Ešte nie tak dávno neboli šampóny, mydlá, parfumy, krémy a množstvo ďalších kozmetických produktov samozrejmosťou. Dnes máme na výber z obrovského množstva značiek, typov a druhov kozmetiky. Kedysi na umývanie a starostlivosť o telo stačila voda, často nie čistá a ani teplá. Starostlivosť o telo v období staroveku, nazývanom aj antika, bola už o niečom inom. Ľudia sa v tom čase začali zaujímať nielen o hygienu, ale aj o svoj vzhľad. A čo je ešte zaujímavejšie, čo sa týka starostlivosti o telo v období staroveku, muži predbehli aj ženy!
Hygiena a kúpele
Pre ľudí v antike bola hygiena najdôležitejšia. Veď práve z tohto obdobia sa zachovali a boli objavené zvyšky stavieb. Archeológovia objavili niekdajšie kúpele najmä na území Grécka, na Kréte, v Ríme, v Egypte, či v Oriente. Keďže starovek bol obdobím patriarchátu, najmä muži venovali svojmu telu mimoriadnu pozornosť. Boli schopní umývať a kúpať sa aj niekoľkokrát denne! Ak si myslíte, že tak robili len v nejakých veľkých kadiach, mýlite sa. V spomenutých krajinách boli totiž vybudované dômyselné systémy kanalizácií, verejných kúpeľov a niektorí ľudia mali dokonca kúpeľne a toalety aj v domoch. Verejné kúpele neslúžili len na očistu. Muži stretnutia v nich považovali za čosi ako kultúrnu udalosť a preberali tu rôzne záležitosti. Nahé telo v tomto období nebolo tabu, preto boli verejné kúpele dokonca obľúbenejšie, ako kúpanie vo vlastnom dome.
Dostatočné informácie o hygiene našich predkov máme už z obdobia staroveku. Neobyčajne čistotní, podobne ako Egypťania boli aj starovekí Gréci. Starí Rimania, zo začiatku pristupovali k hygiene pragmaticky, nie tak pôžitkársky ako Egypťania a Gréci, vzhľadom na svoje dobyvačné úsilie; ale nikdy nezanedbávali osobnú hygienu a čistotu svojho okolia. Týkalo sa to hlavne miest na pobreží Stredozemného mora. Život v provinciách nebol až na takej úrovni.
Egyptská hygiena
Vody tu bolo dosť a je zaznamenané, že ľudia chápali starostlivosť o vlastnú čistotu ako nutnosť. Starý Egypťania sa umývali pravidelne a často. Je zaznamenané, že sa umývali pred jedlom aj po ňom a okrem rúk si umývali aj tvár. Hieroglyfický znak ,,sadnúť si ku stolu“ mal aj druhý význam ,,umývať si ruky“. Umývanie slúžilo aj na osviežovanie počas teplých dní. Okrem toho malo aj náboženský význam. Pred vstupom do chrámu kňazi aj veriaci museli umyť celé telo. V areáloch chrámu z Novej a Starej ríše existovali nádrže s vodou, ktoré slúžili pre rituálne kúpele. Egyptskí faraóni si kúpeľ dopriali niekedy aj trikrát za deň. Egypťania sa kúpavali pravidelne. Do vody pridávali zmes živočíšnych a rastlinných olejov s alkalickými soľami, ktoré mali umývať a zároveň chrániť/liečiť kúpajúcich pred kožnými chorobami.
Grécka hygiena
Umývanie a celková čistota patrili neodmysliteľne aj ku starogréckej kultúre. Starí Gréci sa ráno pravidelne umývali, cez deň sa kúpali, vzhľad tela udržiavali kozmetikou a cvičením. Aj v starom Grécku patrila čistota k náboženskému kultu. Čistota tela bola v starovekej kultúre spoločenskou záležitosťou. Starí Gréci obľubovali nielen kúpele, holenie a depiláciu, ale aj masáž, pleťové masky. Gréci sa kúpali hlavne z estetických dôvodov, mydlo pravdepodobne nepoužívali.
