Téma jaslí pre deti do troch rokov rozdeľuje odbornú i širokú verejnosť na dva tábory, tvrdo obhajujúce svoje pozície. Podporovať ich, alebo ich zatratiť? Každá strana predkladá výsledky prieskumov a štatistík a mnohí odborníci sa podpisujú pod zásadné vyhlásenia, ako napríklad, že jasličky deťom spôsobujú viaceré traumy. Kde je teda ukrytá pravda? Je pobyt v jasliach pre dieťa prínosom, alebo mu škodí? Aký vplyv majú jasle na emocionálny, kognitívny a sociálny vývoj dieťaťa? A kedy je ten správny čas na nástup do kolektívu?
Kontroverzná téma jaslí: Dva tábory odborníkov
Minulý týždeň odštartoval búrlivú diskusiu rozhovor na portáli Aktualne.cz, s českým pedagógom a psychológom, Marekom Hermanom, ktorý pôsobí na Palackého univerzite v Olomouci a špecializuje sa na výchovu malých detí. V uvedenom interview obhajoval spísanie petície „Dvouleté děti do školky nepatří“, ktorá si získava sympatie verejnosti v Česku a žiadal politikov, aby zrušili nárok na miesto v škôlke pre deti od dvoch rokov. Tvrdí, že ak rodičia dajú do škôlky dieťa mladšie ako tri roky, urobia chybu a spôsobia mu celoživotné následky.
Takýto názor nie je žiadnou novinkou. Pred pár rokmi uverejnili na portáli Times článok so šokujúcim titulkom, že deti v jasličkách sú ohrozené mentálnymi ochoreniami. Autor tohto výroku, švédsky sociológ Jonas Himmelstrand pre portál Times, vyhlásil, že deti mladšie ako tri roky, by nemali chodiť do jasličiek, pretože on drží v rukách dôkazy, že tie deti, ktoré v takýchto zariadeniach trávili množstvo času, trpeli neskôr mentálnymi zdravotnými ťažkosťami a mali problémy v škole. Výchovu a vzdelávanie detí v jasličkách nazval „švédskou utópiou“, z ktorej zostal len mýtus. Varoval, že hoci sa švédska rodinná politika navonok zdá dokonalá, je to len nenaplnený sen. „Švédske deti trpia psychickými ochoreniami, v krajine sa rúca vzdelávací systém a disciplína v školách je jedna z najhorších spomedzi krajín OECD,“ povedal. Podľa jeho slov sa počet detí s psychickými ochoreniami strojnásobil od 80. rokov minulého storočia, kedy sa začala tzv. revolúcia vo výchove detí. Vystríhal tvorcov rodinnej politiky, že ak chce niekto napodobňovať cestu švédskeho prístupu, ktorá je o zvyšovaní pomeru detí na učiteľa a narastaní hodín, ktoré trávia deti v jasličkách, nerieši, ale ničí budúcnosť detí. Kultúra sa podľa jeho slov nedá preniesť z generácie na generáciu, keď sú deti ponechané na seba, aby sa samy vychovávali.
S tvrdením, že jasličky pre deti do troch rokov môžu negatívne pôsobiť na drobcov, sa pred časom stotožnil aj Steve Biddulph, terapeut a autor svetovo najpopulárnejších kníh o rodičovstve. Vo svojej knihe Raising Babies, tvrdí, že rodičia takto ohrozujú mentálne zdravie detí, deti sa stávajú agresívnejšie, trpia depresiami, sú antisociálne a nie sú schopné neskôr v živote vybudovať a udržať si blízke vzťahy. V rozhovore pre britský portál Telgraph uviedol na podporu svojich tvrdení dve vedecké štúdie. Prvá bola štúdia z Veľkej Británie, ktorá sledovala život 3 000 detí od bábätiek a preukázala, že v mozgu batoliat sa počas prvých dvoch rokov vytvárajú nové štruktúry ako reakcia na lásku a nežnú opateru. Druhá bola spoza oceánu. V Amerike preukázali vedci z Národného inštitútu detského zdravia a rozvoja, ako vplýva dĺžka času stráveného v jasličkách na deti. Aj detská psychologička Penelope Leach, autorka britského výskumu Rodiny, deti a starostlivosť o deti, vo svojich záveroch tvrdí, že deti z jasličiek sú agresívnejšie v porovnaní s deťmi, ktoré mali starostlivosť jednej osoby. Jasličkové deti sa navyše uzatvárajú do seba, sú poddajné a smutné. Pre Guardian uviedla, že z rôznych výskumov po celom svete vyplýva, že čím menej času trávia deti do troch rokov v skupinovej opatere, tým lepšie. Jej štúdia jednoznačne potvrdila, že najideálnejšia je starostlivosť doma, s rodičom. Na druhom mieste sú opatrovateľky, babky a dedkovia a potom vzdialenejšia rodina.
