Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú kľúčovými oblasťami, ktoré sa zameriavajú na uspokojovanie potrieb občanov a riešenie problémových situácií v ich živote. Tieto pojmy, hoci sa často zamieňajú, majú svoje špecifické charakteristiky a ciele. Ich spoločným menovateľom je snaha o zlepšenie kvality života jednotlivcov, rodín a skupín v spoločnosti.
Sociálna starostlivosť: Plánovaný a dlhodobý prístup
Sociálna starostlivosť pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané, tzv. objektívne potreby občanov. Ide o súbor činností, ktorý môžeme charakterizovať predovšetkým pojmami:
- Plánovaný
- Cielený
- Dlhodobotrvajúci
- Komplexný
- individuálny prístup ku klientovi
Subjekty poskytujúce sociálnu starostlivosť sú rôznorodé a zahŕňajú štát, štátne inštitúcie, neštátne subjekty, obce, inštitúcie, priateľov, rodinu a samozrejme samotného občana. V užšom slova zmysle je sociálna starostlivosť priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a realizácie sociálnej terapie. Jej súčasťou je tiež sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovania starostlivosti.
V širšom slova zmysle zahŕňa sociálna starostlivosť aj sociálno-technické opatrenia, ako je poskytovanie služieb a dávok sociálnej starostlivosti, a spoluprácu s ďalšími odborníkmi v oblasti starostlivosti o človeka.
Sociálna pomoc: Partnerský prístup a sprevádzanie
Sociálna pomoc je aktívna spoluúčasť sociálneho pracovníka pri riešení problémových situácií v živote klienta. Je charakteristická najmä pojmami:
- partnerská pomoc
- sprevádzanie
- napomáhanie
Sociálna práca ako praktická oblasť pomáha špeciálnymi pracovnými metódami pri zvládaní takých sociálne problémových situácií občanov, akými sú:
- potreba realizácie rodinnej starostlivosti vrátane foriem náhradnej rodinnej starostlivosti
- pomoc pri riešení hmotnej núdze
- pomoc a podpora zdravotne postihnutým občanom
- pomoc a podpora občanom vyššieho veku
- pomoc a podpora nezamestnaným občanom
- práca s deťmi s poruchami správania
- práca s občanmi v penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti
- práca so závislými občanmi
- a podobne.
Predmet teórie sociálnej práce
Predmetom teórie sociálnej práce je vymedzenie sociálnej práce ako vednej disciplíny a praktickej činnosti. Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Využívaním teórie o sociálnom správaní a sociálnych systémoch sociálna práca zasahuje tam, kde sa ľudia dostávajú do interakcie so svojím prostredím. Na základe uvedeného prehľadu definícií sociálnej práce ju možno chápať ako odbornú, profesionálnu, multidisciplinárnu činnosť, ktorá všade na svete svojimi metódami zabezpečuje a uskutočňuje vhodné sociálne zmeny zamerané v prospech klienta, pričom využíva teoretické a praktické skúsenosti.
Kľúčové aspekty predmetu sociálnej práce
- Klient SP - jednotlivec alebo skupina v jej každodennej interakcii so spoločnosťou.
- Zisťovanie príčin zlyhávania jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti.
- Možnosti riešenia sociálnych kolízií v živote jednotlivcov a skupín.
- Odhaľovanie faktorov pôsobiacich ako posilňovače nežiaduceho správania klienta.
- Skúmanie procesu socializácie a resocializácie klienta, so zreteľom na zachovanie a rešpektovanie špecifík a rôznorodosti sociálnej klientely.
- Aktívna pomoc a rozvoj foriem a metód práce v prospech jednotlivca, skupiny, či komunity v súlade s požiadavkami celku.
- Príprava odborníkov.
Ludewigov model pomoci: Potvrdzovanie a otváranie nového
Podľa K. Ludewiga, autora hamburgského alebo tzv. zákazkového modelu systemickej terapie (1992), možno pôsobenie terapeuta zhrnúť do dvoch činností: potvrdzovanie (klienta) a otváranie (nového).
