Právo nevypovedať je jedným zo základných pilierov spravodlivého trestného konania. Zaručuje jednotlivcovi možnosť chrániť sa pred sebaobviňovaním a zabezpečuje, že dôkazné bremeno leží na strane obžaloby. Tento článok sa zameriava na vysvetlenie tohto práva, jeho rozsah a dôsledky v slovenskom právnom systéme.
„Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám.“ Táto veta, známa z mnohých filmov a seriálov, má reálny základ v právnych systémoch mnohých krajín, vrátane Slovenska. Právo nevypovedať je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky a v Trestnom poriadku.
Základné princípy a prezumpcia neviny
Právo nevypovedať znamená, že obvinený alebo podozrivý z trestného činu nie je povinný vypovedať, odpovedať na otázky vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, ani poskytovať dôkazy, ktoré by ho mohli usvedčiť z trestného činu. Toto právo platí počas celého trestného konania, bez ohľadu na závažnosť trestného činu. Samotné právo nevypovedať vychádza z prezumpcie neviny a z toho, že vinu obvineného v trestnom konaní musí vždy dokazovať len prokurátor. Obžaloba musí teda sama preukazovať vinu, a nie obvinený svoju nevinu.
„Pri takejto koncepcii trestného konania je neprijateľné, aby bol obvinený nútený pomáhať obžalobe v dokazovaní, či sa dopustil alebo nedopustil trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu. Právo nevypovedať a neprispievať k vlastnému obvineniu patrí len obvinenej a podozrivej osobe. Nepatrí svedkovi, čo je v našich právnych pomeroch vždy iná osoba. Svedok má u nás povinnosť svedčiť a musí vždy hovoriť aj pravdu.“
Historický kontext: Miranda Rule
Známa formulka „Všetko, čo poviete, môže byť pred súdom použité proti vám“ z amerického právneho prostredia vznikla v roku 1966 vďaka prípadu Ernesta Mirandu. Ernesto Miranda mal len 22 rokov, keď bol v roku 1963 zatknutý kvôli lúpeži, únosu a znásilneniu. Pri policajnom výsluchu o svojich činoch vypovedal, v súdnom procese obžaloba použila ako dôkazný materiál iba jeho svedectvo. Miranda bol následne odsúdený na 30 rokov väzenia.
Následne sa prípad dostal až na Najvyšší súd USA, ktorý rozhodol v prospech mladého Arizončana. Podľa súdu s odvolaním sa na americkú ústavu nebolo možné prijať ako dôkaz výpoveď, pokiaľ podozrivý nebol dopredu poučený o svojom práve nevypovedať a mať pri tom svojho obhajcu. Takzvané pravidlo Miranda platí v Spojených štátoch dodnes.
Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko upozorňuje, že americký prípad nezaviedol samotné právo nevypovedať. Právo nevypovedať sa do komunistického Československa dostalo v roku 1950. „Bolo výslovne zavedené vo vtedajšom Trestnom poriadku,“ tvrdí sudca. Jeho nerešpektovanie však živilo takzvané monsterprocesy. Vykonštruované odsúdenia založené na vynútených priznaniach sa diali najmä v 50. rokoch. Neskôr sa toto právo stalo súčasťou medzinárodných dokumentov, ku ktorým sa Československo aj prihlásilo. Dnes je právo obvineného nevypovedať všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom.
Dôsledky využitia práva nevypovedať
Súd nesmie použiť zdržanie sa vypovedania ako základ pre odsúdenie. To znamená, že nemôžete byť uznaný vinným len preto, že ste nespolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní. Vaše právo nevypovedať má byť rešpektované, to ešte automaticky neznamená, že dôkazy získané v rozpore s týmto právom, nemôžu byť použité v súdnom konaní. V ostatných prípadoch je na sudcovi rozhodnúť, či dôkazy pripustí. Právo nevypovedať vás nezbavuje povinnosti, aby ste na vyžiadanie overili pravdivosť vašich tvrdení.
