Zmiešané rasy a spoločenské reakcie na demografické zmeny

Západné krajiny zažívajú už niekoľko desaťročí fenomén masovej imigrácie, a to vo významnej miere z krajín mimo európskeho civilizačného okruhu. V niektorých z nich je už dnes pôvodné obyvateľstvo menšinou v hlavnom meste (napr. Londýn či Amsterdam) alebo sa ňou má podľa prognóz stať aj v celom štáte do konca tohto storočia. Práve obavy hlavne pôvodného bieleho obyvateľstva (ale do určitej miery aj etnických menšín) z etnicko-demografických a kultúrnych zmien ich krajín sú podľa profesora politológie Erica Kaufmanna hlavným zdrojom vzrastu fenoménu pravicového populizmu. Eric Kaufmann pôsobí na Londýnskej univerzite a zaoberá sa výskumom nacionalizmu, politickej demografie a demografie náboženstiev. Jeho rozsiahla kniha "Whiteshift" analyzuje zložité reakcie na demografické zmeny v západných spoločnostiach.

Whiteshift: Kľúčové koncepty a argumenty Erica Kaufmanna

Podľa Kaufmanna sú politické postoje hlboko prepojené so socio-psychologickým profilom jednotlivca, ktorý ovplyvňuje, ako vníma a reaguje na spoločenské a politické problémy. Výskumy dokonca naznačujú, že politické postoje sú z tretiny až z polovice dedičné, čo poukazuje na genetický vplyv na politické názory. Osobnostný profil človeka je podľa výskumov dedičný na úrovni 40 %.

Napríklad, hodnotoví konzervatívci a autoritári výrazne podporovali Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA v roku 2016. Naopak, voliči, pre ktorých je dôležitá zmena a etnická rôznorodosť, podporovali Hillary Clintonovú alebo Bernieho Sandersa. Táto polarizácia odráža rozdielne osobnostné profily a hodnotové orientácie voličov.

Kaufmann tiež poukazuje na to, že výška vzdelania negatívne koreluje s podporou pravicového populizmu. Nie je to preto, že by vysoké školy robili zo študentov hodnotových liberálov, ale skôr preto, že liberálnejšie orientovaní ľudia sa vo väčšej miere hlásia na vysoké školy.

Demografické zmeny a nárast pravicového populizmu

Kaufmann tvrdí, že demografické, kultúrne a etnické zmeny sú v pozadí nárastu pravicového populizmu. Preto došlo k zmohutneniu politických strán tohto typu po migračnej kríze v roku 2015 výrazne viac ako po ekonomickej kríze v rokoch 2008 až 2009. Takmer univerzálne na Západe platí, že nárast podielu v cudzine narodených obyvateľov, resp. cudzincov v celkovej populácii krajiny vedie k väčším obávam z imigrácie a k nárastu voličskej podpory pre pravicových populistov. Takisto dochádza aspoň v niektorých krajinách k väčšej identifikácii bielych s vlastnou skupinovou identitou. V USA došlo od 90. rokov k zdvojnásobeniu počtu belochov, ktorým záleží na bielej identite.

Dôležitosť osobnostných typov sa prejavuje aj v tom, že ich význam pre politické postoje nemusí oslabiť ani skúsenosť s integrovanými imigrantmi. Kaufmannova analýza britských dát z roku 2011 nepotvrdila hypotézu, podľa ktorej by boli bieli Briti žijúci v štvrtiach s lepšie integrovanými menšinami tolerantnejší k imigrácii alebo menej náchylní podporovať britskú stranu UKIP, ktorá presadzovala obmedzenie imigrácie.

Napriek uvedenému však stále platí, že pravicoví populisti síce rastú, ale k moci sa zväčša nedostávajú a ak už áno, tak len ako slabší koaličný partner. Je to spôsobené tým, že stále ich nevolia všetci ľudia, ktorí silne odmietajú imigráciu. Podľa Kaufmanna je hlavným dôvodom pretrvávajúce antirasistické tabu, ktoré niektoré postoje vytesňuje mimo akceptabilného spoločenského diskurzu. Zároveň však platí, že čím viac ľudí pravicových populistov volí, tým viac sa toto tabu oslabuje a získavajú legitimitu aj v očiach niektorých ich nevoličov, resp. potenciálnych budúcich voličov.

