Pre mnohých kresťanov je hudba neoddeliteľnou súčasťou liturgie, ktorá pomáha vyjadriť vieru a spoločne sa modliť. Avšak otázka, ktoré piesne a hudobné štýly sú vhodné pre liturgické účely, je zložitá a vyvoláva mnohé diskusie. Tento článok sa zameriava na problematiku "zakázaných piesní" v liturgii, pričom zohľadňuje historické, teologické a praktické aspekty.
História a vývoj liturgickej hudby
Cirkevné dokumenty týkajúce sa hudby môžeme rozdeliť na predkoncilové, koncilové a pokoncilové.
Predkoncilové dokumenty
Jedným z prvých významných dokumentov je Tra le sollecitudini - 22. november 1903 - Instructio de musica sacra, Motu proprio pápeža Pia X. (1903-1914) o obnove cirkevnej hudby. Tento dokument, nazývaný aj zákonník cirkevnej hudby, reaguje na snahy 19. storočia, ktoré chápali cirkevnú hudbu často len podľa vzoru gregoriánskeho chorálu a palestrinovskej polyfónie.
Pápež Pius X. v tomto dokumente po prvýkrát stanovuje normy pre cirkevnú hudbu, ktoré musia spĺňať kritériá ako:
- posvätnosť
- správnosť formy
- všeobecnosť
Ideálom liturgického spevu bol gregoriánsky chorál. Dokument povoľoval organ a iné nástroje sprevádzajúce spev, no vylučoval klavír, hlučné a zábavné nástroje (napr. bubon, činely) a hudobné kapely profánneho rázu.
Divini cultus sanctitatem - 20. december 1928, apoštolská konštitúcia pápeža Pia XI. (1922-1939) o liturgii, gregoriánskom speve a cirkevnej hudbe, kritizovala nadmerné a nevhodné koncertantné použitie nástrojov. Odporúčala aktívnu účasť ľudu na gregoriánskom chorále.
Encyklika Mediator Dei - 20. november 1947 pápeža Pia XII. (1939-1958) akceptovala myšlienky liturgického hnutia. Povolila a odporúčala použitie spevu v ľudovej reči popri latinskom jazyku a pripúšťala aj súčasnú hudbu a umenie do liturgie. Vyjadrila teologický základ spoločného spevu ako vyjadrenia viery a lásky.
Vianočná encyklika Musicae sacrae disciplina - 25. december 1955 pápeža Pia XII. potvrdila tri kritériá z Motu proprio Pia X. a vyzdvihla gregoriánsky chorál. Novinkou bolo dovolenie spievať ženám v kostolných zboroch, avšak mimo oltárneho priestoru.
Inštrukcia De musica sacra et sacra liturgia - 3. september 1958 chápe liturgiu ako úkon klerikov, no pozitívne vníma liturgické hnutie aj v hudobnej oblasti, nevylučujúc možnosť účasti ľudu v liturgii.
Koncilové a pokoncilové dokumenty
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) bol prelomovým medzníkom. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium - 4. december 1963 venovala hudbe šiestu kapitolu (č. 112-121). Zdôraznila, že posvätný spev je potrebnou a integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie. Cieľom posvätnej hudby je oslava Boha a posvätenie veriacich. Konštitúcia odporúča aktívnu účasť ľudu v liturgii a podporu ľudového náboženského spevu.
V latinskej Cirkvi je tradičným hudobným nástrojom organ. Iné hudobné nástroje možno pripustiť, ak sú vhodné na posvätný cieľ, zodpovedajú dôstojnosti chrámu, podporujú duchovné budovanie veriacich a neodporujú norme práva. Texty určené na spev v liturgii musia byť v súlade s katolíckym učením a čerpať sa zo Svätého písma a liturgických prameňov.
Inštrukcia Inter oecumenici - 26. september 1964 poskytla nové liturgické smernice a zdôraznila diferenciáciu liturgických služieb.
