História školstva a vzdelávania v obci

Keď hľadáme odpoveď na otázku, kedy a ako v našej obci vlastne škola vznikla, musíme si uvedomiť, že tento inštitút bol pre potreby obyvateľov vo svojej podstate bezvýznamný.

Poddanské osady a dediny, akou bola v minulosti aj naša, boli odkázané jednoducho na vyučovanie, ktorého sa im mohlo dostať jedine na miestnej fare.

Fara sa nachádza v spisoch uschovaných vo farskom archíve už v roku 1397.

Údajne tam však existuje aj prvotný záznam, dokonca o roku 1179, čo však doteraz nikto neoveroval.

Možno je trochu odvážne tvrdiť, že týmto rokom sa datuje vznik školy v obci.

Skutočnosťou však zostáva ďalší záznam z roku 1740, z ktorého vyplýva, že v tomto roku zničil požiar nielen kostol, ale aj izbu učiteľa - kantora, ktorá bola súčasne aj učebňou - teda aj školou.

Skôr, ako budeme pokračovať v návrate k histórii školstva a vzdelávania v obci, je potrebné pripomenúť, že všetko sa to začalo ešte za panovania rakúskej arcivojvodkyne, českej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie (13.5.1717 - 29.11.1780), ktorá v roku 1777 nariadila vydaním „Ratio educationis„ zavedenie povinnej školskej dochádzky pri farách - farské školy.

Potom v roku 1868, Uhorský zákon čl. 38 zaviedol školopovinnosť od 6. roku veku dieťaťa do 12. roku.

No a konečne po vzniku prvej ČSR - Malý školský zákon z 13. júla 1922 zaviedol osemročnú školopovinnosť.

Fungovanie cirkevnej školy

Podrobnejšie údaje o fungovaní cirkevnej školy v našej obci čerpáme z jej školskej kroniky, ktorú začali písať od školského roku 1885/1886.

Prvé písomné doklady z roku 1740 sa okrem farského úradu zmieňujú o byte učiteľa a súčasne aj o „osobnej učebnej sieni“, ktoré zničil zásah blesku s následným požiarom.

Tento objekt bol znovu zrekonštruovaný a pokrytý novou slamenou strechou za finančnej podpory komposesora Istvána Szöllösyho, miestneho zemepána a vtedajšieho podžupana Tekovskej župy.

Táto slamou pokrytá budova stála až do roku 1887.

Na jej mieste v tom istom roku bola občanmi vybudovaná nová cirkevná rímsko - katolícka škola za 3 300 forintov (Frt- zlaté florény).

K tomuto obnosu prispeli 1/6 aj obyvatelia obce Čaradice s prihliadnutím na to, že objekt slúžil aj ako byt organistu.

Postavená bola na podnet a z iniciatívy farára Gyulu Báthyho.

S podporou kráľovského školského inšpektora Ernesta Kuliszekyho, slúžneho Rezso Rajecza, dekanov Lajosa Loriczkého, Istvana Kittenbergera a obvodného notára Nándora Thuránszkeho.

V jednej budove pokrytej škridlovou strechou bola zahrnutá škola a aj byt učiteľa - organistu.

Školu predstavovala jedna priestranná, dobre osvetlená učebňa s chodbou v polovici prednej izby.

Byt pozostával z dvoch navzájom prepojených izieb s drevenou podlahou, uzavretou kuchyňou, z miestnosti pre kúrenie a upratovanie, komory, maštale pre 4 kusy hovädzieho dobytka a samostatne stojacou šopou.

Objekt sa nachádzal ako prvá budova z ľavej strany ulice Krátky Rad, smerom od kostola (na mieste terajšieho domu č.401).

Zvýšenie učiteľského platu a nástup Jána Ondrejku

Z dobovej literatúry sme sa ďalej dozvedeli, že okrem toho, že sa podarilo postaviť zodpovedajúcu školu a učiteľský byt, dosiahlo sa aj zvýšenie učiteľsko - kantorského platu a to tak, že na základe komasácie pozemkov z roku 1882 bolo zdvojnásobené množstvo učiteľskej pôdy a tým konečne mohol byť aj plat učiteľa zvýšený na sto forintov ročne v hotovosti.

Učiteľskej stolici, ktorá následne vznikla 2. októbra 1892, už bolo umožnené určiť učiteľské platy.

Zriaďovateľom školy bola politická obec a miestne panstvo.