Aj keď má obvinený právo nevypovedať, neznamená to, že je to povinnosť. Platí, že môže uvádzať všetko, čo uzná za vhodné, napríklad aj sa priznať k spáchanému trestnému činu. To však len z vlastného dobrovoľného rozhodnutia.
Policajt je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie trestného činu alebo priestupku a na zistenie ich páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. Ak osoba bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve nevyhovie, môže ju policajt predviesť na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia.
„Kto sa na výzvu dostaví, má nárok na náhradu nutných výdavkov a na náhradu ušlého zárobku.“ Náhradu poskytuje Policajný zbor.
Rozšírenie práv podozrivých osôb
Novela Trestného poriadku publikovaná v Zbierke zákonov priniesla aj rozšírenie práv podozrivých osôb, či ich definíciu. Práva podozrivého rámcovo upravuje nové ustanovenie § 33b ods. 1 Tr. poriadku, ktoré hovorí, že „Pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, podozrivý má práva, ktoré Trestný poriadok priznáva obvinenému, ak existujú dôvody, pre ktoré je ho možné považovať za obvineného.“
Táto formulácia okamžite spôsobila rôzne výklady a aplikačné problémy. Niektorí tvrdia, že podozrivý nebude mať všetky práva obvineného. Iní zas, že mu automaticky všetky práva ako obvinenému priznávajú. Ani procesné postavenia nesplývajú do jedného. Slovné spojenie „pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“ môže byť relevantné napríklad špeciálne ustanovenie podľa § 115 ods. 9, ods. 10 alebo § 119 ods. 3 Tr. poriadku, ktoré sa výslovne týkajú obvineného.
V praxi je nutné dôsledne dodržiavať poučenie svedka. Podozrivý má právo žiadať tzv. bezplatnú obhajobu podľa § 40 ods. 2 Tr. poriadku a pri zadržanom podozrivom (§ 85 ods. 6 Tr. poriadku). V prípravnom konaní môže byť podaný návrh na ustanovenie obhajcu podozrivému podľa § 37 ods. 1 Tr. poriadku.
Zásada primeranosti v trestnom konaní
V trestnom konaní, pri vykonávaní niektorých dôkazných prostriedkov dochádza k zásahom do základných práv osôb. Základné práva a slobody osôb a ich ochrana sú garantované samotnou Ústavou Slovenskej republiky a množstvom právnych predpisov. Samotná Ústava však zákonom predpísaným spôsobom umožňuje v určitých prípadoch zásah do základných ľudských práv a slobôd. Niektoré spôsoby zásahu do týchto práv vymedzuje aj trestné právo vo svojich dvoch kódexoch, a to v Trestnom zákone, najmä v časti ukladania trestov za spáchanie trestného činu a v Trestnom poriadku.
Zásahy do týchto práv však vždy musia byť v zmysle dodržania zákonného postupu a taktiež zásady zdržanlivosti a primeranosti. Zásada primeranosti je priamo zakotvená v § 2 ods. 2 Trestného poriadku a je konkretizovaná v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku, napr. v § 55 ods. 2. Zásah do základných ľudských práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní by mal byť realizovaný iba v prípadoch, kedy účel trestného konania nemožno dosiahnuť inak, iným spôsobom. Hovoríme teda o tom, že v zmysle zásady primeranosti má mať zásah subsidiárnu povahu.
V zmysle tejto subsidiárnej povahy taktiež treba uviesť, že ak už má dôjsť k zásahu do základných ľudských práv a slobôd, výber konkrétneho inštitútu, ktorým sa zasiahne do tých práv musí taktiež podliehať subsidiarite. Treba vždy využiť miernejší zásah a potom prikročiť k intenzívnejšiemu.
Kľúčové aspekty zásady primeranosti:
- Zásah musí byť odôvodnený: Vykonanie zásahu bolo nevyhnutné a nebolo možné účel dosiahnuť inak.
- Zásah môže byť realizovaný iba v nevyhnutnej miere: Orgány činné v trestnom konaní môžu vykonať iba také úkony, aké sú nevyhnutné k dosiahnutia účelu trestného konania.