Opačný pohľad: Prínosy kvalitných jaslí
Situácia nie je čierno biela. Na protiľahlom brehu v oceáne vedeckých názorov stoja iné výskumy dokazujúce, že jasličky môžu mať svoj prínos. V Nórsku, kde sú jasličky dotované a dosahujú vysokú úroveň kvality, ich navštevuje väčšina detí, v roku 2009 to bolo až 79 % jeden až dvojročných. Svoje stanovisko k tejto polarizujúcej téme zaujala aj slovenská psychologička Petra Arslan Šinková, spoluautorka knihy o výchove Testujme a rozvíjajme svoje dieťa (Od novorodenca do 6 rokov), ktorá sama prevádzkuje materskú školu v Bratislave. Podľa nej je dieťaťu v akomkoľvek veku najlepšie pri mame. Dieťa má pri nej pocit istoty a bezpečia, lásky, mama napĺňa jeho potreby. Odborníčka hovorí, že väčšina dvojročných detí ešte nemá potrebu socializovať sa s rovesníkmi. Jedným dychom však pripomína, že toto sú všeobecné tvrdenia a na každé dieťa je potrebné pozerať sa individuálne. Číslo tri vo veku detí nie je žiadne magické číslo, po ktorého dovŕšení je dieťa, akoby šibnutím čarovného prútika, zrazu schopné bezproblémovo sa odpútať od matky. Pri separácii totiž nerozhoduje fyzický vek dieťaťa, ale jeho vek mentálny a emocionálna zrelosť. „Poznám veľa detí vo veku okolo dvoch rokov, ktoré sú pripravené byť v škôlke, či v jasliach. To, že kvalita jasličiek hrá jednu z kľúčových úloh, priznáva v spomínanom rozhovore pre portál Aktuálne.cz aj M. Herman. Hovorí, že rodič v spolupráci s riaditeľkou dokáže spoznať, či je dieťa pripravené alebo nie. „Ak maminka odíde a deti vyvádzajú, začnú sa zrazu pocikávať a majú nočné desy, tak dieťa ukazuje, že je nespokojné. Áno, nakoniec to nejako zvládne, ale môže mať celoživotné následky. Poznáte to podľa toho, ako dieťa ide do škôlky, ako sa správa, keď mama odíde. Ak stuhne, je samo a hrá sa samo, tak to nie je dobre“. P. Arslan Šinková dodáva, že pokiaľ dieťa nie je emocionálne pripravené byť bez matky, môže mať negatívne prejavy, ako napríklad vyššie uvedené známky agresivity, úzkosti a antisociálneho správania v akomkoľvek veku. Psychologička ďalej zdôrazňuje, že významnú úlohu zohráva jemnocitná učiteľka. „Láskavá a trpezlivá učiteľka sa stáva ich náhradnou vzťahovou osobou. Poláska ich a objíme, keď to potrebujú. Dá sa to však zabezpečiť len vtedy, pokiaľ učiteľka nemá na starosti veľa detí. Dokáže správanie detí vhodným a veku primeraným spôsobom usmerniť.“ Napríklad pri malých deťoch je dôležité rešpektovanie vlastníctva. Nie je správne viesť ich k tomu, aby za každú cenu požičali svoju hračku. Dieťaťu je namiesto toho vhodné povedať, že sú hračky, ktoré sú jeho z domu, tie nemusí požičať. Škôlkarské hračky sa požičiavajú, keď sa s nimi dohrá.