Antirasistické tabu a ľavicový modernizmus

Podľa Kaufmanna v každej spoločnosti existujú nejaké tabu, teda veci, o ktorých sa „v slušnej spoločnosti“ nehovorí, alebo názory, ktoré „dobrý človek“ nemôže zastávať. Dnes na Západe však podľa autora chráni primárne liberálne hodnoty, najmä tie súvisiace s rasou. Obsah tabu podľa Kaufmanna pripomína cibuľu: prvá šupka sa týka multikulturalizmu, druhá imigrácie, ďalšia islamu a v strede je otázka bielej a kresťanskej identity, ako aj bieleho nacionalizmu. Práve podľa toho, ako nastavené je tabu v jednotlivých krajinách, možno úspešne predpokladať, či sa v politike etablovali pravicoví populisti, resp. aké témy otvárajú oni, prípadne nimi „inšpirované“ iné strany politického spektra.

Politický smer zosobňujúci potlačenie Kaufmann označuje ako ľavicový modernizmus, ktorý v sebe snúbi modernistický antitradicionalizmus s kultúrnym rovnostárstvom. V knihe sú uvedené mnohé údaje o tom, ako ľavicoví liberáli získali od 60. rokov dominanciu v akademických inštitúciách (najmä humanitných a spoločenskovedných) v USA a Veľkej Británii a ako začalo stúpať používanie slov ako rasistický, sexistický, homofóbia či slovného spojenia „politická korektnosť“. Paradoxom, ktorý prináša dominancia ľavicového modernizmu, je, že dnes v USA mladšia generácia menej podporuje slobodu prejavu, ktorý považujú za urážlivý, ako dnešní štyridsiatnici.

Kaufmann kritizuje aj postoj ľavicových modernistov k multikulturalizmu. Podľa neho v skutočnosti presadzujú asymetrický multikulturalizmus, v rámci ktorého si majú menšiny zachovať svoje skupinové identity, ale príslušníci bielej väčšiny sa majú zmeniť na kozmopolitov. Menšinové etniká sú pritom oslavované, ale väčšina je často hanená použitím konceptov ako biela vina či biele privilégium. Tieto koncepty Kaufmann odmieta z liberálnych pozícií.

S multikulturalizmom súvisí aj otázka nerovností medzi rasami v rámci jednej populácie. Ľavicoví modernisti podľa Kaufmanna predpokladajú, že etnicko-demografické zmeny prinesú viac medzirasovej rovnosti. Nárast podielu menšín medzi obyvateľstvom tak má oslabiť biele privilégium, ktoré vraj udržuje systém nerovnosti. Autor ukazuje na príklade príjmovej nerovnosti medzi černochmi a belochmi, že neexistuje žiaden súvis medzi touto nerovnosťou a rasovou rôznorodosťou populácie medzi jednotlivými štátmi USA. To isté platí aj pre štáty Latinskej Ameriky.

Kaufmann v knihe reflektuje tiež prax rozšíreného používania pojmov, ktoré sú nabité silnými negatívnymi emóciami, ako napríklad rasizmus. Cituje mladého černošského publicistu Colemana Hughesa, podľa ktorého progresívni liberáli reagovali na nepopierateľný úbytok naozajstného rasizmu súbežným rozširovaním jeho definície. Ako príklad možno uviesť otázku, či je beloch, ktorý požaduje obmedzenie imigrácie z etnicko-kultúrnych dôvodov, rasistom.

Toto nadužívanie či zneužívanie „nálepiek“ však plodí aj protireakciu - nemalá časť belochov v USA vykazuje tendenciu viac podporovať Trumpa alebo používanie konfederačnej vlajky, ak sú tieto označené za rasistické. Podľa Kaufmanna si tak ľavičiari nadužívaním pojmu „rasizmus“ dali vlastný gól. Kaufmannov recept je tu veľmi jednoduchý, stavia sa za slobodu slova a odmieta nálepkovanie: „Zlé argumenty by mali byť vyvrátené tak, že sa poukáže na ich zlé následky pre ľudí a spoločnosť. Snahy odrovnať ich tak, že budú označené za ‚nenávisť‘ bez toho, že sa nimi bude niekto zaoberať, im pridajú na prijateľnosti a zúžia tak priestor pre uvažovanie a slobodu.“

Biele vyhýbanie sa a segregácia

Táto reakcia nemá politický rozmer a môže prebiehať súbežne s predchádzajúcimi dvoma. Ide tu o belochov, ktorí na etnickú zmenu v ich štvrti, škole, kde chodia ich deti, alebo v komunite, ktorej sú súčasťou, reagujú tak, že odídu: presťahujú sa alebo zmenia školu či komunitu. Je to reálny a rozšírený fenomén. Možno uviesť príklad z Londýna, kde jediná etnická skupina, ktorá sa v prvom desaťročí tohto storočia stala viac segregovanou, sú bieli Briti.

