Anorexia nervosa je jednou z najznámejších, ale zároveň najnepochopenejších porúch príjmu potravy. V Overeaters Anonymous veríme, že za každým problémom s jedlom sa skrýva bolesť, ktorú nejde vyriešiť vôľou ani ďalšou diétou. Anorexia nie je len o chudnutí. Je to volanie o pomoc.
Čo je anorexia nervosa?
Mentálna anorexia, lat. anorexia nervosa, je pomerne časté psychiatrické ochorenie, ktoré v sebe zahŕňa poruchu príjmu potravy, hladovanie, chudnutie, túžbu po dokonalosti a skreslené vnímanie seba samého. Jedná sa o veľmi závažnú diagnózu, ktorá pri ignorovaní a pri nedostatočnej pozornosti a liečbe, môže skončiť až smrťou.
Pacienti majú strach z priberania a ich hmotnosť je obvykle nižšia ako 85% normálnej hmotnosti pre daný vek a výšku. To však ale nie je podmienkou. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná o chorobu tela, ale chorobu hlavy! Aj ženy, ktoré nie sú vychudnuté na kosť, môžu trpieť touto chorobou a môžu byť v oveľa vážnejšom stave než práve tie chudé.
Mnohí ľudia si pritom mylne myslia, že anorexia je len o chudnutí, cvičení a nejedení. Anorexia je určitým príznakom toho, že sa žena nemá rada. Vychádzam zo psychosomatiky, kde sú kľúčové nielen biologické aspekty, ale aj vzťahy a emócie. Akékoľvek ochorenie je v psychosomatike príznakom niečoho, na čo sa dá pozrieť hlbšie v individuálnom príbehu klienta zasadeného do prostredia, v ktorom vyrástol.
Anorexia vypovedá o vzťahu k samej sebe. Ide o poruchu príjmu potravy, ktorá má návykový charakter. Ženy závislé na jedle a na chudnutí neprijímajú svoje telo. Seba vnímajú ako poškodené, bezcenné a nepríťažlivé. Ide to až do takého extrému, že odmietajú život, doslova z neho unikajú. Vznikajú až obsesívne myšlienky na jedlo a chudnutie. Žena stráca kontakt so sebou a s okolím. Za týmto symbolom sa v skutočnosti skrýva duchovná a emocionálna prázdnota. Všetka energia je smerovaná na ďalšiu možnú diétu, rôzne formy očisťovania a život plynie popri tom. Skutočné potreby a túžby sú u anorektičky skryté. Spoločné je, že ženy a dievčatá trpiace anorexiou, majú pocit, že nikam nepatria. Cítia sa byť iné. Akoby im nikto nerozumel.
Výskyt a rizikové skupiny
Poruchy príjmu potravy sú strašiakom rodičov tínedžerov. Štatistiky hovoria, že výskyt týchto porúch sa na Slovensku neznižuje, práve naopak. Od roku 2009 sa podľa Národného centra zdravotníckych informácií zvýšil takmer trojnásobne.
Ochorenie postihuje prevažne dievčatá a mladé ženy. Výskyt je prevažne 1% u dospievajúcich dievčat. Bohužiaľ, táto choroba je čím ďalej častejšia. Anorexia sa objavuje aj u chlapcov, ale v menšej miere. Nie je ani výnimkou, že ochorie starší človek. Pomer mužov a žien postihnutých mentálnou anorexiou je 1: 9 až 1:20.
Dievčatá postihuje anorexia zvyčajne vo veku 13 až 15 rokov. Druhá vlna choroby prichádza u mladých okolo dvadsiatky. Rizikové skupiny sú napríklad tanečnice, modelky alebo športovkyne, kde je na ich hmotnosť kladený veľký nárok a ony sú tak trvale vystavované stresu, že musia mať ideálnu postavu, aby ich partner zdvihol, aby sa im to viac pristalo a to potom ide ruka v ruke s anorexiou.
| Demografická skupina | Výskyt | Pomer mužov a žien |
|---|---|---|
| Dospievajúce dievčatá | cca 1% | 1:9 až 1:20 (v prospech žien) |
| Chlapci | menej časté | |
| Starší ľudia | nie je výnimkou |
Príčiny vzniku mentálnej anorexie
Presná príčina vzniku anorexie nie je známa. Ide o tzv. civilizačnú chorobu, čo v preklade znamená, že je to choroba vyvolaná radom dôvodov. Na prvom mieste je samozrejme genetická predispozícia. Ak sa poruchy príjmu potravy vyskytujú v rodine, je dosť pravdepodobné, že aj potomkovia budú touto chorobou trpieť. Nemusí to tak ale byť v každom prípade.