Názory odborníkov: Kedy je dieťa pripravené na jasle?
Dať, či nedať dieťa do jasličiek je otázka, ktorá nedá spávať mnohým rodičom. Ako sa rozhodnúť tak, aby bol drobec spokojný a šťastný a rodičia tiež, bez pocitov viny? P. Arslan Šinková hovorí, že ideálne by bolo, keby sa každá matka mohla slobodne rozhodnúť, do kedy zostane s dieťaťom doma. Bez ohľadu na financie, bez ohľadu na tlak okolia, ale s ohľadom na svoje vlastné potreby a potreby dieťaťa. „Zbytočne zostane mama doma s dieťaťom, ak má byť nervózna, alebo ak dieťa vyhľadáva rovesníkov a z pobytu v škôlke profituje.
Špeciálny pedagóg Jiří Halda tvrdí, že materské školy a jasle nevznikli pre potreby detí, a tak by sme k nim mali aj pristupovať. Hoci v dnešnej dobe sme zvykutní skôr na to, že matky svoje deti odkladajú do materských škôlok s úplnou samozrejmosťou a jasle takisto už nie sú výnimkou, Jiří Halda zastáva názor a zároveň vyzýva všetky matky a rodičov, aby polročné či ročné deti neumiestňovali do žiadnych inštitúcií, pretože práve tým „úplne necitlivo pretŕhame ich absolútnu telesnú a citovú závislosť na mame“.
Podľa Haldu je vhodný čas pre nástup do materskej školy vlastne tá najzodpovednejšia alchýmia - alebo by skôr mala byť. Vhodný čas na nástup do školy je limitovaný emočnou a sociálnou pripravenosťou dieťaťa s prihliadnutím na to, že kvalita emočného vývoja dominuje nad tým sociálnym - v tomto veku deti takmer výhradne napodobňujú. Emočná autonómia: Dieťa sa nebojí, že po zatvorení dverí škôlky sa s mamou už nikdy neuvidí. Toto emočné „otužovanie“ je vlastne vedenie k citovej nezávislosti. Testom je, či dieťa dokáže prespať u babičky bez paniky a strachu. Poznanie cesty do škôlky: Ak je to možné, mala by mama s otcom a s dieťaťom cestu do materskej školy opakovane peši absolvovať - tam, kam cestu poznáme, sa menej bojíme… Samostatnosť v sebaobsluhe: Dieťa by malo byť schopné sa samo obliecť a prezliecť, obuť a prezuť, najesť sa, vysmrkať a utrieť si zadoček.
Halda je veľkým odporcom inštitúcie jaslí, pretože sme tak bohatá spoločnosť, že si môžeme dovoliť podporovať niekoľko matiek v núdzi v tom, aby svojim deťom zaistili lásku, pozornosť a opateru, ktorú nevyhnutne potrebujú. Je hlboko presvedčený, že dôvodom civilizačného sociálneho úpadku anglosaskej kultúry nie je nič iné, ako to, že sme si zle nastavili štandardy starostlivosti o deti. Preferujeme tú materiálnu a úplne sme podcenili tú intímnu a emotívnu - a z nespokojného citovo hladného dieťaťa vyrastie nespokojný, citovo hladný dospelák.
Halda by podporoval mamy na materskej aspoň do štyroch rokov. Nezabudnite, že ešte pred sto rokmi boli mamy s deťmi doma a deti sa okolo nich motali a keď potrebovali, ten kúsok dôležitej pozornosti si naplnili. Pri tom sa naučili starať jedno o druhé a hlavne - všetko sa pozorovaním a postupným zapájaním sa od mamy naučili. Dnešné deti sú absolútne nesamostatné. A je tu ešte druhá vec - súrodenecké vzťahy. Je dosť nepochopiteľné, že sa odborníci ani verejnosť nezaujímajú o to, že vzťah medzi súrodencami je to, čo tvorí našu životnú kapacitu pre vzťahy. Takže je nepochopiteľné, že dieťa môže byť v materskej škôlke, aj keď je jeho mama s mladším súrodencom doma.
