Komplexný pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých: Od teórie k praxi

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Jej cieľom je rozvíjať ich schopnosti a zručnosti, aby sa mohli čo najviac integrovať do spoločnosti a viesť plnohodnotný život.

Ide o vedný odbor špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Predmetom pedagogiky mentálne postihnutých je edukácia a edukatívna (re)habilitácia mentálne postihnutých, chápaná ako proces priameho a nepriameho zámerného, plánovitého cieľavedomého špeciálnopedagogického pôsobenia na osoby s mentálnym postihnutím a ich prostredie s cieľom socializácie mentálne postihnutých. Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu.

Vymedzenie základných pojmov a klasifikácia mentálneho postihnutia

Pri práci s jednotlivcami s mentálnym postihnutím je nevyhnutné mať jasno v používaných termínoch a definíciách, aby sa zabezpečila jednotná komunikácia a efektívna intervencia.

Mentálna retardácia (MR) a mentálne postihnutie (MP)

Mentálna retardácia (MR) je najširšie označenie pre ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie. Charakteristickým znakom mentálnej retardácie je nedostatok rozumových schopností a poruchy pohybového ústrojenstva, pozornosti, pamäti, citov, vôle atď. Tieto nedostatky vznikajú na základe neplnohodnotného mozgu, ktorý sa poškodil tak vážne, že sa natrvalo znížila jeho intelektová činnosť.

Mozog sa môže poškodiť:

• Prenatálne - pred pôrodom (choroby matky v čase tehotenstva, infekčné choroby, rubeola, syfilis, chemické látky, žiarenia).

• Perinatálne - počas pôrodu (abnormality pôrodu, priečna poloha, zúžená panva, cianóza, zúžené pôrodné cesty, ťažký pôrod - cisársky rez).

• Postnatálne - po pôrode (úrazy, zápal mozgových blán, ochorenia).

Mentálne postihnutie (MP) je širší, všeobecnejší pojem, ktorý označuje všetkých jedincov s IQ pod 85, vrátane MR a hraničného pásma. Tento pojem je spoločensky akceptovateľnejší.

Druhy a typy mentálnej retardácie

Pri mentálnej retardácii rozlišujeme tri hlavné druhy:

1. Oligofrénia: Vrodená alebo získaná do 2. roku života mozgová porucha, charakteristická nedostatkom vo vývine osobnosti s najvýraznejším postihnutím v oblasti mentálnych schopností. Má stacionárny charakter, čo znamená, že nemá tendenciu sa zlepšovať alebo zhoršovať, pokiaľ nie je spojená s iným ochorením. Ide o difúzne poškodenie mozgu (pamäť, myslenie) s kvalitatívnymi a kvantitatívnymi zmenami. Narušená je jemná motorika (restabilita) a chabá schopnosť reči. Príčiny môžu byť predkoncepčné (pred oplodnením vajíčka - mutácia, zmena génov, aberácia chromozómov), postkoncepčné (po oplodnení vajíčka), prenatálne, perinatálne alebo postnatálne.

2. Demencia: Získaná mentálna retardácia, ktorá vzniká po 2. roku života dieťaťa. Dieťa sa narodí zdravé a vyvíja sa normálne, až kým sa následkom úrazu alebo choroby nestane slabomyseľným. Príčinami môžu byť epileptické záchvaty, úrazy mozgu, choroby žliaz s vnútornou sekréciou (kretenizmus), poruchy metabolizmu alebo degeneratívne poruchy centrálneho nervového systému. Priebeh má progresívny charakter - zhoršuje sa postupne, až k rozpadu osobnosti, alexii, agrafii, akalkúlii a strate schopnosti naučiť sa písať a počítať. Demencia sa odlišuje od oligofrénie tým, že postihnuté deti sa vyvíjali ako zdravé.

3. Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká v dôsledku izolácie dieťaťa od spoločnosti a nepodnetného prostredia, kde nemá dostatok podnetov na rozvoj osobnosti. Ide o tzv. pseudooligofréniu (zdanlivú slabomyseľnosť), ktorá sa môže vyskytovať v prípadoch neusporiadaných manželstiev, u rómskych detí alebo pri záškoláctve.