Na obsadenie miesta učiteľa - organistu bol vypísaný súbeh.

Z troch uchádzačov miesto získal Ján Ondrejka, učiteľ z Komjatíc.

Narodil sa 29. decembra 1859 v Csesztve - Bratislavská župa.

Vzdelanie ukončil 28. júna 1872 v Trnave.

Na záverečnej ročnej skúške pred župnou komisiou z vyučovania Maďarskej reči dosiahol vynikajúce výsledky a odmenu 40 forintov.

Bol mu určený stály učiteľský plat vo výške 538 forintov 87 grajciarov.

Stanicu obsadil 3. novembra spolu s manželkou.

Vzhľadom na skutočnosť, že novostavba školy nebola ešte úplná, bol nútený ubytovať sa ako hosť na čas jej ukončenia do fary.

Za protislužbu pomáhal vysluhovať v kostole, zvonil, doprevádzal kňaza k chorým a podobne.

Školský rok 1887/1888 a jeho výzvy

V tom čase bolo v škole 80 žiakov, z ktorých 20 % nevedelo vôbec čítať.

Dochádzka do školy bola veľmi slabá, rodičia boli za zlú dochádzku aj trestaní vtedajším notárom Nándorom Thuranszkým, peňažitou pokutou alebo podradnými prácami na ulici (zbierali kamene, upravovali jarky).

To pomohlo a dochádzka detí sa zlepšovala.

V roku 1888 Bansko-bystrické biskupstvo ustanovilo, že škola dostane na zimné vykurovanie 6 m3 dreva z lesa v okolí obce.

Na vykurovanie školy sa podieľali aj žiaci.

Každé dieťa nosilo dopoludnia aj odpoludnia jedno polienko dreva.

Tí, čo nemali drevo, museli zaplatiť 30 grajciarov.

V roku 1889 bol usporiadaný majáles pre dietky v škole.

Biskup Bansko-bystrickej diecézy bol patrónom miestneho kostola aj fary a tak organizoval aj skúšky, pri ktorých školský inšpektor sa vypytoval žiakov.

Ak bol s výsledkom spokojný, učiteľa pochválil.

V tom čase bol inšpektorom Dezider Eordogh.

Finančné a organizačné aspekty

S platom učiteľa to bolo zlé.

V roku 1892 zákon ustanovil minimum učiteľského platu aj s vymenovaním učiteľských povinností.

Na určenie platu učiteľa sa spisovala tzv. dôchodková zápisnica, ktorá sa často menila a určovala po novom.

V roku 1923 napríklad sa vynechala klauzula, že učiteľ je povinný vykurovať školu zo svojho dreva a vykurovanie pripadlo na obec.

V roku 1898 v škole bolo 145 dietok, vyučovanie bolo prerušené pre chorobu učiteľa (od marca do septembra).

Školský inšpektor Dr. N. Hámoš navrhol obci postaviť novú učebňu pre druhú triedu.

Miestny farár dekan Andrej Dodek, vidiac veľký počet detí tlačiacich sa v septembri do školy, s ním súhlasil.

Po mnohých ťažkostiach sa začalo v roku 1903 s výstavbou novej, ale už obecnej školy nákladom 12 000 korún.

V roku 1904 bola škola otvorená.

V roku 1911 dostáva učiteľ od štátu prilepšenie k platu tzv. Počas súčasného pôsobenia oboch škôl t.j.

V roku 1914 je vyhlásená mobilizácia, učiteľ obecnej školy musel narukovať.

Vyučovanie prevzal učiteľ cirkevnej školy.

Školský inšpektor Ján Tomčányi žiadal, aby bol ustanovený náhradný učiteľ.

Toto sa však neuskutočnilo.

Učiteľ obecnej školy sa vrátil až v roku 1919.

Transformácia školstva po vzniku ČSR

V roku 1919 učiteľ cirkevnej školy zložil do rúk štátneho inšpektora Jána Koniara v Zlatých Moravciach sľub vernosti Česko Slovenskej republike.

V roku 1919 až 1920 sa začalo riadne vyučovanie s tým, že Maďarské knihy a pomôcky boli odovzdané školskému inšpektorátu.

Škola dostala zdarma mapu Česko Slovenskej republiky.

V roku 1921 sa organizovala nostrifikačná skúška.

V letných mesiacoch učiteľ chodil na náukobeh do Svätého Kríža, ktorý viedol Karol Bielik.