Halda uvádza, že otec matku plnohodnotne zastúpiť nemôže a už vôbec nie do troch rokov. Vtedy je dieťa celkom ovládané svojou závislosťou na mame. Otec je od toho, aby oceňoval za šikovnosť a nastavil tým dieťaťu pocit individuálnej hodnoty či ceny. Mama je prijatie, pocit bezpečia a mäkká teplá náruč - stačí si spomenúť na to, ako reagujeme na neprítomnosť mamy, keď ako deti ochorieme.
Ak má mama problém odpútať sa od dieťaťa, je treba jej pomôcť v hľadaní problému v jej vnútri. Spravidla zväčša zistíte, že bola sama nejako citovo zanedbávaná. Mamina úloha je pomôcť dieťaťu dosahovať prirodzenú a čo najskoršiu samostatnosť. Na motivovanej samostatnosti je závislý rozvoj voľných procesov.
Ak dieťa ráno vyplakáva, kričí, nechce sa pustiť rodiča a počas pobytu v škôlke je nemožné ho upokojiť, je potrebné zistiť, v akej citovej situácii je dieťa. Ak je citovo úplne závislé na rodičoch, je terba „nacvičovať“ jeho samostatnosť - násilným predávaním dieťaťa pani učiteľke ho nenávratne poškodzujeme, najmä ubližujeme jeho sebadôvere a dôvere v ostatných ľudí. Ďalším rizikom je materská úzkosť, ktorú si mama neuvedomuje, ale dieťa ju vníma. Vzťah medzi mamou a otcom je druhým hlavným zdrojom bezpečia. Halda uvádza, že materská škola je nový vynález. Existuje veľmi krátku dobu oproti ľudskému vývoju a my jednoducho hľadáme chyby. Je treba zistiť dôvod, prečo mama deti do školy nedáva. Ak je to preto, že je doma s ďalším dieťaťom, je to naopak chvályhodné. Vzťah medzi súrodencami je paradoxne dôležitejší ako škôlka. Ďalšia vec je, ako mama dieťa vychováva, ako ho osamostatňuje a akými podnetmi ho zamestnáva.
Názor pediatra: Dôležitosť bezpečia domova do 3 rokov
Detský lekár a primár detského oddelenia v Čadci MUDr. Jozef Marec je presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa nejakým spôsobom prejaví na neskoršom vzťahu k rodičom a ako jeden z mála lekárov o tom aj otvorene hovorí. Deti do 3 rokov by podľa neho mali vyrastať v bezpečí domova, ale nie chorobne ochraňované úzkostlivou mamou a pripomína, že puto dieťaťa k matke nie je dané automaticky biologicky - dokonca ho nezaručí ani bonding či dojčenie - to silné puto sa totiž vytvára práve tým, kto a ako je s dieťaťom v jeho kľúčovom období. A ak chceme kontakt aj s inými deťmi, stačí zájsť do parku či na ihriská.
Nemenej dôležitá je aj úplná rodina - taká, kde má svoje pevné miesto ako mama, tak i otec a dokonca aj ich sobášny list - pretože aj to, či sú rodičia manželmi a či sa rovnako volajú, môže ovplyvniť, aký človek raz z dieťaťa vyrastie.
Marec uvádza, že v telesnom aj duševnom vývoji detí sa na časovej vývojovej osi objavujú tzv. míľniky - okamihy, kedy sa psychomotorický status posunie na vyššiu úroveň schopností a vnímania. Vo veku od približne 8. mesiaca do 3 rokov začína dieťa podvedome preferovať istotu a bezpečnosť v prítomnosti BLÍZKEJ osoby, pred stravovacími stereotypmi či hrou. Pre matku, ako takú, je toto jedno z najkrajších období, lebo má pocit, že ju dieťa potrebuje, že bez nej nemôže byť, dieťa samotné na nej lipne a je na nej psychicky závislé. Je to preň osoba jediná na svete, pretože jeho emočná a sociálna zrelosť ešte neumožňuje poľahky nadväzovať vzťahy s inými ľuďmi, ba ani s vrstovníkmi.