Typy mentálnej retardácie vychádzajú z procesu podráždenia a útlmu mozgovej kôry:

• Eretický (hyperkinetický/veľa pohybu, verzatilný): Nestabilný, pohyblivý typ. Deti sú často nebezpečné, kopú, hryzú, nevedia dlho vydržať pri jednej činnosti a pozornosť je prelietavá.

• Apatický (hypokinetický, torpidný): Nepohyblivý typ. Deti pomaly hovoria, myslia, chodia, presedia celé hodiny, nič ich nezaujíma a sú neaktívne.

• Nevyhradený typ: Vyvážený typ, ktorý je najčastejší.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testmi inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100.

Formy mentálnej retardácie

Existuje viac ako 100 foriem mentálnej retardácie. Medzi najznámejšie patria:

• Downov syndróm (mongoloidná idiocia): Chromozómová odchýlka (jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21). Postihnutí si sú podobní (guľatá hlava, gombíkový nos, súdkovité ruky, šikmé oči). Často majú strednú MR (variant B), dobrú mechanickú pamäť, sú veľmi prítulné a dožívajú sa vyššieho veku. Postihnutie sa často spája so srdcovými problémami a zápalmi dýchacích ciest. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku.

• Makrocefalus: Veľká hlava, veľký nefunkčný mozog. Vedie k ťažkej až hlbokej MR a deti často umierajú v ranom detstve.

• Mikrocefalus: Obvod hlavy 33 cm a menej. Spôsobuje ťažkú až hlbokú MR. Príčinou môže byť aj žiarenie.

• Hydrocefalus: Nadmerná tvorba likvoru alebo nadmerná absorbcia mozgovo-miešneho moku. Likvor tlačí na mozog a poškodzuje ho. Charakteristické sú nespojené lebečné švy, vyklenutá fontanela. Liečba spočíva v drenáži likvoru. Nie je priama súvislosť medzi veľkosťou hlavy a ochorením.

• Toxoplazmóza: Infekcia plodu. Matka sa cíti zdravá, ale plod je poškodený. Chorobu prenášajú hospodárske zvieratá (mačky, ošípané). Poškodenie celého CNS (intelekt, zrak, sluch, telesné postihnutie). Čím skôr k infekcii dôjde, tým sú následky väčšie.

• Fenylketonúria: Nedostatok pečeňového enzýmu, ktorý nestíha štiepiť bielkoviny. Postihnutí trpia na ekzémy.

Historický kontext pedagogiky mentálne postihnutých

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužien, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

Rané snahy o vzdelávanie a rozvoj

V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka. Medzi významné osobnosti patrili Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, ktorý študoval druhy, typy a klinické formy mentálneho a celkového postihnutia. Usiloval sa viesť chovancov k práci názorným vyučovaním, ručnými prácami a pracovnou výchovou. Preto zriaďoval košikárske, stolárske a knihárske dielne. Pracovalo sa v záhrade a na poli. Vyzdvihoval dôležitosť telesnej výchovy a spevu pre rozvoj mentálne postihnutých. V Belgicku David Ovid Decroly zriaďoval pozorovacie triedy, v ktorých sa uplatňovalo komplexné výchovné pôsobenie, pomocou ktorého sa deti pozorovali pri hre a učení. V európskej pedagogike významné miesto patrí Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda, Seguina a zostavila rozsiahly dodnes používaný súbor pedagogických pomôcok, známy pod názvom "Montessoriovej výchovný materiál". Je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovanie matematiky a vyučovanie pre praktický život.

Vývoj v Československu a na Slovensku

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách). Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Na Slovensku Špeciálnu pedagogiku a starostlivosť o mentálne postihnutých značne ovplyvnili najmä po vzniku ČSR hlavne českí priekopníci ako Herford, Čáda, Zeman. František Čáda bol zakladateľom českej pedopatológie. Bol iniciátorom troch veľkých zjazdov, ktoré boli venované starostlivosti o mentálne postihnutých. Samuel Blum, riaditeľ parketárne, ustanovil 4. júla 1898 nadáciu pre starostlivosť o 10 mentálne postihnutých detí. Po smrti Rudolfa Bluma (jeho syn) prebrala vedenie ústavu jeho manželka Flora Blumová, po jej smrti Ján Horák, ktorý zmenil aj názov ústavu na Ústav pre duševne chorých, slabomyseľných a epileptikov.