Rímska hygiena
Pravidelné umývanie bolo od najstarších časov bežné aj v starovekom Ríme. Aj keď Rimania poznali kúpele s horúcou vodou dlho, umývali sa pravidelne v studenej vode. Rimania boli zdatní vojaci a otužilosť patrila k základným vlastnostiam muža. Urobili z kúpania v studenej vode dokonca spoločenskú záležitosť. Už od archaických dôb sa bez ohľadu na počasie muži kúpali pred zrakom všetkých ľudí v Tibere. Od 3. storočia p. n. letopočtom prijímala starorímska spoločnosť kultúrne návyky od svojich gréckych susedov. To platilo aj o umývaní a celkovej hygiene tela, spojenej so športovaním. Čistota bola spoločenskou nutnosťou a aj vysokopostavení ľudia by sa znemožnili, keby sa objavili na verejnosti špinaví a neupravení. Na svoju čistotu dbali aj rímski legionári. Kde to bolo možné, stavali vo svojich táboroch kúpele alebo sa kúpeli v riekach. Svetoznámymi a populárnymi boli tzv. Rímske kúpele. Prvé boli otvorené roku 312 p.n.l. Nad úrovňou kúpeľov žasneme dodnes.
Ako fungovali rímske kúpele?
Kozmetika a parfumy v antike
V staroveku sa ľudia začali zaujímať nielen o hygienu, ale aj o svoj vzhľad. Z tej doby pochádzajú aj najstaršie holiace nástroje. Pazúrkovité čepele, ktoré boli síce pomerne ostrým ale zároveň aj rýchlo opotrebúvajúcim sa nástrojom, sa nepoužívali len na odstraňovanie fúzov. Trvalejšie holiace nástroje sa objavili až so schopnosťou človeka spracovať kovy. Presnejšie z doby okolo roku 3 500 p.n.l. pochádzajú prvé dôkazy o tom, že človek sa snažil starať o svoj chrup. Starovekí Gréci a Rimania používali na čistenie zubov špáradlá. Postupom času sa začala používať tyčinka veľkosti dnešnej ceruzky vyrobená z aromatických stromov. Tyčinka mala jeden mäkký a druhý tvrdý koniec, ktorý slúžil na vyberanie zbytkov z medzizubných priestorov. Egypťania sa úzkostlivo starali aj o hygienu ústnej dutiny.
Starostlivosť o pleť a vlasy
Aj v tejto oblasti sa má starovek čím popýšiť. Po obľúbených kúpeľoch bolo pravidlom dopriať si aj masáže, ktoré zahŕňali natieranie rôznych olejov na telo. Tie boli obľúbené najmä na území Grécka a za ten najlepší sa považoval olivový olej. Slúžil aj ako ochrana pokožky pred silným slnkom. Oleje však slúžili aj na výrobu klasických olejových parfumov, ktoré si muži i ženy vtierali do pokožky. Poznali už dokonca aj rôzne masti ako napríklad sezamová masť, či krémy, ktoré sa vyrábali z tuku zvierat. Používanie parfumovaných olejov na pranie má bohatú a fascinujúcu históriu, ktorá siaha až do staroveku. Už v dávnych civilizáciách, ako bol staroveký Egypt, Rím či Grécko, sa ľudia venovali čistote a príjemným vôňam. Prvé formy vonných látok používané pri praní vznikali zmiešavaním prírodných esencií, ako napríklad kvety, bylinky a aromatické oleje. S vývojom technológií sa tieto tradičné metódy zdokonaľovali, až sa vyvinuli do podoby moderných parfumovaných pracích olejov.
Prvý olej na pranie vznikol v Egypte, kde používali rôzne prírodné oleje zmiešané s mydlom. Egypťania kombinovali rastlinné oleje s prírodnými zložkami, aby vytvorili čistiace zmesi. Tieto metódy sa nielen používali na pranie, ale aj na starostlivosť o kožu a vlasy. Oleje používali Egypťania aj ako ochranu pred horúcim slnkom a natierali si nimi celé telo. Na Kréte boli obľúbenými kvetinami ľalia a ruža. Z nich, ale aj anízu a kosatcového koreňa, sa vyrábali esenciálne oleje, používané na výrobu voňaviek. V starovekých kultúrach sa v tých dobách na rozjasnenie pleti používal napríklad ranný moč mladých chlapcov.