Pokiaľ dieťa tejto blízkej osobe na dlhšie (aj hodina, dve) odoberieme, dostaví sa tzv. separačná úzkosť, stres z odlúčenia, na ktoré dieťa reaguje poväčšinou plačom, ale aj odmietaním stravy, spánku. Dieťa plače preto, že zažíva stres a nie naopak. V konečnom dôsledku však separácia zanecháva na dieťati následky, zážitky ktoré sa ukladajú do podvedomia, do podvedomej pamäti.
Marec uvádza, že jasle nie sú spoločenským krokom späť! Jasle od 2 rokov dieťaťa sú ťažký hriech na psychickom vývoji dieťaťa. Pamätá si, že sme mali plné oddelenia tzv. jasľových detí ako cez kopír - soplík, kašeľ, teploty a tak stále dookola. Ale v 2 rokoch odlúčenie dieťaťa od matky - to ho už traumatizuje veľmi. Ja osobne som nesporne presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa nejakým spôsobom prejaví na ich neskoršom vzťahu k rodičom.
Okolo 3. roku života sa dieťa začína pomaly odpútavať od absolútnej citovej závislosti na blízkej osobe. Začína objavovať, skúmať svet okolo seba, začína sa zaujímať o iné deti a nadväzovať s nimi sociálne kontakty. Dokáže sa už celé hodiny „prehrať“ s rovesníkmi a na maminu si spomenie, len keď má nejakú potrebu - jesť, piť, cikať. Dieťa už má jasno v hlavičke, kto je kto, to je mama, to je oco, chápe ich postavenie v rodine, je zvedavé, niekedy až za hranicu vlastnej bezpečnosti.
Ak bolo dieťa do 3. roku hyperprotežované a pred celým svetom chorobne ochraňované úzkostlivou mamou, chránené pred všetkým, ak mu bolo všetko zakazované, lebo je to „bo“, lebo môže ochorieť, lebo lebo lebo - tak také deti si ťažko zvykajú na škôlku, pretože sú zneurotizované rodinným prostredím - v novom prostredí pociťujú ohrozenie a neistotu, lebo tam nie je mama, ktorá by im povedala, čo sa smie a čo nie. Matky, ktoré majú z výchovy a opatery detí stres a úzkosti by mali vyhľadať pomoc psychológa, ktorý by ich upokojil a vysvetlil im, že ich obavy o dieťa sú prehnané. Inak sa to všetko na ich deťoch prejaví v najnevhodnejšej chvíli, resp. v krízovej situácii.
Marec uvádza, že dieťa si na opatrovateľku zvyká postupne. Nakoniec si na ňu zvykne a v tom zraniteľnom veku sa do nej „zaľúbi“. Dieťa má chaos, matka má výčitky a žiarli, hlavne ak je to osoba cudzia, mimo rodiny. Tiež to nie je ideálne.
Vplyv plyšákov na vývoj dieťaťa
Ako oddaní odborníci na plyšové hračky sme boli svedkami hlbokého vplyvu, ktorý majú títo mäkkí a rozkošní spoločníci na kognitívny, emocionálny a sociálny vývoj malých detí. Plyšáci nie sú len hračky. Sú to základné nástroje, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní prvých rokov dieťaťa. V tomto blogu preskúmame pozitívne účinky plyšových hračiek na vývoj detí na základe výskumu a odborných poznatkov a zdôrazníme ich význam v ranom vzdelávaní a hre.
Kognitívny vývoj:
- Stimulácia predstavivosti a kreativity - plyšáci pôsobia ako katalyzátory pre imaginatívnu hru a povzbudzujú deti, aby sa pustili do vzrušujúcich dobrodružstiev v ich vymyslených svetoch. Táto nápaditá hra podporuje kreativitu, keď deti rozvíjajú príbehy, scenáre a osobnosti pre svojich plyšových kamarátov.
- Jazykové a komunikačné zručnosti - interakcia s plyšovými hračkami môže podporiť rozvoj jazyka, pretože deti sa prirodzene zapájajú do rozhovorov so svojimi plyšovými spoločníkmi. Vyjadrenie myšlienok, emócií a túžob počas hry pomáha rozširovať ich slovnú zásobu a zlepšuje komunikačné schopnosti.
