Ústavný poriadok Slovenskej republiky, rovnako ako aj mnohé iné demokratické štáty, obsahuje dôležitý inštitút - právo na odpor. Tento nástroj, zakotvený v článku 32 Ústavy SR a v článku 23 Listiny základných práv a slobôd, predstavuje mimoriadne oprávnenie občanov postaviť sa na odpor voči každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, ak je činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené.
Právne a historické kontexty práva na odpor
Právo na odpor (lat. ius resistendi, angl. right to resistance, nem. Widerstandrecht) je zo svojej povahy inštitútom legálnym. Je dôležité zdôrazniť, že jeho realizácia nastupuje až v prípade, keď bolo účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené. To znamená, že demonštrácie či petície v zmysle platnej a účinnej úpravy už mali byť uskutočnené a mali sa ukázať ako neúčinné.
Jednou z podmienok začatia výkonu tohto práva je aj skutočnosť, že došlo alebo dochádza k odstraňovaniu demokratického poriadku ľudských práv. Táto podmienka vypovedá o tom, že režim, proti ktorému má odpor smerovať, už nezastáva demokratické hodnoty. Záujem prihliadať na demonštrácie či petície ako prejav vôle občanov už v tejto situácii zo strany štátu neexistuje.
Historické paralely a ponaučenia
Mnohé diktatúry obvykle začínali podobnými dočasnými opatreniami. Spomenúť možno ústavný tzv. zmocňovací zákon (o odstránení núdze ľudu a štátu) z roku 1933, ktorý umožňoval A. Hitlerovi prebrať diktátorskú moc „dočasne“, maximálne na štyri roky. Problém je v tom, že pri každej „dočasnosti“ možno nájsť množstvo dôvodov na ďalšie a ďalšie predlžovanie obmedzenia základných práv.
Podobné tendencie sa prejavili aj v nedávnej minulosti Slovenskej republiky. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu doteraz umožňoval vyhlásiť núdzový stav na maximálne 90 dní. O 90 dňoch sa pri prijímaní predpisu v roku 2002 uvažovalo ako o hornej hranici, ktorá nie je malá (štvrťrok) a prichádza do úvahy len v najvýnimočnejších prípadoch. Avšak, vláda sa v roku 2020 pokúsila prijať ústavný zákon, ktorý by jej umožnil predlžovať núdzový stav nad 90 dní, hoci so súhlasom NR SR. Zapojenie parlamentu však reálne nič nemení, lebo vládna koalícia kontroluje tak vládu, ako aj parlament. Teoreticky si potom bude môcť vláda predlžovať núdzový stav až sa stane „normalitou“.
Materiálne jadro Ústavy a jeho úloha
V kontexte možných ústavných zmien sa v SR vytvorilo dominantné postavenie NR SR, kde ak sa dá 90 poslancov dokopy, môžu svojvoľne meniť ústavu. Zdá sa, že jedinou reálnou brzdou ich krokov je Ústavný súd, ktorý by mohol vyhlásiť za neústavný aj prípadný ústavný zákon. Nástroj, ktorý má ÚS SR k dispozícii, je možnosť vyhlásiť časť ústavy za materiálne jadro ústavy a požadovať, aby každá ústavná zmena bola v súlade s týmto jadrom. Teória materiálneho jadra ústavy sa rozvinula najmä v Nemecku a často sa ako dôvod uvádza historická skúsenosť s nacistickým Nemeckom.
Filozofické základy ľudských a občianskych práv
Ľudia žijúci v krajinách s vyspelou právnou kultúrou spravidla nerozlišujú medzi pojmom človek a občan. Avšak, v prevažujúcich storočiach ľudstva neboli všetci ľudia slobodnými občanmi. Východiskom pre moderné chápanie práv je učenie o prirodzených právach človeka, ktoré sú neodňateľné, nezrušiteľné a poznateľné rozumom. Štátna moc, ktorá práva človeka nevytvorila, ich môže teda len registrovať a reprodukovať v zákonoch ako občianske práva.
