Charakteristika vedomostnej úrovne seniorov a aspekty starnutia

Postoj k starým ľuďom sa už od nepamäti niesol v znamení dvoch protikladov a ani v jednej historicky vymedzenej epoche nebol jednotný a univerzálny. V 19. storočí bol starý človek predmetom úcty, nakoľko sa ľudia nedožívali vysokého veku. V 20. storočí sa obraz postupne zmenil a v súčasnosti prevláda názor, že je nespravodlivé staršiu generáciu odsúvať, napríklad do Domovov dôchodcov. Objavuje sa a všeobecne sa začína prijímať názor, že človek je natoľko starý, na koľko sa cíti. Táto atmosféra potláča skutočnosť, že k starobe patria choroby, úpadok a smrť.

Ľudská spoločnosť prechádza vo viac-menej pravidelných časových intervaloch vývojovými prevratmi, resp. zmenami. Zmena, v ktorej sa ľudstvo nachádza na prelome 20. a 21. storočia, je kľúčová. Predstavuje kvalitatívny posun v životoch ľudí. V tieni týchto zmien zostávajú ďalšie, ktoré nemenej významne ovplyvňujú vývoj v spoločnosti, medzi takéto možno rátať trend starnutia ľudstva. Predlžujúci sa vek a rastúca miera zdravotnej starostlivosti spolu s vytrácaním sa manuálne namáhavých prác spôsobujú, že človeku po opustení sveta práce, ktorý predstavoval jeho ekonomicky aktívne obdobie života, zostáva často relatívne dlhé životné obdobie, ktoré môže prežiť aktívne.

Z dôvodu poklesu pôrodnosti, predovšetkým v ekonomicky vyspelých krajinách, narastá počet osôb staršieho veku a prirodzene sa tejto skupine začína venovať zvýšená pozornosť. Skupina, ktorú títo ľudia tvoria, skrýva v sebe obrovský potenciál v smere ďalšieho vzdelávania, sebarealizácie vo voľnočasových aktivitách a aktívneho životného štýlu.

Definícia a charakteristika seniora

Kedy sa človek stáva seniorom? Začína staroba od určitého veku? Je slovo senior synonymom pre človeka na dôchodku? Na tieto otázky sa jednoznačné odpovede hľadajú ťažko, pretože oficiálny vek, kedy sa človek stáva seniorom, neexistuje. Názory sa rôznia a definícia seniora nie je vo svete jednotná.

Odborníci rozlišujú tri druhy starnutia:

• Biologické starnutie: V prípade biologického starnutia sa stále nedarí presne vystihnúť, prečo k starnutiu dochádza a čo to vlastne je. Vedci dokážu len označiť fyzické a psychické zmeny ako napr. ochabovanie svalstva alebo zhoršenie pamäti, ktoré sa s pribúdajúcimi rokmi prejavujú. U väčšiny ľudí tieto biologické zmeny začínajú v období 60 - 75 rokov života, pričom ich ovplyvňujú rôzne faktory ako fyzický a psychický zdravotný stav, predošlé povolanie, životný štýl i vlastný vnútorný pohľad na starnutie. Z lekárskeho hľadiska začína staroba po 75. roku života.
• Sociálne starnutie: Sociálne starnutie sa vyznačuje zmenou sociálnych rolí a životného štýlu. Významnou súčasťou sociálneho starnutia je splnenie určitého kritéria (najčastejšie odchod do dôchodku). Ide o sociálnu udalosť, ktorá je chápaná ako ukončenie jednej a začatie novej životnej etapy. Človek v tomto období prijíma nové sociálne role a statusy (napr. status seniora).
• Kalendárne starnutie: Kalendárne starnutie sa určuje dosiahnutím určitého veku, pričom platí demografické pravidlo, že čím je obyvateľstvo staršie, tým je hranica starnutia vyššia. Z demografického hľadiska sa z človeka stáva seniorom, keď odíde do dôchodku. Je to približne okolo šesťdesiateho roku života, hranica odchodu do dôchodku sa však každým rokom zvyšuje.

