Človek ako tvor sociálny: Od prežitia k sebarealizácii

Človek odpradávna vyhľadával spoločnosť. Už v praveku ľudia žili v tlupách, pomáhali si, a tak mohli prežiť. Sám by určite neprežil. Okrem toho, samota je ťažká. Nemáme sa s kým podeliť o radosť, o žiaľ, bolesť, či starosti. Veru, aj bolesť sa ľahšie znáša, ak sa o ňu podelíme.

Už od počiatku existencie ľudstva žil pračlovek v skupinách. Život v prvotnopospoľnej spoločnosti prinášal pre človeka veľa nástrah. Predovšetkým to bol boj o prežitie, kde skôr skupina ľudí ulovila korisť ako jedinec, a taktiež sa skupina skôr ubránila pred nepriateľom či divým zvieraťom. Spočiatku to neboli rodiny, ale tlupy praľudí spoločne žijúcich v jaskyniach. Už kedysi si delili prácu, jedlo aj povinnosti. Podobný charakter spoločenského života človeka pretrvával celé tisícročia.

Len vývoj poznania posúval ľudstvo ďalej. Zmenili spôsob bývania, lovenia zveri, začali vyrábať nástroje a zbrane. Vždy však človek zostával žiť v skupinách, či to už boli rody alebo kmene. Každé takéto spoločenstvo malo vlastnú hierarchiu. Vždy musel niekto rozhodovať a niekto rozkazy prijímať.

Prečo je človek spoločenský? Pohľad histórie a filozofie

Čo teda spoločenský život človeku v minulosti priniesol? Predovšetkým samotnú existenciu, lebo jedinec sám nemal šancu prežiť. Veľakrát sa stávalo, že napríklad odsúdenec bol vyhnaný zo skupiny, čo preňho znamenalo "smrť".

A ako chápeme pojem "Človek je tvor spoločenský" dnes? Myšlienka je rovnaká ako v minulosti. Ľudia tvoria národy, no nespájajú sa do tlúp, ale tvoria rodiny, ktoré sú základné bunky spoločenstva. Ale i dnes je na Zemi ešte veľa národov, ktoré žijú v kmeňoch. Ich spoločenský vývoj v porovnaní s nami zaostáva, čo je dôsledkom. Preto existujú rôzne organizácie, ako napríklad UNICEF, ktoré takýmto národom pomáhajú.

Človek je vo filozofii spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka).