Musicam sacram - 5. marec 1967 - Inštrukcia rady a posvätnej kongregácie obradov o hudbe v liturgii. Táto inštrukcia, vzniknutá v duchu koncilovej reformy, uvádza, že pod pojmom posvätná hudba sa rozumie gregoriánsky spev, polyfónna hudba, posvätná hudba pre organ a iné povolené nástroje, ako aj posvätný alebo liturgický spev ľudu a náboženský ľudový spev. Liturgický úkon nadobúda vznešenejšiu podobu, keď sa vykonáva so spevom a za aktívnej účasti ľudu. Zároveň hovorí, že treba podporovať aj nové formy posvätného spevu. Výchova v speve sa má vykonávať spolu s liturgickou výchovou.
V jednom a tom istom liturgickom slávení sa môžu niektoré časti spievať v inom jazyku. Hudobní skladatelia majú pozorne študovať zákony a potreby liturgie. Tie hudobné nástroje, ktoré sa podľa všeobecného úsudku a zvyku hodia len na profánnu hudbu, sa majú z celej liturgie a z pobožností úplne vylúčiť.
Kritériá pre vhodnosť liturgickej hudby
Na základe cirkevných dokumentov sú stanovené nasledujúce kritériá pre výber a používanie hudby v liturgii:
- Teologická správnosť: Text piesne by mal byť v súlade s učením Cirkvi a vyjadrovať pravdy viery. Liturgia je záležitosťou spoločenstva, a hudba preto nemá vyjadrovať subjektívny vzťah k Bohu, ale spoločný. Liturgické texty majú preferovať objektívne teologické fakty a nie subjektívne emocionálne zážitky.
- Liturgický kontext: Pieseň by mala byť vhodná pre konkrétnu časť liturgie, napr. vstup, obetovanie, prijímanie alebo záver.
- Hudobný štýl: Hudobný štýl by mal byť dôstojný a napomáhať modlitbe, nie odvádzať od nej. Je vhodné viesť účastníkov liturgie k spoznávaniu kvalitnej umeleckej tvorby, čo je vhodnejšie než využívanie ľahkých štýlov, ktoré pripomínajú komerčnú hudbu používanú v rádiách.
- Zapojenie veriacich: Pieseň by mala byť ľahko spievateľná a umožňovať aktívnu účasť veriacich. Výchova v speve sa má vykonávať spolu s liturgickou výchovou.
- Kultúrna citlivosť: Pieseň by mala byť vhodná pre kultúrne prostredie, v ktorom sa liturgia slávi.
Príklady piesní, ktoré môžu byť považované za nevhodné
Medzi piesne, ktoré môžu byť považované za nevhodné pre liturgiu, patria:
- Piesne so svetskými textami, ktoré nemajú náboženský obsah alebo oslavujú svetské hodnoty.
- Piesne s teologickými chybami, ktoré obsahujú nesprávne alebo zavádzajúce teologické tvrdenia.
- Piesne s príliš sentimentálnymi alebo emotívnymi textami, ktoré sa zameriavajú na prehnané emócie a nevedú k hlbšej modlitbe.
- Piesne s hudobnými štýlmi, ktoré sú príliš svetské alebo rušivé, používajúce populárne hudobné štýly, ktoré odvádzajú pozornosť od modlitby.
- Piesne, ktoré sú príliš zložité alebo ťažko spievateľné a znemožňujú aktívnu účasť veriacich.
Dokument tiež nedovoľuje, aby sa profánne piesne opatrovali náboženským textom a neskôr zneli pri bohoslužbách. Nejde o hudbu, ktorá bola komponovaná pre bohoslužbu, a preto nedôjde k naplneniu jednej zo základných potrebných vlastností posvätnej hudby - posvätnosti.
