Komplexná starostlivosť o umierajúceho a postupy po smrti

Starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich je dôležitou pomocou a podporou človeku v ťažkej, zväčša veľmi bolestnej a bezmocnej etape života, trvajúcej mesiace a niekedy aj roky. Prejavy umierania sú u jednotlivých chorých odlišné. Umieranie je v lekárskej terminológii synonymum terminálneho stavu, teda postupného, neodvratného zlyhávania životne dôležitých funkcií orgánov s následkom smrti jedinca. Smrť patrí k životu a je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Je to osobná skúsenosť, ktorej začiatok je ťažké presne určiť. V rôznych filozofických smeroch sa stretávame s konceptmi fyzickej, duchovnej a sociálnej smrti.

Tento článok sa zameriava na starostlivosť o umierajúcich a postupy po smrti, pričom zohľadňuje biologické, psychologické, sociálne a duchovné potreby zomierajúceho. Dobrá starostlivosť je čo najviac prispôsobená človeku, ktorý ju potrebuje. On a jemu blízki ľudia by mali byť v centre pozornosti pri všetkých rozhodnutiach.

Fázy umierania

Tanatológia je veda, ktorá sa zaoberá smrťou a všetkými s ňou spojenými fenoménmi. Umieranie ako proces môžeme rozdeliť do troch fáz:

• Pre finem: Stav "prímeria" s chorobou, kedy je ochorenie v relatívnom kľude. Táto fáza môže trvať mesiace aj roky. Umieranie je v lekárskej terminológii synonymum terminálneho stavu. V tejto fáze umierajúci zvyčajne vyjadruje svoje želania a priania. Mal by sa s ním rozprávať aj lekár a sestra, ktorí by ho nemali klamať, aj keby to bola neúplná pravda.
• Umieranie (terminálny stav): Postupné, neodvratné zlyhávanie životne dôležitých funkcií orgánov s následkom smrti jedinca. Zmeny telesných funkcií v terminálnom stave sú rôzne. Ruky a nohy môžu byť chladnejšie kvôli zhoršenému prekrveniu. Dych môže byť rýchlejší, veľmi povrchný (až 40 vdychov za minútu), alebo oveľa pomalší, s dlhými prestávkami medzi nádychmi. V hrdle môže vzniknúť chrčanie v dôsledku vylučovania hlienov. Pokožka si vyžaduje maximálnu pozornosť a vhodné polohovanie na ochranu pred preležaninami. Nastáva samovoľný odchod moču a stolice.
• Post finem: Starostlivosť o mŕtve telo a príbuzných zomrelého. Táto fáza nebýva v popredí záujmu zdravotníkov, s výnimkou starostlivosti o mŕtve telo. Rodinní príslušníci často nie sú schopní zvládnuť túto krízovú situáciu a nezriedka končia s rôznymi ťažko zvládnuteľnými formami patologického zármutku.

Hospicová starostlivosť ako celostný prístup

Hospicová starostlivosť je ucelený systém pomoci umierajúcim a ich rodinám, ktorý sa snaží o svoju vlastnú identitu v súčasnom systéme medicíny. Je to celková liečba a starostlivosť o chorých, ktorí už nereagujú na kuratívnu liečbu. Filozofia hospicov vychádza z úcty k životu a k človeku ako takému, ako k neopakovateľnej jedinečnej ľudskej bytosti. Hospic sa snaží ponúknuť pomoc a bezpečné a povzbudzujúce zázemie.

Formy hospicovej starostlivosti

Hospicová starostlivosť má rôzne formy:

• Domáca hospicová starostlivosť: Je ideálna, ale nie vždy dostačujúca. Vyžaduje rodinné zázemie, ktoré nemusí byť vždy k dispozícii alebo môže byť vyčerpané dlhodobou starostlivosťou.
• Stacionáre - denné pobyty: Pacient je prijatý na denný pobyt a vracia sa domov. Vhodné pre pacientov z blízkeho okolia hospicu, kde domáca starostlivosť nepostačuje.
• Lôžková hospicová starostlivosť: Je aktuálna, ak predošlé formy starostlivosti nestačia.