- Zásah môže byť realizovaný iba v nevyhnutnej dobe: Trestný poriadok pri niektorých inštitútoch trestného konania vymedzuje, koľko môže trvať zásah do základných práv a slobôd.
Cieľom uplatnenia zásady primeranosti v trestnom konaní je obmedziť na najnutnejšiu mieru zásahy do základných ľudských práv a slobôd.
Primeranosť pri ukladaní trestov
V trestnom práve hmotnom absentuje legálna definícia zásady primeranosti vo všeobecných ustanoveniach Trestného zákona. Túto zásadu však môžeme nájsť medzi ustanoveniami upravujúcimi ukladanie trestov páchateľovi trestného činu. Definíciu poskytol Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju definuje ako: „Trest má byť úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.“
Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Zásadu primeranosti môžeme vidieť aj v možnosti ukladania alternatívnych trestov k trestu odňatia slobody, kedy v zákonom stanovených podmienkach môže súd namiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody uložiť napr. trest odňatia slobody s podmienečným odkladom alebo trest domáceho väzenia.
Primeranosť pri procesných úkonoch
Trestné konanie je bezpochyby konaním, v ktorom dochádza k zásahu do základných ľudských práv a slobôd. Zásada primeranosti sa uplatňuje pri rôznych procesných úkonoch:
Predvolanie a predvedenie
Orgány činné v trestnom konaní osoby, ktorých účasť je potrebná na procesnom úkone, na tento úkon predvolávajú - telefonicky alebo písomne. Predvedenie je jedným z donucovacích prostriedkov, ktorým sa zasahuje do slobody osoby tým, že policajt osobu na daný úkon predvedie bez ohľadu na jej vôľu. Zákon však vyžaduje, aby sa uplatnila najskôr forma predvolania ako jemnejšia forma, pri ktorej nedochádza bezprostredne k zásahu do osobnej slobody osoby proti jej vôli.
Pri predvedení, ktoré vykonáva najmä policajt, môže osoba klásť odpor alebo predvedenie prebehne v plnej spolupráci. V takej situácii musí policajt zvážiť, aký postup pri predvedení zvolí, napr. či dôjde k použitiu donucovacích prostriedkov. S predvolaním sa spája najmiernejší zásah do osobnej slobody predvolanej osoby. Predvedenie je už prostriedkom donucovacieho charakteru, ktorým sa zabezpečuje a vynucuje prítomnosť predvádzanej osoby na procesnom úkone.
Zabezpečenie svedka
V konaní pred súdom Trestný poriadok upravuje inštitút zabezpečenia svedka. Aj tu nachádzame prvky primeranosti, nakoľko musia byť splnené najskôr všetky iné dostupné zákonné možnosti - predvolanie, predvedenie - aby sa mohlo pristúpiť k samotnému zabezpečeniu. Ide však o spôsob, ktorý sa môže uplatniť iba v konaní pred súdom.
Zadržanie
Zadržanie ako inštitút trestného práva procesného je časovo obmedzené opatrenie, ktorým sa zaisťuje obvinený alebo podozrivý zo spáchania trestného činu za účelom preskúmania, či sú tu podmienky pre jeho vzatie do väzby. Je spojené s krátkodobým obmedzením osobnej slobody, ktoré sa musí po uplynutí lehoty zrušiť a osobu prepustiť alebo uvaliť na ňu väzbu.
Dôležité je uviesť, že vždy musia existovať dôvody väzby, aby mohla byť osoba zadržaná, napr. že osoba ujde alebo bude pokračovať v trestnej činnosti. Princíp primeranosti sa tu uplatňuje alebo je v danom ustanovení vyjadrený tak, že ide o inštitút, ktorý sa využije, ak nemožno účel trestného konania dosiahnuť inak, uplatňuje sa iba počas nevyhnutnej doby stanovenej zákonom a musí byť odôvodnený, to znamená, musia existovať dôvody väzby.
