Výučbové metódy pre žiakov s mentálnym postihnutím

Pedagogika mentálne postihnutých je vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Psychopédia (pedagogika mentálne postihnutých) je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy.

Článok sa zaoberá pedagogikou mentálne postihnutých, so zameraním na špeciálne vzdelávacie potreby a metódy, ktoré sú efektívne pri práci s touto skupinou žiakov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, od definícií až po praktické aplikácie technických a interaktívnych pomôcok v edukačnom procese.

Definície a terminológia

Pri práci s jednotlivcami s ťažkým a viacnásobným postihnutím je dôležité mať jasno v používaných termínoch a definíciách. V zahraničnej literatúre sa stretávame s rôznymi označeniami, ktoré popisujú túto skupinu osôb. V anglickej literatúre sa používa termín "profound intellectual and multiple disabilities" alebo "profound and multiple learning difficulties", ktorý označuje jednotlivcov s hlbokým mentálnym postihnutím a viac ako jedným ďalším postihnutím (zmyslovým, telesným, epilepsiou, autizmom, duševnou poruchou alebo inými zdravotnými komplikáciami). Tieto osoby majú IQ 24 alebo menej a úroveň ich kognitívnych funkcií zodpovedá senzo-motorickému štádiu vývinu. Štandardizované testy nie sú vhodné na zistenie ich intelektovej kapacity.

V nemeckej literatúre sa používajú termíny "schwere/schwerste (mehrfach) Behinderung" (ťažké/najťažšie viacnásobné postihnutie), ktoré označujú kombináciu dvoch a viacerých závažných postihnutí. Podľa Fröhlicha (2003) osoby s ťažkým postihnutím žijú v podmienkach komplexného narušenia mnohých ich schopností, vrátane kognitívnych, fyzických, emocionálnych, sociálnych a komunikačných zručností.

Charakteristika jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím

Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím majú problémy so spracovaním informácií a porozumením svetu okolo seba. Ich úroveň bdelosti, ktorá je dôležitá pre učenie a vývin, býva narušená a majú ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím. Úroveň aktivity je tiež výrazne ovplyvnená a závisí od psychomotorických možností. Často sa vyskytujú prejavy stereotypného správania, ako je dávanie rúk do úst, škriabanie rúk alebo hryzenie predmetov. Títo jednotlivci majú problémy s dosahovaním, uchopovaním, udržaním predmetov a manipuláciou s nimi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo žiadne a nie je u nich evidentná symbolická interakcia s objektmi. Vysielajú len slabé komunikačné signály, ktoré je náročné správne interpretovať. Bez ohľadu na vek títo jednotlivci žijú v zmenšenom svete a mnohé sa sústredí na priamy kontakt človeka s človekom. Je veľmi náročné dosiahnuť uspokojenie aj základných potrieb (Niehoff, 2007, Vítková, 2004).

Potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností

Napriek závažnosti a kombinácii jednotlivých druhov postihnutí a dôsledkov z toho vyplývajúcich je aj u tejto skupiny jednotlivcov potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností. Aby mohol byť tento potenciál naplnený, je nevyhnutné dať týmto jednotlivcom príležitosť na interakciu s prostredím.

Metódy používané v starostlivosti o postihnutých

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity. Základné skupiny metód sú:

1. Reedukačné metódy: Je to súhrn špecificko-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia, čiže prevýchova alebo obnovená výchova, je označenie pre také špecificko-pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie, vyrovnanie, poskytovanie náhrady. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
3. Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie, čím upravuje porušené spoločenské, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy.

Špeciálnopedagogická didaktika a vyučovacie metódy

Špeciálnopedagogická didaktika je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá zákonitosťami procesu vyučovania postihnutých, narušených jedincov a jedincov so špeciálnymi potrebami, prihliadajúc na druh a stupeň postihnutia (defektu), narušenia a špeciálnych potrieb vyučovaných jedincov a ich vek. Didaktika v jednotlivých učebných predmetoch sa označuje ako metodika.

