Náhrada trov konania a úloha právneho zástupcu v Slovenskej republike

V súdnych konaniach podľa Civilného sporového poriadku (CSP) sa často stretávame s problematikou náhrady trov konania a úlohou právneho zástupcu pri ich uplatňovaní. Účelom náhrady trov konania je kompenzácia výdavkov, ktoré účastník konania musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Zákonná úprava náhrady trov konania je založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom, sa zásadne považujú za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, respektíve bránenie práva na súde.

Fázy rozhodovania o náhrade trov konania

Rozhodovanie o náhrade trov konania sa člení na dve samostatné fázy. Tou prvou je rozhodovanie o samotnom nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V druhej fáze dochádza k rozhodnutiu súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci (§ 262 ods. 2 CSP).

Vyčíslenie trov konania v Civilnom sporovom poriadku

V konaniach podľa Civilného sporového poriadku sa pomerne často stretávame s výzvou súdu, aby strana konania vyčíslila trovy konania v súdom určenej lehote. Predchádzajúca procesná úprava na rozdiel od súčasnej vyslovene upravovala povinnosť účastníka konania, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o ich priznaní (§ 151 ods. 1 druhá veta OSP).

Civilný sporový poriadok už neobsahuje ustanovenie o povinnosti vyčísliť trovy konania, ako ani právne následky spojené s ich nevyčíslením. Z tohto možno usudzovať zámer, že nový procesný kódex upustil od tejto povinnosti a určovanie výšky náhrady trov konania ponechal vo výsostnej ingerencii súdu.

Názor, že súd je povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania aj bez povinnej ingerencie strany konania, považujeme navyše za ústavne konformný. V našom právnom poriadku platí základné pravidlo, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Z tohto dôvodu nemožno strane konania ukladať mimo rámec zákona povinnosť vyčísľovať trovy konania a nieto ešte ich nevyčíslenie sankcionovať ich nepriznaním.

Rovnaký záver možno oprieť aj o ďalšie pravidlo, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Keďže CSP neupravuje možnosť súdu vyzývať strany konania, resp. im ukladať povinnosť vyčíslenia trov konania pod následkom ich nepriznania, sme toho názoru, že súd je povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania aj bez povinnej ingerencie strany konania. Zodpovedá to aj ústavnej norme, podľa ktorej povinnosti možno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR).

Samozrejme, súd nemôže objektívne určiť výšku náhrady trov konania, o ktorých nemá vedomosť. V takom prípade je na procesnej aktivite strany konania, aby v priebehu konania predložila súdu všetky potrebné doklady, z ktorých vyplýva, aké trovy konania v zmysle § 251 CSP vznikli a v akej výške. Súdu ale nič nebráni v tom, aby rozhodol o výške náhrady trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo, t. j. boli zistiteľné zo súdneho spisu. Z uvedeného vyplýva, že súd bez akejkoľvek procesnej aktivity strany konania môže rozhodnúť napr. o náhrade za zaplatený súdny poplatok a o výške trov právneho zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (žaloba, vyjadrenie, účasť na pojednávaní a pod.).

Čo sa týka náhrady trov konania, o ktorých súd nemá vedomosť, pretože nevyplývajú zo súdneho spisu, tieto bude musieť strana konania iniciatívne preukazovať - nejde však o povinnosť, ale o právo strany konania, ktoré môže, ale nemusí využiť. Od realizácie tohto práva bude závisieť, v akej výške budú strane konania priznaná náhrada trov. Uplatní sa pravidlo, čo nie je v spise, sa nepriznáva.

Čo sa týka trov konania, ktoré z obsahu spisu nemusia vyplývať, pôjde predovšetkým o ďalšie porady s klientom, náhrada hotových výdavkov ako cestovné, platenie DPH v prípade advokáta. Presnejšie povedané, strana konania nemá povinnosť trovy konania vyčísľovať, ale je povinná (ak chce, aby jej boli trovy priznané v celkovej oprávnenej výške) predložiť relevantné podklady, na základe ktorých súd (súdny úradník) určí výšku jednotlivých trov konania. Inak je súdny úradník povinný určiť výšku len tých trov konania, ktoré môže zistiť z obsahu spisu, resp. ktoré vyšli najavo v konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom (čl. 11 ods. 1 písm. a) CSP).

