Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý… byť vzdelaný, úspešný, mocný. Ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti, ľudia s mentálnym postihnutím majú veľa obmedzení. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.
Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a stručne sa dotýka možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.
Definícia mentálneho postihnutia
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatio (zdržanie, oneskorenie). Retardatio vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti.
Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.
Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.
Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní.
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.
Stupne mentálneho postihnutia
V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.
Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10).
Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)
Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)
Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývinu je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)
Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.
Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)
Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad.
Príčiny mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca. Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.
Endogénne faktory:
Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
Exogénne faktory:
Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).
Sociálne faktory:
Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
Prenatálne faktory:
Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
Perinatálne faktory:
Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
Postnatálne faktory:
Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.
Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím
Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.
Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napr. dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin - forma oneskoreného, obmedzeného) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch; spravidla na neurotickom). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikáciou.
Špecifiká vo vzdelávaní
Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:
- v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
- v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
- v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)
Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:
- vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre...
Každý človek je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od druhých ľudí v jednotlivých charekteristikách, stránkach, zložkách i štruktúrach svojej osobnosti. Vo svojej podstate je každý iný, či už z biologického, psychického alebo sociálneho hľadiska. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne veľké; niekedy ide len o nepatrné odlišnosti, inokedy sú odlišnosti výraznejšie a hlbšie. Každému nám je táto pravda známa, počítame s ňou ako s daným faktom a ani sa nad ňou príliš nepozastavujeme. Sme v tomto smere tolerantní a ochotne každému priznávame právo „byť iným“. Avšak aj naša tolerancia má isté hranice ktoré sú značne ovplyvnené predovšetkým spoločenskými normami alebo zvyklosťami, prostredia v ktorom žijeme. Za týmito hranicami dochádza k podceňovaniu, odmietaniu, negatívnemu hodnoteniu, odsudzovaniu atď. („je horší“). Ako často sú predmetom pozornosti, niekedy i hlúpych vtipov napríklad ľudia veľkí, alebo naopak príliš malí, ako stačí nezvyklá farba vlasov k tomu, aby niektorí prisudzovali takémuto človekovi negatívne charakterové vlastnosti atď. Bola by som veľmi rada, keby táto hranica medzi „iným“ a „horším“ úplne zmizla, aby sme boli všetci navzájom schopní a ochotní priznať druhému plné právo na to „byť iným“. Mám na mysli predovšetkým postihnuté deti, dospievajúcich i dospelých občanov, z ktorých práve mentálne postihnutí sú v mnohých ohľadoch toľko odlišný od uznávaných noriem, sú ešte jedinečnejšími osobami.
