Film „Zakázané uvoľnenie“, ktorého scenáristom je Petr Kolečko, vyvolal rôznorodé reakcie, od nadšenia až po sklamanie. Cieľom tohto článku je analyzovať film z rôznych uhlov pohľadu, zohľadniť kritické názory, poukázať na jeho silné a slabé stránky a zasadiť ho do kontextu tvorby Petra Kolečka a režiséra Jana Hřebejka.
Petr Kolečko je český dramatik, úspešný bavič televíznych aj divadelných divákov. Hru „Zakázané uvoľnenie“ z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. V „Zakázanom uvoľnení“ Petr Kolečko znovu prepojil oblasti, ktoré ho zaujímajú - šport a milostné vzťahy. V tomto prípade spojenie hokeja a únosu nevesty na prvý pohľad vyzerá nezlučiteľne. Kolečko sa v hre situačným humorom priblížil asi najviac svojim televíznym scenárom. Autor má veľmi dobré „ucho“ na syntax a slovnú zásobu súčasnej všeobecnej češtiny, takže sa to nielen dobre počúva, ale pôsobí to veľmi reálne (hoci niektorým puritánom môže vadiť ľudový slovník postáv a používanie neslušných slov). Žáner hry je možné definovať ako súčasnú situačnú frašku a autor tu premyslene (či intuitívne?) využíva všetky známe klišé, bez toho, aby to výslednému tvaru ublížilo. Navyše, aj keď má hra komediálny rámec, veľmi dobre pomenúva horkosti súžitia, osamelosť, existenciálne i existenčné problémy a fatálne náhody, ktoré ovplyvňujú náš osud.
Film „Zakázané uvoľnenie“ (2014)
„Zakázané uvoľnenie“ je český film režiséra Jana Hřebejka z roku 2014. Rozpráva o svadbe a dej sa odohráva v krčme počas hokejového zápasu českej reprezentácie proti slovenskej, kam je počas svadby unesená nevesta. Bol sfilmovaný podľa rovnomennej divadelnej hry „Zakázané uvoľnenie“, ktorá mala premiéru 15. novembra 2012. Film sa natáčal v júli 2013 v Bohumíne, kde ako filmová krčma Lapačka poslúžil bohumínsky klub Bublina. Ústrednú rovnomennú pieseň filmu naspieval Michal Hrůza a je tiež jedným zo singlov jeho nového albumu „Den“.
Zápletka a obsadenie
Film „Zakázané uvoľnenie“ je o únose nevesty, ktorý sa dosť nepodaril, o dôležitom hokejovom zápase a koktejle, ktorý si dievčatá nalejú, až keď je ten správny čas. Jedného daždivého večera, keď sa zhodou okolností odohráva semifinále majstrovstiev sveta v hokeji, sa v jednej zapadnutej krčme, ktorej majiteľkou je rozvedená žena hokejistu, zjaví unesená nevesta v záplave krajok až po zem spoločne so svedkyňou a vyčkávajú na príchod ženícha. Ten ale nejde a nejde. Pochopiteľne, že medzitým sa trojica žien „upraví“ diabolskými koktailmi pod názvom „Zakázané uvoľnenie“, čo má za následok to, že vyjdú najavo mnohé skutočnosti, ktoré mali zostať navždy skryté. V hlavných úlohách sa objavia Jana Stryková, Hana Vagnerová, Zuzana Stávna a Ondřej Sokol.
Dĺžka podujatia je 77 minút, rok výroby 2014, dátum lokálnej premiéry 24. júl 2014.
Tvorivý tím:
- Námět: Petr Kolečko (rovnomenná divadelná hra)
- Scenár: Petr Kolečko
- Réžia: Jan Hřebejk
- Hudba: Ivan Acher, Lenka Dusilová
- Kamera: Martin Žiaran
- Kostýmy: Tereza Dvořáková
- Strih: Vladimír Barák
- Zvuk: Matěj Matuška
- Architekt: Jan Pjena Novotný
- Produkcia: Daniel Strejc, Vojtěch Frič
Reakcie na film
Mnohí diváci vyjadrili sklamanie nad scenárom, najmä tí, ktorí očakávali kvalitu známu z Kolečkových predchádzajúcich diel ako „Okresní přebor“ a „Čtvrtá hvězda“. Scenár bol označený za absurdný a trápny, pričom dialógy boli kritizované za ich slabosť a neprirodzenosť. Niektorí diváci mali pocit, že ide o „paskvil“, ktorý neponúka nič normálnemu divákovi. Film bol kritizovaný za nedostatok vtipu a za zobrazenie ženských postáv ako otravných a nesympatických. Niektorí diváci vnímali Hřebejkovu snahu o humor na úkor žien ako prekážajúcu a prehnanú. Príbeh bol označený za „priblblý“.