Jediným objektívnym faktorom pri posudzovaní toho, kto je senior, sa stal kalendárny vek jedinca. Kalendárny vek je relatívne jednoducho štatisticky zachytiteľný na rozdiel od tzv. biologického alebo funkčného veku. Odchod do starobného dôchodku alebo iného dôchodku mení označenie jednotlivca na „dôchodca“. Sociálna politika štátu určuje, aké podmienky treba splniť na odchod do dôchodku. Nie je to len vek.

V súčasnosti na Slovensku Sociálna poisťovňa umožňuje odchod do riadneho dôchodku vo veku 62 až 64 rokov, pričom to závisí aj od pohlavia a počtu vychovaných detí. Vek odchodu sa mení a je politickým rozhodnutím. Povinnosťou poisťovne je zverejniť ho 5 rokov v predstihu pred možnosťou odchodu (v roku 2024 sú zverejnené veky odchodu pre osoby narodené pred rokom 1967). Podmienky odchodu do predčasného dôchodku sa aktuálne menia.

Staroba ako etapa ľudského života je najčastejšie determinovaná na základe vývinovej psychológie. Je však nutné poznamenať, že mnohí autori zároveň dodávajú, že o starobe spravidla hovoríme až od veku 65 rokov. Podľa S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej, autorov Slovníka cudzích slov (2005, s. 585), ide o pomenovanie staršieho alebo najstaršieho člena spoločnosti alebo kolektívu. R. Čornaničová (1998, s. 26) sa domnieva, že tento pojem sa začal v edukačnej praxi uvádzať spontánne, ako významovo neutrálny termín.

Pohľad verejnosti na starnutie

Starnutie posudzujú ľudia podľa rôznych kritérií. Patrí sem najmä fyzický stav, vek, strata duševnej sviežosti, neschopnosť postarať sa o seba, neschopnosť prispôsobiť sa zmenám, nástup do dôchodku, či narodenie vnúčaťa. Podľa mladých ľudí je rozhodujúci vek, podľa starších skôr schopnosť sa o seba postarať a zdravotný stav. U mnohých, najmä mladých ľudí panuje názor, že odchod do dôchodku je hranicou, za ktorou už človeka nič nečaká. Nie je to však tak. Na človeka na dôchodku čaká množstvo voľného času, s ktorým môže naložiť podľa svojej vôle. Mnohí seniori aktívne trávia čas v seniorských kluboch, športujú, starajú sa o záhradu, venujú sa svojim záľubám, starajú sa o vnúčatá alebo cestujú. Niektorí aj napriek tomu, že dosiahnu dôchodkový vek, naďalej pracujú. Rôzne sociálne aktivity a stretávanie sa s rovesníkmi dodá pocit mladosti. Tínedžeri pokladajú za starých už tridsiatnikov, pre zamestnávateľov sú to štyridsiatnici. Tridsiatnici si myslia, že staroba začína v 65 rokoch, 65-roční to tvrdia o veku 75 rokov. V skutočnosti platí, že človek je taký starý, ako sa sám cíti. Mnohí starí ľudia majú energiu a chuť do života na rozdávanie, že by často zahanbili aj dvadsaťročných.

V spoločnosti však dochádza k odcudzeniu a vzdialeniu mladých od starých ľudí, oddeľujú sa generácie. Mladá generácia sa nechce podobať na staršiu, vyjadruje sa kriticky na jej adresu. Seniorov opisujú ako netolerantných, neústupných, úzkoprsých, tvrdohlavých a svojských. Avšak na druhej strane treba poznamenať, že je to aj opačne. Starší ľudia sa vo svojich postojoch a názoroch na mladú generáciu nevyhýbajú negatívnym postojom. Zväčša sa o nej vyjadrujú, že je „iná ako kedysi“, hovoria, že mladí ľudia nemajú hodnoty. Tí, ktorí sú však aktívnejší a prispôsobivejší, sa vyjadrujú pozitívnejšie vo svojich hodnoteniach.

Zmeny spojené so seniorským vekom

Seniorský vek so sebou spravidla prináša rôzne zmeny, ktoré možno rozdeliť na fyzické, psychické a socioekonomické.