Skúšku poslucháči urobili pred komisiou 31. októbra.

V roku 1922 bol zriadený náukobeh pre pokročilých.

V zimných mesiacoch prednášali striedavo učitelia obecnej a cirkevnej školy náboženstvo.

V školskom roku 1923/1924 sa začalo vyučovanie na oboch školách tzv. roztriedene.

V tomto roku bol učiteľ vymenovaný za správcu školy.

V októbri bol organizovaný školský výlet žiakov I. až III. do prírody.

Deň 28. októbra sa už každoročne oslavuje.

V ďalšom školskom roku 1924/1925 sa už konajú organizované akcie ako napríklad spoločná spoveď a sväté prijímanie v kostole, nácvik nových piesní, oslavy narodenia prezidenta T. G. Masaryka, Dr. M. Štefánika, atď.

V auguste bola urobená oprava budovy školy.

Strechu pokryli eternitom a celú budovu nanovo ovakovali a vybielili.

Pre nedokončené práce nový školský rok 1924/1925 začal až 24. septembra.

Dňa 20. júna 1925 sa 11 žiakov z obecnej školy pripojilo k žiakom cirkevnej školy a uskutočnili školský výlet do obce Vyhne.

Prezreli si železiarne, pivovar a navštívili kúpele.

Na uvoľnené miesto po vypísanom súbehu, ktorý sa viac krát opakoval, sa nikto nehlásil, pretože v priebehu školského roka nebolo možné meniť učiteľské miesta.

Konečne počas letných prázdnin miesto prijal a v novom školskom roku 1926/27 začal vyučovať Július Lalúch z obce Sása, župy Zvolenskej VIII.

Súčasne s obsadením miesta správcu školy, začal vykonávať aj funkciu organistu.

V školskom roku 1926/27 bolo zapísaných 69 žiakov, rozdelených do troch tried.

Dňa 3. októbra 1926 prvýkrát prišli do školy opakovací žiaci (nedelnáci) v počte 31 žiakov.

Počas mesiaca októbra sa učili len v nedeľu, po dve hodiny.

V školskom roku 1927/28 vyučovanie v obecnej škole bolo zabezpečované suplovaním učiteľa Júliusa Lalúcha z cirkevnej školy.

V školskom roku 1930/31 bolo zapísaných 65 žiakov, z toho 35 chlapcov a 30 dievčat.

Predsedom školskej stolice bol naďalej dekan farár Andrej Dodek.

Školská stolica rozhodla, aby sa v cirkevnej škole vyučovali žiaci prvého a druhého ročníka, ostatní žiaci sa mali rozdeliť do obecnej školy.

V školskom roku 1933/34 na oboch školách náboženstvo vyučoval správca rímsko-katolíckej školy, namiesto chorľavého farára dekana Andreja Dodeka.

Na farnosť nastúpil nový duchovný Michal Valach 15. marca 1934.

Školský rok 1938/39 bol poznačený vojnovými udalosťami.

Výstavba novej školy a zlúčenie

V školskom roku 1939/40 predstavenstvo obce a obe školské stolice na spoločnom zasadnutí v prítomnosti okresného náčelníka a obvodného lekára rozhodli o výstavbe novej školy.

Nutnosť jej výstavby bola potvrdená rozhodnutím okresného úradu v Zlatých Moravciach, ktorý nariadil učebňu cirkevnej rímsko-katolíckej školy ako nevyhovujúcu a životu nebezpečnú budovu zatvoriť.

Vládny komisár obce na základe tohto opatrenia vydal dňa 8. júna 1940 rozhodnutie č. 3/1940 o oprave organisticko - učiteľského bytu, ktorým rozhodol zbúrať tú čiastku, kde je byt a z čiastky, kde je učebňa zriadiť nový učiteľsko - organistický byt.

S výstavbou novej cirkevnej rímsko-katolíckej školy sa v podstate neuvažovalo.

Počítalo sa s tým, že bude súčasťou novej budovy obecnej školy.

Dňa 28. marca 1942 bolo vydané zákonné nariadenie číslo 308, ktorým obe školy, teda cirkevná a obecná, budú spojené pod jednu cirkevnú správu.

Správcom sa mal stať dovtedajší správca cirkevnej školy Július Lalúch.

Tento akt zlúčenia sa aj uskutočnil v prítomnosti farára Michala Valacha ako zástupcu cirkvi, Gustáva kontru, vedúceho notára, Jozefa Valacha, vládneho komisára a zástupcu politickej obce a Františka Valu, správcu obecnej ľudovej školy.

