Vývin detskej kresby je fascinujúci proces, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou celkového vývoja dieťaťa. Odráža nielen rozvoj motorických schopností detí, ale predovšetkým vývoj ich kognitívneho myslenia, emocionálneho prežívania a sociálneho vnímania sveta. Tento proces prebieha v niekoľkých fázach. V psychológii a pedagogike predstavuje detská kresba nielen nástroj na sebavyjadrenie, ale aj užitočný prostriedok na pochopenie emocionálneho a sociálneho vývoja dieťaťa. Kreslenie je celostná činnosť, ktorá si od aktéra vyžaduje koordináciu rôznych systémov. Rovnako ako sa v priebehu dozrievania mení a vyvíja kognitívna, emocionálna, morálna či psychická stránka dieťaťa, rozvíja sa aj jeho kresba a výtvarný prejav.
Existuje mnoho koncepcií vývinu detskej kresby. Väčšina ich autorov sa zhoduje na tom, že u zdravých detí môžeme sledovať isté zákonitosti objavujúce sa v určitom poradí. Tieto prejavy sú zároveň odrazom detského myslenia. Vo výtvarnom prejave sa však odzrkadľuje aj úroveň motoriky, sluchovej a zrakovej percepcie, orientácie na ploche, v priestore, schopnosť plánovať a organizovať svoju prácu, manipulovať s výtvarnými materiálmi a podobne. Je preto pochopiteľné, že výtvarný prejav detí s vývinovými poruchami učenia a správania je v mnohých znakoch špecifický.
Štádiá vývinu kresby podľa rôznych autorov
Detskú výtvarnú tvorbu už preskúmalo a naďalej skúma mnoho odborníkov z oblasti výtvarného umenia, psychológie či pedagogiky. To je príčinou existencie kvanta teórií s periodizáciou a vypracovanou štruktúrou výtvarnej ontogenézy. Najčastejšie sa spomínajú modely C. Burneta, G. H. Luqueta či V. Löwenfelda. Zo súčasných autorov sa výtvarnej ontogenéze venuje napr. R. Davido. Významne sa do histórie skúmania vývinu detskej kresby zapísali aj českí autori, najmä M. Kyzour a M. Vágnerová.
Štádiá kognitívneho vývinu podľa J. Piageta a ich odraz vo výtvarnej expresii
Viacerí zo spomínaných autorov aplikovali do svojich koncepcií Piagetove štádiá kognitívneho vývinu. K pochopeniu ich pohľadu je potrebná znalosť kognitívnych teórií ale aj výtvarnej ontogenézy.
- Senzomotorické štádium (do 3 rokov): J. Piaget nazýva obdobie do troch rokov veku dieťaťa senzomotorickým štádiom. V tomto období sa vytvárajú schémy, ktoré neskôr slúžia k priestorovej orientácii. Deti experimentujú pri manipulácii s rôznymi predmetmi. Taktiež sa objavujú prvé pokusy kresieb - čmáranice.
- Predoperačné myslenie (cca do 6 rokov): Nasleduje obdobie, ktoré sa nazýva predoperačné myslenie. Toto štádium trvá približne do šiestich rokov života dieťaťa a rozvíja sa v ňom názorné myslenie. Toto myslenie so sebou tiež prináša záujem dieťaťa o skutočnú realitu, ktorý sa vo výtvarnej expresii prejavuje koncentráciou na jeden prvok a neschopnosťou pracovať s viacerými objektami.
- Obdobie konkrétnych operácií (cca do 12 rokov): Obdobie konkrétnych operácií trvá približne do dvanástich rokov veku dieťaťa. Deti sú v tomto období schopné realizovať myšlienkové operácie v konkrétnych činnostiach. V kresbe to znamená presné stvárňovanie pozorovaných objektov.
- Obdobie formálnych operácií (od cca 12 rokov do dospelosti): Obdobie formálnych operácií sa, podľa J. Piageta, rozvíja až do dospelosti. Adolescent je schopný myslieť na vyššej úrovni, je schopný dedukovať, analyzovať a syntetizovať. V kresbe už dokáže pracovať s abstrakciou.