Občas sa hovorí o fenoméne nazvanom biely útek (white flight), ktorý opisuje odchod belochov zo štvrtí, ktoré začali byť rasovo alebo etnicky viac rôznorodé. Podľa Kaufmanna je však výraznejšie tzv. biele vyhýbanie sa (white avoidance). Z prieskumov vyplýva, že belosi rôznorodej politickej orientácie sa sťahujú veľmi podobne, dokonca bieli liberáli sa sťahujú v takýchto situáciách o niečo viac ako bieli konzervatívci. Nie je to však nutne znakom „pokrytectva“ liberálov, ale skôr dôsledok toho, že sťahujúci sa sú všeobecne viac liberálni a vzdelanejší ako tí, ktorí ostávajú. Zároveň platí, že s veľkou etnickou rôznorodosťou klesá reprezentatívnosť spoločenských sietí belochov žijúcich v takýchto komunitách. V okrskoch v Británii, v ktorých je podiel bielych iba 30 %, majú tamojší belosi medzi priateľmi v priemere až 68 % bielych. A to platí aj pre mladých ľudí.

Etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. Faktická segregácia sa v ešte väčšej miere ako bývania týka škôl. Mnohí belosi posielajú svoje deti namiesto štátnych škôl do náboženských alebo súkromných škôl, prípadne do vzdialenejších štátnych škôl, ktoré majú vyšší podiel bielych žiakov. Podľa Kaufmanna však ich motivácia nie je negatívna (ustráchaní belosi utekajúci zo škôl s väčším podielom menšín), ale pozitívna, keďže ich má motivovať väčšie zastúpenie príslušníkov ich vlastnej skupiny a túžba po komunite a spoločenskej kohézii.

Prinajmenšom v Británii totiž platí, že belosi majú najsilnejší zmysel pre komunitu, v ktorej žijú, pokiaľ v nej majú zároveň silnú väčšinu. Ak ich podiel na tamojšom obyvateľstve klesá, klesá aj význam komunity pre vlastnú identitu belochov. Mnohé štúdie tiež opakovane dokázali, že etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. A zníženie dôvery nie je iba voči príslušníkom menšín, ale aj voči vlastnej skupine. Na druhej strane, štúdie, ktoré skúmali vzťah diverzity a spoločenskej dôvery na celoštátnej úrovni, nevyznievajú tak jednoznačne, i keď existujú indície, že v Európe spôsobuje nárast etnickej rôznorodosti mierny pokles v podpore pre sociálny štát.

Adaptácia a zmiešaná identita

Nie všetci belosi sa však etnickej zmene vyhýbajú. Platí síce, že etnická zmena v konkrétnej oblasti zintenzívňuje odpor a podporu pravicových populistov, avšak keď sa situácia časom stabilizuje, miestni bieli si „zvyknú“ na menšiny, dochádza k čiastočnému (hoci nie veľmi výraznému) poklesu opozície voči imigrácii, ako aj podpory pre pravicovo-populistické strany.

Medzirasové manželstvá alebo obdobné vzťahy sú na vzostupe na celom Západe. Zmiešané páry tvoria 17 % vzťahov v USA, asi 4 % v Británii a 5 % v Kanade. Zároveň platí, že deti z medzirasových manželstiev, v ktorých je jedným z rodičov beloch, si vo veľkej miere vyberajú partnerov spomedzi belochov, napríklad v roku 2001 malo až 78 % ľudí so zmiešaným karibsko-bielym pôvodom za životného partnera belocha.

Zmiešané manželstvá a sekularizácia pri menšinách (najmä moslimoch) sa vzájomne ovplyvňujú. Samozrejme, nie všetky menšiny majú rovnakú mieru exogamie. Častým dôvodom je odlišné náboženstvo, ktorého predpisy predpokladajú manželstvá len medzi súvercami.