Preto ma zaujal výrok Heinricha Behra, ktorý som objavila úplnou náhodou a je adresovaný rodičom postihnutých detí: .......„Iné je tvoje dieťa. Iné vo svojom duševnom bohatstve, iné v rozvoji svojich schopností, iné vo vzťahu k svetu, iné vo svojom konaní i jednaní, iné v bežných reakciách. Je iné, ale nie je horšie“. A myslím si, že je velmi doležité,aby si túto skutočnosť uvedomil nielen každí rodič, ale aj každý človek. Problematika kvality života všetkých občanov patrí v závere nášho tisícročia k najdiskutovanejším otázkam spoločnosti. Táto je často stotožňovaná so životným štandardom, je vďačným námetom pre médiá, pre reklamu politických lídrov, ale predovšetkým je sociálnou realitou života každého jedného občana. Myslím si, že zameranie pozornosti na kvalitu života občanov s mentálnym postihnutím je v našej spoločnosti, aj napriek snahám o ich integráciu, ešte nedostatočné a skôr priležitostné. Existuje mnoho definícií, ktoré sa pokúšajú definovať kvalitu života či, už z ekonomického, bilologického, psychologického, či sociologického hľadiska, mne sa zdala takou navýstižnejšou a najvšeobecnejšou práve definícia, že kvalita, života je dlhodobým procesom sebareflexie. Jedinec v tomto procese skúma a porovnáva vlastné individuálne predstavy a ašpirácie, mieru ich realizácie s mierou realizácie ostatnej časti spoločnosti, ktorej je členom. Spoločnosť sa vo vzťahu ku kvalite živote zaoberá najmä otázkami zodpovednosti za kvalitu života na všetkých jej úrovniach a mierou zodpovednosti spoločnosti voči všetkým jej členom. A je častou skutočnosťou, že ľudia si nevedia tuto kvalitu predstaviť u ľudí ktorí sú iní. Mentálne postihnutie predstavuje medzi postihnutými jednu z najpočetnejších skupín, a predsa o mentálne postihnutých vieme pomerne málo. Predstavy „normálnych“ ľudí o mentálne postihnutých bývajú sprevádzané mnohými nejasnosťami, záhadami a často i neopodstatnenými obavami. Z toho vyplýva rozpačitý, niekedy dokonca nepriateľský postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím. Rozdiely v mentálnej úrovni jednotlivcov s mentálnym postihnutím sú v skutočnosti väčšie než rozdiely medzi ostatnou populáciou. Mentálne postihnutí s ľahkou mentálnou retardáciou často dokončia školu, vyučia sa v odbore a niekedy si založia aj vlastnú rodinu. Na druhej strane tohto spektra sú ľudia s ťažkou a hlbokou mentálnou retardáciou, ktorí sú prakticky vo všetkých svojich potrebách odkázaní na cudziu pomoc. Nie sú schopní sa sami najesť, nie sú schopní samostatného pohybu, ani komunikácie s okolím. Medzi týmito dvoma krajnými skupinami leží celá rada variant, v ktorej každý jednotlivý človek je v niečom odlišný. Myslím si, že ešte bude nejaký čas trvať, než prevažujúca časť spoločnosti pochopí, že je bežné, nielen u nás, ale po celom svete, že určitá časť populácie býva odlišná od spoločenského priemeru, či už mimoriadnym nadaním alebo rôznymi formami postihnutia. I s týmito „odlišnými“ jedincami sa kultúrna spoločnosť musí naučiť komunikovať a žiť. V spojitosti s týmto sa často spomína pojem integrácia.
Tento vyjadruje skutočnosť, že ľudia s mentálne postihnutí majú, pokiaľ je to možné, žiť normálnym životom, tak ako ostatní. To znamená, nežiť v ústave, ale v rodine, kde sú uspokojované ich prirodzené potreby lásky, pozornosti, záujmy a bezpečia, možnosť navštevovať školu alebo iné školské zariadenie, ktoré umožňuje dieťaťu maximálne možný rozvoj jeho schopností. Žiť normálny životom - to znamená mať nejaké záujmy, kultúrne vyžitie, športovať, pripravovať sa na na profesiu a v dospelosti mať zodpovedajúce zamestnanie. Práca je dôležitou sociálnou podmienkou života. Zamestanie kladie na človeka nároky tak v oblasti fyzických síl, ako aj v psychickej oblasti (adaptácia na nové podmienky, režim dňa a pod.) a súčasne ich formuje. Práca človeka formuje tiež po stránke sociálnej, čím vplýva na jeho osobnost. Z jednou základných priorít je integrácia mentálne postihnutých do pracovnej oblasti. Pre zdravého človeka je zamestnanie nielen zdrojom príjmu, sociálneho kontaktu, ale tiež jeden z významných zdrojov pocitu identity a sebauskutočnenia. Zamestanie je teda jedným z najdôležitejších kvalít života a prekážka v jeho uskutočňovaní spôsobuje problémy materiálneho, spoločenského i psychického rázu. Rodina je prvým spoločenským prostredím a prvým výchovným činiteľom, ktoré formujú osobnosť zdravého ale i postihnutého dieťaťa. Rodinné prostredie, štandard, kultúrna atmosféra a životný štýl rodiny, vzťahy k postihnutému dieťaťu, schopnosť rodiny ho náležite vychovávať, starať sa o jeho všestranný život, rozvoj sú určujúcimi faktormi pre formovanie dieťaťa.
