Keďže človek je spoločenský tvor a žije v interakcii s inými ľuďmi, empatia by mala byť súčasťou medziľudských vzťahov a základným pilierom prosociálneho správania sa a tiež komunikácie.
Slovo empatia má etymologický pôvod v gréckom jazyku (empatheia) a skladá sa zo slov em - dovnútra, vnútri a pathos - cit, utrpenie, nešťastie. Sémanticky slovo empatia zastrešuje vcítenie alebo vciťovanie sa do sveta predstáv druhého, do jeho emócií, spôsobu myslenia a postojov.
Empatia je schopnosť, ktorú má každý človek, ibaže nie každý a nie v každej situácii ju vie uplatniť. Niektorí ľudia majú empatiu mimoriadne rozvinutú, veľmi rýchlo a spontánne sa vedia naladiť na iného človeka, iní sú schopní empatiu používať iba v mimoriadnych situáciách a niektorí jedinci ju majú na istý čas aj deaktivovanú a nie sú schopní ju používať.
Faktory, ktoré ovplyvňujú empatiu
Môže ísť o rôzne faktory biologické, sociálne a psychologické. O sile empatie často rozhodujú napríklad tieto faktory: množstvo životných skúseností, špecifické zážitky, hodnotová orientácia človeka, životné situácie spojené s konfliktami a napätím, kontakt s inými kultúrami, prežité krízy a nebezpečenstvá, pozitívna rodinná atmosféra, intenzívny vzťah k umeniu.
Existujú však aj faktory, ktoré výrazne znižujú empatiu.
Empatia nie je jedinou cestou poznávania a pochopenia druhého človeka, pretože človeka môžeme spoznať aj na základe pozorovania a vecného vyhodnotenia získaných informácií. Empatia nám však pomáha spoznávať jedinečné, špecifické psychické obsahy ľudskej mysle.
B. Buda charakterizuje empatiu ako: „schopnosť osobnosti, pomocou ktorej sa osobnosť v rámci bezprostrednej komunikácie s druhým človekom vie vžiť do jeho duševného stavu. Na základe tohto vžitia vie vycítiť a pochopiť v tom druhom také emócie, motívy a snahy, ktoré tento človek nevyjadruje v slovách priamym spôsobom a ktoré nevyplývajú zákonite zo situácie medziľudského vzťahu.“
Empatia ovplyvňuje aj našu komunikáciu
Človek sa počas kontaktu s druhými ľuďmi musí naučiť vedieť spracovať kritiku, požiadať o láskavosť, počúvať druhých, no zároveň vedieť urobiť kompromis, teda byť asertívnym človekom, ktorý vytvára príjemné prostredie. A to všetko je empatické správanie. Komunikácia by teda nemala fungovať bez empatie.
Empatickí ľudia dokážu druhého človeka vnímať nielen verbálne, ale aj neverbálne. Vďaka tomu ho dokážu rýchlejšie pochopiť a porozumieť mu. Často je to tak, že ľudia s vysoko rozvinutou empatiou bývajú vnútorne stabilní, majú dobrú úroveň sebapoznania, majú pozitívny a akceptujúci postoj k iným ľuďom.
Základ empatickej komunikácie súvisí najmä s aktívnym počúvaním
Na to, aby sa uskutočnila dobrá empatická komunikácia, je potrebné, aby ten, ktorý počúva, bol cieľavedome zameraný a sústredený na pochopenie druhého človeka, akoby zámerne potlačil seba, aby mohol počúvať a prijať toho druhého. Empatia totiž veľmi súvisí so schopnosťou počúvať.
Vyjadrovať svoje myšlienky a pocity vieme oveľa lepšie ako počúvať. A najmä na sociálnych sieťach máme k dispozícii mnoho spôsobov, ako ich dať svetu najavo. Lenže s počúvaním to také jednoduché nie je.
Naším vlastným rozprávaním sa však o druhých ľuďoch nič nedozvieme, a preto nie je divu, že je pre nás potom ťažké chápať tých, s ktorými napríklad aj nesúhlasíme. Ľudia okolo nás majú veľa zaujímavých príbehov a tajomstiev, do ktorých nás nechajú nahliadnuť, keď cítia, že to má cenu. A my sa od nich môžeme naučiť veľa užitočného pre svoje vlastné životy, ale aj pre rozvoj empatie.