„Zakázané uvoľnenie“ je vnímané ako jeden z najslabších filmov Jana Hřebejka, na čom má podiel práve scenár Petra Kolečka. Niektorí kritici Hřebejkovi vyčítajú, že natočil „77 minútovú jebnutú picovinu pre dementov“. Kritici vyčítali filmu prehnanú snahu o psychologizáciu, ktorá sa nehodila ku grotesknému naznačeniu postáv.
Snaha o drámu a emócie
Napriek kritike scenára a humoru niektorí diváci ocenili snahu herečiek strhnúť príbeh emóciami do drámy. Príkladom je scéna s priznaním neverníčky, že je lesbou, ktorá bola vnímaná ako jeden z mála silnejších momentov filmu. Napriek snahe, film ako celok pôsobil rozťahane a nudne.
Film sa snaží o modernú konverzáciu, ktorá je v súčasnosti populárna, ale dialógy sú v tomto prípade považované za slabé a nedosahujú požadovanú úroveň. Na to, aby konverzácia fungovala, sú potrebné kvalitnejšie dialógy, ktoré by boli úderné, zrozumiteľné a obsahovali metafory a paralely so súčasnosťou. Medzi málo pozitívnych momentov filmu patrí vtip s mŕtvym jeleňom, ktorý však bol podľa niektorých divákov príliš rozvíjaný.
Divadelná inscenácia „Zakázané uvoľnenie“
Divadlo Astorka Korzo '90 v Bratislave siahlo po tomto texte ako prvé na Slovensku. Premiéra sa uskutočnila 3. marca 2015. Hra „Zakázané uvoľnenie“ z roku 2012 bola napísaná ako hodinovka pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. To, čo sa z hry dozvieme, zhrnuli do upútavky k českému filmu, ktorý na báze Kolečkovho textu vznikol.
Charakteristika postáv a dialógov
Kolečko svoje tri postavy charakterizoval nahrubo podľa základných ženských typov - manželka, milenka a niečo medzi tým s prvkami herečky. Na vykreslenie charakterov týchto žien autor využil aj niekoľko monologických výstupov, ktoré majú dodať divákovi aj informácie, ktoré by sme z interakcie trojice žien pri bare dostávali len veľmi neprirodzeným spôsobom. Príhovory protagonistiek k divákom sú podobne štandardné ako dialógy, do úst mladomanželky, ktorá je hrdá na svoju morálnosť a normálnosť, autor nevkladá nič priveľmi šokujúce: „Ja si nemyslím, že všetky herečky, speváčky a podobná háveď sú kurvy. Určite sú medzi nimi aj milé baby. Ale napríklad, keď si dnes pozriete hocijaký hudobný klip, tak tam už vôbec nejde o spev. Váľajú sa v blate v tangáčoch a podprde… Hlavne černošky… jednoducho, tá kultúra sa predáva s prepáčením cez buchtu, no… A takéto baby reprezentujú naše ženstvo vo svete?
Čisto ženské obsadenie evokuje skôr zaradenie niekde medzi seriálmi Sex v meste a Zúfalé manželky. Otvorenosť v pomenovávaní rôznych sexuálnych skúseností je však v tomto prípade tak trochu na povrchu. K problematike intímnych vzťahov bol najbližšie výstup Ivety: „Nie som veľmi dobrá v posteli. Mýtus o sexuálne zdatných východniarkach (v českom origináli ide o Slovenky ako také) je len jednou z mnohých priveľmi všeobecných právd o živote, ktoré padnú. Pochopenie komplexnosti života je na úrovni komentáru barmanky: „Ženích súhlasil s dátumom svadby, ktorý koliduje so semifinále hokeja proti Čechom? Hra sa pohráva aj na inom mieste s motívom homosexuality, nejde však o žiadne búranie predsudkov, skôr pohrávanie sa, ktoré do istej miery klišé potvrdzuje, či prinajmenšom na nich parazituje. Keď svedkyňa Iveta predstiera neveste Kláre, že je lesba, Klára jej na to odpovie: „Nevyzeráš ako lesba. Povedala si to, aby si si zachránila krk. A vôbec. Kolečkov humor má však aj zemitejšie podoby: „Chcem len povedať, že tam nebude navždy… tá guľa…“ - hovorí Klára Ivete o smútku za milencom.