Filozofické pohľady na človeka ako spoločenskú bytosť

• Aristoteles: Človek je Zoon Politikon, t. j. politická čiže sociálna bytosť alebo spoločenský tvor.
• Aurelius Augustinus: Človek je najvyššia duchovná bytosť, najvyššia bytosť tvorstva, ktorá nepozná nijakú inú príčinu ako Boha. Človek je svojou dušou podobný Bohu.
• Arnold Gehlen: Človek je konajúca bytosť. Na rozdiel od zvieraťa, ktoré sa svojou inštinktívnou výbavou začleňuje do prostredia, človek je nedostatkovou bytosťou, t. j. nehotovou, otvorenou, rizikovou bytosťou. Nedostatkovosť inštinktívnej výbavy človek kompenzuje konaním a jeho otvorenosťou svetu. Práve konanie tvorí akýsi most medzi človekom a prostredím. Konaním človek pretvára prostredie, vytvára kultúru, ktorá ho spätne formuje.
• Martin Heidegger: Človek je vrhnutá bytosť; človek je vždy už vrhnutý do niečoho, je už v niečom, čo si sám nedal; k človeku patrí táto fakticita ako bytostná črta jeho existencie. Človek je jediným súcnom, ktoré vie o svojom vlastnom bytí - človek je pobyt na svete.
• Herakleitos: Človek je časťou svetového ohňa. Oheň tvorí aj dušu človeka a je nositeľom jeho rozumu.
• Jan Amos Komenský: Človek je nekonečne zdokonaliteľný. Pred Bohom sú si všetci ľudia rovní. Človek je pôvodne dokonalý ako obraz Boží. Z toho vyplýva povinnosť všetkých ľudí podieľať sa na odčinení porušenia pôvodnej jednoty človeka s dokonalým tvorcom, a to vzdelávacou aktivitou, činnosťou výchovnou i sebavýchovnou.
• Mikuláš Kuzánsky: Človek žije síce v prírode, no nepodlieha úplne duši sveta, pretože každý človek osobitne má svoju vlastnú dušu, svoj vlastný, určujúci princíp. Každý človek je tak svojím vlastným vesmírom. Človek je aktívna bytosť, nie pasívum prírody. Typickou vlastnosťou človeka je schopnosť tvoriť nové, schopnosť ľudskej duše vynachádzať, robiť to, čo ešte nie.
• Blaise Pascal: Človek je nič v porovnaní s nekonečnom, všetko v porovnaní s ničotou, stred medzi ničotou a všetkým.
• Platón: Človek je najdôležitejšia bytosť vo vonkajšom svete. Človek je zložený z tela a duše, a tak obsahuje v sebe i vonkajší svet i čosi z ideálneho sveta.
• Carl Ransom Rogers: Človek je vrodene dobrý a jednou z jeho najcennejších motivačných síl je sila k sebarealizácii, ktorá ho vedie k rozvoju jeho kladných vlastností a ku kladným cieľom.
• Ľudovít Štúr: Človek je najvyššia prírodná bytosť; patrí ešte do prírody, no už na miesto, kde absolútna idea prepúšťa svoju najvyššiu prírodnú bytosť z ríše neuvedomenosti a neslobody do ríše vedomia a slobody.
• Stoicizmus: Človek je Syn Boží, ktorého život spočíva v službe Bohu a túto činnosť tvorí presné zachovávanie božských právnych noriem a náležité správanie sa podľa nich. Človek musí milovať druhého človeka, všetci sú si rovní a rovnako slobodní.

Sociálna psychológia a jej úloha v pochopení človeka

Človek je bytosť hlboko zakorenená v sociálnom kontexte. Od narodenia sme závislí od interakcií s ostatnými pre prežitie a rozvoj. Táto závislosť formuje našu identitu, správanie a vnímanie sveta. Sociálna psychológia sa zaoberá skúmaním, ako spoločnosť ovplyvňuje myslenie, cítenie a správanie jednotlivcov.

Úvod do sociálnej psychológie

Sociálna psychológia skúma, ako sa človek vyvíja a formuje vplyvom spoločenských podmienok, a ako sa v týchto špecifických podmienkach správa. Je to veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti, ktorá študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách. Na rozdiel od sociológie, ktorá študuje zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, sociálna psychológia sa zameriava na jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch.

Socializácia: Proces začlenenia do spoločnosti

Človek prichádza na svet ako biologický tvor, ale sociálnym sa stáva až v priebehu svojho života prostredníctvom socializácie. Socializácia je celoživotný proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si jedinec osvojuje sociálne normy, hodnoty, postoje a formy sociálneho správania. Je to proces začleňovania sa ľudí do spoločnosti, proces vývinu ľudskej osobnosti, proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna i ako individuálna bytosť.

Fázy socializácie:

• Primárna socializácia: Prebieha v detstve a dospievaní a formuje základy osobnosti. V tejto fáze si človek rozvíja jazykové schopnosti, formuje svoju osobnosť a uvedomuje si seba ako člena spoločnosti.
• Sekundárna socializácia: Prebieha v dospelosti a zahŕňa socializáciu v produktívnom veku a v starobe. V tejto fáze sú ľudia aktívnejší a prispôsobujú si svoje sociálne roly.