Kňazi, hlavne z hygienických dôvodov, nosili vyholené hlavy. Tí čo vlasy mali, používali hrebene vyrobené z dreva a kosti. Hrebene sa v Ríme vyrábali z kostí, zo slonoviny alebo z dreva. Podobne ako dnešné hrebene boli určené na rozčesávanie a uhladzovanie vlasov a niekedy sa dokonca nosili vo vlasoch ako ozdoby. V starovekom Egypte boli parochne vyrobené z mastí, navoňaných byliniek a korenia. Masť sa rozpúšťala, takže ich vlasy po chvíľke sladko voňali, no boli aj poriadne mastné. Parochne boli vyrábané z ľudských vlasov alebo z ovčej vlny. Doma ich mávali bohatí Egypťania uložené vo zvláštnych škatuliach či na stojanoch. V Grécku sa parochne nepoužívali tak často ako v Egypte. Gréci totiž kládli dôraz na prirodzenú krásu. Typ účesu sa podobne ako dnes, menil podľa aktuálnej módy. Všetky slobodné ženy nosili dlhé vlasy, pretože nakrátko ostrihané vlasy boli poznávacím znamením otrokýň.
Líčenie
V dobe okolo roku 2 000 p.n.l., sa počas náboženských obradov používalo kadidlo. Vznikla história mejkapu. Pre tvár vznešených Egypťanov (žien aj mužov) boli okrem iných znakov typické aj zelenou medenkou natreté viečka a tmavočierne linky okolo očí. Minerálna zmes s uhlíkovým základom - kajal, mala hneď niekoľko funkcií. Jej sýtočierna farba ochraňovala ľudské oko pred nepriaznivými účinkami ostrého afrického slnka a zároveň mala aj dezinfekčné účinky. Sami Egypťania verili, že kajal má zázračné liečivé schopnosti. Mysleli si, že dokáže zlepšiť slabý zrak a zabraňovať očným infekciám. Egypťanky si farbili aj prsty, dlane, chodidlá, nechty a vlasy, k čomu používali aj hnedo-žltú šťavu henna z listov a bobúľ kríkalavzónie farbiarskej, dodnes známeho prírodného vlasového farbiva. Egypťanky preferovali pri farbení vlasov čiernu farbu s nádychom do červena alebo modra. Líčenie pleti a pier nebolo bežné.
Starí Gréci líčili ženy i mužov. K líčeniu používali prírodné farebné minerály. Nevedeli pritom, že mnohé z nich sú zdraviu škodlivé. Napríklad tvár si natierali rozomletým minerálom ceruzit (tzv. biele olovo), viečka žltým perleťovým práškom z minerálu auripigment (sírnik arzenitý).
Rimania používali aj líčidlá. Obdivovali svetlú a hladkú pleť. Nalepovacie kúsky látky, ktoré sa nazývali „splenia“, slúžili na zakrývanie materských ramienok. Veľa líčidla nepoužívali len ženy, ale aj muži. Rimanky obľubovali a veľmi si cenili blond vlasy. Väčšina obyvateľov totiž mala, tak ako ostatní obyvatelia Stredomoria, od narodenia nepoddajné, tmavohnedé vlasy. Aplikovali preto na ne rôzne rastlinné výťažky a tie si potom nechávali vyschnúť na priamom slnku. Často sa na zosvetľovanie používala zmes octu a lúhu. Na odstránenie chĺpkov používali rôzne holítka, pemzu a tiež depilačné krémy.