Fyzické zmeny

• Objavujú sa choroby kardiovaskulárneho systému, chrbtice, problémy so zmyslovými receptormi.
• Možno sem zaradiť poruchy s príjmom potravy, poruchy termoregulácie, inkontinenciou, hypomobilitou (obmedzená pohyblivosť kĺbov) a svalová slabosť.
• Zhoršujúci sa zdravotný stav sa celkom prirodzene odráža aj v náraste neaktívnych seniorov.
• Starí ľudia sú celkovo spomalení a predlžujú sa ich reakčné časy. Spomalenie tempa sa prejavuje i celkovou ťažkopádnosťou.
• Zhoršenie zrakovej a sluchovej ostrosti. Tieto problémy môžu ovplyvňovať i ostatné poznávacie procesy. Výsledkom môže byť únava a s ňou spojené emočné reakcie (napätie, sklon k afektívnym výbuchom, úzkostlivosť, depresia).
• Telesné zmeny nepostihujú každého človeka rovnako. Tento proces je individuálne variabilný z hľadiska času, rozsahu a závažnosti prejavov.

Psychické zmeny

• V tejto oblasti je typický úbytok mozgového tkaniva (cca o 10 - 15 %), čo má za následok celkové spomalenie seniora. Ten potrebuje viac času na vykonanie nejakej úlohy. Seniori dlhšie spracovávajú informácie a predlžuje sa reakčný čas.
• V starobe dochádza k celkovému útlmu a spomaleniu pamäťových procesov, ukladanie a vybavovanie informácií. Prejavuje sa to najmä v oblasti epizodickej pamäte, ktorá sa týka skúseností (starí ľudia si nepamätajú, či si vzali tabletku). Pokles pamäťových funkcií je individuálne špecifický.
• Psychické zmeny sú podmienené buď biologicky alebo psychosociálne. Pri biologicky podmienených zmenách môže ísť o zmeny, ktoré sú prejavom starnutia (z tohto hľadiska môžeme považovať za normálne napr. celkovú spomalenosť, problémy s pamäťou) alebo o zmeny, ktoré vyvolal nejaký chorobný proces.
• Pri psychosociálnych zmenách môže ísť o zmeny psychických funkcií, ktoré sú ovplyvnené tzv. koherentnou skúsenosťou, čo znamená, že ľudia rovnakej generácie získali podobnú skúsenosť, boli zaťažení rovnakými sociálnymi traumami a stresmi.
• Seniori sú citovo labilnejší a horšie prežívajú svoje emočné prejavy. Majú sklon k úzkostlivosti a k depresiám. Emočné prežívanie ovplyvňuje aj psychické funkcie.
• Osobnosť starého človeka je výsledkom predchádzajúceho vývinu a súčasnej adaptácie na komplikácie vyskytujúce sa počas starnutia.
• Sú charakteristickí schopnosťou používať osvojené znalosti a spôsoby uvažovania. Prevažuje kryštalická inteligencia, kde sú získané znalosti, ktoré majú zafixované stratégie uvažovania a naučené riešenia. Úbytok nastáva vo fluidnej inteligencii, ktorá má schopnosť niečoho nového, nové informácie, nové riešenia. Starší ľudia majú tendenciu k zjednodušenému riešeniu problémov alebo sú zafixovaní len na jednu stratégiu riešenia. Horšie sa prispôsobujú a učia niečomu novému.