Didaktiky možno členiť z viacerých aspektov:

• Podľa druhu a stupňa postihnutia - napr. žiakov telesne postihnutých, slabozrakých a pod.
• Podľa jednotlivých predmetov - napr. SJ, TV, ZEM, HV, CH, a pod.
• Podľa šírky ponímania predmetu alebo skupiny predmetov - napr. didaktiky elementárnej triedy, všeobecného vzdelávania predmetov, odborného výcviku a pod.

Osobitosťou didaktík predmetov špeciálnych škôl je aj to, že v rámci nich sa uplatňujú spravidla špeciálne metódy, reedukácie alebo rehabilitácie. Metódy vyučovania sú spôsoby usporiadania a realizácie vyučovacej činnosti učenia na dosiahnutie vytýčených vyučovacích cieľov.

Závisia od činiteľov:

• Od druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia vyučovaných žiakov.
• Od cieľov a obsahu ich vzdelávania.
• Od vybavenia školy i žiaka vhodnou kompenzačnou technikou a pod.

Triedenie metód pre potreby vyučovania postihnutých alebo narušených jedincov:

• Všeobecné metódy.
• Modifikované metódy - metódy používané u intaktných žiakov modifikované pre potreby postihnutých.
• Špeciálne metódy - používané len pre špeciálne školy.

Pri adaptácii týchto metód druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia vznikajú špeciálne metódy, ktoré sa opierajú o prirodzené záujmy dieťaťa, o jeho potreby, psychické a telesné možnosti a o požiadavky obsahu a rozsahu učiva.

Proces výučby sa realizuje v nasledujúcich etapách:

1. Úvodné (vstupné) práce.
2. Bezprostredné pozorovanie toho, o čom sa deti učia (napr. zber jabĺk).
3. Konkrétna expresia (vyjadrenie v rôznych formách), napr. vystrihovania.

Vo výučbe sa používa čítanie, písanie a počítanie. Koncipovanie obsahu vzdelávania vychádza z potreby poznať najbližšie prostredie, ktoré sa postupne stupňovito rozširuje. Obsah vzdelávania je rozložený nie v predmetoch, ale v témach - ročných, mesačných, týždenných, denných.

Metódy osvojovania základných komunikačných spôsobilostí

Metódy, akými sa postihnutí vedú k osvojeniu základných komunikačných spôsobilostí, t.j. rozprávaniu, písaniu, čítaniu, počítaniu:

• Britská metóda: Spočíva v globálnom odzeraní slov a viet, v napodobovaní výslovnosti (vyslovovania); v oprave chybnej artikulácie.
• Belgická metóda: Cvičenie rozprávania hrovou formou; nácvik ideo-vizuálneho čítania; globálne odzeranie cvičenie hovoridiel (dýchacie); cvičenie rečových celkov písanie slov a viet, ktoré s už predtým naučili vyslovovať.
• Materinská metóda: Vychádza z toho, aby dieťa pochopilo, „čo je to rozprávať“ (hovoriť) a aby zachytilo rytmus reči.

Podľa spôsobov sprostredkovania informácií v rámci vyučovacieho procesu u postihnutých alebo narušených detí možno uviesť toto triedenie:

1. Metóda viacnásobného opakovania informácie.
2. Metóda nadmerného zvýraznenia informácie (inštrukčnými médiami a pod.).
3. Metóda optimálneho kódovania.
4. Metóda zapojenia viacerých kanálov do prijímania informáciu.
5. Metóda spätnej väzby.
6. Metóda algoritmizácie obsahu vzdelávania.

Špeciálne metódy možno deliť aj v závislosti od foriem sprostredkovania informácií:

1. Metóda slovného sprostredkovania.
2. Metóda sprostredkovania pohybom (rúk mimikou a pod.), inštrukčnými médiami a technickými prostriedkami (elektrické zosilňovače a pod.).
3. Metóda kombinovaná (z uvedených foriem).