Parfumy
V antickom svete boli veľmi obľúbené aj parfumy. Bola na stene tébskeho chrámu zasväteného kráľovnej Hatšepsovet vytvorená maľba, ktorú historici pokladajú za prvú zmienku o parfémoch. Zobrazuje egyptskú flotilu, ktorá vyplávala asi pred 3 500 rokmi, aby priviezla myrhu a iné exotické aromatické látky z krajiny Punt (kadidlo a myrha boli hlavnými plodinami starovekého voňavkárstva a pestovali sa iba v južnej Arábii a Somálsku). Ďalšie parfémové ingrediencie, napríklad zázvor, korenie a santalové drevo, dovážali Egypťania z Indie. Omamné vône starovekého Egypta preslávili dve faraónky: Kleopatra, ktorá neváhala pred stretnutím s Markom Auréliom navoňať aj lodné plachty a Nefertiti. Známa egyptská panovníčka Kleopatra nebola zďaleka taká krásna, ako sa traduje. V histórii kozmetiky však zaujíma čestné miesto najmä preto, že napísala rad učených traktátov o kozmetických prípravkoch, líčení a kaderníckych úkonoch. Prvou naozajstnou toaletnou vodou sa stala Kyphi.
Egypťania mali úplne znamenitý spôsob na získavanie vôní. Nechali macerovať aromatické byliny v oleji. Doslova žmýkali rastliny v tkaninách alebo namáčali okvetné lístočky v masti, čo absorbovala a konzervovala vôňu. Vonné oleje a masti boli aj súčasťou robotníckej mzdy. Keď za vlády faraóna Ramzesa III. vypukol štrajk, sťažovali sa robotníci takto: “Prišli sme, pretože sme hladní a smädní." Vonné oleje sa používali aj na balzamovanie mŕtvych, ktorí boli pochovávaní aj so vzácnymi dózičkami ešte vzácnejších parfémov. Egyptské dedičstvo vylepšili Gréci pridávaním korenia, balzamov, parfumovaných okvetných esencií získaných macerovaním kvetov v oleji alebo v masti v špeciálnych vázach z bronzu. Gréci takisto výrazne prispeli k vylepšeniu flakónov.
Bohatí Rimania parfumami nešetrili. Všetci Rimania milovali príjemné vône. Pleť si čistili a zmäkčovali olivovým olejom a navoniavali sa parfumom. Parfumy, čiže voňavky, sa vyrábali z prísad, ktoré sa dovážali z mnohých zemí - kvety pochádzali z južnej Európy, korenie z Indie a Afriky, voňavá kôra a živica z Arabského polostrova.
Vývoj mydla v antike
O tom, kto prvý a kde objavil mydlo, vedú historici rôzne diskusie a v takmer každej literatúre nájdeme iné údaje. Dôvodov je síce viac, ale najhlavnejší spočíva v definícii čo sa dá vlastne považovať za mydlo. Zatiaľ čo sa v staroveku rôzne pasty používali k praniu bielizne bežne, sa k umývaniu za to nepoužívali vôbec. Teda s istotou môžeme konštatovať, že mydlo ako prací prostriedok sa používalo oveľa skôr ako mydlo na umývanie.
V starovekom Egypte ľudia veľmi často prali svoje oblečenie, dávali tomu veľkú pozornosť. Špinu a tuk rozpúšťal natron (zmes kyslého a normálneho uhličitanu sodného a iné prímesi). Podľa francúzskeho egyptológa P. Montesa existovala dokonca akási pasta podobná mydlu, zložená z popolu , hliny a ešte jednej ťažko špecifikovateľnej látky z pojiva. Doklady o výrobe mydla pochádzajú približne z roku 2800 p. n. l. Z Babylonu (archeologický nález z keramických nádob s látkou, chemicky podobnou mydlu). Z obdobia roku 2200 p. n. l. pochádza hlinená tabuľka s popisom prípravy mydla z vody, liehu a kassiového oleja. Mydlo poznali aj ľudia v starovekej Palestíne a neskôr aj Feníčania a Gréci. Tieto mydlá však slúžili na čistenie vlny. Mydlo samozrejme poznali aj v starovekom Ríme (v týchto časoch poznali mydlo pod názvom ,,sapo“, odtiaľ je odvodený názov saponát).