Socioekonomické a sociálne zmeny

• Medzi hlavné zmeny patrí odchod do dôchodku a s tým spojený úbytok finančných zdrojov.
• V súvislosti s odchodom do dôchodku sa tiež obmedzuje kontakt s bývalými spolupracovníkmi.
• Index starnutia vyjadruje, koľko v populácii pripadá osôb vo veku 65 a viac rokov na 100 detí vo veku 0-14 rokov. Populácia Slovenska starne, čoho dôkazom je zvyšujúci sa priemerný vek aj index starnutia. Je to spôsobené predovšetkým vývojom pôrodnosti, ktorý hlavne ovplyvňuje vekové zloženie obyvateľstva. Okrem úmrtnosti a pôrodnosti sa na formovaní vekovej štruktúry podieľa aj migrácia.
• Na Slovensku máme v súčasnosti (od roku 2020) regresívny typ vekovej štruktúry (počet obyvateľov sa znižuje). Je charakteristický nielen starnutím zdola a zhora, ale aj so začínajúcimi sa prejavmi starnutia zo stredu. Až v roku 2008 došlo k očakávanému nárastu plodnosti, čo sa pozitívne prejavilo vo zvýšení počtu detskej časti populácie. Naopak nárast početnosti 65-ročných a starších je najmä v dôsledku pokračujúcich zlepšujúcich sa úmrtnostných pomerov.
• Rozlišuje sa však pritom pohlavie, ženy sa dožívajú obyčajne o desatinu vyššieho veku. Hodnoty ovplyvňuje stav ekonomiky, zdravotníctva, úroveň kriminality, vojenský stav štátu, životné prostredie a veľa ďalších faktorov.

Staroba je vyvrcholením životnej etapy, v ktorej sa spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Prvé uvedomenie staroby nastáva vo veku 50. rokov, postupne sa zosilňuje v 60. roku a definitívne nastáva v 70. roku života. V tejto poslednej etape života sa pre človeka stáva veľmi dôležitá jeho minulosť. Nie je to len akýsi zdroj, z ktorého čerpá, ale ovplyvňuje aj samotné prijatie, vyrovnanie sa so starobou a celkový postoj k životu.

Potreby seniorov

Tak ako malé dieťa, dospievajúci človek, i dospelý produktívny jedinec má určité potreby, ani starý človek nie je výnimkou:

• Potreba stimulácie, ktorá je znížená.
• Potreba učenia, taktiež znížená.
• Potreba citovej istoty a bezpečia sa zvyšuje. Podobne ako je pre malé dieťa dôležitá istota, pocit bezpečia a závislosť na iných ľudí, v starobe opäť veľmi výrazne vystupuje do popredia táto potreba.
• Potreba sebarealizácie pôsobí ako stresový faktor.
• Potreba otvorenej budúcnosti a nádeje. Každý jeden senior má strach z ochorenia, z opustenia i zo smrti.

Teórie starnutia

Existujú rôzne teórie starnutia, ktoré sa zameriavajú na odlišné aspekty tohto procesu.

Teórie zdôrazňujúce biologický aspekt

Tieto teórie sa zameriavajú na biologické faktory starnutia. Dôvody zmien v starobe vidia v biologických procesoch. Všetky procesy ľudského života majú ohraničené trvanie a degenerujú, čím sa vysvetľuje úbytok telesných a duševných síl. Vekové opotrebovanie organizmu je priamo úmerné životnému štýlu. Schopnosť regenerácie organizmu sa s vekom znižuje, rovnako ako aj schopnosť adaptácie.

Kvalitatívne modely starnutia

Kvalitatívne modely starnutia sa sústreďujú na úlohu integrity JA, ktorá zohráva v tomto období dôležitú rolu.

Teórie rastu

V období staroby sa veľa hovorí o deficite a opotrebovaní. Treba však i spomenúť teórie, podľa ktorých sa človek starnutím stáva zrelším a múdrejším. Pre staršieho človeka je dôležité, aby akceptoval sám seba, budoval si pozitívne vzťahy s inými, mal autonómiu, kontrolu nad svojím prostredím a pocit zmysluplnosti. Múdrosť v starobe je odzrkadlením, súhrnom celoživotných skúseností.

Kognitívne teórie

Spoločným znakom týchto teórií je subjektívna percepcia a interpretácia. Za rozhodujúcu sa považuje kognícia „osobnej kontroly“ (uvedomovanie si pocitu). Kontrola nad situáciou môže zvýšiť pocit kompetencie.

Teória kontinuity

Táto teória hovorí o zachovaní si vnútornej a vonkajšej štruktúry. Vnútorná kontinuita sa vzťahuje na zachovanie psychického naladenia, temperamentu, záľub, schopností atď.