Dôležitou súčasťou metód sú špeciálne metodiky, ktoré môžu byť zamerané na vyučovacie predmety alebo spôsobilosti, ktoré si žiaci majú osvojiť. Ide tu o konkrétne spôsoby a postupy individuálne volené a prispôsobené druhu a stupňu postihnutia. Ide tu o ŠP metodiky u nevidiacich na osvojenie čítania a písania pomocou bodového písma; u telesne postihnutých o ŠP metodiky písania kýpťom, protézou, ústami, nohami a pod.

Charakteristika výučbových metód z hľadiska fáz vyučovacieho procesu

Vyučovacie metódy predstavujú zámerné usporiadanie obsahu vyučovania, činností učiteľa a žiaka, ktoré sa zacieľujú na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov. Zaužívalo sa triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu:

1. Motivačné metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť. Je nesprávne chápať motiváciu len ako vzbudenie či udržanie záujmu žiaka o učebnú činnosť. Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovacom procese. Motívov pôsobiacich v učebnej činnosti žiakov je viacero, a preto rozlišujeme:

• Vnútorné motívy (túžba po poznaní, zvedavosť, záujem o učivo).
• Vonkajšie motívy (učenie vyvolané vonkajšími podnetmi - učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou).

Motivačné metódy delíme na:

1. Vstupné:
   • Motivačné rozprávanie (citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť).
   • Motivačný rozhovor (učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti. Rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo).
   • Motivačná demonštrácia (učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) - napr. - moment prekvapenia (napr. na hodinu, keď sa preberá obdobie baroka, príde učiteľ v barokovom oblečení).
   • Problém ako motivácia - na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo.
2. Priebežné:
   • Motivačná výzva (učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval).
   • Aktualizácia obsahu učiva (učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami).
   • Pochvala, povzbudenie, kritika - sú významnými prvkami motivácie. Učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce. Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Súčasťou kritiky by nemal byť výsmech, irónia, ponižovanie, zahanbovanie žiaka.
   • Metóda sebahodnotenia - pomocou sebahodnotenia sa žiaci učia reálnejšie hodnotiť seba (rozvíja sa hodnotiace, kritické myslenie), sebahodnotenie ich motivuje k vyšším výkonom.

Iné aktivizujúce a motivujúce metódy, ktoré sú založené na interakcii učiteľ-žiak, prípadne na interakcii žiak-žiak:

• Skupinové vyučovanie, projektová výučba, problémové vyučovanie, tvorivé vyučovanie.

2. Expozičné metódy

Slovo expozícia znamená úvod, úvodnú časť do niečoho. Ide o úvodné oznámenie informácií o novom učive, úvodný výklad učiva. Expozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií. Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky. Vyžadujú žiakovu pozornosť. Expozičné metódy sa delia nasledovne:

A. Metódy priameho prenosu poznatkov

1. Monologické slovné metódy:
   • Rozprávanie - sa používa vtedy, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ. Je zamerané predovšetkým na predstavy, city a fantáziu.
   • Opis - používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu, napr. opis rastliny, bunky, zvieraťa, prístroja. Je spojený s pozorovaním, ukážkou daného predmetu, javu.
   • Vysvetľovanie - je najčastejšie používanou expozičnou metódou. Vysvetľovaním učiteľ objasňuje rozličné zovšeobecnenia - pojmy, poučky, pravidlá, zákony. Učiteľ sa pri vysvetľovaní opiera o doterajšie skúsenosti žiakov. Učivo vysvetľuje v logickej nadväznosti. Vysvetľovanie spestruje využívaním pomôcok. Dbá na aktivitu žiakov (žiaci môžu dopĺňať myšlienky a vety učiteľa, písať poznámky...).
   • Prednáška - metóda uplatňovaná hlavne na vysokých školách, ale aj na stredných školách. Nevýhodou prednášky je, že žiaci ostávajú pasívni. Dobrá prednáška musí mať:
     1. Motivačný úvod - cieľ, štruktúra obsahu prednášky.
     2. Samotná prednáška - informácie logicky zoradené, pútavo prednesené, aby sa udržala pozornosť poslucháčov.
     3. Záver - zhrnutie hlavných myšlienok prednášky.
2. Dialogické slovné metódy:
   • Rozhovor - je výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami. Je to metóda, ktorá aktivizuje žiakov. Učiteľ spoznáva názory, postoje žiakov a môže na ne reagovať. Výhoda tejto metódy - rozvíja slovnú zásobu žiakov, učí žiakov formulovať myšlienky, učí ich počúvať druhých, poznávať ich názory. Rozhovor môže viesť s jedným žiakom, so skupinou žiakov, s celou triedou. Rozlišujeme napr.:
     1. Sokratovský rozhovor - je to druh rozhovoru, pri ktorom učiteľ vedie žiakov k tomu, aby premýšľali nad správnosťou alebo nesprávnosťou nejakého výroku, aby sa učili argumentovať, presvedčovať, ale aj ustupovať. Žiaci sa učia diskutovať, polemizovať, ale aj navzájom sa počúvať.
     2. Heuristický rozhovor (objaviteľský) - je veľmi náročný. Pri tomto rozhovore žiaci riešia problémy, pýtajú sa, skúmajú, hľadajú, diskutujú, vymýšľajú hypotézy (predpoklady), učia sa ich dokazovať.
   • Beseda - je to dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie nejakého problému, alebo vymieňanie si skúseností na nejakú tému, napr. beseda o fajčení, beseda o niektorom spisovateľovi a pod. Vedúci besedy nemusí byť len učiteľ, môže to byť aj niektorý žiak.
   • Dramatizácia - je to metóda, ktorá sa používa najmä na 1. stupni. Môže mať charakter detskej hry, napr. hra na lekára, na rodinu. Ide v nej o názorné predvedenie príbehu, udalosti, napr. na hodine čítania, ale aj pri výučbe cudzích jazykov, pri literárnej výchove žiaci vedú dialóg podľa prečítaného textu. Má charakter priameho prenosu poznatkov, skúseností, zážitkov, pôsobí na city žiakov.
   • Hranie rolí - žiaci sa vžívajú do roly nejakých postáv a vytvárajú situácie s príbehom.

B. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

1. Pozorovanie - cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov, dejov. Napr. pozorovanie rastu fazule, pozorovanie priebehu pokusu, pozorovanie dopravnej situácie v meste. Pozorovanie sa spája aj s inými metódami ako je demonštrácia, vysvetľovanie.
2. Demonštrácia/predvádzanie - (ukážka) - Napr. demonštrácia predmetov /pomôcok (obrázok, fotografia, bábka...), pokusov, ktoré vykonáva učiteľ, pohybových a pracovných činností, výtvarných, hudobných diel... Do demonštračných metód patrí aj exkurzia do firiem. Táto metóda je spojená s vysvetľovaním.
3. Laboratórne práce, pokusy - ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky, skúsenosti. Využívajú sa vo fyzike, chémii a v prírodovedných predmetoch. Dôležitá je inštruktáž o priebehu a poučenie o bezpečnosti pri práci. Laboratórne práce sa uskutočňujú v laboratóriách, dielňach, na pozemkoch, v kabinetoch, v prírode.
4. Montážne a demontážne práce (stavebnice, lego), ktoré rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.
5. Hra ako metóda - plní významnú úlohu vo vyučovaní v prvých ročníkoch. Využíva sklon detí k hrám, pričom sa do hry vsúvajú didaktické prvky.

C. Problémové metódy

1. Problémové vyučovanie - učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektového rozvoja žiakov. Problémové metódy vedú žiakov k aktivite, tvorí sa vnútorná motivácia k riešeniu takýchto úloh, žiak sa učí organizovať postupnosť svojej práce. Učiteľ by nemal všetko vysvetľovať žiakom sám, ale mal by im dať možnosť hľadať informácie, pýtať sa, poradiť sa, aby vedeli problém vyriešiť.
2. Projektové vyučovanie - pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy, ktoré sú zamerané praktickejšie (môžu sa týkať mesta, prírody, životného prostredia). Projekty môžu byť krátkodobé (dvoj- až niekoľkohodinové), strednodobé (niekoľkodňové), dlhodobé (týždňové, mesačné, ročné).