Sociálna interakcia a vplyv

Sociálna interakcia, teda vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, je základným kameňom sociálneho života. Odohráva sa v rôznych kontextoch, ako je rodina, priateľstvá, pracovné prostredie a kultúra. Tieto kontexty nás ovplyvňujú rôznymi spôsobmi a formujú naše správanie a postoje. Sociálna interakcia je základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si tých foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú.

Sociálne učenie: Osvojovanie si rolí a hodnôt

Sociálne učenie je proces, pri ktorom sa učíme od ostatných prostredníctvom napodobňovania, sociálneho spevňovania a identifikácie. Učíme sa konať, cítiť a vnímať podobným spôsobom, ako konajú, cítia a vnímajú ostatní ľudia, ktorí zaujímajú v spoločnosti rovnaké miesto.

Skupinová dynamika a sociálne vzťahy

Ľudia sú prirodzene spoločenské bytosti a majú tendenciu vytvárať skupiny. Skupiny zohrávajú dôležitú úlohu pri uspokojovaní našich psychosociálnych potrieb, ovplyvňujú naše sebavedomie a istotu, a formujú náš sociálny vývin. Dynamika sociálnej skupiny sa zakladá na vyčlenení vodcov, utváraní skupinových noriem a kontroly, a vzniku a diferenciácii skupinových kontaktov.

Štruktúra vzťahov v sociálnej skupine:

• Pozícia/Status: Miesto, ktoré má jednotlivec v sociálnej skupine, označuje spoločenskú funkciu, prestíž, postavenie v rodine.
• Vodcovstvo: Najvyššia hodnosť v sociálnej hierarchii skupiny. Vodca má na ostatných členov najväčší vplyv a rozhoduje o vzájomných vzťahoch, funkciách a pozíciách.
• Skupinové normy a sankcie: Pravidlá a požiadavky, ktoré sa kladú na členov skupiny. Skupinové odmeny a sankcie motivujú a utvárajú hodnotiacu škálu na sebahodnotenie.

Vnímanie druhých a medziľudské vzťahy

Sociálna percepcia: Vnímanie a hodnotenie druhých

Sociálna percepcia je proces, pri ktorom si vytvárame obraz o druhých ľuďoch. Je to vzájomné vytváranie „obrazu toho druhého“, vzájomná laicky psychologická interpretácia. Človek sa voči druhému človeku správa v podstate podľa toho, aký obraz si o ňom urobil, ako ho vníma. Tento obraz je často subjektívny a môže byť ovplyvnený našimi potrebami, očakávaniami, prianiami a obavami.

Priateľstvo a dôvera

Všetci máme svojich priateľov, ktorí nás dobre poznajú a podporujú. V ťažkej situácii sa ukáže, kto je skutočný priateľ. Ťažkosti preveria pevnosť našich zväzkov. Vtedy zistíme, že nie všetci, ktorým sme verili, sú pre nás oporou. Možno sme sklamaní a ťažko budeme niekomu do budúcnosti veriť. Svojich najbližších si budeme vyberať veľmi opatrne. Niet sa čomu čudovať, skúsenosti nás poučia. No mnohí z nás naivne veria všetkým. Musíme však vedieť, komu sa máme zdôveriť. Môže sa stať, že by niekto naše starosti alebo problémy zneužil, alebo dokonca využil vo svoj prospech. Nedá sa dopredu zistiť, kto má čestné úmysly, alebo ich len predstiera. Ľudia sú rôzni. Ostré situácie preveria ich charakter.

Mentálne zdravie a sociálne prostredie

Mentálne zdravie je úzko prepojené so sociálnym prostredím. Spoločnosť, ktorá je psychicky a mentálne zdravá, bude mať vyššiu úroveň medziľudských vzťahov a väčšiu schopnosť riešiť problémy.