Rodičia očakávajúci príchod dieťaťa na svet celkom iste túžia po tom, aby sa ich dieťatko vyvíjalo normálne, aby bolo telesne a duševne zdravé, schopné a úspešné. Nie všetkým rodičom sa ich túžba splní. Zistenie rodičov, že s ich dieťaťom „nie je niečo v poriadku“, pre ne obvykle znamená veľký šok. Radosť a nádej spravidla vystrieda úzkosť, strach, obavy, pocit hanby a niekedy aj pocit viny za to, že práve ich dieťa nie je také ako ostatné deti. Skutočnosť, že sa narodilo mentálne postihnuté dieťa, zastihne väčšinou obidvoch rodičov celkom nepripravených. Nevedia, nechápu, čo sa s ich dieťaťom stalo, nevedia, ako bude jeho vývoj pokračovať, čo všetko ich bude v živote čakať, nevedia, ako s dieťaťom treba zaobchádzať, ako s ním jednať, komunikovať, ako ho vychovávať. Pre vývoj dieťaťa je veľmi dôležité, aby sa rodičia dokázali vyrovnať so všetkými zmenenými okolnosťami a zaujali k nemu pozitívny postoj. Aký postoj k mentálne postihnutému dieťaťu je najvhodnejší, nemožno presne vyjadriť, lebo každé dieťa je iné a rôzni sú aj rodičia. Preto si myslím, že každá rodina by mala spoznávať svjoho postihnutého člena, učiť sa s ním, žiť i komunikovť a snažiť sa ho čo najviac začleniť do spoločnosti, nie skrývyť pred svetom. Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami (napr. Downov syndróm). Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. V mnohých prípadoch príčiny nie sú známe. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia , prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Hlbokú mentálnu retardáciu IQ pod 20 Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. sociálne podmienená mentálna retardácia. V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb. Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu (napr. Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory (napr. Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory. Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam. Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Mentálne postihnutie sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý... byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu. Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle. Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami (napr. Downov syndróm). Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj osoby, u ktorých ku zníženiu schopnosti došlo do 18 roku veku alebo v ktoromkoľvek veku. Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné. Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard". Ide o zvyšovanie povedomia spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a na presvedčenie všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia , prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. Podľa Lečbycha sa spolu s vytvorením prvých inteligenčných testov otvorila otázka vplyvu dedičnosti a prostredia a začalo sa predpokladať, že nameraný inteligenčný koeficient zostáva od detstva až do dospelosti stabilný, čo bolo zdrojom terapeutickej a rehabilitačnej skepsy. Neskôr sa názory sa obohatili o hľadisko psychologické a pedagogické. Začína sa pomalé odstraňovanie pesimizmu v terapii, rehabilitácii a vzdelávaní. Americká asociácia pre mentálne postihnutie (ďalej len AAMR), dnes Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie. AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu. Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržovať a podporovať seba ako nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života. V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu (napr. Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Študujúc definície mentálneho postihnutia, ktoré hovoria o znížení inteligencie rozličného stupňa v dôsledku organického poškodenia mozgu, prídeme na to, že beztak stále nevieme povedať, akí vlastne ľudia s mentálnym postihnutím sú. Podľa Mišovej pojmy ako „zníženie inteligencie“ či „poškodenie“ vo väčšine prípadov evokujú práve negatívne asociácie. Pritom hodnota IQ, ktorú stanoví inteligenčný test, nám nikdy nepovie, aký človek skutočne je. Ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov, emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi. Pokiaľ chceme vedieť, s akým človekom pracujeme, je nevyhnutné brať ohľad na jeho individuálne charakteristiky a prostredie, v akom sa pohybuje. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku. Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.