V súčasnom svete, kde prevláda vedecký pokrok a materializmus, sa mnohí ľudia cítia stratení a hľadajú zmysel svojho života. Túžba po Bohu je hlboko zakorenená v ľudskej prirodzenosti. Svätý Augustín to vyjadril slovami: "Pane, stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe." Táto túžba sa prejavuje rôznymi spôsobmi - náboženským presvedčením, modlitbami, obetami, rozjímaním a hľadaním Prvej Príčiny existencie.
Často sa stretávame s presvedčením, že veriaci človek má mať od Boha všetko dovolené a nič zakázané. Realita duchovného života však môže byť oveľa zložitejšia a prinášať pocity smútku, prázdnoty a vzdialenia sa od Boha. Tento článok sa pokúša preskúmať psychologické aspekty duchovných obmedzení, hľadanie cesty späť k viere a potrebu nájsť zdravú rovnováhu medzi duchovným životom a osobnou slobodou.
Filozofické základy poznania Boha
V úvodnej kapitole sme ukázali, že prístup k zdôvodňovaniu a dokazovaniu existencie Boha a pravdivého náboženstva sa menil, až napokon väčšinový prúd mysliteľov dvadsiateho storočia došiel k presvedčeniu, že dokazovanie v týchto oblastiach, ktoré by prinieslo univerzálne trvalo platné výsledky, ani nie je možné. Človek na to nemá dostatočný poznávací aparát. Toto presvedčenie je len malou časťou celej filozofickej koncepcie, podľa ktorej je nemožné s absolútnou istotou poznávať oblasti, s ktorými človek nemá zmyslovú skúsenosť.
Novoveké filozofické koncepcie tak popierajú možnosť poznať realitu takú, aká je, maximálne možno skonštatovať, ako sa nám realita javí. Nič v našom poznaní nie je absolútne isté, všetko je definitívne pochybné. Vyhlasovať čokoľvek za absolútne isté je prejavom arogancie, pýchy a nekritického lipnutia na prekonaných filozofických koncepciách stredoveku a staroveku. Ak by sme sa pokúsili vystavať apologetiku na autorite tohto širokého prúdu novovekých filozofov, boli by sme veľmi rýchlo hotoví. Nič také, ako autentická a nevyvrátiteľná obrana existencie Boha a pravého náboženstva pri takýchto východiskách nemôže existovať.
Kritika novovekej filozofie a princíp sporu
Vziať predpoklady širokého prúdu novovekej filozofie by bolo silne nekritickým prístupom. V prvom rade samotná autorita ktoréhokoľvek filozofa, či filozofov nie je žiadnou zárukou toho, že nimi ponúkané východisko je správne. Ak máme hovoriť o nevyvrátiteľných dôkazoch, každý krok dokazovania musí byť spoľahlivo a definitívne preverený.
Spomínaný široký prúd novodobých filozofov nemôže byť autoritou pri spoľahlivom preverovaní existencie Boha a pravdivého náboženstva, keďže samotné ich základné tvrdenie o nepoznateľnosti absolútnej pravdy je zjavne nesprávne a nezmyselné. V prípade, že je nemožné s istotou poznať skutočnosť, potom je nemožné s istotou tvrdiť ani to, že nemožno s istotou poznať skutočnosť. Novoveká filozofia tak končí v slepej uličke. S istotou tvrdí, že s istotou nemôže nič tvrdiť. Tým potvrdzuje, že jej isté tvrdenie o neistote všetkého je neisté, pochybné a v skutočnosti nezmyselné.
Možnosť zostavenia dôkazov existencie týchto pozamateriálnych oblastí nevyhnutne musíme postaviť na iných základoch. Aby bol dôkaz spoľahlivý, musí nevyhnutne vychádzať zo spoľahlivých tvrdení. To znamená, že tvrdenia, ktoré tvoria východisko dôkazu, musia byť taktiež spoľahlivo dokázané. Metóda, ktorú potrebujeme zvoliť, musí byť schopná preveriť každé tvrdenie, ak si má zachovať ambíciu dopracovať sa k absolútnej pravde. Musí byť schopná odpovedať vždy na otázku, prečo by sme mali práve takéto tvrdenie považovať za pravdivé.