Niekto zostane sám nie svojou vinou. Stratí blízkeho, alebo je rodina veľmi ďaleko. Vtedy sa cíti opustený a všetko tak ide ťažšie. Možno už nemá chuť ani silu hľadať niekoho, s kým by sa delil o všetko vo svojom živote. Sú aj ľudia, čo žijú osamelo. Môžu byť životom sklamaní, či spoločnosťou odstrkovaní. Takýto človek spravidla nič iným nedáva a nemôže ani dostávať. Veď na spoločenskom živote je najkrajšie pomôcť druhému, urobiť ho šťastným, či mu len tak nezištne podať pomocnú ruku. V živote by sa mal každý z nás snažiť pomáhať iným, a potom aj tí druhí, pomôžu jemu.

Moderné pohľady na spoločenskú povahu človeka

David Brooks, stály stredopravý dopisovateľ denníka New York Times, sa vo svojej najnovšej knihe Social Animal (Tvor spoločenský) venuje otázke ľudskej prirodzenosti a objasňuje, prečo je človek schopný okrem iného milovať, dosahovať ciele alebo rozvíjať svoj charakter.

Brooks nie je žiadny redukcionista. To, čo robí človeka človekom, neobjavíme štúdiom buniek či atómov. Brooks nie je ani behavioristom. Nie sme biologicky determinované tvory reagujúce výlučne na externé podnety. Brooks odmieta aj mechanistický pohľad, podľa ktorého by príbuzné vedné disciplíny, ako je chémia, molekulárna biológia či fyzika, boli schopné dostatočne vysvetliť všetko, čo robí človeka človekom. Ľudská bytosť nie je iba zbierkou artefaktov: ľudské oko je viac než len kamera, ľudský mozog je viac než len počítač.

Viac než len počítač

„Žiaden jednoduchý stroj,“ píše Brooks, „nie je schopný vytvoriť imaginatívny konštrukt [tak, ako keď malý chlapec povie:] ‘Ja som tiger’. Žiaden jednoduchý stroj nedokáže spojiť dva komplikované konštrukty ako je ‘ja’, malý chlapec, a ‘tiger’, t.j. konštrukt divokej šelmy, do jednej koherentnej entity. Ľudský mozog je však schopný vykonať túto neuveriteľne komplikovanú operáciu s takou ľahkosťou a na takej nízkej úrovni vedomia, že sotva vieme doceniť jej zložitosť.“

Britské osvietenstvo tvrdilo, že ľudia majú vrodené sociálne a intuitívne zmysly, zdôrazňovalo vplyv nálad a citov a vnímalo spoločnosť ako „nekonečne komplexnú sieť živých vzťahov“. Brooks s týmto pohľadom súhlasí. "Naše zmysly nemôžu nikdy nič reflektovať, pretože sú súčasťou našej telesnosti.

Vedomie a nevedomie

Brooks ďalej uvádza: „Centrálnou evolučnou pravdou je tvrdenie, že nevedomie je tým, na čom najväčšmi záleží. Centrálnou humanistickou pravdou je, že vedomie môže ovplyvňovať nevedomie.” Tieto tvrdenia dokazuje množstvom najnovších štúdií genetikov, neurovedcov, psychológov, sociológov a antropológov o vedomí a nevedomí. „Štúdium vedomia podčiarkuje dôležitosť rozumu a analýzy; štúdium nevedomia podčiarkuje dôležitosť vášní a percepcie.“

Naše vedomie, uvádza Brooks, môžeme kultivovať tak, aby sme držali na uzde veľmi silné nevedomie, ktoré môže byť impulzívne, iracionálne a náchylné k amorálnym, škodlivým či kriminálnym činom. Na takúto kultiváciu potrebujú deti svojich rodičov, neskôr priateľov a vzory, ktoré ich naučia cnostiam sebadisciplíny, tvrdej práce, statočnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Musia byť poučené, ako ovládať protichodné sociálne impulzy (napr. kooperatívne cnosti stojace proti súťažným cnostiam). Brooks súhlasí so sociológom Jamesom Colemanom, že „rodičia a komunita majú väčší vplyv na schopnosť dosahovať ciele než škola.“ Preto náboženské a kultúrne normy, ktoré tvoria charakter, sa najlepšie učia doma.