Záver z vyššie uvedeného možno formulovať v jednotlivých bodoch nasledovne:

• strana konania nemá povinnosť vyčíslovať trovy konania a súd nemá právo splnenie tejto povinnosti požadovať,
• strana konania má právo predložiť špecifikáciu trov a doklady, ktoré sú potrebné pre rozhodovanie súdneho úradníka, aby tento vedel, aké konkrétne trovy vznikli a v akej výške,
• čo sa nenachádza v spise, resp. nevyšlo najavo v konaní, súd nezohľadní pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.

Z hľadiska dikcie zákona je preto ponechané na procesnej aktivite a iniciatívy strany konania, aby si ustriehla, ktoré trovy vyplývajú zo spisu, t. j. ktoré trovy boli stranou do rozhodnutia súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP preukázané, inak musí počítať s tým, že jej budú priznané trovy konania vo výške vyplývajúcej zo súdneho spisu.

Výzvu súdu, ktorou súd vyzýva na vyčíslenie trov konania, považujeme za nekorešpondujúcu s aktuálnym znením zákona. Prípadné nepriznanie trov v takomto prípade by bolo nezákonné.

Účelnosť trov konania

Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre priznanie trov konania ich účelnosť, respektíve nevyhnutnosť v spojitosti s uplatňovaním práv a obranou účastníka. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktorá však musí byť vždy dostatočným spôsobom odôvodnená. Všetky náklady vynaložené účastníkom na právne zastúpenie advokátom, na ktoré má advokát podľa právneho poriadku nárok, je potrebné považovať z pohľadu zastúpeného účastníka za účelne vynaložené (s výnimkou opakovaného vykonania rovnakého úkonu). Neúčelnosť možno považovať len z hľadiska výšky týchto nákladov.

Náhradu trov konania za poradu s klientom možno úspešnej strane sporu priznať, iba ak táto bola účelným úkonom právnej služby. V rámci prípravy a prevzatia zastúpenia je zahrnutá aj konzultácia s klientom týkajúca sa skutkových a právnych okolností prípadu. Ďalšie porady s klientom sú účelné iba za situácie, ak v konaní dôjde k mimoriadnym okolnostiam, ktoré si advokát a klient potrebujú ozrejmiť a prekonzultovať.

Zastavenie konania a náhrada trov

Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.

Pokiaľ žalobca zobral žalobu späť, pričom späťvzatie nebolo zapríčinené správaním žalovaného, potom by mal mať žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd iba výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak na to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uplatňuje sa ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravuje výnimky zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. A to osobitnú úpravu v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, je povinný zaplatiť trovy účastníka konania. Zavinenie zastavenia konania spočíva predovšetkým na procesnom „zavinení“ zastavenia konania.

Ak by účastník vedel preukázať, že dlžník odmietal prijať plnenie, potom žiadne trovy súdneho konania hradiť nebude musieť. Určite by bolo vhodné mať aj svedka, ktorý potvrdí dané skutočnosti. Keďže žaloba bola vzatá späť, konať sa bude už len o trovách zastupovania advokátom. Konanie bude teda iba o dôvodnosti podania návrhu. Odpoveď advokáta na vymáhanie pohľadávok je, že nie ste povinný hradiť náklady, ak ste chceli zaplatiť celý dlh. Uhraďte iba dlh a počkajte na ďalší úkon zo strany veriteľa. Uschovajte si dôkazy o tom, že ste chceli zaplatiť dlh.

Právne zastúpenie a odmeny advokátov

Odmeny právnych zástupcov upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (č. 655/2004 Z.z.). Odmena advokáta sa musí určiť dohodou medzi advokátom a klientom (zmluvná odmena). Veľká väčšina všetkých odmien advokátom sa určuje na zmluvnom základe, pokiaľ zákon nepredpisuje tarifné odmeny. Ak sa účastníci konania nedohodnú, na určenie výšky odmeny sa použijú príslušné ustanovenia o tarifných sadzbách (vyhláška o odmenách advokátov).

V § 18 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. Advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.

