Sociálne podnikanie v Revúcej: Analýza prípadu Vojtecha Paluša a kritika systému

Sociálne podniky, pôvodne koncipované ako nástroj na pomoc znevýhodneným skupinám obyvateľstva, sa na Slovensku stali predmetom kritiky a kontroverzií. Príkladom je aj situácia v Revúcej, kde štátna podpora sociálnemu podnikaniu vyvoláva otázky týkajúce sa efektivity, spravodlivosti a dopadu na etablované podnikateľské subjekty. Tento článok sa zameriava na prípad Revúckeho sociálneho podniku v kontexte širšej diskusie o sociálnom podnikaní na Slovensku, pričom analyzuje argumenty pre a proti tomuto modelu podpory zamestnanosti.

Stratená zákazka a prepúšťanie v Spišskej Belej

Prípad firmy Drepal zo Spišskej Belej ilustruje negatívne dôsledky, ktoré môžu sociálne podniky mať na tradičné firmy. Táto drevárska spoločnosť, ktorá sa roky zaoberala výrobou drevených paliet, stratila zákazku v dôsledku nástupu sociálnych podnikov, podporovaných ministerstvom sociálnych vecí pod vedením Viery Tomanovej. Konateľ spoločnosti Peter Tomas poukazuje na nespravodlivosť systému, kde sociálne podniky získavajú dotácie na zamestnancov, zatiaľ čo jeho firma musí platiť odvody, dane a mzdy bez akejkoľvek podpory. V dôsledku straty zákazky musela firma Drepal prepustiť 15 zamestnancov.

Kritika sociálnych podnikov zo strany podnikateľov a odborníkov

Kritika sociálnych podnikov neprichádza len zo strany firiem, ktoré prišli o zákazky. Drobní živnostníci a odborníci na ekonomiku tiež vyjadrujú obavy z negatívnych dopadov tohto modelu. Poskytovateľ hostelového ubytovania Viliam Petrík z Vysokých Tatier hovorí o "katastrofálnej realizácii" inak možno nie zlej myšlienky. Ondrej Dostál z Konzervatívneho inštitútu upozorňuje na deformáciu podnikateľského prostredia a klientelizmus, ktoré sociálne podniky prinášajú. Zdôrazňuje, že riešením nezamestnanosti nemôže byť vytváranie pracovných miest na jednom mieste za cenu zrušenia iných pracovných miest. Peter Tomas navrhuje, aby sa sociálne podniky zameriavali na neziskové aktivity v oblasti zdravotníctva alebo ekológie, kde by mohli byť prínosom bez toho, aby konkurovali komerčným subjektom. Navrhuje napríklad, aby sa Rómovia mohli zapojiť do zberu dreva v lesoch v okolí Spišskej Belej.

Revúcky sociálny podnik: Príklad štátnej podpory

Revúcky sociálny podnik je príkladom toho, ako štát podporuje sociálne podnikanie. Na projekty sociálnych podnikov v okrese Revúca štát vyčlenil nenávratný finančný príspevok vo výške 98,98 milióna korún (3,253 milióna eur). Cieľom bolo vytvoriť 350 pracovných miest, z toho 50 v sociálnom podniku a zvyšok u iných zamestnávateľov. Konkrétne informácie o výške a dĺžke dotácií na jedno pracovné miesto v Revúckom sociálnom podniku však nie sú verejne dostupné. Na otázku, či systém sociálnych podnikov nedeformuje hospodársku súťaž, Vojtech Paluš odpovedal, že sociálny podnik v Revúcej pracuje v poriadku. Dodal, že projekt vypracoval ešte jeho predchodca.

Financovanie a ciele Revúckeho sociálneho podniku

Štátna podpora pre sociálne podniky v okrese Revúca bola značná, ako ukazuje nasledujúca tabuľka:

Je zrejmé, že cieľom bolo nielen vytvoriť pracovné miesta priamo v sociálnom podniku, ale aj stimulovať zamestnanosť u iných zamestnávateľov v regióne. Dôležité je tiež spomenúť, že zodpovednosť za projekt sociálneho podniku v Revúcej prevzal Vojtech Paluš po svojom predchodcovi.