D. Metódy samostatnej práce

Metódami samostatnej práce rozumieme individuálnu prácu žiaka. Druhy samostatnej práce:

• Práca s knihou (táto metóda rozvíja čitateľskú gramotnosť, schopnosť robiť si poznámky, zostaviť osnovu prečítaného, reprodukovať text).
• Štúdium rôznej literatúry (slovníky, encyklopédie, odborné časopisy).
• Samostatné štúdium s využitím techniky (televízia, rozhlas, počítač, CD).
• Práca v laboratóriu - žiak má zručnosti, ktoré mu umožňujú pracovať samostatne, prípadne v skupine.

Výhody samostatnej práce žiakov:

• Žiak realizuje svoje záujmy, nápady, rozvoj tvorivosti.
• Učí sa samostatnosti, zodpovednosti, schopnosti spoľahnúť sa na vlastné sily.
• Volí si vlastné tempo práce, plánuje a rozvrhuje si svoj čas a sily.
• Učiteľ sa môže individuálne venovať niektorým žiakom.

Nevýhody samostatnej práce žiakov:

• Malá alebo žiadna komunikácia a spolupráca s ostatnými žiakmi.
• Nepodporujú sa sociálne vzťahy, neuskutočňuje sa sociálne učenie.
• Chýba vonkajšia kontrola pozornosti a práce žiaka, žiak môže predstierať, že pracuje samostatne, ale ak nie je motivovaný, záujem sa môže stratiť a pozornosť oslabiť.

E. Metódy mimovoľného učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Často si neuvedomuje, že jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom a pod. žiaci napodobňujú.

3. Fixačné metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Keď sa učivo neopakuje a neupevňuje, dochádza k zabúdaniu. Zabúdanie je sprievodným znakom učenia sa. Hneď po prebratí novej učebnej látky je zabúdanie najrýchlejšie.

Proces zabúdania sa spomaľuje:

• Ak sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí učiva.
• Ak intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé (je chybou, ak učiteľ „odkladá“ opakovanie až po prebratí tematického celku).
• Ak je množstvo učiva pre žiakov primerané.
• Ak žiak učivu porozumel, ak má možnosť aplikovať učivo v rôznych zmenených situáciách a pod.

Opakovanie, upevňovanie učiva sa môže robiť:

• V škole, hneď na vyučovacej hodine po prebratí učiva.
• V škole, po určitom tematickom celku.
• V škole, na polroka, konci roka a na začiatku šk. roka.
• Doma, formou domácich úloh a domáceho učenia.

Rozdelenie fixačných metód:

1. Metódy opakovanie a precvičovania vedomostí a zručností:
   • Písomné opakovanie (test, diktát).
   • Opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce.
   • Opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry.
   • Domáce úlohy.
   • Ústne opakovanie žiakom - žiak reprodukuje učivo, učiteľ ho opravuje.
   • Metóda otázok a odpovedí (katechizmová) - učiteľ kladie otázky, žiaci odpovedajú. Učiteľ musí otázku formulovať jasne a presne. V položení otázky nesmie byť napovedaná odpoveď.
   • Opakovací rozhovor - učiteľ rozhovorom so žiakmi spevňuje ich vedomosti.
2. Metódy zdokonaľovania zručností (motorický tréning):
   • Metóda cvičenia a opakovania.
   • Športový tréning.
   • Metóda kontrastu (spočíva v tom, že porovnáva správne a nesprávne úkony, napr. držanie tela, držanie nástroja, hádzanie loptou a pod.).