Na takéto dokazovanie možno použiť dva základné princípy: prvým je princíp sporu a druhým je stanovenie dvoch téz s vylúčením tretej možnosti. Princíp sporu znamená, že čokoľvek, čo je, alebo môže byť, nemôže zároveň byť tým, čím je a zároveň v tom istom zmysle nebyť tým, čím je.
Ten, kto popiera princíp sporu, popiera samotné myslenie. Paradoxom je, že ak chce teoreticky popierať princíp sporu a tým samotné myslenie, tak to prakticky robí myslením, ktoré používa princíp sporu, a tak predpokladá jeho platnosť. Keďže sa táto téza ukázala ako absolútne nemožná, pripadá do úvahy len druhá téza, ktorou je potvrdenie platnosti princípu sporu. Takto môžeme tento princíp pokladať za absolútne dokázaný. Neexistuje námietka, ktorá by ho mohla diskvalifikovať.
Druhý princíp: Dve tézy s vylúčením tretej možnosti
Druhým spomínaným princípom je stanovenie dvoch téz s vylúčením tretej možnosti. Ide o skúmanie platnosti nejakého tvrdenia spôsobom, kde pripustíme v prvej téze určité tvrdenie a k tejto téze postavíme antitézu, teda tvrdenie, ktoré je presným a dokonalým opakom prvej tézy. Pri správnom položení tézy a antitézy je vylúčená akákoľvek tretia možnosť. Napríklad prvá téza hovorí, že princíp sporu neplatí. Druhá téza hovorí, že princíp sporu platí. Tým je pokryté celé spektrum možností. Tretia možnosť nie je.
Pri takto kladených tvrdeniach princíp sporu zabezpečuje, že platiť môže len jedna z dvoch téz, keďže jedna téza je dokonalým opakom druhej a vylučuje ju. Keď je takto stanovený problém, dôkaz spočíva v tom, že sa jednej, alebo druhej téze dá možnosť realizovať sa v realite. Touto metódou možno prísť k nevyvrátiteľným záverom. Alternatívne riešenie sa totiž rozpadne a stratí akýkoľvek obsah. Prestane tvrdiť aj to, čo pôvodne tvrdiť chcelo.
DÔKAZY pravdivosti Biblie (archeológia) – Od tabuľky k Biblii 📜🔍✨
Dôkazy existencie Boha
Dôkaz existencie Boha je pokus o dôkaz tvrdenia, že existuje Boh, a to pomocou filozofických pojmov bez odvolávania sa na zjavenie alebo tradíciu. V dejinách teologického myslenia je vedľa ontologického dôkazu Božej existencie (tzv. dôkaz a priori) Anselma z Canterbury najznámejších tzv. „päť ciest dokazovania“ Tomáša Akvinského. V neskorších dobách sa postupne objavili ďalšie dôkazy aposteriórneho (skúsenostného) charakteru.
- Ontologický dôkaz: Vypracoval ho sv. Augustín, ktorý tvrdil, že u všetkých ľudí jestvuje pojem Boha ako dokonalej bytosti, pričom tento pojem by nemohol vzniknúť, keby nejestvovala dokonalá bytosť aj v skutočnosti. Teda Boh jestvuje. Filozofi k tomuto dôkazu pristupujú rôzne: jedni sa k nemu stavajú pozitívne (napr. Bonaventura alebo Leibniz), iní ho z najrôznejších dôvodov kritizujú, napr. Anselmov súčasník Gaunilo, ale neskôr aj Tomáš Akvinský najmä Immanuel Kant.
- Dôkaz z príčiny (Boh ako prvá príčina (causa prima)): Podľa tohto dôkazu Boh jestvuje ako prvá príčina všetkých vecí a javov. Tento dôkaz sa zakladá na predpoklade, že svet je konečný v čase a že jestvuje jeho nehmotná príčina.