Na margo tejto spoločnej správy František Valo v kronike poznamenal: dňom 1.9.1942 obecná ľudová škola bude teda de facto zlúčená s jednotriednou cirkevnou rímsko - katolíckou školou.

Vzhľadom na skutočnosť, že novovymenovaný správca oboch škôl, Július Lalúch, na vlastnú žiadosť po roku pôsobenia pracovný pomer rozviazal, spoločným správcom bol vymenovaný František Valo.

Tento stav trval do skončenia druhej svetovej vojny, kedy prakticky cirkevná rímsko-katolícka škola zanikla, nariadeniami číslo 34/1945 Sb.n. SNR a číslo 47/1945 Sb.n.

Výstavba obecnej ľudovej školy

Vráťme sa do minulosti.

Skutočnosť, že počet detí prirodzene z roka na rok narastal, spôsobila a nútila obyvateľov obce uvažovať o výstavbe ďalšej školy.

Bolo zaznamenané, že kým v roku 1887 navštevovalo vtedajšiu cirkevnú rímsko-katolícku školu 80 detí, v roku 1898 ich už na tejto škole bolo 145.

Významnú úlohu v rozhodovaní zohrala aj platnosť uhorského zákona článok 38 z roku 1868, ktorý ukladal školopovinnosť od 6. do 12. roku veku dieťaťa.

Zásluhou notára Gejzu Thuranského a richtára Jozefa Jančeka v roku 1903 započali a v roku 1904 odovzdali do užívania nové objekty obecnej ľudovej školy.

Na jej výstavbu obec použila výhodnú dlho splatnú pôžičku na 50 rokov z finančných zdrojov pochádzajúcich až z Budapešti.

Na obsadenie miesta učiteľa v tejto novej obecnej ľudovej škole bol vyhlásený súbeh, do ktorého sa prihlásilo 20 učiteľov.

Voľbu vykonali komisionálne, pod vedením dr. Titusa Rudňanského, čo bol okresný hlavný slúžny.

Ďalšími členmi komisie boli Gejza Thuranský (školský predseda), Imrich Brieška (školský zápisník), Andrej Dodek, dr. Vojtech Krämer, Jozef Janček, Peter Brieška, Jozef Ivan Ivanov, Jozef Ivan Martinov.

Po tajnej voľbe získal 8 víťazných hlasov Viliam Knopp, ktorý sa tak stal prvým učiteľom v novej obecnej ľudovej škole, ktorá začínala v obci pôsobiť ako prvá obecná škola a navyše v nových priestoroch.

Je pozoruhodné, že škola priestorovo teda kapacitne pre obyvateľov obce postačovala a vyhovovala takmer 40 rokov, aj keď v poslednom desaťročí už situácia v nej začínala byť neúnosnou.

Na druhej strane faktom zostáva aj skutočnosť, že po prvej desiatke rokov jej činnosti došlo k udalostiam, ktoré súviseli s vypuknutím prvej svetovej vojny.

Dokonca v rokoch 1914 až 1918 sa v škole nevyučovalo.

Prvým dôvodom bola skutočnosť, že koncom marca 1914 medzi školskými deťmi vypukol šarlach a viac žiakov dokonca zomrelo.

Z toho dôvodu okresný náčelník vyučovanie zastavil.

Druhým dôvodom bolo vypuknutie prvej svetovej vojny a v súvislosti s tým učiteľ Viliam Knopp musel 1. augusta narukovať.

Z ruského zajatia sa vrátil až 20. apríla 1919.

Učiteľ Viliam Knopp si medzi časom podal žiadosť o preloženie na štátnu ľudovú školu v Leviciach.

Menovací dekrét obdržal 4.11.1927 a týmto dátumom aj na obecnej škole v Nemciach službu ukončil.

Po jeho odchode nasledovalo striedavé pol dňové vyučovanie.

Učiteľa v obecnej škole suploval správca a učiteľ cirkevnej školy Július Lalúch.

Táto situácia trvala do 1. decembra 1927.

Školská stolica požiadala Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave, aby na zostávajúcu časť školského roku poskytol jednu učiteľskú silu.

Dňa 1. decembra 1927 nastúpil vyslaný dočasný učiteľ František Matena zo Zbraslavíc pri Kutnej Hore, ktorý aj hneď začal vyučovať.