Luquetove štádiá výtvarného realizmu
Jeden z prvých autorov, ktorý sa zaoberal výtvarnou ontogenézou, bol G. H. Luquet. J. Piaget si vybral G. H. Luquetovu koncepciu výtvarnej ontogenézy, pretože vyhovovala jeho chápaniu kognitívneho vývinu a vývinu priestorovej predstavivosti. Spomína sa najmä jeho prínos v oblasti skúmania porozumenia a stvárňovania priestoru u detí. Luquetove štádiá sú vlastne jednotlivými krokmi, ktoré v závere vrcholia štádiom vizuálneho realizmu.
- Náhodný realizmus: V podstate do ôsmich rokov dieťa kreslí to, čo o predmete vie, a až neskôr to, čo naozaj vidí. Čmáranice, ktoré sa objavujú ako prvé, nazval obdobím náhodného realizmu.
- Nepochopený realizmus: Autor hovorí aj o období tzv. nepochopeného realizmu, kedy dieťa nie je ešte schopné syntézy.
- Intelektuálny realizmus: Pri ktorom dieťa kladie dôraz na predlohu bez perspektívy.
- Zrakový realizmus: Neskôr prechádza ku zrakovému realizmu, kedy vníma skutočnú zrakovú realitu a zdokonaľuje sa v znázorňovaní priestoru a aj v práci s trojrozmernými objektami.
Burtova fáza potlačovania a umeleckého oživenia
C. Burt do svojho poňatia zahrnul tiež obdobie týkajúce sa tzv. výtvarnej krízy a nazýva ho fázou potlačovania. Nastáva v období puberty. Po tomto období však u mnohých prichádza fáza umeleckého oživenia. Výtvarný prejav dieťaťa okolo pätnásteho veku môže rozkvitať a je tiež badateľný rozdiel medzi tvorbou dievčat a chlapcov. Nie všetky deti však do obdobia oživenia dospejú.
Kyzourove fázy vývinu detskej kresby: egocentrická, objektívna a reflexívna
M. Kyzour vývin detskej kresby rozdelil do troch fáz:
- Egocentrické štádium (4-8 rokov): Prevláda názorné myslenie, ktoré je symbolické a antropomorfné.
- Objektívne štádium: Vytvára sa schopnosť konkrétnych myšlienkových operácií. Opisuje sa najmä rozvoj priestorového vnímania a jeho vplyv na výtvarné vyjadrovanie. Objektívne štádium je však aj štádiom výtvarnej krízy, ktorá súvisí s prítomnosťou kritického postoja k okoliu, k sebe a teda aj svojim vlastným výsledkom výtvarnej činnosti.
- Reflexívne štádium: Nasleduje po objektívnom štádiu a kryje sa s nástupom formálnych myšlienkových operácií. Objavujú sa v ňom abstraktné a geometrické kresby a tiež rozličné výtvarné experimenty.
Löwenfeldove obdobia výtvarnej ontogenézy
V. Löwenfeld postupoval pri vymedzení jednotlivých štádií chronologicky a výtvarnú ontogenézu rozdelil na šesť období:
- Obdobie čmáraníc (2 - 4 roky): Pre ktoré je u detí typická tvorba základov vzorov a predstáv o okolitom svete aj o sebe samom.
- Preschématické obdobie (4 - 6 rokov): V ktorom je dominantná emočná zložka.
- Schématické obdobie (6 - 8 rokov): Pre ktoré je typický rozvoj výtvarného symbolu. Zobrazovaný objekt je veľmi ľahko identifikovateľný.
- Obdobie kresbového realizmu (8 - 12 rokov, „Gang Age“): Charakteristická je snaha o prekrývanie objektov. Kresba začína naberať realistickú podobu.
- Pseudo-naturalistické obdobie (12 - 15 rokov): Obdobie výtvarného typologického vymedzovania sa. Môže dôjsť k rozčarovaniu z neschopnosti zachytiť všetko, čo by dospievajúci chcel, a preto často prichádza útlm výtvarnej činnosti.