Réžia Aleny Lelkovej a herecké výkony
V kontexte slovenskej divadelnej scény je zaujímavé spomenúť režisérku a dramaturgičku Alenu Lelkovú. Lelková je predstaviteľkou strednej generácie slovenských režisérov. Počas štúdia zaujala inscenáciou „Jurgova Hana“, ktorá získala ocenenie na festivale Nová dráma/New Drama 2007. Lelková sa zameriava na detailnú prácu s hercami, inšpiruje sa ich osobnosťou a vytvára inscenácie s iróniou a humorom. Jej scénografie sú striedme a ponúkajú priestor hereckému prejavu. Lelková sa venuje aj dramaturgii pre iných režisérov, ako napríklad Petra Fornayová a Anna Petrželková.
Režisérka Alena Lelková sa s textom zžila už pri jeho sviežom preklade, s herečkami pracovala s inteligenciou, a tak ponúkli viac ako hereckú šaržu. Cenné bolo, že tajomstvá ich postáv dokázali účinne skrývať, až kým neprišiel čas na ich prezradenie. To, čo môže byť na inscenovaní podobnej hry zaujímavé, sú predovšetkým herecké výkony.
Herečky a ich postavy:
- Zuzana Porubjaková (nevesta Klára): Prekonala strojenosť, do ktorej ju v niektorých komediálnych produkciách tlačia. Z nevesty Kláry neurobila obmedzenú, povrchnú ženu, ale človeka, ktorý vie prijať aj isté kompromisy. Každý si už môže doplniť, či v mene svojej lásky, usporiadaného života, ekonomického zabezpečenia, detí alebo všetkého dokopy.
- Zuzana Konečná (barmanka Vladana): S barmankou dedinskej krčmy Vladanou, ktorá sa neúspešne pokúša stať sa herečkou, sa v jej podaní dokážeme veľmi ľahko stotožniť.
- Rebeka Poláková (svedkyňa Iveta): Si „vytiahla“ postavu „tichej nebezpečnej mrchy“ Ivety, ktorá spí so ženíchom. Slovenskí inscenátori jej dodali nie veľmi systémovo východniarsky prízvuk, prejaví sa predovšetkým v jej monológu. Táto postava mohla ľahko dopadnúť ako klišé, Poláková však išla proti povrchnosti textu a postavu pretvorila vlastnou citovou inteligenciou. Nesúlad medzi jej interpretáciou a banálnejším textom sa ukazuje najmarkantnejšie pri replikách, pri ktorých opisuje, ako balí manažérov na sladký východniarsky prízvuk „Ja viem, som hrozná sviňa. Aj sa strašne snažím, aby som nebola, lenže ono to nejako nejde…“ Táto pasáž bola asi jediná, ktorú nevedela Poláková zahrať, jednoducho preto, že vypadávala z komplexnejšie chápanej Ivety.
Scénografia a kostýmy
Scénografka Dorota Cigánková vytvorila do tejto inscenácie realistickú scénu naznačujúcu bežný bar, funkčne ju však zasadila do limitovaného priestoru astorkárskeho štúdia. Kostýmy vychádzajú z bežnej civilnej konvencie, ale posúvajú ju divadelne až do vtipného extrému. Oblečenie nevesty aj svedkyne spočiatku pôsobilo tak, že by na reálnej svadbe celkom zapadlo. Dievčatá však neskôr dostali nielen hokejové dresy, ale aj chrániče či hokejky na zvýšenie komického efektu. Cigánková zvolila modro-červeno-bielu farebnosť kostýmov.
Scéna s roztlieskavačkami, súboje herečiek na spôsob ženských zápasov v blate, či karaoke spievané v opitosti patria medzi prvoplánovejšie momenty inscenácie, treba sa však priznať, že divadelne fungujú, zvlášť v momentoch, ku ktorým sa tvorcovia stavajú s nadhľadom. „Nebudem tu ožratá vyrevúvať nejakú clivú kravinu o láske,“ povie Klára, aby vzápätí zúfalému karaoke prepadla. Tým najväčším klišé by bolo povedať, že Lelková urobila zábavnú produkciu, ktorá neuráža divácky vkus.