Nástroje v liturgii
Podľa Motu proprio Pia X. z roku 1903 bolo v kostoloch zakázané používanie "…klavíru, jakož i nástrojů hřmotných nebo rozmarných, jako bubnu, bubínku, činelů, zvonků a podobně." To znamená, že liturgická hudba má byť iná, ako svetská. Organ do liturgie patrí, pri vhodnom výbere skladieb a pri hre na "úrovni" vedia iné nástroje pekne oživiť liturgiu. Rytmické nástroje nepatria do slávenia najsvätejšej kalvárskej obety Pána Ježiša Krista.
Organ je najdôležitejším hudobným nástrojom v hudbe Rímskokatolíckej cirkvi. V obmedzenej miere sa však uplatňovala aj iná inštrumentálna hudba. Používanie gitary v kostole bolo zakázané až do 13. storočia a v Motu proprio Pia X. bol jej zákaz používania v kostole opätovne potvrdený.
Druhý vatikánsky koncil povoľuje používanie iných hudobných nástrojov, ak sú "vhodné na posvätný cieľ, zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj slúžia veriacim na povznesenie". Podobne aj inštrukcia o hudbe v liturgii (Musicam sacram) z 5. marca 1967 povoľuje používanie gitár počas svätých omší v kostoloch.
Otázka, či je gitara vhodná v kostole, alebo nie, závisí od toho, aká gitarová hudba sa hodí na mládežnícke sväté omše. Dnes je gitara vnímaná inak ako v 13. storočí. Moderná hudba sa vyvíja a nemožno ju chápať ako čosi nemenné. Mnohé piesne v mládežníckych spevníkoch sú schválené cirkvou, takže nie je dôvod ich a priori odmietať v kostoloch. Dôležité je dbať o to, aby hudba neprehlušovala spev alebo aby nespôsobovala u detí skôr roztržitosť než zveľadenie nábožnosti.
Špecifiká hudby na svätých omšiach za účasti detí a mládeže
Cirkev dbá o dobro svojich detí a ponúka rozmanité prostriedky k zapojeniu sa a k plnému prežívaniu liturgie každému jednému veriacemu, bez ohľadu na jeho pôvod či vek. Cirkevné dokumenty ponúkajú veľké množstvo podnetov a prostriedkov pre plnú účasť na posvätnej liturgii aj pre deti a mládež. Vydaná inštrukcia Hudobnej subkomisie Liturgickej komisie KBS sumarizuje dôležité zásady a ponúka usmernenie pre tých, ktorí sú zodpovední za prípravu hudobnej zložky liturgie za účasti detí a mládeže.
Ordinárium a Próprium svätej omše
Ordinárium svätej omše obsahuje časti, ktoré sú pevné, nemenné. Ide o časti: Pane, zmiluj sa, Sláva Bohu na výsostiach (v nedele - mimo pôstneho a adventného obdobia - a sviatky), Verím v Boha (v nedele a slávnosti), Svätý, Otče náš, Baránok Boží. Tieto spevy sú vlastným obradom a preto nie je možné ich texty meniť či prispôsobovať. Pre uľahčenie účasti detí na prednese chválospevu Gloria, Sanctus a Agnus Dei je možné text zjednodušiť a prispôsobiť melódii.
Próprium sú časti svätej omše, ktoré sú menlivé. Z hudobného hľadiska sem patria: vstupný spev, responzóriový žalm, spev pred evanjeliom, spev k prinášaniu obetných darov, spev k svätému prijímaniu a spev po skončení svätej omše.
Pravidlá pre jednotlivé spevy:
- Vstupný spev: Otvára slávenie liturgie a mal by vystihovať Božie slovo dňa a tému dňa.
- Spev Pane, zmiluj sa: Nasleduje po úkone kajúcnosti. Je to prosebný spev, ktorým sa celé zhromaždenie obracia k Bohu s prosbou o jeho milosrdenstvo.
- Sláva Bohu na výsostiach: Prastarý oslavný hymnus Gloria, ktorý oslavuje a vzýva Boha Otca a Baránka. Text sa nesmie zameniť s iným.
- Vyznanie viery (Verím v Boha): Cieľom je odpoveď na Božie slovo. Pre deti je vhodné použiť apoštolské vyznanie viery, ktoré je jednoduchšie.