Teória úspešného starnutia

Spojenie staroby s úspechom pôsobí na prvý pohľad zvyčajne paradoxne a protirečivo, keďže sa staroba zvyčajne spája s úbytkom, stratou a blížiacou sa smrťou a úspech s výhrou a pozitívnou bilanciou. Keď sa povie staroba, človeku v produktívnom veku sa zvyčajne vybaví predstava pokojného obdobia. Žiadne naháňanie, pokoj, veľa času, možnosť sa venovať svojim koníčkom a záľubám. Nemá žiadne veľké povinnosti. Napriek tomu, že neexistuje presné vymedzenie a všeobecne prijaté kritériá, „úspešné“ starnutie je stavom spokojnosti a šťastia. Kritériá úspešného starnutia by mali brať do úvahy nielen faktory sledujúce vnútro človeka (spokojnosť), ale aj fakt, do akej miery sa človeku darí v danom prostredí (napr. Domov dôchodcov). Subjektívne kritériá ako plasticita, prispôsobivosť, schopnosť kompenzácie patria medzi najvýznamnejšie.

Aký je rozdiel medzi „úspešným“ a bežným starnutím? Bežné starnutie sa definuje ako schopnosť dobre fungovať v bežnom živote, v ktorom sa nesie aj riziko choroby alebo invalidity. Úspešné starnutie sa definuje nízkym rizikom chorobnosti, veľmi dobrým duševným a telesným fungovaním a aktívnym zapájaním sa do života. „Kto nepracuje, ten zhrdzavie.“ TARTLER.

Aktívna staroba a sociálne vzťahy

K spokojnosti a k šťastiu nielen v starobe, ale aj celkovo v živote prispieva aktivita, a tým pocit človeka, že je potrebný. Podobne ako u mladého, tak aj u seniora vzniká nespokojnosť, ak má pocit, že nie je potrebný, že nemá v spoločnosti žiadnu funkciu. Každý jedinec by sa mal snažiť udržať si aktívnu fázu života čo najdlhšie, pretože aktivita spomaľuje starnutie a spôsobuje spokojnosť. Významným činiteľom, ktorý prispieva k spokojnosti, sú sociálne vzťahy. Človek odchádzajúci do dôchodku stráca nielen sociálnu rolu, ale aj sociálne vzťahy. Preto je dôležité, aby si čo najdlhšie udržal aktivity, vzťahy, prípadne sa pokúsil ich nahradiť inými aktivitami, novými sociálnymi vzťahmi, aby nebol vystavený osamelosti. Ak si človek nenájde aktivity nahradzujúce prácu, postupne sa izoluje. Najskôr sa nudí a je podráždený. Keď tento stav pominie, príde pasivita, apatickosť a lenivosť. Nečinnosť vedie k poklesu vnímavosti a záujmov.

Už viackrát bolo spomínané, že obdobie starnutia so sebou prináša stratu sociálnych vzťahov a osamelosť. Tak ako potrebujú komunikovať a stýkať sa s ostatnými, potrebujú mať aj súkromie, byť chvíľu sami (návšteva detí, vnučiek, vnukov - aj keď sa na návštevu veľmi tešia, sú nesmierne radi, že sú tam, sú aj radi, keď odídu. Táto skutočnosť je ovplyvnená všetkými zmenami, ktoré sa objavujú v období starnutia). Z kontaktov preferujú najmä rodinu, priateľov a kontakt s vrstovníkmi im prináša väčšie uspokojenie ako kontakt s mladšou generáciou. Samotu a izoláciu ovplyvňuje sociálna situácia, zvyšuje sa pravdepodobnosť straty partnera, fyzický a psychický stav. Spôsobov, ako sa vyhnúť samote a izolácii, je viacero. Veľa starších ľudí má náhradného spoločníka vo forme napríklad domáceho zvieraťa. Medziľudské vzťahy sú založené na komunikácii a vymieňaní si informácií. Každý z nás potrebuje hovoriť a potrebuje, aby ho niekto aj počúval a mal tak pocit spolupatričnosti. Rôzne vekové kategórie majú rôzne komunikačné znaky. Pre starých ľudí je typická spomalenosť, ktorá je typická aj v komunikácii. Keďže trpia mnohokrát poruchami pamäte, môžu sa vyskytnúť problémy s vybavením potrebných slovných výrazov.

tags: #vedomostna #uroven #senior