Pojem rasa a jej charakteristiky

Ľudia sa líšia biologickými znakmi (farba pleti, tvar očí a nosa, tvar lebky, typ vlasov...). Rasa je skupina ľudí, ktorých spájajú podobnosti vzhľadu (farba pleti, oči, nos, vlasy...). Na Zemi máme 3 veľké rasové skupiny:

• Europoidná - biela - 43% = Európa, S. Amerika, S. Afrika, JZ., J. a S. Ázia, Austrália
• Mongoloidná - žltá (červená) - 19% = V. a JV. Ázia, S. Amerika, J. Amerika
• Negroidná - čierna = Afrika, Nová Guinea, Austrália (domorodci)

Biblia učí, že Boh schvaľuje manželstvo muža a ženy rôznych rás, pretože všetky rasy považuje za rovnocenné. V Biblii čítame: „Boh nerobí rozdiel medzi ľuďmi, ale... Všetci ľudia sú potomkami prvého muža Adama a jeho manželky Evy, ktorú Biblia nazýva „matkou všetkých živých“. (1. Mojžišova 3:20) Ako sa píše v Biblii, Boh „vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ“. (Skutky 17:26) Teda všetci ľudia bez ohľadu na rasu tvoria jednu rodinu. Hoci rasovo zmiešané manželstvo je z Božieho hľadiska úplne v poriadku, nie všetci ľudia to vnímajú rovnako.

Nepoznáme žiadne rasové znaky, ktoré by boli typické iba pre príslušníkov jednej rasy. Všetky znaky, ktoré považujeme za rasové, majú súvislú variabilitu: každý znak sa u človeka vyskytuje od najslabšieho po najsilnejší prejav. Táto skupina odborníkov uznáva správnosť argumentov, tvrdí však, že pre každú rasu je typická istá kombinácia časti variačnej šírky každého znaku považovaného za znak rasový. Ako podporný argument použijeme aj skutočnosť, že každý človek rozozná príslušníkov rôznych ľudských rás. Ľudská rasa je skupina ľudí, ktorí majú isté telesné znaky a tieto znaky vznikli v historickom vývoji a dedične sa prenášajú na potomkov, či už ako celok (skupina), alebo jednotlivo. Vznikli v období sapientácie, v čase vývoja pračloveka na predvekého človeka, teda asi pred 100 000 rokmi. Vieme, že ľudstvo, všetky jeho rasy, tvoria jediný druh Homo sapiens. Podľa niektorých interpretácií bol Sem praotcom žltej rasy, Chan bol praotcom čiernej rasy a Jafet bol praotcom bielej rasy.

Charakteristiky hlavných rasových skupín

1. Mongoloidná rasa: Pomerne kompaktná skupina. Územčistá telesná stavba, menšia výška tela, kratšie končatiny, tvár široká a plochá (málo predo-zadne profilovaná), očná štrbina úzka, zväčša mandľovitého tvaru, mongolská krycia riasa na hornom viečku oka. Vlasy sú rovné a tvrdé, veľmi tmavo pigmentované, rovnako ako oči. Telesné ochlpenie je slabo vytvorené. Farba kože je žlto-hnedá. Príslušníci žlto-hnedej rasy: Eskymáci, Sibírci, Laponci, Číňania, Mongoli, Japonci (najsvetlejšia pokožka), Indiáni, Austrálski domorodci (neisté zaradenie), Melanézania.
2. Europoidná rasa: Väčšinou štíhlejšia postava, dlhšie nohy, vlasy mäkké, jemné, vlnité. Dosť silné telesné ochlpenie. Farba očí, vlasov a pokožky rôzna (jasná až tmavá). Príslušníci bielej rasy: Ainovia (výrazné telesné ochlpenie), Baltici, Arménci, Dinárci, Mediteránci, Nordici, Alpínci, Indovia, Arabi, Etiópania.
3. Negroidná rasa: Je to najmenej jednotná ľudská rasa. Majú veľmi tmavo pigmentované oči, vlasy a pokožku, mäsité pery, vlasy majú kučeravé až veľmi kučeravé. V tejto rase nachádzame najvyšších ľudí (Nilotidi, Masajovia) aj najnižších ľudí (napr. Pygmeovia). Príslušníci čiernej rasy: Sudanidi, Bantuidi, Nilotidi, Negrili (trpasličia skupina), Negriti (trpasličia skupina), Dravidovia, Veddovia.

Ďalšie rozdiely medzi rasami:

• Pigmentácia pokožky, vlasov, očnej dúhovky.
• Morfológia očnej štrbiny, hlavne horného viečka ("šikmé oči", mongolská riasa, bez krycej riasy /"dinarské oko"/, vretenovité oko /u nás/, mandľovité oko /stredomorie/).
• Tvar nosa: veľkosť, šírka, výška, zakrivenie.
• Tvar a výraznosť úst, pier.
• Tvar prsníkov.
• Nadočnicové valy sú u ľudoopov, austrálskych domorodcov a belochov, najslabšie sú u černochov.
• Pery: chýbajú u ľudoopov, najvýraznejšie sú u černochov.
• Silné ochlpenie tela: ľudoopi, Austrálčania, belosi - černosi majú málo.