- Obdobie rozhodovania (15 - 18 rokov): Býva niekedy návratom k výtvarnej tvorbe a oživeniu záujmu o výtvarné aktivity.
Vágnerovej fázy vývinu detskej kresby: presymbolická, symbolická a prechod k vizuálnemu realizmu
M. Vágnerová nazerá na vývin detskej kresby taktiež z kognitívneho hľadiska.
- Presymbolická fáza: Pred kresbové obdobie, hlavne obdobie čmárania, pri ktorom dieťa môže vyjadrovať pocity a vedomosti.
- Fáza symbolickej kresby: Z kresby sa postupne stáva symbol, ktorý reprezentuje nejaký objekt, hoci nenesie všetky jeho znaky. Neskôr sa okrem pomenovania pridáva aj slovný popis procesu kreslenia.
- Prechod k vizuálnemu realizmu: Po tomto období dochádza k prechodu k vizuálnemu realizmu. V tomto období dieťa zachytáva presnejšie podobu objektu aj jeho polohu v priestore. Táto premena kresby súvisí s rozvojom myslenia. Nastupuje fáza druhotnej schématizácie, kedy sa začína kresba meniť. Adolescenti majú v tomto období tendenciu ju zjednodušovať a rôzne štylizovať.
Davidovej štádiá výtvarnej ontogenézy z pohľadu hlbinnej psychológie
F. Davido pri vymedzovaní štádií výtvarnej ontogenézy vychádzala z hlbinnej psychológie.
- Štádium škvŕn: Objavuje sa do jedného roku veku dieťaťa.
- Štádium čmáraníc a čmárania: Nasleduje po štádiu škvŕn.
- Štádium hlavonožcov či univerzálnych postáv (od 3 rokov): V tomto období začína dieťa svojim kresbám dávať určitý obsah.
- Štádium vizuálneho realizmu: V ktorom dieťa začína kresliť postavy a tváre z profilu najmä to, čo v skutočnosti vidí. Až po dvanástom roku života je dieťa schopné zobraziť priestor a jeho kresby sú detailne prepracované.
Podľa autorky je detská kresba jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti. Je možné ju využívať pri testovaní kognitívnej úrovne či vedomostí a vnímania vlastného tela a jeho umiestňovania v priestore.
Faktory ovplyvňujúce výtvarnú ontogenézu
Z uvedených štádií vyplýva, že výtvarná ontogenéza závisí jednak na rozvoji kognitívnych schopností dieťaťa, ale tiež na rozvoji motoriky, senzomotorickej koordinácie a v neposlednom rade na rozvoji exekutívnych (riadiacich) funkcií. Tieto funkcie riadia kogníciu a teda umožňujú plánovanie činností, dodržiavanie jednotlivých krokov pri ich realizácii, schopnosť kontrolovať a opravovať postup, ovládať pozornosť či efektívne využívať čas a priestor. V rámci úrovne kognitívnych funkcií, je výtvarná činnosť podmienená schopnosťou chápať a používať symboly.
Kreslenie predpokladá zvládnutie grafomotorických procesov, teda dosiahnutie určitej úrovne jemnej motoriky a senzomotorickej koordinácie. Na jej úrovni sú potom závislé aj formálne znaky kresby.
Špecifiká kresby detí s vývinovými poruchami učenia a správania
Výtvarný proces si vyžaduje od dieťaťa schopnosť plánovať, kontrolovať a riadiť jednotlivé pohyby. Dôležitá je pri ňom aj koncentrácia pozornosti a kapacita pamäti, pretože umožňuje dieťaťu zapamätať si, čo chce nakresliť. Deti s vývinovými poruchami učenia a správania majú problém sa na výkon sústrediť a nedokážu riadiť jednotlivé výtvarné aktivity, čo sa prejavu v zníženej kvalite výkonu.
Deti s vývinovými poruchami učenia a správania pri kreslení často na ceruzku silno tlačia a kreslia pomerne veľké obrázky, pretože nie sú schopné dostatočne ovládať pohyb ruky.