- Spev Svätý: Je súčasťou prvej časti eucharistickej modlitby a nadväzuje na spev vďaky. Má ho spoločne spievať celé zhromaždenie s kňazom.
- Modlitba Otče náš: Cirkev predpisuje spievanie modlitby Pána z dogmatických dôvodov, aby sa pôvodné Kristove slová prednášali čo najúctivejším spôsobom. Predpísané nápevy sú jednoduché a hudobne úzko späté s textom. Nápev modlitby Pána musí byť schválený Dikastériom pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
- Spev Baránok Boží: Sprevádza lámanie chleba a môže sa opakovať viackrát.
- Spev k prinášaniu obetných darov: Sprevádza obrad prinášania a prípravy obetných darov. Téma by mala hovoriť o obeti, chlebe a víne a ich premene na Telo a Krv Pána Ježiša.
- Spev na prijímanie: Začína počas prijímania kňaza a má vyjadriť duchovnú jednotu prijímajúcich.
- Ďakovný chválospev po svätom prijímaní: Môže začať počas purifikácie alebo po jej skončení.
- Spev po skončení svätej omše: Hoci cirkevné dokumenty ho nešpecifikujú, je zvykom spievať pieseň k Panne Márii alebo k svätcovi dňa. Platí preň rovnaké kritérium ako pre ostatné spevy própria.
Posvätné ticho
Je dôležité dodržiavať posvätné ticho na vhodných miestach (úkon kajúcnosti, po čítaniach, po homílii, po svätom prijímaní), aby vonkajšia činnosť nezaberala priveľa času a deti boli schopné rozjímať.
Používanie hudobných nástrojov a reprodukovanej hudby
Na omšiach za účasti detí a mládeže sú dovolené aj iné hudobné nástroje, najmä ak ich používajú samy deti. Poslúžia na udržanie spevu alebo podporia rozjímavú sústredenosť detí. Opatrne a diskrétne možno použiť aj reprodukovanú hudbu, avšak živá hudba má vždy prednosť. Je tiež vhodné dbať o to, aby sa v liturgii určenej deťom a mládeži interpretovali aj kompozície zo stáročného pokladu cirkevnej hudby, napríklad skladby z Taizé alebo iné vhodné, jednoduché viachlasné skladby.
Sekularizácia a jej vplyv na liturgickú hudbu
Fenomén „sekularizácie“, teda tendencia prežívať život len v horizontálnom rozmere a odložiť transcendentný rozmer, sa už niekoľko desaťročí týka všetkých pokrstených. Jedným z najzávažnejších dôsledkov sekularizácie je vzdialenie sa od náboženskej praxe, spojené s odmietaním učenia Cirkvi a autority posvätných služobníkov. Joseph Ratzinger v prednáške „Teologický problém cirkevnej hudby“ kritizoval pokoncilovú snahu zjednodušiť liturgiu, aby bola predovšetkým komunitným slávením spoločnej večere, čo viedlo k vylúčeniu hudby s vyšším umeleckým štandardom. Obáva sa tiež vplyvu náboženskej hudby vychádzajúcej zo súčasného jazzu a popu.
V slovenskom liturgickom kontexte existuje živá polemika, či uprednostňovať Jednotný katolícky spevník (JKS) alebo tzv. novú tvorbu. Argumentuje sa, že JKS nemožno považovať za vrchol liturgickej hudby, no v situácii, keď dospelo k takmer „úplnému zotretiu hranice medzi posvätnou a profánnou hudbou“, ostáva „ako záruka nadpriemernej úrovne“.
Direktória pre službu a život kňazov
Aktualizovaná verzia Direktória pre službu a život kňazov, odvolávajúca sa na základné dokumenty svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI., zdôrazňuje, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná. V apoštolskej posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera.“ Identita kňaza je neoddeliteľne spojená s liturgiou a jej správnym slávením, vrátane hudobnej zložky.