Kultúrne a telesné modifikácie

Najstaršou formou zdobenia tela, ktorá pretrvala do súčasnosti, je maľovanie. Pravda, maľovanie nemuselo mať pôvodne dôvody estetické, ale napr. zvýšenie strašenia nepriateľa (bojové pomaľovanie), resp. identifikácie členov vlastnej skupiny. Tetovanie, pri ktorom sa do pokožky mechanicky vpravovali rôzne pigmenty, je ďalšou formou. Rovnako aj zmeny tvaru častí tela počas ich vývinu, napr. zmeny tvaru zrelých častí tela.

Trpasličie skupiny

V Afrike, Ázii, Južnej Amerike (zbytky) a v Melanézii žijú skupiny veľmi malých ľudí, ktorí ako prírodné skupiny ľudí žijú na úrovni doby kamennej. Netvoria jednotnú skupinu. Pri vysvetľovaní dôvodov, prečo sú trpasličí, nachádzame pokusy vysvetliť ich malú telesnú výšku endokrinnou poruchou, ktorá sa však zatiaľ nedokázala. Trpasličie skupiny považujeme za dolný okraj variačnej šírky tela druhu Homo sapiens, ktorá nie je podmienená patologickým stavom. Žijú vo vnútrozemí Afriky, v Kongu, pri rieke Ituri. Sú to najmenší ľudia na svete: priemerná výška tela mužov je 142,7 cm, priemerná výška tela žien je 136,0 cm. Rozdeľujú sa na rôzne kmene (Bambuti, Akka, Batwa,...). Pre ich stavbu tela je charakteristické: dlhý trup a krátke končatiny, veľká hlava (až 1600 ccm), hojné telesné ochlpenie.

Rasizmus a jeho odmietanie

Rasizmus je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás. Spočiatku, vo vedeckých pokusoch o vysvetlenie vzniku ľudských rás, nachádzame pokusy telesné a ostatné rozdiely medzi rasami pripísať rôznym podmienkam, v ktorých jednotlivé rasy žili. Po viacerých predchodcoch zakladateľom rasizmu sa stal J. A. C. Gobineau, ktorý v štvorzväzkovom diele "Štúdia o nerovnosti ľudských rás" dokazuje, že nemožno telesné charakteristiky a kultúrne znaky (napr. rozumové schopnosti), ktorými sa jednotlivé rasy líšia medzi sebou, vysvetľovať len podmienkami prostredia, že príčiny týchto rozdielov treba hľadať "hlbšie". Podľa neho sa každá civilizácia udrží len dovtedy, kým sa jej podarí vyhnúť sa miešaniu s "menejcennými rasami". Samozrejme, za najvyššiu rasu považoval rasu bielu (árijskú).

Dôvody xenofóbie (strachu z neznámeho) sú často prepojené s hospodárskymi dôvodmi, ako je snaha ovládnuť slabšieho či kolonializmus.

Mýty a fakty o inteligencii a kriminalite

Často sa diskutuje o tom, že príslušníci čiernej rasy v USA majú IQ o 15 až 20 bodov nižšie ako belosi. Skutočnosť, dokázaná konkrétnymi výskumami, však neposkytuje jednoznačný záver, že čierni sú menej inteligentní. Je dôležité zvážiť viaceré faktory:

• Schopnosti merané inteligenčnými testami nie sú totožné s vrodenými vlohami.
• Výsledky testov závisia aj od školského vzdelania.
• Dedivosť IQ je pravdepodobne podstatne nižšia ako 80%.
• Rovnaké sociálno-ekonomické prostredie ešte neznamená rovnaké životné okolnosti.
• Pre rozvoj dieťaťa má veľký význam vzťah s rodičmi (do 6 rokov).
• Matka významnejšou mierou vplýva na IQ detí ako otec.
• Testy sú často robené na belošskej populácii.

Často sa poukazuje na to, že medzirasoví miešanci sú delikventi. Skutočne je vo väzniciach veľa miešancov, ktorí už pri sobáši s partnerom inej rasy boli vydedení z oboch rodičovských prostredí, dostali sa na perifériu spoločnosti a potom medzi zločincov. Medzi miešancami však nachádzame aj vynikajúce postavy, ako sú Puškin alebo Alexandre Dumas.

tags: #zmiesane #rasy #pomocka