Občas si ľudia neželajú vaše rady a jediné, čo potrebujú, je vyrozprávať sa. Preto sa ich nesnažte vo všetkých prípadoch usmerňovať. Netvárte sa ako niekto, kto pozná riešenia na všetky problémy sveta. Opýtajte sa, ako by ste mohli pomôcť, ale nikomu nič nevnucujte. Nie vždy je vhodné dávať rady.
Pri empatickej komunikácii väčšinou prejavujeme záujem o ľudí. Pokúšame sa prísť na to, ako sa v danom momente cítia. Ak sú smutní, je dobré, keď sa ich opýtame, prečo sa tak cítia. Prejavíme im tak svoj záujem. Dáme im pocit, že je tu vždy niekto, koho trápi, čo prežívajú a ako sa cítia.
Empatická komunikácia a prípadná pomoc by nemala fungovať systémom ja pomôžem tebe a potom musíš pomôcť ty mne. Skutočná empatia spočíva v ochote urobiť pre niekoho niečo bez toho, aby sme žiadali spätnú väzbu. Tá sa napokon väčšinou dostaví sama. To, že pomôžete iným ľuďom, sa vám vráti. V podobe milého slova, dobrého pocitu a skutočných priateľstiev.
Když empatik konečně pustí, vše do sebe zapadne – Carl Jung.
Čo je diskusný príspevok?
Diskusný príspevok je formou písomného alebo ústneho prejavu, ktorý slúži na vyjadrenie vlastného názoru, stanoviska alebo reakcie k určitej téme. Ide o hybridný žáner, ktorý kombinuje prvky rečníckeho a náučného štýlu. Využíva najmä výkladový slohový postup s dôrazom na argumentáciu. V určitých častiach však môžu prevažovať úvahové prvky.
Diskusný príspevok má niekoľko základných znakov, ktoré ho definujú:
- Organizovaná výmena názorov: Diskusia je predovšetkým o výmene názorov na danú tému. Cieľom je dospieť k zaujatiu postoja, vyriešeniu problému alebo ku kompromisu.
- Odborný štýl a rečníctvo: Pri tvorbe diskusného príspevku sa využíva odborný štýl a prvky rečníctva.
- Postoj k problematike: Autor diskusného príspevku musí zaujať postoj k danej problematike. Svoje názory by mal podložiť argumentmi a príkladmi.
- Nadväznosť: Dôležité je nadväzovať na ostatných účastníkov diskusie a neodbočovať od témy.
- Presviedčacie prvky: Autor používa prvky, ktoré podnecujú a motivujú poslucháčov, napr. rečnícke otázky.
- Princíp zdvorilosti: Autor prejavuje úctu prijímateľovi dôsledným výberom výrazových prostriedkov, nepoužíva nespisovné a vulgárne slová, neznevažuje názory, činy, vlastnosti iných.
Kompozícia diskusného príspevku
Kompozícia diskusného príspevku je dôležitá pre jeho zrozumiteľnosť a účinnosť. Odporúčaná štruktúra je nasledovná:
- Oslovenie: Príspevok by mal začať oslovením prítomných, napríklad: "Vážení prítomní!".
- Úvod: Krátke uvedenie do témy, prípadne nadviazanie na predchádzajúceho rečníka. Autor nadväzuje na tému alebo na predchádzajúceho diskutujúceho. Vyjadruje súhlas alebo nesúhlas s tým, čo odznelo v referáte alebo v predchádzajúcom diskusnom príspevku.
- Jadro (Vyjadrenie vlastného názoru): V hlavnej časti príspevku autor vyjadruje svoj názor na daný problém. Autor svoj názor vysvetľuje, argumentuje, presviedča dôkazmi, odvoláva sa na literatúru, cituje, využíva aktuálne poznatky o danej problematike. Používame subjektivizujúce slová napr. myslím si, podľa mňa, podľa mojej mienky, moj názor je - vyjadrujeme vlastné hodnotenie problému - hovoríme vždy za seba. Používa logickú štruktúru a podporuje svoje tvrdenia dôkazmi alebo príkladmi.