Experimenty na ľuďoch a "sociálny štát" po slovensky

Kritici sociálnych podnikov ich vnímajú ako "experimenty na ľuďoch", ktoré realizuje štát za peniaze daňových poplatníkov. Poukazujú na to, že tieto podniky sú dotované, aby mohli vyrábať to, čo bežné firmy, ktoré musia platiť odvody a dane bez akejkoľvek podpory. V dôsledku toho bežné firmy prepúšťajú zamestnancov, pretože nemôžu konkurovať dotovaným sociálnym podnikom.

Ťažba magnezitu a jej historické míľniky v okolí Revúcej

Oblasť Revúcej a jej okolia má bohatú históriu spojenú s ťažbou magnezitu, ktorá začala objavením ložiska pri Lubeníku v roku 1897. Táto činnosť úzko súvisela so železiarskym priemyslom. Pôvodne ťažil magnezit povrchovým spôsobom majiteľ železiarne Heinzelmann z Chyžnej Vody a dodával ho Vítkovickým železiarňam. Ďalší rozvoj ťažby v tejto oblasti je spojený s Všeobecnou magnezitovou účastinárskou spoločnosťou Bratislava (AMAG), ktorá v roku 1905, po získaní dobývacieho práva, začala s výstavbou lomu a šiestich dvojitých šachtových pecí vykurovaných generátorovým plynom. Na tú dobu bola moderná aj elektromagnetická separácia páleného magnezitu. Technická úroveň týchto zariadení bola na svoju dobu vysoká. Lom bol postupne značne rozfáraný a jednotlivé obzory boli spojené zvážnicou, pričom doprava na obzoroch bola koľajová. Neskôr sa prešlo na hĺbinné dobývanie po vyrazení úvodných diel. Avšak, pre nesystematickú ťažbu, nedostatočný geologický prieskum a snahu o maximálny zisk bez väčších investičných nákladov, bola ťažba v roku 1923 zastavená a zariadenie čiastočne rozpredané alebo schátralo.

Obnovenie a rozvoj ťažby

Ťažba bola obnovená až v roku 1962. V rokoch 1926 - 1929 prebehol vrtný prieskum a povrchové prieskumné práce, ktorých výsledkom bolo objavenie ložiska Studená. Dobývacie práce na Studenej začali v roku 1934 bez väčšej mechanizácie, a vyťažená surovina sa po ručnom triedení expedovala do Lovinobane, keďže úpravnícke zariadenia boli zrušené. V rokoch 1949 - 1957 došlo k intenzívnemu prieskumu ložísk v okolí a rozvoju závodu. Do roku 1960 sa dobývalo priečnym výstupkovým dobývaním so základkou, neskôr sa zaviedla masová dobývacia metóda otvorenou komorou. V roku 1962 začali prípravné práce a investičná výstavba na ložisku Amag. Výstavba bane Studená prebehla v rokoch 1959 - 1964 a v roku 1967 bola spustená úpravňa v ťažkých suspenziách. Moderná technika umožnila podzemné dobývanie a úpravu magnezitovej suroviny. Celá ťažba sa po drvení, triedení a úprave spracováva v poloautomatických šachtových a rotačných peciach. Výrobkami závodu sú tehliarenské a oceliarenské slinky, magnezitové múčky a žiaruvzdorné bázické stavivá.

