V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tento článok sa zaoberá edukačnými programami, komunikáciou a rehabilitáciou osôb so sluchovým postihnutím, pričom zdôrazňuje potrebu komplexného, interdisciplinárneho prístupu k starostlivosti. O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom, alebo vo svete počujúcich, vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti.
Charakteristika sluchového postihnutia a jeho vplyv na komunikáciu
Sluchové postihnutie rozumieme ako obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - zvukových podnetov. Rozlišujeme prechodovú vadu (postihnutie vnútorného a stredného ucha, porucha v mechanickej časti sluchového aparátu) a percepčnú vadu (postihnutie citlivých buniek Cortiho orgánu vnútorného ucha). Stupeň straty sluchu sa delí na:
- Hluchota - strata sluchu väčšia ako 110 dB.
- Zvyšky sluchu - strata sluchu väčšia ako 91 dB.
- Používanie načúvacieho prístroja.
Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.
Vývoj pohľadu na komunikáciu sluchovo postihnutých
Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú na dorozumievanie hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie. Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považoval „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk, nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti, a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda, avšak objavujú sa problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.
Metódy komunikácie a vzdelávania
Na Slovensku sa používajú rôzne metódy, ktoré majú vlastné pravidlá a postupy pre rozvoj reči. Táto časť sa venuje rôznym edukačným prístupom a metódam, ktoré sa používajú pri vzdelávaní pacientov so sluchovým postihnutím. Ďalej sa venuje rôznym formám komunikácie s pacientmi so sluchovým postihnutím, vrátane neverbálnej komunikácie, posunkovej reči a využitia technických pomôcok.
1. Orálna metóda
Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú. Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odpozeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia.
Výzvy orálnej komunikácie
Osvojenie či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.
Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.
Špecifické problémy pri odzieraní
- Odpozorovanie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky; niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stihne dekódovať. Odpozorovanie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odpozorovaním môžeme zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozorúvať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
- Porozumenie kontextu: Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odpozorovaním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteristikách informácií, napr. intonácia hlasu.
- Aktívny verbálny prejav: Je tiež obtiažny. Aby si ich jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
Problémy s jazykovými oblasťami
- Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu, a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. V prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia.
- Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t. j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
- Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu, a preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
- Pragmatická zložka: Je sociálno-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom na značné problémy v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.
Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.
2. Auditívno-verbálna (A-V) metóda
Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.
3. Totálna komunikácia
Je to filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Pochopenie informácie je v totálnej komunikácii dôležitejšie ako to, akým spôsobom informáciu dieťaťu podáme. Je to najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie.
Simultánna komunikácia
Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.
4. Bilingvizmus
Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.
Znaková reč a prstová abeceda
Znaková reč (posunková reč) je založená na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Znakový systém má určité obmedzenia - jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy - samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný.
Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku dojčiat sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa).
Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie. Ďalšou formou komunikácie je znaková reč, ktorá je doslovným prekladom orálneho informovania. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.
Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania. Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možností a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.
Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom. Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria. Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový, a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozieravý postoj. Niektorým nedorozumeniam nemôžeme zabrániť. Našou úlohou však nie je vytvoriť si dokonalú šablónu správania voči sluchovo postihnutému. Dôležité však je prejaviť sa voči takémuto človeku s láskou a porozumením. Musíme sa učiť vedieť ľuďom prejaviť, že sú hodnotní a potrební. O to viac pri ľuďoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Nenechajme sa odradiť odlišnosťou!
Literatúra a zdroje
Kniha "Edukační a komunikační proces u pacientů s poruchami sluchu" od Márie Zamboriovej a Silvie Dankovej sa zaoberá edukačnými programami, komunikáciou a rehabilitáciou osôb so sluchovým postihnutím. Zdôrazňuje potrebu komplexného, interdisciplinárneho prístupu k starostlivosti o týchto pacientov, ktorý zahŕňa somatické, psychické, sociálne a emocionálne aspekty. Kniha vznikla na základe ich dlhoročných skúseností a poznatkov z praxe. V kontexte doby, keď sa problematike sluchového postihnutia nevenovala vždy dostatočná pozornosť, autorky reagujú na potrebu zlepšenia kvality života sluchovo postihnutých a zdôrazňujú komplexný prístup k ich liečbe a edukácii.
Štruktúra a prínos knihy
Kniha je štruktúrovaná tak, aby poskytla komplexný pohľad na problematiku sluchového postihnutia z rôznych uhlov pohľadu. Začína predstavením problematiky sluchového postihnutia a jeho dopadu na život pacienta. Následne sa venuje edukačným programom a metódam komunikácie. Dôležitou súčasťou je aj kapitola venovaná rehabilitácii sluchovo postihnutých. Táto časť sa zaoberá rôznymi edukačnými prístupmi a metódami, ktoré sa používajú pri vzdelávaní pacientov so sluchovým postihnutím. Ďalej sa venuje rôznym formám komunikácie s pacientmi so sluchovým postihnutím, vrátane neverbálnej komunikácie, posunkovej reči a využitia technických pomôcok. Táto časť sa zaoberá rôznymi metódami rehabilitácie sluchovo postihnutých, vrátane audiologickej rehabilitácie, logopedickej terapie a psychologickej podpory.
Kniha prispieva k lepšiemu porozumeniu problematiky sluchového postihnutia a zdôrazňuje dôležitosť psychologických aspektov v procese liečby a rehabilitácie. Poukazuje na potrebu psychologickej podpory pre pacientov a ich rodiny, ako aj na význam motivácie a pozitívneho prístupu. Kniha predstavuje cenný prínos k problematike sluchového postihnutia, avšak ako každé dielo, aj ona má svoje obmedzenia. Hoci zdôrazňuje dôležitosť interdisciplinárneho prístupu, mohla by sa hlbšie venovať konkrétnym modelom spolupráce medzi jednotlivými odborníkmi. Taktiež, vzhľadom na rýchly vývoj technológií, niektoré informácie o technických pomôckach môžu byť zastarané. Kniha „Edukační a komunikační proces u pacientů s poruchami sluchu“ zostáva relevantná aj v súčasnosti, pretože zdôrazňuje dôležitosť komplexného a individuálneho prístupu k pacientom so sluchovým postihnutím.
tags: #komunikacia #sluchovo #postihnutych #knihy