- Schopnosti riešiť problémy - plyšáky možno začleniť do aktivít zameraných na riešenie problémov, čo deťom poskytuje príležitosť kriticky myslieť a nájsť riešenia. Interaktívne plyšové hračky alebo plyšové puzzle dokážu zapojiť ich myseľ zábavným a príjemným spôsobom.
Sociálny rozvoj:
- Predstieraná hra a sociálne zručnosti - keď deti predstierajú, že sa hrajú s plyšákmi, vytvárajú si scenáre a komunikujú s ostatnými. Táto forma hry rozvíja sociálne zručnosti, ako je spolupráca a zdieľanie, ktoré sú životne dôležité pre budovanie priateľstiev a úspešných rovesníckych interakcií.
- Empatia a emocionálna inteligencia - keď deti interagujú so svojimi plyšovými hračkami, premietajú emócie na svojich plyšových kamarátov, čím si rozvíjajú empatiu. Táto emocionálna inteligencia im umožňuje porozumieť pocitom iných a reagovať opatrne a láskavo.
- Výchova a zodpovednosť - starostlivosť o plyšákov, ako je obliekanie, predstieranie jedla alebo ukladanie do postele, vzbudzuje u detí pocit zodpovednosti. Táto raná skúsenosť s výchovou ich učí zodpovednosti a empatii.
Rané vzdelávanie a hra:
- Zmyslové skúmanie - plyšové hračky s rôznymi textúrami a funkciami poskytujú senzorickú stimuláciu a pomáhajú pri rozvoji hmatových a zmyslových schopností dieťaťa.
- Učenie abecedy a čísel - plyšáci navrhnuté ako písmená alebo čísla robia rané učenie príjemným a pútavým. Deti môžu s týmito plyšovými hračkami komunikovať, aby si upevnili pochopenie abecedy a počítania.
- Predmet učenia - plyšáci navrhnutí ako zvieratá, historické postavy alebo postavy z klasických rozprávok môžu vzbudiť záujem o rôzne predmety a slúžiť ako začiatočníci konverzácie pre vzdelávacie diskusie.
Na záver, plyšové hračky majú obrovskú hodnotu v kognitívnom, emocionálnom a sociálnom vývoji dieťaťa. Prostredníctvom nápaditej hry, emocionálnej podpory a výchovných skúseností sa plyšáci stávajú milovanými spoločníkmi a cennými nástrojmi pre rané vzdelávanie.
Vzťah medzi dieťaťom a matkou
Pohľad pediatra s dlhoročnou praxou: Detský lekár a primár detského oddelenia v Čadci, MUDr. Jozef Marec, má viac ako 34-ročnú prax s deťmi a otvorene hovorí o potenciálnych negatívnych dopadoch umiestňovania detí do jaslí na ich neskorší vzťah k rodičom. Jeho presvedčenie vychádza z dlhoročných pozorovaní priamo v praxi.
Míľniky vo vývoji dieťaťa a dôležitosť blízkej osoby
V telesnom aj duševnom vývoji dieťaťa existujú kľúčové míľniky. Medzi 8. mesiacom a 3. rokom života dieťa začína podvedome preferovať istotu a bezpečnosť v prítomnosti blízkej osoby pred stravovacími stereotypmi či hrou. Dieťa k tejto osobe priľnie, očakáva od nej istotu a bezpečie a je spokojné takmer výlučne v jej prítomnosti. Nemusí to byť biologická matka, ale ktokoľvek, kto s dieťaťom trávi väčšinu času.
Separačná úzkosť a jej dôsledky
Pokiaľ je dieťa od tejto blízkej osoby odlúčené na dlhší čas, dostaví sa separačná úzkosť, stres z odlúčenia, ktorý sa prejavuje plačom, odmietaním stravy a spánku. Dieťa plače preto, že zažíva stres. V konečnom dôsledku separácia zanecháva na dieťati následky, zážitky uložené v podvedomí.