Potvrdzovanie klienta
Potvrdzovanie klienta je základom budovania dôvery a vzájomného rešpektu. Spočíva v uznaní a pochopení klienta, jeho prežívania a jeho aktuálnej situácie.
Otváranie nového
Otváranie znamená byť v terapii prítomný ako druhý, od klienta odlišný a seba samého reflektujúci človek. To umožňuje dávať klientovi nové nápady (byť citlivý na výnimky, úspechy, paradoxy v rozprávaní), reflektovať spoluprácu s klientom (otvárať nezvyčajné otázky ako: Prečo robíme v terapii práve to, čo robíme? K čomu nám to bude?), viesť klienta k hľadaniu svojich možností, zdrojov, súvislostí s témou rozhovoru. A pri tom všetkom sa držať vyjednanej zákazky, overovať si, či v rozhovore idú správnym smerom. Tak možno klientovi pomôcť vymaniť sa z problémového systému a rozhodnúť sa pre „iný život“ - viac podľa vlastných predstáv, bez nežiaduceho trápenia.
Intervencie podľa Ludewiga
Intervencie delí K. Ludewig (1992) na tri základné druhy:
-
Kladenie otázok
Jeho cieľom nie je získavanie informácií, ale aktivovanie nevyužitých zdrojov klienta. Medzi silné nástroje patria tzv. cirkulárne nástroje - otázky cielené na skúmanie funkcie symptómu z perspektívy jednotlivcov zapojených do problémového systému (Kto ako vidí problém? Aké sú rozdiely vo vnímaní problému? Čo si myslia členovia problémového systému jeden o druhom, že ako vidia problém?) Typické je tiež zameranie otázok na kontext problému (Koho každého sa problém týka?).
-
Reflektovanie
V priebehu celého rozhovoru je pre terapeuta užitočné vydeliť svoju pozornosť okrem samotnému rozhovoru aj reflektujúcemu metapohľadu na prebiehajúci rozhovor. To znamená, pýtať sa samého seba otázky ako: „Ako to, že sa rozhovor uberá práve týmto smerom? Prečo sa pýtam práve toto? Držíme sa zákazky? Je niečo prekvapujúce? Nič neprekvapuje, ako to?...“ Vyjadriť svoje reflexie môže terapeut v priebehu alebo na konci stretnutia a priniesť tak nové pohľady, ktoré môžu prispieť k uvoľneniu príliš pevných a problémových štruktúr u klienta.
Tom Andersen (1991, in: Kratochvíl, 1997) prišiel so špecifickou metódou reflexie: s reflektujúcim tímom. V takomto usporiadaní terapie terapeut rozhovor s klientom jeden alebo niekoľkokrát zastaví a dá priestor pre reflexie prísediacich kolegov, ktorí sa snažia svojimi nápadmi obohatiť rozhovor. Reflektujúci tím sa zameriava na ocenenie klienta, reflektovanie odkiaľ kam šla v rozhovore reč (Pracujú ešte na pôvodnej zákazke alebo ju zmenili?) a poskytnutie nápadov vo forme fantázií, možností, alternatívnych pohľadov.
-
Doporučovanie
Typickým príkladom je technika záverečnej intervencie. V nej je terapeut direktívnejší, viac prejavuje svoje názory - na rozdiel od dovtedajšieho priebehu rozhovoru, kedy terapeut hlavne kládol otázky. Záverečná intervencia môže obsahovať ocenenie klienta (najlepšie so zdôvodnením prečo ho oceňujeme), reformuláciu zákazky (skrátene rekapitulovať kadiaľ išiel rozhovor, na akej zákazke sa pracovalo) a posolstvo vo forme komentáru (metafory, príbeh, myšlienka) alebo domácej úlohy (na pozorovanie, konanie alebo predvídanie vlastného konania). Iným príkladom doporučovania je poskytovanie vlastných fantázií, nápadov, metafor vo forme otázok. Vlastné myšlienky môžeme ponúknuť klientovi napr. formou - „... nemohlo by to byť takto?‟
tags: #socialna #starostlivost #predmet