Zajakavosť: Pochopenie, príčiny a ako pomôcť

V reči každého človeka sa niekedy objavia neplynulosti, nikto nerozpráva stopercentne plynulo. Môže sa stať, že keď formulujeme náš prehovor, zopakujeme frázu (napr. Ja som myslel-ja som myslel…), dlhé slovo (napr. V záhrade-v záhrade som stratil rukavice.), urobíme pauzu, vsuvku (napr. e, hm), opravu (napr. Bol-boli sme v Trnave.) alebo nedopovieme to, čo sme začali hovoriť. Zajakavosť je iná, je viac ako len neplynulé hovorenie.

Zajakavosť je syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov participujúcich na hovorení. Najnápadnejšie sa prejavuje charakteristickými nedobrovoľnými špecifickými pauzami narúšajúcimi plynulosť procesu hovorenia a tým pôsobí rušivo na komunikačný zámer hovoriaceho.

Príčiny a mýty o zajakavosti

Ako potvrdzujú výskumy, príčina zajakavosti je vrodená, teda na to, aby sa zajakavosť u človeka prejavila, je nutná genetická predispozícia, s ktorou sa človek narodí. So zajakavosťou sa spomedzi všetkých komunikačných ťažkostí spája najviac mýtov. Medzi najčastejší mýtus patrí presvedčenie, že zajakavosť je spôsobená traumou alebo nepríjemnou situáciou, ktorú dieťa zažilo. Vznik zajakavosti je často nesprávne pripisovaný preľaknutiu sa, nehode, úrazu, rozvodu rodičov, presťahovaniu sa, narodeniu sa súrodenca, nástupu do materskej školy a pod. Tieto udalosti však deti bežne v tomto veku zažívajú a predsa zajakavosť majú len niektoré z nich, teda tie, ktoré na to majú vrodenú genetickú predispozíciu.

Takisto príčinou zajakavosti nie je nesprávna výchova ani komunikačný štýl rodičov, nesprávne dýchanie či rýchle tempo reči. Niektorí ľudia si tiež môžu myslieť, že dieťa alebo človek so zajakavosťou sa len dosť pri rozprávaní nesnaží, vieme však, že zajakavosť má premenlivý charakter, v niektorých dňoch sú prejavy zajakavosti výraznejšie bez ohľadu na veľkosť vynaloženej snahy.

V minulosti prevládalo presvedčenie, že o zajakavosti by sme s dieťaťom nemali hovoriť, lebo mu už zostane a bude ňou trpieť celý život. Toto je tiež prekonaný názor, pretože už malé deti pred tretím rokom sú schopné vnímať ťažkosti vo svojej reči. Je potrebné s nimi citlivo, vhodným spôsobom a primerane veku hovoriť o zajakavosti ako o iných bežných veciach. V spoločnosti tiež koluje predstava, že ľudia so zajakavosťou nemôžu vykonávať určité povolania - čo tiež určite nie je pravda. Ľudia, ktorí sa zajakávajú, sú rovnako inteligentní a kompetentní ako ostatní a zajakavosť nemá byť prekážkou v ich živote. Dôkazom toho je veľa svetoznámych talentovaných a úspešných ľudí so zajakavosťou vrátane kráľov, hercov, spevákov, politikov, športovcov a pod.

Rozlíšenie vývinových neplynulostí od zajakavosti

Zajakavosť sa vyskytuje v detskej populáci v 5-10% a v 1-2% u dospelých. V reči sa najčastejšie prejaví medzi 3. a 5. rokom, keď je dieťa na určitom stupni vývinu reči. V tomto veku sa môžu u detí objavovať aj vývinové neplynulosti, pri ktorých deti opakujú slová, ale nevyskytuje sa pri nich telesná námaha, rýchlo ustúpia - zvyčajne do 6 mesiacov a deti nebývajú znepokojené svojou rečou.

Zajakavosť sa až v 90 % začína prejavovať v predškolskom veku a v období prechodu do školy (tzv. začínajúca, incipientná zajakavosť), následne môže pokračovať počas školskej dochádzky (ako fixovaná zajakavosť) a môže dôjsť až k jej prechodu do chronickej zajakavosti, ktorá pretrváva aj v dospelosti.

Zajakavosť vo forme tzv. vývinových neplynulostí sa však môže objavovať aj u detí v ranom veku (najčastejšie medzi 3.-4.rokom života), kedy najčastejšie súvisí s oneskorovaním sa alebo naopak výrazným pokrokom v oblasti vývinu reči, výraznou životnou zmenou a pod. Dieťa s vývinovými neplynulosťami akoby v prúde reči „nestíhalo“ vyhľadávať slová z pamäti a tieto pauzy v reči vypĺňa opakovaním slabík, slov alebo viet. Vývinové neplynulosti by však nemali trvať dlhšie ako 6 mesiacov a nemali by byť závažného charakteru (napr. dieťa by počas nich nemalo mať narušenú mimiku, nemalo by prižmurovať oči, nemalo by vykazovať známky stresu počas komunikácie, nemalo by naťahovať-prolongovať hlásky, napr. boooooli, zimaaaa a pod.). Pri vývinových neplynulostiach by sa dieťa malo zajakávať ľahko, bez námahy, bez toho, aby si vlastnú zajakavosť uvedomovalo.