V školskom roku 1928/1929 však odišiel a situácia striedavého vyučovania hrozila naďalej.

Referát školstva riešil túto situáciu obsadzovaním tohoto miesta ďalšími dočasnými výpomocnými silami, čo v podstate boli absolventi reálnych gymnázií, teda nekvalifikovaní učitelia.

Táto situácia trvala až do roku 1931.

V školskom roku 1931/32 nastúpila na školu Mária Jančeková ako kvalifikovaná učiteľka a zároveň správkyňa školy, rodáčka a obyvateľka obce.

V tom čase vzhľadom na narastajúci počet detí, boli už potrební najmenej dvaja učitelia.

Pochopiteľne, že demografický vývoj obyvateľstva bol predchádzajúcimi vojnovými udalosťami veľmi poznačený.

Trvalo viac ako jedno ďalšie desaťročie, kým počet detí vzrástol natoľko, že zástupcovia obce boli nútení uvažovať o spôsobe riešenia tohto stavu.

Z nášho pohľadu to bolo už dosť neskoro.

V skutočnosti ale vývoj tohto stavu veľmi ovplyvňovala aj politická situácia.

V školskom roku 1934/35 pri oboch školách bolo ustanovené Rodičovské združenie.

V tomto roku konečne nastúpil aj druhý kvalifikovaný učiteľ František Valo, rodák zo Psiar.

Tretie učiteľské miesto bolo aj naďalej obsadzované nekvalifikovanými striedajúcimi výpomocnými silami.

Dňa 1. októbra 1936 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu učiteľ František Valo, z ktorej sa vrátil v roku 1938.

Dňom 1. októbra 1937 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu aj jeho brat, učiteľ Ján Valo a navyše v tomto roku učiteľka a správkyňa školy Mária Valová, rod.

Z uvedeného vyplýva, že znovu sa opakovala situácia...

Čo sa týka konceptu opatrovateľstva a starostlivosti o deti, projekt "Dietok prizeračky" predstavuje zaujímavý prístup.

Dietok prizeračky je projekt, za ktorým stoja Viera Farbiaková a Miroslava Setnická, dve opatrovateľky detí s dlhoročnými skúsenosťami.

Ich prístup k deťom je založený na rešpekte, láskavosti a sprevádzaní životom.

Obe opatrovateľky pôsobili v rôznych rodinách a postupne si uvedomili, že ich prístup je vnímaný ako iný a lepší.

Motivácia pre pretavenie ich prístupu do normálnej služby prichádzala najmä zvonku.

Chcú, aby rešpektujúco k deťom pristupovalo čo najviac opatrovateľov a opatrovateliek a, samozrejme, aj rodičov.

Rešpektujúci prístup k deťom

Rešpektujúci prístup k deťom je založený na tom, že berieme do úvahy jedinečnosť dieťaťa so všetkými inakosťami, že chápeme jeho potreby a nesnažíme sa znížiť jeho ľudskú dôstojnosť.

Okrem morálnych hodnôt sa u detí snažíme rozvíjať aj sebahodnotu a sebaúctu.

Dietky vnímame ako rovnocenných partnerov.

Vždy sa s nimi snažíme dohodnúť.

Autorita vs. Rešpekt

Slovo autorita spoločnosť vníma rôzne.

Lenže podľa mňa má byť autorita v skutočnosti akýmsi idolom, pri ktorom sa dieťa cíti bezpečne, preto chce automaticky nasledovať jeho kroky, správať sa ako on.

Jednoducho mu morálne sedí a chce sa naňho podobať.

Ak hovoríme o takýchto autoritách, tak áno - chceme nimi byť.

Kritika a obranné mechanizmy

Najväčšej kritike čelíme vždy, keď o nás vyjde nejaký článok alebo niekto s nami spraví rozhovor.

Vtedy rôzni ľudia píšu, že sme mladé, bez skúseností, čo už teda môžeme vedieť o živote či výchove detí.

Nič sme vraj nepreskákali, a tak nemôžeme ničomu rozumieť.

Áno, ja ešte nie som matka, ale s deťmi pracujem dlhé roky a jasne vidím, že rešpektujúci prístup k nim funguje.

A aj ja sama sa v práci cítim lepšie v rešpektujúcej než mocenskej pozícii.

Nepotrebujem deti ovládať, napriek tomu nám to funguje.

Na druhej strane ľudí, ktorí nás kritizujú, neodsudzujeme.