Druhy nákladov v občianskom konaní

Jednotlivé druhy nákladov, ktoré sa môžu počas občianskeho konania vyskytnúť, upravujú osobitné predpisy/zákony. Podľa zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok), trovy konania predstavujú okrem súdnych poplatkov najmä hotovostné výdavky účastníkov konania a ich zástupcov a odmeny za zastupovanie - ak účastníka konania zastupuje licencovaný právnik registrovaný Slovenskou advokátskou komorou. Trovy občianskeho konania ďalej vo veľkej miere závisia od prerokovávanej veci a rozhodnutia súdu (najmä pokiaľ ide o výber dôkazov a rozsah nákladov, ktoré sa majú nahradiť súdu alebo druhej strane).

Príslušné slovenské právne predpisy sú pomerne flexibilné a takmer vždy obsahujú možnosť stanoviť zmluvnú odmenu/náhradu, čo závisí od regiónu, reputácie právnickej firmy a ostatných osôb poskytujúcich služby súvisiace so súdnym konaním. Okrem toho, dokonca aj výška tarifných odmien (ktoré môžu byť stanovené len na konci konania v podobe trov konania, závisia od výsledku veci a rozhodnutia súdu) súvisí so súdnym konaním, množstvom poskytnutých služieb a množstvom iných faktorov.

DPH pri náhrade trov konania

• Ak je exekútor zaregistrovaný ako platca DPH, DPH sa pripočíta k ním vypočítanému príjmu a nákladom (podľa podmienok § 196 č. 233/1995 Z. z.).
• Ak je právny zástupca zaregistrovaný ako platca DPH, jeho príjem a náklady vypočítané podľa tohto predpisu budú zahŕňať DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.).
• Ak je znalec, tlmočník alebo prekladateľ zaregistrovaný ako platca DPH, jeho vypočítaná odmena bude zahŕňať DPH (§ 16 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 491/2004 Z. z.).
• DPH sa neuplatňuje na súdne poplatky (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).

Oslobodenie od súdnych poplatkov a právna pomoc

Existujú dva druhy výnimiek zo súdnych poplatkov (§ 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení):

1. osobitné druhy konaní (napr. konania vo veciach opatrovníctva maloletých, dedičské konania, konkurzné a reštrukturalizačné konania),
2. osobitné druhy osôb (navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru atď.).

Podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku, súd môže priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Hranicu materiálnej núdze, ktorá oprávňuje na poskytovanie právnej pomoci, upravuje § 4 písm. i) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci pre osoby v materiálnej núdzi. V platnom znení znie: „Materiálnou núdzou stav, keď fyzická osoba je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojím majetkom“. Hranica príjmu pre obžalovaných, ktorí chcú, aby im pomáhal právny zástupca ex officio z oblasti trestného súdnictva nie je určená. Ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. b) a c) trestného poriadku.

Napriek tomu, ak príslušná osoba spĺňa požiadavky na poskytnutie právnej pomoci, je pravdepodobné, že bude oslobodená aj od platenia trov konania (vrátane súdnych poplatkov). Neexistuje žiadne výslovné ustanovenie, ktoré stanovuje, že osoba oprávnená na poskytnutie právnej pomoci je oslobodená aj od platenia súdnych poplatkov. Osoba môže príslušný súd požiadať o úplné alebo čiastočné odpustenie súdnych poplatkov.

Súd môže z vlastného podnetu priznať účastníkovi, ktorý mal vo veci (plný) úspech, náhradu potrebných trov konania (vrátane súdnych poplatkov). V prípade čiastočného úspechu súd prizná náhradu časti trov konania každému účastníkovi, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Centrum právnej pomoci

Hlavné úlohy štátu patrí poskytovanie právnej pomoci osobám, ktoré si v dôsledku ťažkej finančnej situácie nemôžu právnu pomoc zabezpečiť sami. Od 1. 1. 2006 je účinný zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ktorým sa bremeno posudzovania materiálnej núdze a poskytovania bezplatnej právnej pomoci presunulo zákonom na osobitnú inštitúciu - Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“), ktoré ako štátna rozpočtová organizácia poskytuje právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi, na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Cieľom zriadenia organizácie poskytujúcej právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi bolo podľa Dôvodovej správy k zákonu odstrániť problémy súvisiace „s poskytovaním právneho poradenstva, zabezpečiť reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam občanov a harmonizovať právo SR s právom Európskeho spoločenstva“.