Exekutívne funkcie detí s vývinovými poruchami učenia a správania sú narušené, najmä v oblasti kognitívneho plánovania, pracovnej pamäti, inhibície a kontroly vlastnej činnosti.
Je potrebné si všímať rozpor medzi emocionálnym a kognitívnym vývinom, čo sa môže prejaviť v neprimeraných výtvarných znakoch a symboloch vzhľadom k veku dieťaťa.
Deti s vývinovými poruchami učenia a správania tvoria špecifickú skupinu. Možno predpokladať, že nepresnosti v ich výtvarných prácach sú dôsledkom ich motorickej neobratnosti a nedostatočnej vizuomotorickej koordinácie. Tieto deti nemajú dostatočnú trpezlivosť k tomu, aby úlohu vykonali dostatočne precízne, často ju nedokončia a dokonca i prehliadnu. Spravidla konajú impulzívne, nie sú schopné plánovať, prejavujú zníženú schopnosť koordinácie jednotlivých pohybov ruky a to má za následok nižšie úroveň ich kresby.
Medzi časté znaky v kresbách detí s vývinovými poruchami učenia a správania patria:
- neprimerané prepojenia časti tela
- deformovaný obrázok
- častá perseverácia (t. j. neadekvátne umiestnenie obrázku na papieri)
- číranie, škrtanie, machule
Projektívne techniky a kresba v diagnostike
Analýza kresby získala nový rozmer s poznaním, že podobne ako aj ostatné správanie človeka, poskytuje informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V psychologickej diagnostike a psychoterapii, vrátane arteterapie, sa v posledných desaťročiach rozvíja projektívna diagnostika a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.
Projektívne techniky sú metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov, ktoré odhaľujú emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby.
Kreslenie je pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, ktorá eliminuje strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností, predovšetkým v predškolskom a mladšom školskom veku. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i postoje k druhým ľuďom.
Grafické projektívne metódy
Medzi grafické projektívne metódy patria Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
Test kresby ľudskej postavy
V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
Test kresby rodiny
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity.
Test kresby začarovanej rodiny
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová. Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí. Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy spočíva v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti.
Využitie kinetických rodinných kresieb na poradenstvo malým deťom | Pediatrické poradenstvo || Dr. Olatunji
Arteterapia ako liečba umením
Pojem arteterapia pochádza z latinčiny, pričom „art“ alebo „artis“ preložíme ako umenie. „Therapeia“ značí liečenie, ošetrovanie. Najjednoduchšia definícia arteterapie je teda liečba umením. Arteterapia sa veľmi často spája s výtvarným umením. Pre splnenie svojho cieľa využíva prostriedky, ktorými sú kresba, maľba, modelovanie, sochárstvo, grafika či tvorba masiek. J. Pogády ju vo svojej knihe o použití detskej kresby v diagnostike a liečbe charakterizuje ako: „…predovšetkým terapeutické využitie výtvarnej činnosti.“
Bez ohľadu na presné vymedzenie arteterapie, jej cieľ zostáva stále rovnaký - pomáhať tam, kde slová nemôžu alebo nedokážu pomenovať to, čo trápi dušu alebo telo človeka. Arteterapia sa úspešne využíva pri diagnostike psychických a fyzických ťažkostí a liečbe najrozličnejších ochorení, pretože: „umenie je zvláštne a krásne tým, že sa v ňom nedá klamať.“
Význam a uplatnenie arteterapie
Využitie arteterapie je naozaj široké. Táto diagnostická a terapeutická metóda dokáže analyzovať povahové rysy človeka. Podieľa sa na vnútornom obohatení človeka, jeho vzdelávaní a rozvoji. Správne aplikovanie arteterapie uvoľní stres. Pre mnohých je táto metóda vďačným relaxačným prostriedkom. Rovnako dobre sa uplatňuje pri liečbe ľudí s psychickým alebo telesným postihnutím. Pri svojej činnosti ju využívajú psychológovia, vychovávatelia, sociálni i rehabilitační pracovníci. Nesmieme zabudnúť na jej pozitívne účinky pri procese nadobúdania nových informácií. Arteterapiu využívajú odborníci pri komunikácii s deťmi v predškolskom a ranom školskom veku, pretože navodiť slovný prejav neznámeho a dieťaťa je často veľmi ťažké. Kresba či maľba dokáže vypovedať to, čo je ukryté hlboko v detskej dušičke.