Možno nezažili to, čo by si želali, možno dobre nepoznajú samých seba.

Koniec koncov, poznať sám seba do hĺbky je náročný a bolestivý proces.

Do troch rokov dieťaťa sa tvorí dôvera, do siedmich rokov jeho osobnosť.

Ak sa vtedy niečo naštrbí, ostanú v ňom vzorce, ktoré sa dovtedy naučilo.

Odmietanie trestov, pochvál a odmien

Odmietate nielen akékoľvek tresty detí, ale aj akékoľvek pochvaly či odmeny.

To ma zarazilo - prečo je zlé, ak svoje dieťa pochválim?

Veď to je jedna zo silných motivácií.

Pochvala je vlastne odmena.

Tá môže byť materiálna, napríklad sladkosť či hračka, ale aj psychická, teda slovná.

To je pochvala.

Takýmto prístupom však deťom berieme vnútornú motiváciu.

Ak dieťa niečo robí samo, lebo vie, že to treba, zjavne má na to vnútornú motiváciu.

Odmenou ju zmením na vonkajšiu motiváciu a znížim hodnotu danej aktivity.

Byť tam s dieťaťom, vcítiť sa doň, vnímať jeho emócie a radosť z danej aktivity.

Nepotrebuje moje odobrenie, moje hodnotenie ani žiadnu formu odmeny či pochvaly.

Úplne stačí, ak tam ako rodič ste a tešíte sa s ním, že sa mu niečo podarilo - napríklad niečo nakresliť, poskladať, upratať a podobne.

Namiesto pochvaly poďakovanie

Náš šesťročný syn minule sám od seba upratal kúpeľňu - poskladal bielizeň, pozametal, umyl dlážku.

Inokedy vezme vysávač a povysáva nielen svoju izbu, ale aj obývačku, k tomu utrie prach.

Pripadá mi v poriadku, že ho za to ako rodičia pochválime.

Riešením je poďakovať sa mu za to.

To stačí.

Urobil vám ako rodičom nejakú službu, hoci ste ju od neho nežiadali.

Potešilo vás to, je to v poriadku, ale prečo ho za to chváliť?

Miesto pochvaly je vždy lepšie použiť pozitívnu empatickú reakciu.

Je zbytočné chváliť dieťa slovami „wau, aký si šikovný, upratal si celú izbu“.

Poďakovanie naozaj stačí.

Nepotrebuje žiadne nálepky typu, že je slušný, pekný, dobrý, šikovný a podobne.

Keď mu poviete, aké je šikovné, tak sa vlastne nedozvie, čo urobilo, čo dokázalo.

Keď mu však poďakujete a pomenujete všetky činnosti, ktoré urobilo, ukážete mu úprimný záujem o všetko, čo spravilo.

Motivácia a odmeňovanie

Dieťa vekom spoznáva hodnotu vecí.

Má nejaký sen, napríklad chce auto na diaľkové ovládanie, gitaru, niečo, čo ho láka.

Je to však drahé.

Prečo je zlé dohodnúť sa s ním, že ak si bude plniť povinnosti, jednak školské, jednak domáce, tak mu to povedzme o pár mesiacov kúpime?

Alebo iný spôsob - každý mesiac dostane malé vreckové, a keď si našetrí, môže si to samo kúpiť.

Je v poriadku debatovať o pravidlách a dohodnúť sa, že niektoré veci musia počkať, lebo máme nejaký rodinný rozpočet a na isté veci treba šetriť.

My sa snažíme s deťmi na veciach dohodnúť a potom dohodu dodržať.

Nepodmieňujeme to však tak, že mu kúpime väčšie autíčko za predpokladu, že každý víkend umyje povedzme kúpeľňu.

Rovnako nie je cestou podmieňovať vreckové napríklad tým, že dieťa bude nosiť zo školy dobré známky.

Nemôžeme ho predsa viesť k tomu, že veci bude vykonávať len za materiálne odmeny či peniaze.

Máme dávať dieťaťu peniaze za to, že robí, čo má?

Iná vec je, keď je dieťa staršie a dohodneme si s ním, že ak napríklad umyje auto, dostane nejaké konkrétne vreckové.

Ako motivovať dieťa prirodzene?

Ako teda dieťa správne motivovať, aby preň boli isté veci prirodzené?

Odmalička ho treba zapájať do činností, ktoré robíme.

Nezakazovať mu, keď nám chce s niečím pomáhať.