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne. Založil a viedol ju Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60. rokov. V roku 1932 bol v Žiline zriadený Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných. Sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom bol Vladimír Predmerský.

Na Slovensku po 2. svetovej vojne nastal rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. Kým v roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Teraz sú to Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné teoretické metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika. V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.

Rozvoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru

Špeciálna pedagogika sa ako vedný odbor rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, t.j. čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať, ako organizovať špeciálnopedagogickú činnosť, aby sa rešpektovali odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti pri sledovaní cieľa - pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie. Pedagogika mentálne postihnutých sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied. Špeciálna pedagogika je pre pedagogiku mentálne postihnutých základným východiskovým odborom. Sústava špeciálnopedagogických vied patrí do sústavy pedagogických vied. Táto patrí do sústavy vied o človeku.

Vznik prvej ČSR priniesol rozvoj časopisectva v oblasti špeciálnej pedagogiky. Celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy. V rokoch 1957-1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec. péče“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“, ktorý sa neskôr zmenil na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.

Súčasné trendy a metodiky v pedagogike mentálne postihnutých

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

Inkluzívne vzdelávanie

Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.

Špeciálna andragogika mentálne postihnutých

Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Medzi súčasné trendy v špeciálnej andragogike patria:

• Podpora celoživotného vzdelávania: Celoživotné vzdelávanie je dôležité pre všetkých, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na vytváranie príležitostí pre celoživotné vzdelávanie a rozvoj.

• Využívanie moderných technológií: Moderné technológie môžu byť cenným nástrojom pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na využívanie moderných technológií na podporu vzdelávania a integrácie.

• Spolupráca s rodinou a komunitou: Spolupráca s rodinou a komunitou je dôležitá pre úspešnú integráciu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Charakteristika jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím

Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím majú problémy so spracovaním informácií a porozumením svetu okolo seba. Ich úroveň bdelosti, ktorá je dôležitá pre učenie a vývin, býva narušená a majú ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím. Úroveň aktivity je tiež výrazne ovplyvnená a závisí od psychomotorických možností. Často sa vyskytujú prejavy stereotypného správania, ako je dávanie rúk do úst, škriabanie rúk alebo hryzenie predmetov. Títo jednotlivci majú problémy s dosahovaním, uchopovaním, udržaním predmetov a manipuláciou s nimi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo žiadne a nie je u nich evidentná symbolická interakcia s objektmi. Vysielajú len slabé komunikačné signály, ktoré je náročné správne interpretovať. Napriek závažnosti a kombinácii jednotlivých druhov postihnutí a dôsledkov z toho vyplývajúcich je aj u tejto skupiny jednotlivcov potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností. Aby mohol byť tento potenciál naplnený, je nevyhnutné dať týmto jednotlivcom príležitosť na interakciu s prostredím.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Využívanie technických prostriedkov a interaktívnych pomôcok je kľúčové pre podporu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

• Ovládače: Umožňujú jednotlivcom s ťažkým postihnutím dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Existuje mnoho druhov ovládačov rôznych veľkostí, farieb a úrovní citlivosti.

• Komunikátory s hlasovým výstupom: Elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie (AAK) a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností. Žiaci sa prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami naučili požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu.

• Snoezelen miestnosti: Pôvodne určené pre relaxáciu a spontánne získavanie nových skúseností vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom na stimuláciu všetkých zmyslov. Dnes sa do nich zakomponovali rôzne interaktívne prvky, ktoré umožňujú dieťaťu samému vyvolať podnety a získať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Medzi interaktívne pomôcky patria zvukovo-svetelný panel, panely reagujúce na dotyk a Soundbeam, ktorý vysiela ultrazvukový lúč a zachytáva akýkoľvek pohyb, čoho výsledkom je široká škála zvukov alebo hudby vyvolanej pohybom tela.