Zvláštnym prípadom je detský hospic, ktorý sa výrazne odlišuje od hospicov pre dospelých. Namiesto terminálnej starostlivosti sa sústreďuje na "odľahčovaciu" starostlivosť, kde deti a ich rodiny prichádzajú na krátkodobé pobyty, aby si oddýchli a načerpali nové sily.

Paliatívna starostlivosť: Zmiernenie utrpenia

Paliatívna starostlivosť je forma hospicovej starostlivosti, ktorá tvorí súhrn lekárskych, ošetrovateľských a rehabilitačno-ošetrovateľských činností, poskytovaných terminálne chorým, u ktorých boli vyčerpané možnosti kauzálnej liečby. Pokračuje liečba symptomatická, s cieľom minimalizovať bolesť a zmierniť všetky ťažkosti vyplývajúce zo základnej diagnózy a jej komplikácií, zohľadňujúc bio-psycho-sociálne potreby chorého. Jej cieľom je dosiahnutie čo najlepšej možnej kvality života chorého a jeho príbuzných.

Slovo paliatívny pochádza z latinského slova palium a znamená plášť, prikrývku. Paliatívna starostlivosť sa sústreďuje predovšetkým na prinášanie úľavy terminálne chorým pacientom prostredníctvom zvládnutia symptómov choroby a bolesti. Následne najvýznamnejšie miesto má liečba bolesti a ďalších príznakov, ako aj riešenie psychologických, sociálnych a duchovných potrieb chorého.

Potreby chorého v paliatívnej starostlivosti

• Biologické potreby: Potrava, vylučovanie, prísun kyslíka, spánok. Medzi ďalšie potreby, ktoré viac-menej zabezpečuje odborná medicínska starostlivosť, patrí ožarovanie, chemoterapia, hormonálna liečba.
• Psychologické potreby: Sú spojené s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti nezávisle od stavu chorého tela. Každý človek je jedinečnou bytosťou so svojím neopakovateľným poslaním, ktoré je nutné vždy rešpektovať.
• Sociálne potreby: Vyplývajú zo statusu človeka ako spoločenskej bytosti, žijúceho v istom sociálnom prostredí, ktorý má svoju rodinu, prácu, problémy, záujmy, záväzky, sny a priania. Malo by sa mu pomôcť vyrovnať sa s jeho problémami.
• Duchovné potreby: Práve tieto boli u ťažko chorých a umierajúcich ľudí často odsúvané do úzadia. V tomto štádiu života sa chorý snaží vysporiadať s otázkou zmyslu života. Duchovné potreby nie sú vlastné len ľuďom veriacim, ale má ich každý človek.

Etické aspekty starostlivosti o umierajúcich

Starostlivosť o umierajúcich prináša so sebou aj etické dilemy. Jednou z nich je eutanázia, ktorá sa profánne označuje ako zabitie "zo súcitu" na prianie chorého. Eutanázia je eticky odsudzovaná a zákonom trestaná. Lekár by mal pracovať v službách života a nie naopak, liečiť a tlmiť bolesť, ale nemať kompetenciu život ukončiť.

Ďalším etickým problémom je terapeutický optimizmus alebo "milosrdná lož", kedy lekár nemusí plne pravdivo informovať chorého o jeho stave. Na Slovensku je povinnosťou lekára "primerane informovať chorého o jeho zdravotnom stave", čo dáva priestor na rôzne interpretácie.

Dôležitou súčasťou starostlivosti je informovaný súhlas pacienta s prijatím do hospicu. Podpis tohto dokladu nesmie nahrádzať kvalifikovaný osobný rozhovor. Vzhľadom na to, že u nás ešte vždy nie je pravidlom informovať o diagnóze a prognóze pacienta a jeho príbuzných, ide o veľmi citlivú záležitosť.

Praktické kroky po úmrtí

Po smrti nastáva fáza post finem, ktorá zahŕňa starostlivosť o mŕtve telo a starostlivosť o príbuzných zomrelého.