Ďalej je to o súhre okolností, v ktorom sa daný jedinec vyskytuje. Či už je to kombinácia nespokojnosti sám so sebou, nízkeho sebavedomia, nátlaku od okolia, v prípade mladších slečien aj strach z dospelosti, slabá odolnosť voči stresu. Priaznivo na tieto rizikové skupiny nepôsobia ani médiá, kde na každom rohu vidíme dokonalé modelky s krásnymi vypracovanými telami, kedy len tie štíhle sú brané ako ideál krásy.
Anorexiu spúšťajú pochybnosti o sebe, ktoré sa transformujú do úzkosti a obáv, že sociálne okolie neprijíma jedinca takého, aký naozaj je. Rýchla radikálna diéta obvykle prinesie viditeľnú zmenu výzoru, a tým aj isté uspokojenie. Zo strany sociálneho prostredia prídu najskôr pochvaly, nastúpi pocit úspechu a uspokojenia. Z chudnutia sa stane závislosť, posadnutosť s prizmou slasti po pochvale a ocenení.
Príbeh o zotavení sa z anorexie: Ako som prežila poruchu príjmu potravy
Priebeh ochorenia
Priebeh anorexie je koľkokrát veľmi nenápadný. Pravdepodobne to začne tak, že chorý túži schudnúť, byť lepší sám pre seba, dokázať okoliu, že "za niečo stojí". Začne si odopierať jedlo, začne cvičiť, samozrejme sa cíti tučný a neuznávaný za to, ako vyzerá. Väčšinou to nezačína s cieľom byť vychudnutý až do špiku kostí, pôvodný úmysel najčastejšie býva len schudnúť pár kíl a cítiť sa lepšie.
Po čase začne naozaj chudnúť, okolie si všíma a chváli ho. Ako mu to pristane a ako to len dokázal. Chorý je za túto reakciu veľmi šťastný a samozrejme pokračuje ďalej. Ďalej si odopiera jedlo, čím ďalej viac hladuje, čím ďalej viac cvičí, v extrémnych prípadoch až niekoľko hodín denne. Tiež k tomu patrí neustála potreba sa kontrolovať, vážiť sa, prezerať. Chorí si tiež často píšu denníky, kde sa zverujú, čo za deň zjedli a ako dlho cvičili. Väčšinou dopisujú aj svoje pocity, ktoré sú málokedy kladné.
Postupom času sa jedlo obmedzuje na úplné minimum, niektoré extrémy zahŕňajú potrebné pojedanie vatových tampónov, aby sa zaplnili a necítili hlad. Ako chorý chudne, tak slabne, prestáva zvládať bežné úlohy, začínajú problémy so spánkom, problémy v škole/práci, problémy s vlasmi, nechtami, hormóny... Chorý nemyslí už na nič iné, než na to, čo bude jesť, ako bude cvičiť. Choroba úplne pohltí jeho myseľ a on už začína byť bezbranný. V tejto fáze si časť chorých uvedomí, že je s nimi naozaj niečo v neporiadku, ale väčšinou s tým nikto sám nie je schopný nič urobiť. Len malá časť pacientov začne sama bojovať, pretože si uvedomí, že takýto život nie je schopný viesť. Sú bohužiaľ aj takí, ktorí si svoju diagnózu za žiadnu cenu nie sú schopní priznať a v takýchto prípadoch to nekončí príliš priaznivo, hrozí až smrť.
Prechod z anorexie do bulímie
Štatisticky to býva tak, že približne 25 % pacientov, ktorí trpia mentálnou anorexiou, môže počas liečby prejsť do bulímie. Ten prechod je v skutočnosti zložitejší, deje sa jednak na fyziologickej, ale aj na chemickej i psychologickej úrovni. Človek trpiaci anorexiou vyhladuje telo do tzv. „survival mode“, to znamená, že príde do momentu, kedy telo všetky živiny a energiu dáva len do orgánov potrebných na nutné prežitie ako srdce, obličky a podobne. V dôsledku toho dochádza napríklad k rednutiu kostí, vypadávaniu vlasov alebo vynechaniu menštruácie. A keď je len v takomto nastavení, kedy telo len doslova zachraňuje samé seba a má nedostatok živín, tak je prirodzené, že keď zrazu začne človek normálne jesť, tak postupom času si to telo pýta viac, pretože sa potrebuje vyživiť. To telo potrebuje vedieť, že už je v poriadku, že už nebude hladovať.