Ak chce napĺňať práčku, hoci sa ledva naučilo chodiť, dovoľme mu to.

Ukážme mu, kde treba stlačiť gombíky, a samo začne chcieť pravidelne prať, lebo to bude vnímať ako hru a zábavu.

A dovoľme v tom deťom robiť aj chyby.

Možno budú chcieť naplniť či vyložiť umývačku riadu a príbor uložia opačne.

Nekritizujme ich za to, netrestajme ich, nebuďme nervózni z toho, že to nespravili dokonale.

Podobne je to so školskými povinnosťami.

Nie všade majú rodičia možnosť výberu školy, na ktorej sa neznámkuje a rešpektuje sa osobnosť detí.

Určite ich však nemotivujme robiť si úlohy tým, že im sľúbime napríklad sladkosť.

Práve o tom je rola rodiča - že dieťaťu vysvetlí, v čom sa mu môže hodiť, ak sa naučí novú informáciu.

Je to o pozitívnej motivácii, aby dieťa pochopilo, že ak niečomu venuje svoj čas a niečo sa dozvie, je to preň výhodné.

Hranice a tresty

Vrátim sa ešte k trestom.

Nemám na mysli žiadne ponižujúce či bolestivé bitky alebo facky, ale situácie, v ktorých dieťa napriek trpezlivému vysvetľovaniu odmieta zmeniť správanie - napríklad naďalej bije kamaráta, hádže do druhých detí hračky, prípadne im ich berie a podobne.

Existuje adekvátna forma trestu?

Tu sa bavíme o hraniciach správania dieťaťa, o ich nastavení.

Ak vidím, že dieťa ide niekoho fyzicky udrieť, prídem k nemu, chytím mu ruku a nedovolím to.

A láskavo mu vysvetlím, že toto mu nemôžem dovoliť, lebo by tým druhému ublížilo, je to nepríjemné a bolí ho to.

Áno, treba to robiť tisíckrát, možno miliónkrát, až si to dieťa osvojí a pochopí, že niektoré veci sú nesprávne.

Preto musí byť rodič do istého veku dieťaťa nablízku.

Možno je to náročná nadpráca rodičov, vychovávateľov aj opatrovateľov, ale iná cesta nie je.

Riešením nemôže byť fyzický trest.

Použitie fyzickej sily s rešpektom

Nejeden rodič by teraz asi povedal, že dieťa občas potrebuje počuť jasné a rázne nie.

Veď aj my použijeme fyzickú silu, nie však formou udretia či capnutia, ale tak, že dieťaťu ruku chytíme, aby nemohlo udrieť iného, aby mu nemohlo vziať hračku a podobne.

Keď sa dieťa zaženie na iné dieťa, je v poriadku zakročiť a ruku mu nebolestivo chytiť.

Trvá to, ale časom to naozaj pochopí.

Ak treba dieťaťu ruku chytiť a dať dole stokrát denne, treba tam byť a urobiť to.

Na diaľku sa vychovávať nedá.

Ak by som dieťa udrela, čo ho naučím?

Že problémy sa môžu riešiť bitkou, násilím.

Ostane to v ňom.

Benevolentná výchova

Niektorí rodičia vychovávajú deti naozaj špecificky - všetko im dovolia, lebo každý zásah do ich správania by bol nemiestnym zásahom do ich osobnosti.

V tomto prípade hovoríme o benevolentnej výchove, ktorá nemá hranice.

Je tam láska, ale chýbajú pravidlá, štruktúra a hranice.

Pre dieťa to, samozrejme, nie je bezpečné, potrebuje mantinely.

V takýchto prípadoch deti vlastne nemajú v rodičoch oporu, lebo ich zvyknú prevalcovať vlastné emócie.

V tej chvíli by potrebovali práve to, aby sa rodič vymedzil a ukázal hranice.

Nekonečne benevolentní rodičia to však nedokážu, takže ich deti strácajú pocit vedenia z ich strany.

Zodpovednosť vs. Poslušnosť

Pre web Heroes.sk ste povedali, že dieťa treba viesť k zodpovednosti, nie k poslušnosti.

Deti teda nemajú byť poslušné?

Dám protiotázku - prečo vlastne chceme, aby deti boli poslušné?

Čo nám to dáva?

Vedia sa potom lepšie rozhodovať?

Pochybujem o tom.

Pandémia covidu-19 bola geniálnym príkladom toho, ako si mnohí dospelí ľudia nevedeli vyhodnotiť, či majú alebo nemajú nosiť respirátory.