Arteterapia u detí patrí medzi základné komunikačné prostriedky, je spôsobom ich sebavyjadrenia. Existujú metódy arteterapie, ktoré pomáhajú deťom s poruchami reči, sluchu, problémami v učení, ale aj zdravotnými ťažkosťami v podobe astmy. „Liečba umením“ zahŕňa prostriedky, ktoré dokážu pomôcť týraným a zneužívaným deťom alebo dospievajúcim toxikomanom. Významné uplatnenie má arteterapia v štádiu dospievania, keď sa mladý človek stretáva s problémami hľadania seba samého či odmietaním autorít.
Individuálna a skupinová arteterapia
Individuálna arteterapia znamená, že dieťa je v kontakte len s terapeutom. Najčastejšie komunikácia medzi nimi začína spontánnou kresbou. Neskôr sa vyberajú témy, ktoré súvisia s problematikou dieťaťa. U detí s poruchami správania prichádza najčastejšie na rad kresba s názvom Moja rodina.
Skupinová arteterapia ponúka priestor pre zdieľanie a vzájomnú podporu v rámci malej skupiny.
Arteterapia v praxi
Pôvodne sa arteterapia využívala v klinickej praxi. V súčasnosti sa najčastejšie výtvarné techniky využívajú na uľahčenie vyjadrovania pocitov klienta. Terapeutovi umožňujú rozpoznať niektoré osobnostné rysy klienta, ktoré by boli inak ťažko prístupné. Psychoterapeutickému procesu môže arteterapia dodať ďalší rozmer a tým ho aj výrazne obohatiť.
Arteterapia sa využíva pri práci s klientmi, ktorý sa ťažko slovne vyjadrujú, napríklad u ľudí trpiacimi psychózami, detí, dospievajúcich, mentálne postihnutých a starších ľudí. Arteterapia sa uplatňuje aj u smrteľne chorých pacientov v paliatívnej starostlivosti.
Arteterapia je vhodná ako doplnková terapia pre akýkoľvek typ psychoterapie a okrem toho, že sa pri nej objavuje nových psychoterapeutický materiál, klient objavuje aj svoje tvorivé sily a vďaka tomu si môže významne posilniť sebavedomie.
Arteterapia si našla svoje miesto aj v neuropsychológii. Neuropsychologickou arteterapiou sa nazýva arteterapia, ktorá sa využíva u ľudí s traumatickým poranením mozgu. Jej princíp je založený na tom, že ak sa na kresbe založené testy môžu využívať na určenie lokácie a charakteru poranenia, môže sa využívať kresba aj na rehabilitáciu. Preto je arteterapia užitočná pri nácviku a udržovaní motorických, senzorických a spatických funkcií.
Niektorí autori odporúčajú využívať arteterapeutické metódy v školskej praxi ako preventívnu výchovu. Zmysel vstupu arteterapie do výchovy vidia v kultivácii emocionálnej a hodnotovej sféry detského vnútorného sveta. Arteterapia by mala sprostredkovať východiská pre životné záťažové situácie.
S rastúcimi nárokmi dnešnej doby, nadobúda arteterapia význam aj ako relaxačná a stres uvoľňujúca činnosť. Ponúka únik do iného sveta, kde sa dá odpútať od denných starostí. Slúži na ventiláciu pocitov hnevu, depresie, úzkosti ale aj radosti. Arteterapia umožňuje uvoľnenie týchto pocitov a tak napomáha k ich zvládaniu a načerpaniu novej energie. Je významným prostriedkom k rozvoju vnímania a k prípadnému sebauzdraveniu.