Pri anorexii si človek vytvára veľa „food rules“ - najskôr si nedovoľuje jesť sladkosti, mastné veci, postupne takto vyradí mnoho druhov surovín či jedla. Začne mať negatívny vzťah k jedlu všeobecne. Je nutné povedať, že ľudia s poruchou príjmu potravy (PPP) majú čiernobiele myslenie. To je aj jedna z vecí, ktoré sa počas liečby učia zmeniť. V praxi to potom vyzerá asi takto: Zatiaľ čo normálny človek si dá štvorček čokolády, povie si, OK, moje potreby boli uspokojené a stačí mi. Človek s PPP jej úplne odolá, alebo si povie: Preboha, nie, všetko svoje úsilie som pokazila, už na tom nezáleží, môžem zjesť celú čokoládu, dnešok sa neráta. A tak príde k záchvatu prejedania. Z toho sa neskôr, ak to nestihneme podchytiť včas, stane návyk, ako zo všetkého, čo robíte opakovane. A pri každej negatívnej myšlienke alebo nejakom inom emocionálnom spúšťači sa človek začne prejedať. Funguje to podobne ako droga. Mozog si pýta dopamín. Pri anorexii sa vyplavuje počas hladovania, kým pri bulímii je to práve pri záchvatovom prejedaní. A toto sa nedá vyliečiť len silou vôle.
Dopady anorexie na telo a dušu
Pacienti schudnú, dostanú sa do tzv. kachektického stavu. To znamená, že ich telo je podvýživené, nedostáva sa im dostatok bielkovín, sacharidov, tukov, ani minerálov a vitamínov, ktoré telo potrebuje pre normálnu funkciu. Chorý teda nie je schopný normálne metabolizovať živiny (pretože žiadne neprijíma), trpia tým vlasy, ktoré rapídne strácajú kvalitu, nechty a koža tiež. Ďalej je narušený aj endokrinný systém, napríklad ženy často strácajú menštruáciu, ktorá sa ani po vyliečení nemusí len tak vrátiť. Chorí sú tiež veľmi zimomriví, studení, trpia na nedokrvovanie končatín, u väčšiny z nich sa vyvinie hypotenzia a s tým zase súvisia závraty a dehydratácia. V dôsledku nedostatku bielkovín sú ešte možné generalizované opuchy končatín.
Po psychickej stránke sa pacient zmení na nepoznanie. Začne premýšľať len o jedle, ktoré ale odmieta, nájde si svoje špeciálne zvyky, ako je napríklad presný harmonogram, kedy môže a kedy nemôže jesť, prípadne aké potraviny môže a nemôže, ktoré sú tie "zlé". Každý deň sa poctivo sleduje, váži a to aj niekoľkokrát denne. Nadmerne cvičí, má strach, že keď nebude cvičiť, tak priberie. Často si svoje jedálničky zapisuje a vypočítava si presné kalorické hodnoty. Naopak "klasické" emócie, ako je napríklad radosť alebo pocit šťastia, ho nechávajú chladným. Pretože sa to netýka jeho tela a jedla. Títo ľudia sa tiež dištancujú od spoločnosti, sú samotárski, nechcú sa baviť s okolím a v dôsledku toho potom môžu prichádzať o vzťahy, rodinu alebo o zamestnanie. Ľudia trpiaci anorexiou často trpia depresiami a môžu mať až samovražedné sklony.
Následky mentálnej anorexie
Ak sa na to situáciu pozrieme z medicínskeho hľadiska, pacient si extrémne ubližuje a hrozí mu zlyhanie všetkých orgánových systémov. Najviac tým trpí mozog, ktorý k svojej funkcii potrebuje veľa glukózy. Takže pacient sa cíti unavený, zmätený, môžu ho trápiť závraty a často, ako sme už písali vyššie, je táto choroba združená s ďalšou psychiatrickou poruchou, najčastejšie depresiami.
Ďalší veľmi náročný orgán na výživu je srdce. To slúži ako neúnavná pumpa, ktorá pumpuje krv po celom tele a keď sa mu odoprie prísun živín, dá sa povedať, že stráca energiu. Spomaľuje svoju tepovú frekvenciu, dochádza k tzv. bradykardii, ktorá postupom času môže viesť k srdcovému zlyhávaniu. To je stav, keď srdce nie je schopné vypudiť dostatok krvi, ktorá by zásobila všetky orgány v tele.