- Dôkaz z poriadku stvorenia
- Dôkaz z konsenzu ľudstva
- Dôkaz zo svedomia (existencia najvyššieho morálneho sudcu, zákonodarcu)
Božie poznanie podľa Tomáša Akvinského
Božia svätá prirodzenosť je zjavená v kontraste s ľudskou (hriešnou) prirodzenosťou a Biblia dáva ľudstvu normu dobra a zla. Bez rozhodcu neexistuje konečná autorita, ktorá by zvážila hodnoty, ktoré si sami určujeme. Otázka Božej existencie je dôležitá, pretože v praktickej rovine, ak Boh existuje, je veľká šanca, že sa s nami chce spojiť a že na to, aby sa tak stalo, vyžaduje splnenie určitých noriem. Táto otázka je teda ústredným bodom všetkého. Boh sa zjavuje aj prostredníctvom svojho slova (Žalmy 19:7-11). Biblia nás učí o Božej prirodzenosti a poučuje nás o morálke (1. Timotejovi 3:16-17). Jasnou skutočnosťou je, že Boh existuje.
Tomáš Akvinský (1225 - 1274) zastával Božiu bezčasovosť, príčinne usporiadaný svet s príležitostným náhodným narušením deterministických vzťahov v prírode a libertariánsky chápanú slobodu človeka. Skúšobným kameňom vysvetľujúcej sily každej navrhovanej teórie o Božom poznaní je to, ako táto teória vysvetľuje Božie poznanie budúcich udalostí, zvlášť slobodných ľudských rozhodnutí, ktoré sa v skutočnosti ešte neodohrali. Cieľom tohto príspevku je ukázať, že napriek niektorým námietkam proti pojmu Božieho poznania a predpoznania, ktorý navrhol Tomáš Akvinský, neexistujú nijaké protirečenia v tomto pojme, ktoré by spôsobovali vážnejšie ťažkosti v jeho celkovej teórii o Bohu a jeho atribútoch.
Tomášovo vysvetlenie je, že Boh pozná budúce kontingentnosti. Je pravda, že „čokoľvek Boh pozná, nevyhnutne musí byť tak, ako to pozná“ (omne scitum a Deo necesse est esse), avšak tento výrok sa môže chápať dvomi rozličnými spôsobmi. Môže byť chápaný spôsobom de re: „čokoľvek Boh pozná, musí byť nevyhnutne tak, ako to pozná“, alebo de dicto „výrok ‚čokoľvek Boh pozná, musí byť tak, ako to pozná‘ je nevyhnutný“. Podľa Tomáša je takýmto spôsobom Božie poznanie budúcich udalostí kompatibilné s ich kontingentnosťou. Tomáš však ide vo svojej analýze o krok ďalej. Zvažuje námietku, že ak je v nejakom materiálnom kondicionáli (výroku typu „ak p, potom q“) antecedent (p) nevyhnutne pravdivý, potom aj konzekvent (q) je nevyhnutne pravdivý. „Ak Boh vedel, že sa čosi kontingentné v budúcnosti udeje, udeje sa to.“
Boží zákon a prirodzený morálny zákon
Prirodzeným morálnym zákonom máme na mysli zákon, ktorý má za každých okolností zaväzovať človeka konať dobro a vyhýbať sa zlu. Ide o etický princíp, ktorého poznanie akosi spontánne človek predpokladá aj u ostatných ľudí a očakáva, že by sa na základe neho mali správať. V starých príručkách apologetiky, či fundamentálnej teológie sa existencia všeobecne platného morálneho zákona považovala automaticky za dôkaz existencie Boha. Podľa týchto úvah každý zákon nevyhnutne musí mať svojho autora - zákonodarcu a ním je bez pochyby Boh. Zároveň sa akosi spontánne rátalo aj s vedomím dôsledku morálneho zákona, ktorým je odplata po smrti človeka. Vedomie morálneho zákona v ľuďoch tak prirodzene smerovalo k uznaniu existencie Boha i posmrtného života.
Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie, ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ. Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha, Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých.
Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa, ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit, ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož: „Prirodzený zákon… je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech.“ Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu, ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život. Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore.
Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.