Príkaz na zatknutie
Príkaz na zatknutie je inštitútom trestného práva procesného, ktorým sa zabezpečuje prítomnosť obvineného na procesných úkonoch v trestnom konaní. Zásada primeranosti je vyjadrená ako podmienka, že príkaz na zatknutie môže byť vydaný iba voči obvinenému a musí mu predchádzať snaha, vykonanie úkonov ako predvolanie, predvedenie alebo zadržanie, pričom aj napriek tomu, že tieto úkony boli vykonané, sa nepodarilo zabezpečiť prítomnosť obvineného.
Vydanie a odňatie veci
„Kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.“ „Ak vec dôležitú pre trestné konanie alebo počítačové údaje na vyzvanie nevydá ten, kto ju má pri sebe, môže mu byť na príkaz predsedu senátu a v prípravnom konaní na príkaz prokurátora alebo policajta odňatá.“
Vydanie veci je procesný inštitút, ktorý ustanovuje tzv. edičnú povinnosť, povinnosť každému, kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, predložiť ju na výzvu policajtovi, prokurátorovi alebo súdu. Vydanie aj odňatie veci sú zaisťovacími úkonmi trestného konania. Vydanie predstavuje bázu dobrovoľnosti osoby, na základe ktorej dobrovoľne vydáva vec.
Zásada primeranosti je uplatnená opätovne ako zákonom stanovené podmienky výkonu vydania a odňatia veci. Dôležité je, že ide iba o veci, ktoré sú dôležité pre trestné konanie, napr. slúžia ako dôkaz alebo nimi bola páchaná trestná činnosť. Nemožno požiadať o vydanie alebo nemožno odňať akúkoľvek vec. Pred samotným odňatím vždy musí predchádzať výzva na dobrovoľné vydanie veci.
Osobná prehliadka
Osobitným zásahom do nedotknuteľnosti osoby je osobná prehliadka. Právo na súkromie sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Primeranosť vykonania osobnej prehliadky nachádzame v zákonom stanovených podmienkach, kedy ju možno vykonať.
Osobnú prehliadku je dôležité odlišovať od bezpečnostnej prehliadky podľa zákona o policajnom zbore, ktorú môže vykonať policajt za účelom presvedčenia sa, či má osoba pri sebe zbraň.
Domová prehliadka
Domová prehliadka sa realizuje s cieľom nájsť vopred určenú, zadefinovanú vec príp. osobu, ktorá je dôležitá pre trestné konanie. Vykonaním domovej prehliadky sa veľkou mierou zasahuje do práva na súkromie, určitým spôsobom aj do vlastníckeho práva a práva nedotknuteľnosti obydlia. Z uvedeného dôvodu musí byť realizácia vykonávania domovej prehliadky v súlade so zákonom a podľa podmienok, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Podmienkami sú najmä, že domová prehliadka sa môže realizovať na základe príkazu súdu, pričom v príkaze sa uvedie jasne definovaná vec, ktorá má byť predmetom prehliadky, odôvodnenosť domovej prehliadky a aké osoby ju vykonajú, v akom obydlí.
Zásada primeranosti pri domovej prehliadke nie je priamo explicitne vymedzená v Trestnom poriadku, avšak môžeme ju z ustanovení odvodiť. Zásah do obydlia musí byť primeraný vzhľadom na povahu hľadanej veci, povahy obydlia, majiteľa nehnuteľnosti a iné. Pokiaľ napr. majiteľ nehnuteľnosti spolupracuje, otvorí dvere, sprístupní nehnuteľnosť, nie je potrebné dvere vyraziť. Predmetom domovej prehliadky je hľadanie veci uvedenej v príkaze na domovú prehliadku, nie iných vecí.
Domovú prehliadku na účel zabezpečenia veci dôležitej pre trestné konanie nie je potrebné nariadiť, ak je zrejmá dobrovoľná súčinnosť osoby, ktorá je vlastníkom alebo oprávneným užívateľom nehnuteľnosti, v ktorej sa má vec nachádzať. V takom prípade sa použije inštitút vydania alebo odňatia veci.