Už vyššie sme popisovali endokrínne poruchy, problémy s pokožkou, vlasmi a nechtami. Pacient, ktorý dlho hladuje, má po celom tele jemné chĺpky, ktoré narastú ako reflex. Telo sa tak snaží uchrániť pred stratou tuku a udržať tak telo v teple. Ďalšie príznaky sú potom oslabenie kostí, strata svalovej hmoty, zvýšená kazivosť zubov, poruchy trávenia (hnačky alebo naopak zápchy) a vygradovaná dehydratácia, ktorá môže viesť až k zlyhávaniu obličiek, čo je terminálny stav, ktorý možno zachrániť iba transplantáciou.
Diagnostika a liečba
Ako chorobu spoznáme?
Diagnostika by mala vychádzať už na základe podozrenia rodičov. Je veľmi dôležité, aby boli rodičia obozretní a svoje deti v rámci možností pozorovali. Najmä ak sa jedná o nejakú z vyššie uvedených rizikových skupín. Pokiaľ sa jedná o dospelého pacienta, buď prichádza prvé podozrenie od jeho partnera, partnerky, kolegov alebo dokonca od neho samého.
Pokiaľ ide potom o prácu lekára, ten vykonáva laboratórne testy. Mal by pacienta zvážiť, zmerať, odobrať krv na vyšetrenie krvného obrazu, skontrolovať hladiny hormónov a minerálov. V prípade podozrenia na poškodenie orgánov by sa mali vykonať rutinné vyšetrenie ako je röntgen, ultrasonografia a ďalšie, ktoré poskytnú presnejšie informácie. Ďalej by podozrivý pacient mal byť odoslaný k psychiatrovi, kde by sa mal podrobiť vyšetreniu. Psychiater potom diagnózu určuje na základe komunikácie s pacientom.
Príbeh o zotavení sa z anorexie: Ako som prežila poruchu príjmu potravy
Liečba
V prvom rade je opäť nutné si uvedomiť, že ak si pacient neprizná a neuvedomí si, že je chorý, liečba nemá význam. Bez spolupráce zo strany pacienta nie je liečenie možné.
Keď je ochorenie včas diagnostikované a pacienti majú podporu u príbuzných, liečba je ambulantná. Pri plne rozvinutom ochorení je nutná hospitalizácia. Hospitalizácia by mala byť na pracoviskách, kde je kvalifikovaný tím - pediater (ak ide o pacienta v detskom veku), psychiater, psychológ, dietológ.
Liečba obnáša v prvom rade dohľad nad pacientovou hmotnosťou. Pacienti sú väčšinou silne podvyživení. To ale neznamená, že musia byť vychudnutí. Ako bolo spomenuté vyššie, podvyživený môže byť aj človek, ktorý na prvý pohľad vyzerá normálne. Takže im musí byť nastavená strava, po ktorej priberú, prípadne sa im upraví nedostatok živín. Samozrejme sa monitoruje, či liečba funguje a pacient je denne vážený a sú sledované jeho parametre, ako je krvný obraz, minerály alebo EKG. Ak pacient nespolupracuje, je nutné mu zaviesť výživu parenterálne, čo znamená priamo do čriev alebo infúziou.
Liečba je sprevádzaná konzultáciami s psychiatrom a nasadením správnej liečby, väčšinou sa jedná o antidepresíva. Pacient má tak uľahčený pohľad na vec a lieči sa aj zo svojej depresívnej nálady, ktorá chorobu často sprevádza. Psychiater potom s pacientom komunikuje ako osamote, kedy sa jedná o individuálnu psychoterapiu, tak v skupine, kedy pacient komunikuje s ďalšími chorými a uvedomuje si tak, že nie je v danom probléme sám. Psychológ následne hovorí s pacientom o jeho náladách, trápeniach, pocitoch a všetko sa starostlivo dokumentuje. Dlhodobá hospitalizácia je bohužiaľ niekedy nevyhnutná, pretože pacienti často bývajú v ohrození života a sami si to ani neuvedomujú.
Cieľom liečby je naučiť pacienta sa prehnane sledovať, naučiť sa opäť normálne jesť a nebáť sa jedla, tlstnutia ani reakcie na jeho telo od okolia. Úspešnosť liečby závisí od spolupráce pacienta, od podpory jeho okolia a na dôslednej kontrole prijímania potravy. Bohužiaľ sa jedná o chronické ochorenie, takže len 10% pacientov sa vylieči úplne do dvoch rokov, u približne 15% nastáva smrť, najčastejšie z dôvodu srdcového zlyhania. Ďalšou veľmi častou príčinou smrti u anorexie je samovražda.