Významné historické míľniky závodu v Lubeníku

• 1871 - Prvý registrovaný nález magnezitu na Slovensku pri stavbe železničnej trate Jesenské - Tisovec.
• 1891 - Postupne sú objavené ložiská Ratková, Ploské, Jelšava.
• 1897 - Objavenie ložiska a začiatok ťažby magnezitu v Lubeníku.
• 1906 - Registrácia Všeobecnej magnezitovej účastinnej spoločnosti na spracovanie magnezitu (AMAG).
• 1906 - 1907 - Vybudovanie dvoch dvojitých šachtových pecí.
• 1923 - Zastavenie prevádzky magnezitového závodu AMAG.
• 1934 - 1944 - Otvorenie ložiska Studená. Začiatok hĺbinnej ťažby.
• 1956 - 1970 - Výstavba nového závodu v Lubeníku.
• 1993 - Samostatný štátny podnik SMZ Lubeník.
• 1994 - Transformácia na akciovú spoločnosť SLOVMAG, a. s. Lubeník.
• 2006 - Odkúpenie väčšinového balíka akcií firmou Invest-Kapital, a. s.
• 2008 - SLOVMAG, a. s.

Magnezitové ložiská v okolí Revúcej a ich prevádzka

Ložisko Ratkovská Suchá (Sušiansky vrch)

Najstaršie údaje o ložisku Ratkovská Suchá (Sušiansky vrch) pochádzajú z roku 1891, kedy sa surovina pokusne pálila v Diósgyőri. Od roku 1893 ho ťažil M. Reinhard z Miškovca, ktorý tu postavil primitívnu pec. Na začiatku 20. storočia sa na povrchovej ťažbe podieľali dve spoločnosti: Magnezitový priemysel účastinárska spoločnosť Budapešť (MIAG) a Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. MIAG intenzívnejšie vykonávala banské práce a v rokoch 1905 - 1906 vystavala prípojku k lanovke Burda - Hačava. Druhá spoločnosť postavila v roku 1905 prípojku k svojej lanovke Železník - Likier. MIAG zastavila práce v dvadsiatych rokoch pre vyčerpanie zásob, zatiaľ čo druhá spoločnosť ťažila až do roku 1945. Obidvaja ťažitelia zužitkovávali iba kusový magnezit, drobnú frakciu sypali na odval. Túto frakciu vypaľovala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť v tridsiatych rokoch vo svojich rotačných peciach na Rožňavskej Bani. Ťažba suroviny z ložiska bola obnovená v roku 1950 závodom Hačava a pokračovala mlynkovaním až do racionálneho vydobytia ložiska.

Ložisko Burda

Ložisko Burda pri obci Rovné v okrese Rimavská Sobota poskytovalo kvalitnú surovinovú základňu továrni v Hačave. Pravidelne ho začali využívať súčasne s výstavbou spracovateľských zariadení v rokoch 1900 - 1901. Magnezit, získaný povrchovým dobývaním, prepravovali v prvých rokoch na spracovanie do Hačavy povozmi. Vysoké náklady na dopravu a obtiažny terén vyvolali výstavbu lanovky Burda - Hačava o dĺžke 6,7 km, ktorú uviedli do činnosti v roku 1903. Povrchovú ťažbu postupne zvyšovali a v rokoch 1912 - 1914 bolo vrtným prieskumom zistené pokračovanie ložiska asi do hĺbky 40 m. V ťažbe intenzívne pokračovali až do roku 1917, kedy pre vyčerpanie zásob suroviny vhodných na povrchové dobývanie bola táto zastavená. K ďalším prácam na ložisku dochádza až v roku 1947, keď ložisko otvárajú jamovým lomom. V roku 1960 ukončujú hĺbenie šachty na ložisku a ťažbu presúvajú do podzemia. Povrchová ťažba bola ukončená v roku 1964. Pri hĺbinnom dobývaní bolo uplatňované výstupkové dobývanie a dobývanie podetážnym závalom. Ukončenie ťažby súviselo s činnosťou závodu Hačava.

Ložisko Ploské

Ložisko Ploské bolo známe už dávnejšie, no presný začiatok jeho využitia nie je známy. Pravidelne tu začali dobývať povrchovým spôsobom v roku 1924, keď bola postavená aj prípojka k lanovke Burda - Hačava. V rokoch 1929 - 1931 bolo vrtmi z povrchu preskúmané hĺbinné pokračovanie ložiska a na základe kladných výsledkov prešli na podzemné dobývanie. Po roku 1945 ložisko využíval závod Hačava. V roku 1947 vyrazili šachtu a otvorili dva obzory. Hĺbinná ťažba pokračovala až do roku 1963, kedy začala likvidácia bane.