4. Diagnostické a klasifikačné metódy

Diagnóza, diagnostikovať (z gréčtiny) znamená zistiť, určiť, stanoviť, pomenovať určitý stav. Slovo diagnóza, diagnostikovať v pedagogike vyjadruje zistenie, určenie, výsledkov učebnej činnosti žiakov. Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí, zručností. S diagnózou súvisí i hodnotenie. Hodnotenie je konštatovanie istého stavu slovom alebo písmom.

• Slovné hodnotenie.
• Neslovné hodnotenie (hodnotenie klasifikačným stupňom (známkou), bodmi, percentami).

Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným hodnotením. Diagnostické, hodnotiace a klasifikačné metódy:

• Ústne skúšanie.
• Písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.).
• Praktické skúšanie (pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia, v odborných profesiách - kuchár...).
• Didaktické testy.
• Výkonové skúšky (skúšky rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov alebo motorických úkonov).
• Portfólio je súbor prác žiaka za určité obdobie - písomné práce, výkresy, výrobky.

Diagnostické a klasifikačné metódy plnia viaceré významné funkcie:

1. Motivačná - správne hodnotenie podporuje záujem o ďalšie učenie.
2. Didaktická - hodnotenie poskytuje učiteľovi spätnú väzbu (kontrola jeho práce).
3. Výchovná - správne objektívne hodnotenie vedie žiaka k sebakritike.
4. Spoločenská a profesijná - správne a objektívne hodnotenie pripravuje žiaka na zaradenie sa do spoločnosti.
5. Kontrolná - výsledky hodnotenia umožňujú učiteľovi posúdiť úroveň práce žiakov.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Využitie technických prostriedkov a interaktívnych pomôcok je kľúčové pri práci s jednotlivcami s ťažkým a viacnásobným postihnutím.

Ovládače

Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s ťažkým postihnutím dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich (Lancioni et al., 2008). Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie (Mechling, 2006).

Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie (Mechling, 2006, Lancioni et al., 2007, Ware, 2003). Tiež sú schopní naučiť sa pracovať s jedným ovládačom alebo aj s viacerými ovládačmi naraz a vyberať si preferované stimuly (Lancioni et al., 2008).

Pri výbere vhodného ovládača je dôležité zvážiť typ ovládača a spôsob, akým ho bude môcť konkrétny žiak aktivovať. V súčasnosti je na trhu mnoho druhov ovládačov rôznych veľkostí, farieb a úrovní citlivosti. Stimuly, ktoré žiak prostredníctvom ovládača vyvolá, musia byť pre neho dostatočne motivujúce a obľúbené. Pomocou ovládačov môžeme rozšíriť možnosti hry a voľnočasových aktivít, keďže je možné spájať ich aj s rôznymi hračkami alebo predmetmi bežnej potreby. Tiež sú dostupné počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov, ktoré majú v sebe zakomponované motivačné prvky, ako sú svetlo, zvuk, hudba alebo animácia (Mechling, 2006).

Videá, ktoré majú pre jednotlivca osobný význam, môžu byť vhodným prostriedkom na učenie sa pracovať s ovládačom (Mechling, 2006). Mechling (2006) poukazuje aj na niektoré nevýhody používania adaptovaných hračiek alebo počítačových programov, ako je znížený záujem žiakov o aktiváciu hračiek alebo prácu s daným softwarom.

Komunikátory

Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie (ako je stlačenie obrázka alebo iného symbolu na klávesnici) do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči (Lancioni et al., 2007). Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností u jednotlivcov, ktorí majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Existujú rôzne typy komunikátorov, ktoré pozostávajú z viacerých tlačidiel s rôznymi obrázkami a symbolmi.

Lancioni et al. (2007) vypracoval prehľad výskumov, ktoré sledovali efektivitu systému PECS (Picture Exchange Communication System - výmenný obrázkový komunikačný systém) a komunikátorov na schopnosť žiakov s mentálnym postihnutím prezentovať svoje požiadavky a želania. Výsledkom bolo, že žiaci sa naučili prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu. Iný výskum popisuje mladé dievča s hlbokým mentálnym postihnutím (Megan), ktorá komunikovala prostredníctvom vokalizácie a gest, ktoré nebolo jednoduché interpretovať. Učila sa používať komunikátor, aby mohla požiadať o konkrétnu vec stlačením príslušnej fotografie (koláč, kakao, klavír, časopis).