Morálny zákon a jeho prejavy
Z pohľadu cirkevného učenia je hriech jasná záležitosť, keď slobodne prestupujeme Božie a cirkevné prikázania. Človek má Desatoro naďalej vpísané vo svojom srdci, ale následkom dedičného a osobných hriechov ho prestal dostatočne vnímať. Dôležité je si uvedomiť, že Desatoro je Bohom zjavený zákon, ktorý v podstate vyjadruje obsah prirodzeného zákona pre človeka a učí, v čom spočíva jeho pravá ľudskosť. Desatoro je teda explicitným vyjadrením požiadaviek prirodzeného zákona. Prirodzený zákon má v srdci každý človek. Každý človek napríklad jasne cíti, že zabiť je zlo, že rodičia sú hodní úcty, že zobrať druhému to, čo je výlučne jeho, nie je správne a podobne. Tento zákon teda netreba vnímať ako nejaké obmedzenie našej slobody, ale návod, ako ju správne použiť. Ak je teda Desatoro explicitným, čiže formálnym vyjadrením prirodzeného zákona a má ho vo svojom vnútri vpísaný každý človek, môžeme povedať, že ten, kto sa previňuje proti Desatoru, previňuje sa aj proti prirodzenému zákonu. Desatoro nie je len pre kresťanov či židov, prípadne pre iných, ktorí si ctia Starý zákon.
Aby sa nejaké ľudské nariadenie mohlo nazývať zákonom, tiež musí spĺňať určité podmienky. Musí to byť rozumné nariadenie, vydané príslušnou autoritou, ktorá sa stará o spoločnosť, a musí byť v prospech spoločného dobra, čiže tak pre dobro jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti. Je logické, že každý spravodlivý ľudský zákon má rešpektovať to, čo je v prirodzenom zákone. Ak nie, tak ide proti človeku a v konečnom dôsledku proti celej spoločnosti. Väčšie nároky vyplývajú z dokonalejšieho spôsobu poznávania alebo lepšej dostupnosti u veriacich. Veriaci má možnosť poznať Boží zákon prostredníctvom Božieho slova, z výchovy, z bohoslužieb, z modlitby atď.
Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Podľa kresťanskej tradície je svätý, duchovný a dobrý zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie. Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech, ktorý v srdci človeka vytvára zákon žiadostivosti. Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva.
Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu. Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8,8-10). Evanjeliový zákon dopĺňa, očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“.
Prečo Pán Boh dal druhé prikázanie: Nevezmeš meno Pána Boha tvojho nadarmo!
Pán Boh dal takéto prikázanie, aby sme rešpektovali meno Pána. Slovo, ktoré zjavuje Božie meno, Boh určil tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Úcta k Božiemu menu patrí k prejavom dôvernosti a intimity. Meno Pána je sväté a človek nesmie zneužívať. Zneužívanie Božieho mena je prejavom nedostatku lásky. Človek má mať úctu k tajomstvu samotného Boha a k celej posvätnej skutočnosti, ktorú predstavuje. Ten, kto používa Božie meno, vyznáva svoju vieru, vernosť, pravdivosť a autoritu. Takýto sľub sa má dodržať ako požiadavka spravodlivosti. Zneužívanie mena Pána v prísahách znamená robiť z Boha klamára, čím sa zároveň previňujeme proti viere, láske a nádeji. Ak niekto používa Božie meno v súvislosti s hriechom, previňuje sa aj proti prvému prikázaniu, keďže jeho slovám chýba úcta k Bohu a zneužíva Božie meno.
Previerka pravdivosti Božieho slova má byť v prvom rade osobná a nezávislá. Zneuctenie Božieho mena môže viesť k zotročovaniu národov, mučeniu alebo popravovaniu v mene Božom. Zneužívanie Božieho mena pri spáchaní zločinu vedie k odmietaniu náboženstva. Všetci sme povinní Bohu vzdávať úctu, ako aj jeho menu. Rúhať sa a prisahať na Božie meno sú nedostatkom úcty voči Pánovi.
Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Je to nielen svedectvo o tom, čo sa tvrdí, ale aj svedectvo o vlastnej pravdivosti. Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Stvoriteľ a Pán je normou každej pravdy, ktorý je Pravda sama. Prísaha zaväzuje ľudské slovo k Božej pravde. Ten, kto pod prísahou klame alebo sa nedrží toho, čo sľúbil pod prísahou, je krivoprísažníkom. Krivá prísaha je nedostatkom úcty k Pánovi každého slova.