Rola rodiny a okolia
Vzťahy v rodine sú podľa mňa veľmi dôležité. Ženy s poruchou príjmu potravy nemajú v rodine oporu. Už v detstve sa naučili potlačiť svoje potreby a pocity, aby nezažívali odmietanie. Väčšinou sú pritom nadané, vynikajú niečím špecifickým. Neboli však v mladosti okolím prijaté a podporené. Z tohto nepochopenia svoju pozornosť presmerovali na doslovný boj s jedlom. Vytvorili si o sebe pokrivený obraz, pochybujú o sebe a majú nízke sebavedomie. Zažívajú často pocity bezmocnosti a frustrácie. Anorexia následne ovplyvňuje všetky oblasti života. Vzťah k sebe samej, vzťahy k okoliu, pocity, emócie a sexualitu.
Čo môže urobiť rodina?
Rodina ju môže podporiť a prijímať. Väčšinou je dievča, či žena, rodinou nejakým spôsobom neprijímaná alebo nepochopená. Či už sa to deje pre jej predčasnú vyspelosť, alebo nejakú zvláštnosť, či priamočiarosť. Práve pre toto odmietanie potláča svoje pravé pocity. Takto sa nenaučila prežívať svoje emócie a napĺňať svoje potreby. Ženy s poruchou príjmu potravy nemajú v rodine oporu. Väčšinou sú nadané, vynikajú niečím špecifickým.
Problém, ktorý sa všeobecne spája s anorexiou, je ten, že ti sľubuje, že keď schudneš, ostatní ťa budú mať radšej. Paradoxom je, že to sa naozaj deje. Viac si ťa začnú všímať. V podstate okolie nepriamo povzbudzovalo v zabíjaní sa a ani si to neuvedomovalo. Práve tomu sa venujeme v našom prevenčnom programe v rámci Chuť žiť, kde o tom hovoríme so študentmi. Ukazujeme im, aké sú príznaky poruchy príjmu potravy, ako sa takíto ľudia správajú, aby to vedeli vypozorovať, a následne im radíme čo robiť. Zásadná vec je nerobiť diagnózy, nie sme lekári. Možno človek schudol, lebo má Crohnovu chorobu, možno má rakovinu. Určite preto radím nechváliť za to, keď niekto schudne, alebo nemať štipľavé poznámky, keď niekto priberie.
Nehľadieť na človeka ako na telo, ale ako na osobnosť. To znamená, že ťa zaujíma, prečo sa človek mení, prečo sa odťahuje, prečo stráca záujmy, prečo stráca priateľov alebo sa z extroverta stáva introvert. Človek s PPP sa zvyčajne veľmi odťahuje, býva nervózny, prípadne agresívny, lebo nechce, aby mu niekto zasahoval do režimu. Režimu, ktorý sa točí okolo cvičenia, úzkosti, kalórií, tabuliek. Je to všetko jeho tajomstvo. Jeho a tej choroby. Aj okolie by malo byť vytrvalé, zaujímať sa oňho, ale nehodnotiť. Zbytočne nekomentovať a radšej povedať, že si tu pre neho, chceš mu pomôcť a získať si dôveru, aby si bol/a človek, ktorému sa kamoš/ka s PPP otvorí. A následne riešiť. Motivovať, aby vyhľadal/a odborníka, navrhnúť, že tam pôjdem s ňou/ním. Pokiaľ sa toto nepodarí a ja vidím, že sa mi ten človek ničí pred očami a ja mu nemám ako pomôcť, tak vyhľadať niekoho dospelého. Učiteľa, rodiča, staršieho súrodenca. Povedať mu obavy a riešiť to. Je to náročné spraviť, lebo to kamaráti často vnímajú ako zradu. A viem, že je to náročný pocit, ale tu už ide o život. Toto sú všeobecné preventívne postupy. Ak teda máte pocit, že sa s vaším kamošom, kamoškou niečo deje, že je iná či iný, než ste boli zvyknutí, pozvite ju na kávu a opýtajte sa ich, ako sa majú. Ak máte pocit, že potrebujete pomôcť, obrátiť sa môžete aj na bezplatnú online poradňu Chuť žiť, kde vám radi pomôžu psychologičky.