Snoezelen miestnosti

Snoezelen miestnosti boli pôvodne určené jednotlivcom s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím ako miesto na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom na stimuláciu všetkých zmyslov. V súčasnej dobe sú neodmysliteľným prostriedkom podpory uvedenej skupiny jednotlivcov. Dnes je potenciál a možnosti využitia týchto miestností vyšší, a to aj z toho dôvodu, že sa do nich zakomponovali rôzne interaktívne prvky. Dieťa s ťažkým a viacnásobným postihnutím nemusí len pasívne sledovať a prijímať rôzne podnety, ale môže ich samo vyvolať a získať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu.

Viaceré klasické komponenty ako napríklad bublinkové valce alebo optické vlákna môžu byť teraz prepojené špeciálnymi ovládačmi s veľkými tlačidlami. Pomocou nich môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca. Ovládanie je jednoduché a nevyžaduje veľké úsilie zo strany jednotlivca. Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ktoré sa bežne nachádzajú v multisenzorických prostrediach, ale niektoré sú využiteľné aj v bežnom prostredí. Ide o rôzne interaktívne panely, pomôcky alebo hračky, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Verbálna komunikácia alebo v prípade našej cieľovej skupiny vokalizácia môže byť podporená inštaláciou komponentov, ktoré reagujú na zvuk napríklad zmenou farby. Svoje miesto majú aj pomôcky reagujúce aj na nepatrný pohyb.

Podľa Salonen (2008) a Pagliana (2012) interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Pomocou interaktívneho zariadenia kontrolujú prostredie tým, že spôsobia, aby sa niečo udialo a zažijú pocit, že robia niečo samostatne bez pomoci druhej osoby. Spätná väzba prichádza okamžite, dáva jednotlivcovi zmysel a zároveň je pre neho odmenou za prejavenú aktivitu. Vedú jednotlivcov k tomu, aby porozumeli vzťahu medzi príčinou a následkom.

Často sa využíva zvukovo-svetelný panel, ktorý reaguje na zvuk dieťaťa svetelnými efektmi. Ďalšie panely reagujú na dotyk (stlačenie tlačidla) a zobrazujú svetelné efekty. Iný nástroj, Soundbeam, vysiela ultrazvukový lúč a zachytáva akýkoľvek pohyb v rámci lúča alebo jeho prerušenie, čoho výsledkom je široká škála zvukov alebo hudba vyvolaná pohybom tela. Soundbeam je veľmi vhodnou motiváciou pre jednotlivcov, ktorí sú pasívni a je ťažké ich stimulovať.

Organizačné formy vyučovania

Formy vyučovania postihnutých a narušených žiakov predstavujú organizačné usporiadanie podmienok a priebehu vyučovacieho celku, na základe ktorých učiteľ organizuje svoju prácu. Patria sem:

• Miesto, kde sa realizuje výučba - môže ísť o vyučovanie na ŠŠ, v špeciálnej triede pri bežnej škole, v triede na školskom pozemku, v školskej dielni, v laboratóriu, v prírode, vo výrobnej organizácii.
• Počet súčasne vyučovaných žiakov - individuálne, hromadné, zmiešané. Individuálne vyučovanie - na nemocničnom lôžku alebo doma, alebo popri vyučovaní v heterogénnej triede, kde postihnutého žiaka doučuje špeciálny pedagóg; alebo s individuálnym vzdelávacím programom. Hromadné vyučovanie, pri ktorom učiteľ a žiak postupujú rovnako. Skupinové vyučovanie pozostáva z priamej práce s určitými žiakmi a nepriameho zamestnávania (samotnej práce) ostatných žiakov. Zmiešané vyučovanie - pri ktorom vyučovacia činnosť učiteľa s intaktnými žiakmi sa uskutočňuje niekedy paralelne s individuálnym vyučovaním postihnutého žiaka so špeciálnym pedagógom.
• Dĺžka vyučovania - časové trvanie vyučovacej hodiny v triede, vyučovacia jednotka v školskej dielni, na pozemku, v laboratóriu, odborného výcviku.
• Stupeň homogenity žiakov - homogénna trieda, čo sa týka druhu a stupňa postihnutia; heterogénna trieda pozostávajúca z intaktných žiakov, s ktorými sa v rámci integrovanej výchovy vyučujú aj postihnutí žiaci s rovnakým stupňom a druhom postihnutia; homogénna trieda postihnutých žiakov, rozdelená na skupiny, podľa úrovne V, S a zručností; heterogénna trieda, v ktorej sa intaktní žiaci vyučujú spolu s postihnutými s rôznym druhom a stupňom postihnutia.
• Obsah vzdelávania.