Centrum pôvodne poskytovalo právnu pomoc v oblasti občianskeho, pracovného a rodinného práva (a v rámci cezhraničnej pôsobnosti aj obchodného práva). V súčasnosti poskytuje právnu pomoc aj v konaniach pred súdom v správnom súdnictve, pred Ústavným súdom SR vo veciach v pôsobnosti Centra, v obchodnoprávnych veciach, v azylových veciach, v konaniach o administratívnom vyhostení, o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny alebo o zaistení žiadateľa o udelenie azylu, v konaniach súvisiacich s podaním oznámenia (okrem trestného konania a konania o správnom delikte) poskytuje Centrum právnu pomoc oznamovateľovi protispoločenskej činnosti, tiež osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu, v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

V roku 2017 došlo k ďalšiemu rozšíreniu vecnej pôsobnosti Centra, kedy sa Centrum stalo zástupcom dlžníka v konaní o oddlžení podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon, k ostatnému rozšíreniu pôsobnosti Centra došlo s účinnosťou od 01. 01. 2018 nepriamou novelou prostredníctvom zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiam trestných činov, odkedy Centrum poskytuje pomoc obetiam trestných činov, avšak len za podmienok a v rozsahu ustanovenom v osobitnom zákone (ktorým je zákon č. 327/2005 Z. z.).

V prípade, ak je fyzickej osobe rozhodnutím Centra priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, je advokát povinný zastúpenie prijať, pretože podľa § 5b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. proti rozhodnutiu o určení advokáta sa nemožno odvolať a podľa §20 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“) - advokát nie je oprávnený odmietnuť poskytovanie právnych služieb, ak bol na zastupovanie ustanovený. Povinnosť advokáta odmietnuť poskytnutie právnych služieb v zmysle § 21 ZoA a jeho právo/povinnosť odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb podľa § 22 ZoA tým nie sú dotknuté.

Advokátovi určenému Centrom patrí odmena podľa § 14a až §14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Vyhláška od 1. júna 2009 upravuje tarifnú odmenu za zastupovanie advokátov ako paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore, pričom účelom tejto zmeny právnej úpravy mali byť úspory nákladov Centra za služby poskytované advokátmi klientom Centra a tiež údajné „spravodlivejšie odmeňovanie advokátov za poskytované právne služby“.

Paušálna odmena za celé zastupovanie je v zásade 130 eur. V závislosti od toho, či ide o zastupovanie vo veciach upravených Občianskym zákonníkom, Zákonom o rodine, Zákonníkom práce, Obchodným zákonníkom, je paušálna odmena 200 eur, 130 eur, 150 eur, 200 eur bez ohľadu na počet úkonov vo veci; v prípade ustanovenia za opatrovníka dokonca 15 eur za celé konanie vrátane odvolacieho konania a dovolacieho konania.

V zmysle § 15 Zákona č. 327/2005 Z. z., ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania, túto náhradu súd priznáva podľa § 9 a nasl. vyhlášky a oprávnená osoba nemôže v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta. Ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná odmenu Centrum. Ak však advokát neuplatní právo na náhradu trov konania riadne a včas v konaní pred súdom; advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne (§ 15 ods. 3 Zákona č. 327/2005 Z. z.). Centrum prizná advokátovi nárok na odmenu aj v prípade, ak advokát preukáže, že súdom priznanú náhradu trov preukázateľne nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená. V takom prípade priznáva Centrum len paušálnu odmenu podľa § 14a a nasl.

Ustanovenia § 14a a nasl. vyhlášky na rozdiel od tarifnej odmeny, ktorá výšku odmeny odvíja od počtu úkonov právnej služby, zaviedli za poskytovanie právnych služieb advokátmi ustanovených Centrom paušálne odmeny, čím sa znemožňuje rozlíšiť zložitosť vecí, časová náročnosť, počet vykonaných úkonov právnej služby.

tags: #vseobecny #pravny #zastupca #narok #na #nahradu