Spoznámenie, príp. obrátiť sa na logopéda je vhodné vtedy, ak sa v prípade konkrétneho dieťaťa vyskytujú rizikové faktory, napr. ak mal nejaký člen rodiny neplynulosti alebo sa zajakáva, ak neplynulosti u dieťaťa pretrvávajú dlhšie ako 4 - 6 mesiacov, prípadne je rodič alebo dieťa výrazne znepokojené hovorením.

Prejavy zajakavosti

Zajakavosť sa v reči prejavuje prostredníctvom troch skupín symptómov:

• Dysfluencie (neplynulosti), ktoré sú nedobrovoľné a nekontrolovateľné:
  • opakovanie a vkladanie hlások (Napr. „Č-č-červené auto tam stálo.“), slabík (Napr. „Červené auto tam stá-stá-stá-stá-stálo.“) a slov (Napr. Napr. „Červené auto auto tam tam tam stálo.“)
  • predlžovanie hlások, tzv. prolongácie (Napr. „Čéééérvené ááááuto tam stálo.“)
  • tiché pauzy („Červené -- pauza-- auto tam stálo“)
  • prerušované slová („Čer -- vené auto tam stá -lo“)
  • nekompletné slovné zvraty a opravy („Červené auto tam stá stá -- Videl som tam červené auto.“)
• Nadmerná námaha, ktorá sa prejavuje známkami svalového napätia, grimasami, nápadnou gestikuláciou, sčervenaním alebo potením.
• Psychická tenzia, ktorú charakterizuje pocit vnútorného nepokoja, frustrácie, vyvedeniaz miery a strachu z vlastného prehovoru, čo môže viesť k vyhýbavému správaniu, kedy sa jedinec snaží komunikácii vyhnúť.

Pri incipientnej zajakavosti pozorujeme najmä dysfluencie - neplynulosti.

Ako reagovať a pomáhať

Treba povedať, že je veľmi dôležité, ako reagujeme na prejavy zajakavosti, čo vtedy povieme alebo urobíme. Našimi reakciami učíme aj dieťa reagovať na zajakavosť a zvládať ho. Samozrejme každé dieťa je iné a vyžaduje iný typ podpory, ale platia niektoré všeobecné odporúčania, napr. aktívne počúvať a zaujímať sa o to, čo nám chce dieťa povedať a neprikazovať mu, ako má hovoriť.

Vo výskume realizovanom aj na Slovensku samotné deti uvádzajú, že je pre nich podporné, ak je ich komunikačný partner trpezlivý, teda počká, kým dopovedia, čo chcú povedať, nedopovie slová za nich, udržiava prirodzený očný kontakt a zapája ich do komunikácie bežným spôsobom. Aby sa dieťaťu dobre rozprávalo, môžeme tiež používať kratšie vety, pauzy, neponáhľať sa s rozprávaním, príp.

Každé dieťa je iné a potrebuje iný typ podpory. Ak sa dieťa kvôli neplynulostiam v reči znepokojuje, je to signál pre vyhľadanie logopedickej starostlivosti. Rodič môže s dieťaťom hovoriť o „hrboľatých slovách“, „zasekávaní“ alebo zajakavosti ako o bežnej skutočnosti. Podobne, ako s ním komunikuje primerane jeho veku o iných ťažkostiach, problémoch alebo ochoreniach.

Práve v tomto období sú to práve rodičia a blízka rodina, ktorí dieťa na vývinové neplynulosti upozornia (napr. „Nadýchni sa a povedz to ešte raz.“ „Povedz mi to znova a pomaly.“ „Nezasekávaj sa, rozprávaj pekne a pod.“). Cieľom rodičov je pomôcť deťom prekonať tieto neplynulosti avšak takýto zásah do komunikácie s dieťaťom máva práve opačný efekt - dieťa si začína svoje neplynulosti uvedomovať, snaží sa im vyhýbať, začína si dávať na reč pozor. Reč by však mala byť spontánne tvorená, bez toho, aby sme si jej tvorbu priamo uvedomovali. Ak si deti začnú dávať pozor na tvorbu reči, ich plynulosť sa často zhorší a nie naopak.

Bližšie a overené informácie o zajakavosti sú dostupné aj v publikácii „Čo môžem robiť, ak sa moje dieťa zajakáva?“ (Peter Schneider, Anke Kohmäscherová), ktorú vydala Slovenská asociácia logopédov v Bratislave.

tags: #clovek #postihnuty #koktavostou #zajakavostou