Jasle a ich vplyv na psychický vývoj dieťaťa
Podľa MUDr. Marca sú jasle od dvoch rokov dieťaťa ťažkým hriechom na psychickom vývoji dieťaťa. Za komunizmu sme dávali deti do jaslí od 6-tich mesiacov, to ešte nebolo pre deti psychologicky tak bolestné, zato ale zas veľmi chorievali. Pamätá si, že oddelenia boli plné tzv. jasľových detí so soplíkom, kašľom a teplotami. V dvoch rokoch je odlúčenie dieťaťa od matky traumatizujúce. Je presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa prejaví na ich neskoršom vzťahu k rodičom.
Kedy je správny vek na nástup do kolektívu?
Okolo tretieho roku života sa dieťa začína odpútavať od citovej závislosti na blízkej osobe. Začína objavovať svet, zaujíma sa o iné deti a nadväzuje sociálne kontakty. Dokáže sa celé hodiny hrať s rovesníkmi a na mamu si spomenie len pri potrebe jesť, piť alebo cikať. Dieťa už chápe postavenie mamy a otca v rodine a je zvedavé.
Dôležité je, ako bolo dieťa do tretieho roku vedené. Hyperprotežované deti, ktoré boli chorobne ochraňované úzkostlivou mamou, si ťažko zvykajú na škôlku, pretože sú zneurotizované rodinným prostredím a pociťujú ohrozenie a neistotu. Matky s úzkosťami z výchovy by mali vyhľadať pomoc psychológa, inak sa to prejaví na deťoch.
Opatrovateľka ako alternatíva?
Dieťa si na opatrovateľku zvyká postupne a môže sa do nej „zaľúbiť“. Vtedy dieťa v sobotu a nedeľu narieka, kde je teta XY a matka má výčitky a žiarli, hlavne ak je to osoba cudzia, mimo rodiny. Tiež to nie je ideálne.
Vzťah medzi matkou a dieťaťom
Odborníci sa rôznia v názoroch na to, kedy vzniká pevné puto medzi matkou a dieťaťom. Jedna skupina tvrdí, že ešte počas tehotenstva, iná, že počas prvých minút a hodín po narodení, a ďalšia, že sa buduje počas dojčenia. Puto medzi dieťaťom a matkou je nahraditeľné každou osobou, ktorá sa v kritickom období oň stará a trávi s ním čas - otec, starší súrodenec, prarodič, opatrovateľka.
Vzťah medzi dieťaťom a matkou vzniká okolo 7. až 8. mesiaca, kedy sa dieťa začne intenzívne viazať na osobu, ktorá s ním trávi čas. Vzťah medzi matkou a dieťaťom je celkom iná liga. Hrá tu úlohu množstvo premenných - či matka dieťa chcela, či bolo plánované, či ho čaká s mužom, ktorému verí a ľúbi ho… Niekedy už čakaním na počatie sa vzťah matky k potomkovi utvára a pozitívne fixuje mnohými okolnosťami - graviditou, pôrodom, dojčením.
Pohľad do histórie
V minulosti, na savane, matka s dieťaťom čelila nebezpečenstvu predátorov. Bijú sa v nej dva pudy a inštinkty. Pud sebazáchovy a pud materinský! Ktorý zvíťazí? V drvivej väčšine materinský! Matka beží aj s dieťaťom, neodhodí ho, ako nepotrebnú príťaž a keď treba, tak ho bráni aj za cenu života! Toto je materinský pud, láska, vzťah, ktorý nám príroda dala do vienka ako nástroj zachovania rodu! Už pradávno.
Materinský inštinkt sa vyvinul preto, aby bolo dieťa chránené pred opustením. Matka na savane vedela, že ak by sa dieťaťa vzdala zachránila by sa, ale jej dieťa by zahynulo. Máme to doposiaľ, ako s tým nakladáme, nebudem riešiť.
Do tých 8. mesiacov bola dojčiaca samica - žena len pojazdný bufet, prípadne zdroj tepla. Od dieťaťa vyslovený pragmatizmus. A tu sa zasa ukázala nesmierna múdrosť prírody, že nedovolila, aby sa dieťa už vo veľmi útlom veku na mamu fixovalo. Mladé ženy sa unášali, znásilňovali a zabíjali, umierali na rôzne choroby a mnohé sa ani 8. mesiaca veku svojho dieťaťa nedožili.