Spoločenská zmluva a právo na odpor
Ľudské a občianske práva chápeme ako oprávnenia priznané jednotlivcovi. Pri ľudských právach sa vychádza zo zmluvnej koncepcie, teda zo zmluvy medzi občanmi a štátom. Spoločenská zmluva predstavuje dohodu medzi občanmi o vytvorení inštitúcie (štátu), ktorá by garantovala všetkým rovnaké práva bez ohľadu na majetok, fyzický stav. Ak jedna zo strán (štát, inštitúcia) poruší zmluvu, občania majú právo postaviť sa na odpor (toto garantuje aj Ústava SR).
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a sú nezrušiteľné. Ich obmedzovanie musí vždy dbať na ich podstatu a zmysel.
Rozsah a formy práva na odpor
Ján Drgonec v komentári k Ústave SR uvádza, že „pre uplatnenie práva na odpor v rovnakej miere ako pre uplatnenie všetkých ostatných základných práv a slobôd platí požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi právom na odpor a ostatnými verejnými záujmami, ktoré sa dostanú do konfliktu s právom na odpor“.
Vladimír Adamus poznamenáva, že „prostriedky, ktorými možno uplatniť právo na odpor, môžu byť rôzne; možno sem zahrnúť ako aktívne, tak pasívne, násilné i nenásilné formy odporu. Ide vlastne o prostriedky nutnej obrany, o ktorých - podobne ako v trestnom práve - platí, že nemajú prekračovať mieru potrebnú pre udržanie, poprípade obnovu ľudských práv a slobôd a inštitúcií demokratického právneho štátu; nemali by vyúsťovať do zneužitia práva postaviť sa na odpor a viesť k excesom, ktoré by presahovali meze nutnej obrany právnych statkov, ktoré háji.“
Právo na odpor a protikomunistický odboj
V súvislosti s vnútroštátnym právom je vhodné všimnúť si aj Zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Tento zákon v §2 ods. 1 a 2 uvádza: „Odpor občanov proti komunistickému režimu, prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí samostatne alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, bol legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty. Každému, kto bol komunistickým režimom nespravodlivo postihnutý, prispel k jeho pádu a k znovunastoleniu demokracie na Slovensku a nepodieľal sa na zločinoch komunizmu, patrí vďaka.“
Podobný Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji dokonca označuje protikomunistický odboj za „pokračovanie národného boja za oslobodenie“. V tomto kontexte, berúc do úvahy historický kontext vojny, na ktorú má protikomunistický odboj nadväzovať, je ťažké ubrániť sa dojmu, že zákon uznáva aj násilné formy odporu, keďže tie boli vo vojne celkom bežné. Druhý odsek hovoriaci o aktívnom odpore tento dojem len umocňuje.
Súčasné výzvy a aplikácia práva na odpor
Ak I. Matovič a spol. zmenia dočasný núdzový stav na fakticky trvalý, v ktorom budú masívne dotknuté ľudské práva, vznikne podozrenie, že odstraňujú ústavný demokratický poriadok základných ľudských práv. Takto môže byť splnená prvá podmienka pre realizáciu práva na odpor.
Druhou podmienkou je znemožnenie činnosti ústavných orgánov a účinného použitia zákonných prostriedkov. Tieto sa významne oslabia v prípade, ak ÚS SR nebude môcť brzdiť 95 vládnych poslancov, disponujúcich ústavnou väčšinou.
Je nevyhnutné, aby si vládna koalícia uvedomovala riziko eskalácie situácie provokatívnymi ústavnými zákonmi. Namiesto rýchlych a nepremyslených zmien by sme mali skôr riešiť otázku, či nepotrebujeme zmeniť spôsob prijímania ústavných noriem.
Prehľad základných ľudských práv a slobôd podľa Ústavy SR
Ústava Slovenskej republiky zaručuje široké spektrum práv a slobôd, ktoré sú pilierom demokratického poriadku. Ich narušenie, najmä masívne a dlhodobé, môže viesť k naplneniu podmienok pre uplatnenie práva na odpor.
- Základné ľudské práva a slobody (čl. 14 až 22)
- Politické práva (čl. 26 až 32)
- Práva národnostných menšín a etnických skupín (čl. 33 a 34)
- Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (čl. 35 až 43)
- Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva (čl. 44 a 45)
- Právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až 50)
- Právo na azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53)