Ježiš vyložil druhé prikázanie v horskom kázaní. Bolo povedané predkom: „Nebudeš krivo prisahať, ale splníš Pánovi svoje prísahy. No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte... Ale vaša reč nech je áno, áno, nie, nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,33-34.37). Ježišov zákaz nie je proti prísahe, ak je skladaná zo závažných a spravodlivých dôvodov (napr. pred súdom). Jeho slová sú namierené proti malichernostiam! Ježišov zákaz prisahať nesmie byť vysvetlený ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Prísaha, ktorú žiadajú občianske úrady neoprávnene, môže byť odmietnutá.
DÔKAZY pravdivosti Biblie (archeológia) – Od tabuľky k Biblii 📜🔍✨
Psychologické aspekty duchovných obmedzení
Pre niektorých ľudí sa viera stáva zdrojom úzkosti a strachu, keď ju vnímajú ako systém príkazov a zákazov. Majú pocit, že musia neustále poslúchať Boha, aby si zaslúžili jeho lásku a priazeň. Tento prístup môže viesť k pocitom viny, menejcennosti a odcudzenia sa od Boha. Dôležité je rozlišovať medzi hranicami, ktoré nám Boh dáva pre naše dobro, a obmedzeniami, ktoré nás zväzujú a bránia nám v osobnom raste. Hranice vnímame ako rešpektovanie a oddanosť Bohu zo slobodnej vôle.
Mnohé z týchto ťažkostí pramenia z nesprávnych predstáv o Bohu. Boh nie je manažér, policajt, despota ani dedo Mráz. Boh je milujúci Otec, ktorý poslal svojho Syna, aby sme mali večný život.
Obnova viery a cesta späť k Bohu
Ak sa človek cíti vzdialený od Boha, je dôležité podniknúť kroky k obnove viery. Tu je niekoľko návrhov:
- Duchovná obnova: Čítanie Biblie, modlitby a účasť na náboženských obradoch môžu pomôcť obnoviť vzťah s Bohom.
- Sebapoznanie: Skúmanie vlastných motivácií a túžob môže pomôcť pochopiť, prečo sa človek vzdialil od Boha.
- Hľadanie zmyslu života: Rozmýšľanie o tom, ako môžeme pomôcť ľuďom v okolí, zvieratám alebo zlepšiť svet, môže dať nášmu životu nový zmysel.
- Život v súlade s Božím zákonom: Každodenné rozhodnutia v súlade s Božím zákonom nás približujú k Bohu.
- Viera v Božiu prítomnosť: Uvedomenie si, že Boh je vždy s nami a počuje nás, aj keď strácame nádej.
- Otvorenie sa Božej láske: Uvedomenie si, že Boh nás miluje bezpodmienečne a nepotrebuje, aby sme si jeho lásku zaslúžili.
Duchovné zneužívanie a apostázia
Je dôležité byť ostražitý voči duchovnému zneužívaniu, ktoré sa môže vyskytnúť v rôznych náboženských hnutiach a spoločenstvách. Duchovné zneužívanie zahŕňa ovládanie druhých vďaka postaveniu duchovnej autority, absolutizáciu schopnosti správne rozlišovať a používanie náboženského jazyka na dosiahnutie vôle duchovnej authority. Prípad hnutia Nazaret je príkladom toho, ako prílišná rigidita a strata slobody môžu viesť k negatívnym psychologickým následkom. Je dôležité poučiť sa z minulosti a vyhnúť sa opakovaniu chýb, ktoré sa stali v hnutí Nazaret a podobných hnutiach. Musíme si dávať pozor na pravidlá, ktoré až príliš rigidne určujú morálku, a chrániť si svoju osobnú slobodu.
Apostázia je odpadnutie od zjavenia Slova a Božej slávy. Môže sa prejavovať rôznymi spôsobmi, napríklad vzburou proti Bohu, odtrhnutím sa od židovských koreňov, vedomým klamaním a vybudovaním inštitúcie a kňažstva z lojálnych sluhov bez duchovných a morálnych kvalít. Medzi príčiny apostázie patrí strata Božieho poznania, vyvyšovanie ega, vplyv padlých duchovných síl a sobášenie so svetom. Apostázia vedie k strate duchovnej a morálnej sily, zapredávaniu sa svetu pre moc, vplyv a bohatstvo a vzniku smilnej cirkvi.