Emil Belluš, kľúčová osobnosť slovenskej modernej architektúry, sa narodil v Slovenskej Ľupči. Základnú školu a klasické osemročné gymnázium navštevoval v Banskej Bystrici. Jeho štúdium architektúry začalo v roku 1918 na Technickej univerzite v Budapešti, no už v roku 1919 prestúpil do Prahy. Vznik prvej Československej republiky bol pre neho silným impulzom pokračovať v štúdiu na Fakulte architektúry Českého vysokého učení technického v Prahe, kde absolvoval v roku 1923 u profesora A. Engla a školu končil v roku 1924.
Architektonická a zakladateľská činnosť
V roku 1925 si Emil Belluš založil vlastný architektonický ateliér v Banskej Bystrici, neskôr svoje pôsobenie presunul do Bratislavy. Od roku 1925 pôsobil v Bratislave, kde sa v roku 1940 stal profesorom a pedagogicky pôsobil až do roku 1971. Jeho význam spočíva nielen v pozoruhodnej architektonickej, ale aj zakladateľskej činnosti.
Významne sa podieľal na založení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita) a Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva, ako aj Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave. Od začiatku vzniku Slovenskej vysokej školy technickej bol činný pedagogicky ako profesor v rokoch 1939 až 1970 a ako dekan odboru inžinierskeho staviteľstva v rokoch 1945 a 1946. Od roku 1955 pôsobil aj ako akademik v Slovenskej akadémii vied, kde v roku 1956 obhájil titul DrSc.
Emil Belluš mal tiež veľký podiel na založení a činnosti spolkových stavovských organizácií architektov. Bol predsedom Spolku architektov Slovenska (v rokoch 1945 až 1953) a Zväzu slovenských architektov (v rokoch 1955 až 1956). Bol jedným zo zakladateľov viacerých odborných časopisov:
- Technický obzor slovenský (v roku 1939)
- Architektúra & Urbanizmus
- Životné prostredie (na pôde SAV)
Popri architektonickej činnosti mal aj širší kultúrny záber. Pracoval napríklad ako scénograf v Slovenskom národnom divadle a bol členom redakčného kruhu časopisu Nová Bratislava. V roku 1928 sa stal členom kuratória novovzniknutej Školy umeleckých remesiel, kde spolupracoval s ďalšími kolegami, ktorých spolu s ním vnímame ako slovenskú architektonickú avantgardu - Jurkovič, Weinwurm, Belluš.
Mlyn s valcovými silami v Trnave: Majstrovské dielo priemyselnej architektúry
Architektonická tvorba Emila Belluša je charakteristická a jedinečná pre miestne prostredie, s oblúkom vzopätým od tradície, cez funkcionalizmus až po klasicizujúcu modernu. V európskom kontexte je typickým slovenským fenoménom a súčasne jedným z mála, ktorému sa podarilo dosiahnuť medzinárodnú úroveň. Jeho prvé návrhy sú zviazané s vplyvmi tradičného školenia, avšak už tvorbu z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov možno označiť za vrcholné dielo slovenského funkcionalizmu. V druhej polovici tridsiatych rokov sa podobne ako ostatná európska scéna opäť prikláňa k tradícii a inklinuje k tradičným vzorom.
Plnoautomatizovaný mlyn so silom v Trnave je považovaný za najpozoruhodnejšiu priemyselnú stavbu Emila Belluša. Objednalo si ho Nákupné ústredie potravinárskych družstiev (NUPOD). Emil Belluš bol prvým slovenským architektom pôsobiacim v priemyselných a výrobných budovách a dizajn v oblasti priemyselnej architektúry sa stal dôležitou súčasťou jeho života. Jeho najlepšie návrhy v odvetví priemyselnej architektúry oceňujú domáci i zahraniční odborníci.
Konštrukcia a funkčnosť mlyna
Mlyn pozostáva z lapidárne rozdelených a protikladne tvarovaných základných objemov:
- ôsmich valcových síl
- vlastného mlyna s radmi rastrovaných okien
- nadstavby, ktorá premosťuje medzeru medzi nimi a je spojená s vodojemom a násypníkom, predstavujúcim najvyšší bod objektu.
Konfiguráciu hmôt výrazne dotvárajú dve šikmo zrezané plochy: jedna je pri násypníku s vlastným šikmým lievikom na nasýpanie a druhá šikmá plocha prekrýva schodisko. V oboch prípadoch sú šikmé plochy priemetom vnútornej funkcie. Samostatne stojaci sklad múky má voľný pôdorys a pásové okná súvisle obiehajúce po celom obvode. Mlyn bol vďaka dokonalej kompozícii často publikovaný v rôznych výberoch stavieb modernej architektúry. Ladislav Foltyn o tejto Bellušovej stavbe napísal: „Estetická funkcia nepristupovala zvonku, jestvuje v samotnej podstate stavby mlyna”.
Mlyn bol dimenzovaný na spracovanie siedmich, nanajvýš desiatich vagónov obilia za deň. Obilie sa najprv očistilo a potom kapsovým výťahom vynieslo nahor, do najvyššieho bodu mlyna, kde sa rozdeľovalo do jednotlivých síl. Doprava medziproduktov bola riešená spádom a hotové výrobky dopravovali točité sklzy, tzv. šneky.
Dvojdielny vodojem s objemom 35 m3 jednou časťou zásobuje prevádzku mlyna a jeho druhá časť je určená pre protipožiarnu ochranu, je spojený priamo s hasiacim zariadením. Jeho zásobovanie vodou zabezpečuje podzemná nádrž s objemom 300 m3. Hotové produkty bolo možné pripraviť odberateľovi kedykoľvek to bolo potrebné, aj počas mletia. Okrem toho, mlyn pracuje bezprašne, keďže je vybavený rôznymi vysávacími zariadeniami.
Konštrukcia mlyna je oceľobetónová s tehlovou výplňou. Stropy, ktoré sú vystavené mimoriadnej záťaži, sú oceľobetónové, ostatné sú drevené. Hoci zariadenie mlyna sa postupne modernizovalo, samotnú architektúru to neovplyvnilo.
Ďalšie priemyselné stavby
Autor tohto príspevku pripomína aj architektonické kvality slovenských hút Dinas v Banskej Belej, navrhnutých v rokoch 1948-1950 a uvedených do prevádzky 15. marca 1953. Tým bol postavený prvý a najprogresívnejší závod súčasnej doby pre slovenské hutníctvo a vývoz.
Uznanie a dedičstvo
V roku 1965 bol Emilovi Bellušovi udelený titul Národný umelec a v roku 1974 získal Cenu Dušana Jurkoviča. Dnešná aula Fakulty architektúry STU je po ňom pomenovaná (celá budova FA STU je jeho dielom). Emil Belluš zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave vo veku osemdesiat rokov.