Medzi organizačné formy patrí aj rozdelenie žiakov do paralelných tried podľa stupňa schopností, nadania a inteligencie v rámci daného druhu a stupňa postihnutia, či mimo nej, napr. - najschopnejší, priemerní, podpriemerní.

Z hľadiska tempa postupu žiakov môže ísť o organizačné formy, kde sa postupuje rovnakým tempom (všetci žiaci) a formy individuálnym tempom. Najradikálnejšou formou individualizovaného vyučovania je Daltonský plán. Učebné predmety sa rozdeľujú na hlavné - materinský jazyk a cudzie jazyky, dejepis, matematika a pod. a vedľajšie - telesná, hudobná, pracovná výchova a podobne. Vedľajšie sa vyučujú hromadne (podľa rozvrhu) a hlavné predmety individuálne (bez pevného rozvrhu). Patria sem hodiny spoločenskej výchovy, spojené s usporadúvaním besiedok, slávností a pod. O postupe žiakov rozhodujú ich výsledky dosiahnuté v didaktických testoch. Učebné pomôcky sú program práce, v ktorom je učivo jednotlivých predmetov (podľa ročníkov) rozdelené na pracovné jednotky (na mesiac, týždne, dni) s príslušným návodom i odkazom na pramene. Podľa stupňa nadania žiakov sa zvyčajne vypracúvajú pracovné programy: minimálne, normálne a maximálne. Výsledky žiakov sa zaznamenávajú do tzv. osobných grafov. Uvedená forma sa môže uplatniť u telesne postihnutých, rečovo chybných, alebo emocionálno-sociálne narušených.

Inou formou skupinového individualizovaného vyučovania je metóda M. Grzegorzewskej, ktorá na rozdiel od hodinovo-predmetovej formy u postihnutých detí stavia koncepciu globálneho vyučovania. Upúšťa od pevného členenia predmetov na vyučovacie hodiny. Pracuje podľa tematických plánov rozdelených na časové úseky, v rámci ktorých obsah vzdelávania tvoria jednotlivé vybrané problémové celky a žiaci sa s nimi zaoberajú v rámci rôznych činností.

Obsah vzdelávania (Curriculum)

Obsah vzdelávania tvorí súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, ako aj spôsobilostí a zručností, ktoré si má žiak osvojiť v procese vzdelávania. Je určovaný predmetom, druhom a zameranosťou vzdelávania (druhu stupňa školy) a spoločenskými cieľmi. V ŠŠ sa upravuje v súlade s možnosťami žiakov, vzhľadom na druh a stupeň ich postihnutia či narušenia, napr. individuálna logopedická starostlivosť. Pre zrakovo postihnutých je tyflopedická starostlivosť; pre nepočujúcich sa HV nahrádza rytmicko - pohybovou výchovou; pre telesne postihnutých je obsah vzdelávania rozšírený o predmet dorozumievacej zručnosti a špeciálnu telesnú výchovu; pre mentálne postihnutých je prispôsobený mentálnym danostiam žiakov.

tags: #vyucovacie #metody #mentalne #postihnutych