Plinius Starší popisuje v 1. st. n. l., ako barbarské kmene Galov a Germánov vyrábajú mydlo z kozieho loja a dreveného popola. Týmto mydlom si vraj natierali vlasy. O tom, že sa v tejto dobe mydlo vyrábalo a využívalo svedčí aj nález mydlárne v ruinách juhotalianskeho mesta Pompeje. Až v 2. st. n. l. sa objavuje zmienka v knihe slávneho lekára Galéna, ktorý popísal blahodárne účinky mydla pri očiste ľudského tela. Od tej doby sa začalo mydlo vo veľkej miere používať aj pre toaletné účely. Bolo pridané medzi hygienické pomôcky vo východnej časti Byzantskej ríše. Byzantské mydlá sa podľa zachovaných prameňov predávali aj do susedných krajín. Tieto mydlá sa vyrábali z olivového oleja, vápna a draselného liehu. Mydlo bolo mazľavé, malo čiernu alebo hnedú až zelenú farbu a údajne nemalo príliš lákavú vôňu.
Z Byzancie sa výroba mydla rozšírila aj do Arabských krajín, kde sa vyrábalo predovšetkým z olivového oleja. Arabi patrili medzi dobrých znalcov chémie a ich zásluhou sa v 7. storočí začali mydlá farbiť a mydlá už aj voňali. Ako prvý vyvinuli toaletné mydlo tuhé aj tekuté. Vyrábali aj špeciálne penové mydlo na holenie. Ich výrobky sa predávali do celého Stredomoria. Do západnej Európy sa výroba toaletného mydla dostala zo severnej Afriky, odkiaľ sa sťahovali Arabi na dobyté španielske územia.
Medicína v antike
Antická medicína sa vďaka expanzii Rímskej ríše rozšírila všade tam, kam siahalo rímske impérium a prostredníctvom vojenských výprav a ciest obchodníkov aj ďaleko za jeho hranice. Diela gréckych a rímskych lekárov a výdobytky antickej medicíny sa šírili po Rímskej ríši, prenikli do všetkých provincií. Územie strednej Európy, ktoré zahŕňalo provincie Pannonia a Noricum, nebolo výnimkou. Lekárske znalosti a postupy, stavba a organizácia nemocníc, hygienické návyky sa v rímskych provinciách výrazne nelíšili od tých, ktoré boli v centre ríše. Postupne rímske zvyklosti a znalosti prenikali aj za hranice rímskych provincií a ovplyvňovali aj susediace územia. V rímskych provinciách sa snažili obyvatelia dosiahnuť rovnaký životný štýl, na aký boli zvyknutí z Ríma, tak sa dostáva spolu s armádou, obchodníkmi a ich rodinami do strednej Európy vysoký hygienický štandard Rimanov. Ten je symbolizovaný najmä rímskymi kúpeľmi (thermae), toaletami (latrinae), kanalizáciou (cloaca), vodovodným vedením (aqueductus), nemocnicami (valetudinaria) a samozrejme lekármi (medici) a ich medicínskymi znalosťami.
Antická medicína sa odvíja od medicíny gréckej. Prvé písomné zmienky o lekárskych praktikách, najmä v oblasti úrazovej medicíny resp. vojenskej chirurgie, nachádzame už u Homéra v Iliade. Za boha lekárstva bol v antike považovaný Asklépios. V antickom Grécku bolo veľa stredísk jeho kultu. Najvýznamnejšia bola svätyňa v Epidaure. Tá nadobudla časom panhellénsky (všegrécky) význam a postupne sa z nej kult rozšíril aj do iných miest. Asklépieiá vznikli na ostrovoch Kos, Knidos, Rhodos, v Korinte a aj v Aténach. Viedli ich Asklépiovi kňazi (asklepiadi), ktorí boli zároveň lekármi a o ktorých sa verilo, že sú vykonávateľmi vôle boha. V svätyniach sa liečilo metódou enkoimesis - inkubáciou, čiže uložením na spánok. Počas spánku sa dotyčnému chorému zdali sny, ktoré potom kňazi vyložili a prostredníctvom nich uložili liečenie. V niektorých prípadoch bolo možné priamo počas spánku vyzdravieť. Votívne nápisy nájdené pri viacerých Asklépieiách svedčia o vďake vyliečených, a teda aj o úspechoch liečby.