Oznámenie úmrtia a obhliadka tela

1. Prvý krok pri úmrtí je oznámiť to sestre alebo lekárovi.
2. Lekár vykoná obhliadku mŕtveho tela a potvrdí úmrtie.
3. Skontaktujeme sa s lekárom, aby vystavil list o prehliadke mŕtveho. Kontaktovať môžeme najbližšiu nemocnicu, zdravotnícke zariadenie, alebo tiesňovú linku 112, najmä ak úmrtie nastalo v noci.

Starostlivosť o telo zosnulého

Po obhliadke lekárom nasledujú úkony sanitára a sestry:

1. Posteľ mŕtveho oddelíme zástenou od ostatných pacientov, chodiacich pacientov požiadame, aby opustili izbu.
2. Očné mihalnice ľahko zatlačíme.
3. Odstránime prádlo z pacienta, telo umyjeme, odstránime náplaste, kanyly, cievky, skrátime dreny, vyberieme protézu, odstránime šperky a pridáme ich k osobným veciam. Ak sú ústa neprirodzene vpadnuté, treba opatrne opäť nasadiť zubnú protézu do úst.
4. Telo označíme štítkom (meno, rodné číslo, dátum a čas úmrtia) zaviazaným na nohe, alebo zápästí.
5. Zabalíme do prestieradla a necháme na oddelení 2 hodiny.
6. Odovzdáme rodine so súcitom a účasťou na ich smútku.

Pre rodinu a blízkych existujú aj ďalšie kroky rozlúčky:

• Ak si to prajeme, môžeme telo milovaného človeka umyť a tak sa s ním naposledy rozlúčiť.
• Nie je nevyhnutné špeciálne obliekať zosnulého kvôli pohrebu, ale môžeme to urobiť, ak si to želáme.
• Zapálime sviečky.
• Na mŕtve telo môžeme položiť čerstvé kvety.
• Dožičíme si čas na rozlúčku.
• Pre tých blízkych, ktorí bývajú ďaleko a nemôžu sa prísť rozlúčiť osobne, sa omnoho ťažšie prijíma, že milovaný človek zomrel. Ak cítime, že to pomôže, môžeme v takomto prípade zosnulého odfotiť.
• Udalosť oznámime pohrebnej službe.

Úloha dobrovoľníkov a prevencia syndrómu vyhorenia

Dobrovoľník je ten, kto dobrovoľne, bez nároku na odmenu venuje svoju energiu a voľný čas činnosti prospešnej človeku a celej spoločnosti. V hospicoch je dobrovoľník neoddeliteľnou súčasťou hospicového tímu. Jednou z foriem dobrovoľníckej práce je aj sprevádzajúca činnosť, kde úlohou dobrovoľníka ako poslucháča je fyzicky pacienta navštíviť, empaticky ho počúvať, primerane a dostatočne porozumieť jeho myšlienkam a pocitom, preukázať mu svoju spoluúčasť.

Starostlivosť o umierajúcich je psychicky náročná a môže viesť k syndrómu vyhorenia (z anglického burn-out syndrom). Prejavuje sa u pomáhajúcich ľudí, ktorí nepraktizujú duševnú hygienu, alebo sú príliš dlho vystavení nadlimitnej záťaži. V súvislosti s hospicovou starostlivosťou sa často hovorí o dĺžke okolo troch rokov. Dôležitá je respite starostlivosť (z angl. respite - uvoľniť, uľahčiť), ktorá je starostlivosťou o starajúcich sa. Je založená na predpoklade, že psychicky vyrovnaný ošetrujúci dokáže viesť k potrebnej duševnej hygiene aj rodinu zomierajúceho, ktorá je vystavená extrémnej psychickej záťaži.

Obyčajne ide o odľahčenie v starostlivosti o chorých, o ktorého sa dlhodobo starajú príbuzní. Tu môže nastúpiť respitné lôžko napríklad v domovoch dôchodcov, alebo hospicoch. V priebehu niekoľkodňového alebo niekoľkotýždňového pobytu chorého v hospici si môže rodina oddýchnuť, má možnosť načerpať novú silu.

tags: #starostlivost #o #umierajuceho #mrtve #telo