Ložisko Sirk

Ložisko Sirk nebolo pravidelne dobývané. K jeho otváraniu a čiastočnej ťažbe došlo až po roku 1946, keď patrilo závodu Hačava. Vtedy prešli z povrchovej ťažby na hĺbinné dobývanie vyrazením šachty a prípravou na komorové dobývanie. Ťažbu uskutočňovali až do roku 1948, odkedy bola prerušená až do roku 1952. Od roku 1958 bola ťažba definitívne zastavená pre nevyhovujúcu kvalitu suroviny a sťaženú dopravu.

Ložisko Poproč

Ložisko pri obci Poproč v okrese Rimavská Sobota nemalo do vzniku národného podniku hospodársky význam. Vykonané boli len povrchové odkrývky a čiastočný prieskum štôlňou. Príprava pre ťažbu začala v roku 1964. Vŕtacie práce sa realizovali ručnými vŕtacími kladivami najmä radu VK, ale aj zahraničnými kladivami a vrtnými súpravami. Nakladanie bolo mechanické, nakladačmi NL 12 V. Uplatňovalo sa dobývanie otvorenými komorami z medzi obzorových chodieb a od roku 1966 aj podetážny zával. Od toho istého roku začali s výstavbou povrchovej časti bane a uviedli do prevádzky penové odlučovače na čistenie exhalátov. Doprava v podzemí bola koľajová pomocou banských lokomotív BND-30. Po vyťažení suroviny zo šachty vozíky vysypávali výklopníkom na vozidlá Tatra 138, ktorými surovinu dopravovali do zásobníkov. Po jej drvení bola lanovkou dopravovaná do spracovateľského závodu v Hačave. Práce na ložisku v nasledujúcom období súviseli s vývojom ťažby a výroby tohto závodu.

Magnezitová továreň - závod Hačava

Spracovávanie magnezitovej suroviny na rozmedzí chotárov Hnúšťa a Hačava sa začalo už v roku 1900, keď bruselská firma „Sociéte Anonyme pour ľ Industrie de la Magnezite“ začala stavať na svoju dobu najmodernejšiu „magnezitovú továreň“ - závod Hačava. Po skúšobnej prevádzke v rokoch 1902 - 1903 začala pravidelná výroba. V prvej etape výstavby boli postavené štyri šachtové pece s ročnou kapacitou 10 tisíc ton páleného magnezitu, tepelná elektráreň o výkone 180 HP, pomocné a obytné objekty. Úprava páleného magnezitu sa robila ručne na preberacích stoloch. V roku 1905 bola postavená ďalšia šachtová pec s otočným roštom. Významným technickým pokrokom bolo postavenie modernej rotačnej pece v roku 1909 (prvá v bývalom Uhorsku) o kapacite 20 tisíc ton páleného magnezitu ročne. Po jej uvedení do činnosti, časť šachtových pecí bola odstavená. V roku 1910 zaviedli skúšobnú prevádzku magnetickej separácie páleného magnezitu. O tri roky neskôr postavili elektromagnetickú úpravňu s valcovými separátormi. V roku 1925 bolo vybudované elektrostatické odprašovacie zariadenie pre rotačnú pec. Následkom nedostatku pripravenej nerastnej suroviny, malých odbytových možností a pomerne veľkej konkurencie, boli šachtové pece likvidované a rotačná pec pracovala iba občas.