- Záver: Autor stručne zhrnie svoje hlavné body a prípadne navrhne riešenie problému. Konštruktívne navrhnutie riešenia problému, stručné zhrnutie. Zdôraznenie významu navrhovaných aktivít, riešení. Výzva.
- Poďakovanie: Autor sa poďakuje za pozornosť.
Pri hodnotení diskusného príspevku sa dôraz kladie na vlastné hodnotenie problémov s využitím aktuálnych poznatkov o danej problematike, subjektívno-objektívny prístup (použitie 1. os. sg. alebo 1. os. pl.), používanie argumentov (tvrdenia s dôkazmi) a citátov s cieľom presvedčiť poslucháčov, použitie presviedčacích prvkov (podnecujúce a motivujúce poslucháčov, napr. rečnícke otázky), logickosť textu, členenie textu a syntaktické prostriedky.
Diskusný príspevok zaraďujeme medzi náučné dialogické žánre rečníckeho štýlu. Odovzdáva sa v písomnej podobe.
Základné znaky diskusie a diskusného príspevku:
- organizovaná výmena názorov na istú tému, ktorá smeruje k zaujatiu postoja alebo k vyriešeniu nejakého problému, ku kompromisu.
- využíva prostriedky odborného štýlu a rečníctva.
- autor musí zaujať postoje k problematike, svoje názory sa snaží podoprieť množstvom rozumných tvrdení (argumentov) alebo príkladov, nadväzuje na ostatným účastníkov diskusie, neodbočuje od témy.
Čo je diskusný príspevok?
Diskusný príspevok je formou písomného alebo ústneho prejavu, ktorý slúži na vyjadrenie vlastného názoru, stanoviska alebo reakcie k určitej téme.
Diskusný príspevok - ukážka
„Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom.“ (A. Einstein)
Drahí priatelia!
Azda budete súhlasiť, ak popriem niektoré tvrdenia môjho predrečníka, ktorý vystúpil so slovami: „ Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom, “ citujúc tak A. Einsteina. Náš kolega vymenoval typy ľudí, ktorí „ srdcom takzvane nežijú.“ Uviedol nám aj niektoré príklady, pri ktorých sme miestami až onemeli od úžasu.
Myslím si, že to tak nie je a čierno-biele videnie je určite scestné. A preto mi nedá, aby som nedoplnila jeho slová. Drahí priatelia, milý kolega! Naozaj si všetci myslíte, že ten tenis, obchod, rýchla jazda, že to všetko je len o peniazoch? Verím, že nie! Možno, že ide „aj“ o peniaze, ale určite robia hlavne to, po čom túžia, čo im vychádza zo srdca, a preto nikto nemá právo povedať, že tí dotyční nemajú srdce, pretože každý človek ho má. Keby ho nemali, určite by neboli šťastní.
Povedzme si otvorene, že niekedy je to aj slepá závisť, keď si niekto myslí, že všetci úspešní a bohatí sú bez srdca. V jednej knihe som sa stretla s citátom, ktorý mi hlboko utkvel v pamäti a dovolím si ho uviesť, dokonca považujem za potrebné, aby som vás s ním oboznámila. Ide o slová Matky Terezy, citujem: „ Kto nemá peniaze je chudobný, kto nemá priateľov je chudobnejší, ale kto nemá srdce je najchudobnejší na svete.“ Je to určite jedna obrovská pravda. Ale kto má právo posudzovať iných? Aj v Biblii sa predsa hovorí: „ Hoď kameňom, ktosi bez viny!“ má teda niekto posudzovať ľudí podľa vzhľadu, majetku, postavenia? Zamyslite sa, prosím, nad tým, kým niekoho unáhlene odsúdite. Keď A. Einstein vyslovil myšlienku: „Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom,“ určite nepochyboval, že svet takých ľudí má. Uvedomme si, že aj my medzi nich môžeme patriť!
Ďakujem za pozornosť!