Vyučovacie metódy

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Zámerné usporiadanie obsahu vyučovania a činností učiteľa a žiaka sa zacieľuje na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov.

Klasifikácia vyučovacích metód sa zaužívala podľa etáp vyučovacieho procesu:

1. Motivačné metódy: Vzbudzujú záujem o učebnú činnosť (problém ako motivácia, motivačná výzva, aktualizácia obsahu, pochvala, povzbudenie).

2. Expozičné metódy: Vytvárajú u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky (dialogické slovné metódy ako rozhovor, beseda, dramatizácia; metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov ako demonštrácia, pozorovanie, manipulácia s predmetmi, laboratórna práca, hra; problémové metódy ako problémové vyučovanie, projekty; metódy samostatnej a autodidaktickej práce a metódy mimovoľného učenia).

3. Fixačné metódy: Slúžia na opakovanie a precvičovanie učiva, spomaľujú proces zabúdania a posilňujú proces zapamätávania (ústne opakovanie, metóda otázok a odpovedí, písomné opakovanie, opakovací rozhovor, opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry, domáca úloha; metódy precvičovania a zdokonaľovania zručností - motorický tréning).

4. Diagnostické a klasifikačné metódy: Plnia motivačnú, didaktickú, výchovnú, spoločenskú, profesijnú a kontrolnú funkciu (ústne skúšanie, písomné skúšanie).

Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých

Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Do roku 1967 to bolo štúdium popri zamestnaní. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1996 opäť v Bratislave a až dodnes.

Absolvent magisterského študijného programu špeciálna pedagogika je spôsobilý vykonávať samostatne profesiu špeciálneho pedagóga na úrovni nižšieho a vyššieho primárneho vzdelávania. Disponuje rozvinutými poznatkami o biologických, psychologických a sociálnych aspektoch vývinu jednotlivca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pozná a chápe koncept inštitucionálneho socializačného procesu v širších sociálno-vedných súvislostiach. Absolvent ovláda rozsiahle teoretické a praktické súvislosti obsahu špeciálnopedagogického vzdelávania a špeciálnej odborovej didaktiky v špecializácii pedagogiky detí a žiakov s mentálnym postihnutím. Disponuje didaktickými vedomosťami umožňujúcimi porozumieť vzťahu medzi procesmi učenia a vyučovania, vzdelávania a výchovy detí a žiakov s mentálnym postihnutím a taktiež v rámci práce so sociálnou skupinou s odlišnosťami. Disponuje kompetenciami v oblasti plánovania, projektovania, realizovania a hodnotenia výchovno-vzdelávacieho procesu jednotlivca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v škole. Zároveň disponuje interdisciplinárnymi poznatkami o vývinových procesoch detí a žiakov s mentálnym postihnutím, ich pozitívnej celoživotnej stimulácii a o špeciálno-pedagogických intervenciách v inštitucionálnych podmienkach. Orientuje sa v rôznorodých prístupoch výkonu ako špeciálny pedagóg v rámci profesijných činností, pozná široký repertoár adekvátnych postupov a metód. Absolvent disponuje poznaním o vzdelávacích a ďalších relevantných potrebách príslušných sociálnych skupín. Disponuje interdisciplinárnymi poznatkami o odlišnostiach vývinu jednotlivcov vyplývajúcimi zo zdravotných alebo sociálnych znevýhodnení, alebo nadania a talentu a z toho vyplývajúcich charakteristík špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Absolvent je spôsobilý formulovať adekvátne špeciálno-pedagogické závery v súvislosti s diagnostikou, odporúčania a usmernenia, efektívne kooperovať s rodičmi, sociálnym prostredím a ďalšími odborníkmi. Absolvent je schopný efektívne pracovať ako člen tímu a riadiť jednotlivcov a kolektív. Vie účinne komunikovať s rôznorodými aktérmi výkonu jeho profesie, externým prostredím a zvláda verejný prejav orientovaný aj na osvetovú a prednáškovú činnosť v rámci podpory ostatných odborníkov zabezpečujúcich výchovu vo voľnom čase.

tags: #uloz #to #pedagogika #mentalne #postihnutych