Návrat k starým pravdám o človeku

Brooksova analýza ľudskej osoby je v princípe správna. Tvrdenie denníka Philadelphia Inquirer, že „ambíciou knihy nie je nič menej než revolucionizovať naše vnímanie toho, ako fungujeme a ako riadime svoje životy“ znie nevinne, no je pritom veľavravné. Brooksove závery vyplývajúce z najnovších štúdií o ľudskej mysli neučia katolíkov nič zásadne nové. V princípe potvrdzujú mnohé poznatky o ľudskej osobe, ktoré sa kedysi vyučovali na katolíckych univerzitách v rámci tomistickej filozofie, psychológie a etiky.

Akvinský a Aristoteles považujú za samozrejmé, že človek je na základe svojej prirodzenosti spoločenský a racionálny tvor. Sme podstatne odlišní od akýchkoľvek iných tvorov, máme schopnosť dosahovať ciele, stavať, písať, žartovať a milovať, pretože vlastníme Bohom danú duchovnú kapacitu - myseľ schopnú reflexie.

Naše zmysly nemôžu nikdy nič reflektovať, pretože sú súčasťou našej telesnosti. Oko nemôže analyzovať to, čo vidí. Myseľ však reflektovať dokáže - môže poznať skutočnosť, uvedomovať si ju a vytvárať si o nej úsudok. Reflexia je schopnosť mysle uvedomovať si samú seba. Schopnosť mysle reflektovať skutočnosť znamená, že myseľ nemôže byť telesnej, ale duchovnej povahy. Myseľ sa odlišuje od mozgu, pretože hmotný mozog si neuvedomuje svoje vlastné funkcie. Jednotu hmotného tela a duchovnej mysle (intelektu aj vôle) už dávno poznáme v rámci tradície ako definíciu človeka. Preto tu máme dočinenia s dvoma sférami: anjelskou a zvieracou. Ako ktorékoľvek iné zviera sú city súčasťou našej prirodzenosti: patrí sem zmyslové poznanie aj zmyslové túžby. Konflikt medzi rozumom a nižšími túžbami je súčasťou ľudskej prirodzenosti v dôsledku prvotného hriechu.

Spoločné smerovanie k dobru

Svoje vášne však dokážeme ovládať, pretože nám to umožňuje naša myseľ vďaka prirodzenému zákonu. Podľa Akvinského, „prirodzený zákon obsahuje pravidlá súvisiace s pudom sebazáchovy, ktorý človek zdieľa spoločne s ostatným stvorenstvom; [prirodzený zákon obsahuje] pravidlá, ktoré súvisia so zvieracími pudmi ako je sex a vychovávanie potomstva, ale tiež pravidlá, ktoré ho robia špecificky ľudským - potreba spoločnosti, túžba po poznaní a túžba po Bohu.“

Štandardná formulácia prirodzeného zákona znie: konať dobro a vyhýbať sa zlu. Od kultúry ku kultúre, od osoby k osobe môžu existovať rozdiely v tom, čo znamená „dobro“, avšak princíp smerovania k nemu platí všeobecne. A keďže sme vybavení svedomím (t. j. schopnosťou rozumu tvoriť morálny úsudok), môžeme sa aj vyhýbať zlu. Brooks v zásade súhlasí, že sme vybavení intuitívnym zmyslom pre morálku a vcelku úspešne objasňuje, ako možno ľudí učiť ovládať vznetlivé vášne. Je dobré, že človek, ktorý pravidelne prispieva do denníka New York Times, preskúmal najnovšie vedecké štúdie a dospel k tomuto záveru. No ešte lepšie je uvedomiť si, že hoci toto solídne dielo niektorí vnímajú ako skúmanie doposiaľ neprebádaných oblastí, Brooks v skutočnosti otvára cestu pre návrat k niektorým starým tradičným pravdám o človeku.

tags: #clovek #ako #tvor #socialny #bakalarska #praca