Hippokrates a základy medicíny
Rozhodujúcim podnetom pre vznik modernej medicíny bola grécka filozofia. Za „otca medicíny“, zakladateľa modernej medicíny, ktorá sa nespolieha na náboženské presvedčenie a liečiteľskú mágiu, ale je založená na pozorovaní klinických príznakov a na racionálnych záveroch, považujeme Hippokrata z ostrova Kos (cca 460 - 370 pred Kr.). Hippokrates položil základy medicíny ako vedeckého odboru. Jeho činnosť spadá do obdobia vrcholu gréckej civilizácie, do 5. stor. Hippokratovo meno nesie zbierka spisov, ktorá odráža prakticky všetky lekárske znalosti svojej doby. Corpus Hippocraticum obsahuje 58 spisov (73 kníh) a bol dokončený pravdepodobne až niekedy v 2. st. po Kr. Väčšina spisov pochádza z obdobia druhej polovice 5. a zo 4 st. pred Kr. Kedy môžeme datovať vznik tejto zbierky, nie je presne známe. Už súčasní, ale aj neskorší učenci a lekári, ktorí pracovali s týmito pojednaniami a komentovali ich, sa zaoberali rôznorodosťou štýlov a ich rozporuplným obsahom. Najpravdepodobnejšie je, že zbierka vznikala postupne a okrem Hippokratových spisov sa v nej nachádzajú spisy jeho synov a nasledovníkov, ako aj diela neskorších lekárov. Obsah i forma zbierky sú rôznorodé. Veľká časť zachovaných spisov sa venuje popisu a liečenie jednotlivých prípadov (kazuistika), iné teoretickým úvahám o ich povahe a pôvode. Niektoré spisy sú písané pre lekárov, iné pre laikov. Sú medzi nimi aj eseje a pojednanie o lekárskych témach, vrátane psychiatrických. Nájdeme tu rôzne diagnózy, opisy chorôb, návody pre chirurgov, všeobecné predpisy, diétne predpisy, ženské choroby a mnoho ďalšieho.
Hippokratovská medicína bola ovplyvnená pytagorejskou prírodnou teóriou, ktorá hlása, že príroda bola vytvorená zo štyroch prvkov (voda, zem, vietor a oheň). Preto sa telo podobným spôsobom skladá zo štyroch telesných štiav (humores - žlč, čierna žlč, hlien a krv), odtiaľ aj názov - humorálna teória. Tieto telesné šťavy sú u zdravého človeka vždy v rovnováhe. Ak sa tieto tekutiny dostanú do nerovnováhy, postihnutý človek ochorie. Lekár musel obnoviť zdravú rovnováhu týchto štiav uľahčením uzdravovacej práce „benevolentnej prírody“. Túto teóriu neskôr rozvinul vo svojej práci Galénos, a práve vďaka nemu sa tzv. humorálna teória, vysvetľujúca vznik choroby ako nesprávne zloženie pomeru telesných štiav, stala základom antickej medicíny.
Ako fungovali rímske kúpele?
Rímska medicína
Grécka medicína a jej učenie sa stali základom medicíny Rimanov a prostredníctvom nich aj celej Európy. Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. O oficiálnom prijatí gréckeho boha lekárstva Asklépia do Ríma informuje Lívius, kde hovorí o jeho pozvaní z dôvodu epidémie v Ríme v roku 293 pred Kr.
Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci (servus medicus), ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov a stali sa dôležitou súčasťou domácností bohatých Rimanov. Do Ríma sa postupne sťahovali aj slobodní Gréci, ktorí začali vykonávať medicínsku prax. Ich kvalita a úspechy v uzdravovaní sa rôznili a mnohí vyvolávali v Rimanoch obavy. Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie (cca 124 - 60 pred Kr.) môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Asklepiades sa v Ríme tešil veľkej obľube. Priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami, z ktorých mnohí sa medzi Rimanmi neslávne zapísali ako „kati“ (carnifex) rezaním, humánnu medicínu. Jeho techniky zámerne nespôsobovali pacientom bolesť, odporúčal im na choroby kúpele a ako prvý zdokumentovane využíval masážnu terapiu. Od tohto obdobia môžeme hovoriť o príchode študovaných a kvalitných lekárov a postupnom získaní rešpektu k tomuto povolaniu.
tags: #starostlivost #o #telo #v #antike