Modernizácia a revitalizácia závodu

Po vzniku národného podniku došlo k modernizácii a zvyšovaniu kapacity výroby. V roku 1950 bola postavená druhá rotačná pec. V rokoch 1950 - 1954 došlo k rozšíreniu závodu, v roku 1956 prestavali lanovú dráhu a v roku 1966 pristúpili k rekonštrukcii rotačných pecí. O dva roky neskôr, po výstavbe olejového hospodárstva, prešli z priameho vykurovania pecí práškovým uhlím na používanie tekutého paliva. Výrobkami závodu boli bázické sypké hmoty (tehliarsky a oceliarenský slinok) a olejovaný rotafrit. Magnezitka v Hačave, pôvodne budovaná na výrobu chemicky čistého magnezitu, sa dostala do konkurzu v roku 1998, o rok neskôr prestala definitívne vyrábať. Posledným prenajímateľom fabriky v konkurze bola spoločnosť Oximag, a. s., Hačava. Po dva a pol roka trvajúcom konkurze ju v máji roku 2001 kúpila nemecká spoločnosť Intocast Ratingen, ktorá mala už predtým v SR založenú dcérsku spoločnosť Intocast, a. s., Košice. Nemecká spoločnosť Intocast Ratingen začala po poldruharočnej náročnej rekonštrukcii výrobu v hačavskej magnezitke. Prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Intocast Magnezit Hačava (IMH), a. s., so sídlom v Hnúšti, preinvestovala do obnovy a oživenia skrachovanej fabriky doposiaľ vyše 150 miliónov korún. Prvá etapa rekonštrukcie skončila úspešným nábehom šachtovej a etážovej pece do skúšobnej prevádzky koncom minulého roka. Závod zatiaľ vyrába magnezitové slinky a syntetickú trosku pre čiernu metalurgiu, tzv. Topex. V najbližšom období plánujú spustiť aj výrobu kaustického magnezitu. Cieľom druhej etapy rekonštrukcie bolo sprevádzkovanie rotačnej pece. Súčasťou postupného revitalizačného plánu bola aj rekonštrukcia tejto, vôbec prvej magnezitárskej rotačnej pece na svete z roku 1909. Obnovu zrealizovali v rokoch 2003-2004. Ukončením obnovy časti technológie by mala byť rekonštrukcia úpravne, ktorá bude finančne a technicky najmenej náročná. Plánujú oživiť aj časť technológie na chemickú výrobu magnezitu. Spoločnosť IMH momentálne spracováva vlastný magnezit, ale aj surovinu z odpadových háld v Jelšave, Lubeníku a v Hnúšti, čo má nemalý ekologický efekt. Magnezitovú surovinu si bude zabezpečovať jednak z vlastných zdrojov, ale i z neďalekého Slovmagu Lubeník a z bane v Mútniku.

Prehľad uskutočnených niektorých hlavných akcií závodu v Hačave podľa rokov:

• 1903 - Kasselská firma Kaiser postavila 7 km dlhú lanovú dráhu z Burdy do Hačavy.
• 1905 - Bola postavená ďalšia šachtová pec s otočným roštom s kapacitou asi 5 tisíc ton.
• 1906 - Budapeštianska firma Roessmann - Kühnemann postavila lanovú dráhu zo Sušanského vrchu na Burdu, dlhú 1 km.
• 1909 - Bola postavená prvá rotačná pec na pálenie magnezitu (prvá vôbec v Uhorsku), ktorú dodala dánska firma Smith.
• 1910 - Zaviedla sa skúšobná magnetická separácia páleného magnezitu.
• 1913 - Postavila sa elektromagnetická úpravňa s valcovými separátormi.
• Asi 1917 - Prebudovali pec č. 5 na vertikálnu, s automatickým vynášaním podľa návrhu Ing. Hauenschilda.
• 1924 - Začali ťažbu na Ploskom po vyčerpaní zásob z lomovej ťažby na Sušanskom vrchu, na Burde bola firmou Machenzen vystavaná lanová dráha z Ploského na Burdu o dĺžke 3 km.
• 1925 - Vybudovali elektrostatické odprašovacie zariadenie pre rotačnú pec.
• 1928 - Závod bol napojený na energetickú sieť Stredoslovenských elektrární.
• 1947 - Bol vyčerpaný zaliaty povrchový lom Burda, obnovili ťažbu s postupným prechodom na podzemné dobývanie.
• 1950 - Postavená rotačná pec č. 2.

tags: #vojtech #palus #revuca #socialny #podnik