Zároveň existovala protistrana, ktorá sa proti tvrdeniam odborníkov búrila.

Tým zase chýbala zodpovednosť.

Nástrahou poslušnosti v detstve jednoducho je, že človek v dospelosti nevie prebrať zodpovednosť.

Neveďme deti k poslušnosti, nech s nami pokojne polemizujú, nesúhlasia, nech sa bránia, argumentujú, nech hovoria svoje názory, hoci sa nám nezdajú správne.

A my robme to isté, prospeje to obom stranám.

Typický deň s opatrovateľkou

Skúsme teda konkrétne - objednám si vaše služby na čas, kým som v práci.

Ráno vám odovzdám malé dieťa.

Ako bude vyzerať jeho deň?

Ak ide o úplne nové dieťa, prvé dni si dáme na vzájomné spoznávanie.

Odpozorujem jeho rutinné návyky, ako sa správa, ako reaguje, čo má rado a podobne.

Keď už dieťa ako-tak poznám, môžeme špecificky pristupovať k jednotlivým situáciám počas dňa.

Je to o dohode oboch, ale viac sa prispôsobujeme deťom.

Činnosti počas dňa sú často rutinné, lebo dieťa sa pri nich cíti najistejšie, najbezpečnejšie.

Dieťa už vopred vie, že pôjdeme výťahom, že si ho môže privolať, že potom zídeme povedzme päť poschodí, tak si ich nahlas rátame, potom ideme do Medickej záhrady prejsť sa a zahrať sa.

Keď potom navrhnem nejakú inú činnosť, často ma samo opraví - nie, teraz je obed, napapáme sa a pôjdeme k tebe domov spinkať, a keď sa zobudím, už pôjdeme za mamou.

Keď dieťa nechce…

Je čas obeda, ale dieťa si chce ďalej skladať lego alebo kresliť.

Ak vidím, že dieťa je už unavené, poviem niečo v duchu - vidím, že by si si ešte chcel skladať lego, ale vidieť na tebe únavu, tak ti urobím mliečko, potom si pospinkáš, a keď vstaneš, môžeme sa k legu vrátiť.

Ak dieťa unavené nie je, môžeme čas hrania natiahnuť.

To sa stáva, môže sa nahnevať aj plakať.

V rámci rešpektujúceho prístupu zohľadňujeme jeho emocionálny stav a akceptujeme ho.

To, že sa dieťa hnevá, však neznamená, že mu dovolím hrať sa s legom donekonečna.

Samozrejme, čím je dieťa staršie, tým viac chce uzatvárať dohody a vyjednávať.

Je to v poriadku.

Ospravedlnenie a chyby

Aj tí najlepší rodičia či opatrovateľky zvyknú robiť pri dieťati chyby.

Ak urobíme chybu, dieťaťu sa treba ospravedlniť.

A láskavo mu vysvetliť, že nám niečo nevyšlo tak, ako sme si predstavovali.

A pokojne treba vysvetliť aj to, prečo sa to stalo.

Jasné, to sa stane, človek má právo byť aj nervózny, nahnevaný, frustrovaný.

Nie sme dokonalé stroje, ktoré vždy fungujú na sto percent.

Dôležité je potom pomenovať, čo a prečo sa stalo, a vysvetliť to aj dieťaťu.

Používanie technológií

Podstatné je, čo hrá a ako dlho.

Ak ide o vzdelávacie hry, prípadne hry, ktoré ho učia pozornosti, ak si tam maľuje, sleduje rozprávky adekvátne jeho veku a podobne, je to v poriadku.

Musí však byť stanovená hranica, koľko času denne sa tomu môže venovať.

To je správne aj zdravé.

Zvláštne by bolo, keby to neskúšali.

Dietok prizeračky: Názov s významom

Neurobili ste chybu, keď ste zvolili názov Dietok prizeračky?

Je to aj o prizeraní.

Nesmieme riešiť seba, ale sledovať dieťa a vnímať, čo robí, s tým, že rešpektujeme jeho osobnosť.

Veľa času trávime vedľa dieťaťa, čiže mu nehovoríme, čo a ako má robiť.

Napríklad mu nehovoríme, ako má správne liezť na preliezačky, ako sa hojdať, jednoducho tam iba sme, prizeráme sa, a ak požiada o pomoc, konáme.

tags: #julia #sedlakova #opatrovatelka