“ Doteraz nás politici ťahali za nos skôr Švajčiarskom. Dajme bokom až príliš absurdný Uzbekistan. Má HDP na hlavu 8-krát nižšie ako Slovensko, gro ekonomiky tvorí ťažba zlata a produkcia bavlny a priemerná mzda je tam 400 eur. V porovnaní so Slovenskom je veľmi chudobný aj Vietnam. Mzdy sú okolo 600 eur, HDP je pätinové, pri prepočte cez paritu kúpnej sily tretinové. No vietnamská ekonomika aspoň chytá istý globálny cveng. Čína je z tejto trojice jasne najvyspelejšia, no priemerný Slovák je oproti priemernému Číňanovi stále boháč. V žiare šenženských mrakodrapov sa stráca fakt, že tretina Číňanov stále žije na vidieku v podmienkach rozvojového sveta. Premiér môže reagovať, že zaujímavý je rast, nie stav. No predseda sociálno-demokratickej strany by si mal všimnúť, že v ekonomických pretekoch bežia obe tieto krajiny „naľahko“. Obe sú vedené komunistickou stranou, no ázijský prístup k tejto ideológii je odlišný oproti (východo)európskemu. Komunizmus pre nich znamená koncentráciu výrobných prostriedkov v rukách strany. Alebo znamenal, rozsiahle protrhové reformy v 80. rokoch obe krajiny otvorili kapitálu. Neznamená však sociálny štát. Napriek rôznym kultúrnym revolúciám, ktorými sa komunisti od Číny až po Kambodžu snažili rozbiť staré tradície a zväzky, hlavným sociálnym garantom tu ostala rodina a lokálna komunita. Dva najväčšie verejné sociálne systémy - penzijný a zdravotný - sú v oboch štátoch značne zakrpatené. Ešte donedávna prakticky neexistovali, najmä v prípade penzií. V posledných rokoch prichádza k ich budovaniu, ale stále nepokrývajú celú populáciu. Dôchodcovia na čínskom vidieku majú penziu okolo 25 dolárov. Minimálny mesačný dôchodok vo Vietname je 13 eur. Nemalé percento obyvateľov musí pracovať do smrti, alebo sa spoľahnúť na rodinu. Zdravotníctvo oboch štátov je na tom podobne. Zhruba 5% Číňanov nie je verejným systémom krytá vôbec a z vrecka je hradených 27% platieb. No aj ten zvyšok sa často prepláca z verejného systému až spätne. Vo Vietname je mimo verejný zdravotný systém 13% obyvateľov a až 40% výdavkov je platených z vrecka (na Slovensku 19%). Ak by chcel premiér napodobniť tieto štáty v ekonomickej dynamike, musel by riadne vytriasť batoh slovenských sociálnych a zdravotných verejných výdavkov.
tags: #dochodkovy #system #v #cine