Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) vyhlásila rok 2026 za Rok slúžiacej cirkvi s cieľom rozvíjať a zviditeľniť svoju charitatívnu a dobrovoľnícku činnosť. Táto iniciatíva nadväzuje na dlhoročnú pomoc seniorom, chorým, rodinám v kríze či osamelým ľuďom po celom Slovensku.
Iniciatívu vyhlásila Synoda ECAV pri príležitosti 35. výročia vzniku Evanjelickej diakonie na Slovensku. Grécke slovo „diakonia“ znamená „služba“ a používa sa v evanjelickom prostredí ako ekvivalent slova „charita“. Cieľom Roku slúžiacej cirkvi je povzbudiť veriacich ľudí k službe druhým ako prirodzenej súčasti kresťanského života.
Rok slúžiacej cirkvi sa zameria najmä na podporu dobrovoľníckych a komunitných aktivít. Môže ísť o návštevy seniorov, pomoc ľuďom v náročnej situácii, starostlivosť o verejné priestory, prepájanie generácií alebo snahu o lepšie medziľudské vzťahy.
„Rok slúžiacej cirkvi nech nás povzbudzuje k budovaniu kultúry služby ako prirodzenej súčasti života kresťana a života cirkvi. Ide o službu, ktorá sa neodohráva iba v úzkom prostredí cirkvi, ale smeruje k tomu, kto je unavený, opustený či zabudnutý,“ hovorí generálna dozorkyňa ECAV, Renáta Vinczeová. Dodáva, že cirkev chce byť viditeľná najmä tam, kde ľudia potrebujú konkrétnu pomoc.
Predstavitelia cirkvi zdôrazňujú, že služba nemá byť o výkone ani o dokonalosti. Má byť o malých, konkrétnych krokoch a o ochote reagovať na potreby ľudí v okolí.
„Aj týmto spôsobom chceme povzbudiť každého osobne k čineniu diakonie v osobných životoch, zboroch a spoločenstvách,“ uvádza Vinczeová.
Konkrétne príklady služby v cirkevných zboroch
Jednotlivé cirkevné zbory ECAV už dnes prinášajú konkrétne príklady služby:
- V Pliešovciach v okrese Zvolen sa miestny evanjelický cirkevný zbor zapojil do vzniku Centra integrovanej sociálno-zdravotnej starostlivosti Mikroregiónu Pliešovská kotlina. Centrum vzniklo s cieľom pomôcť najmä seniorom, chorým a ľuďom so zníženou mobilitou v regióne. Funguje napríklad ako výdajňa zdravotných pomôcok a vzniklo v spolupráci cirkevného zboru so združením obcí Pliešovskej kotliny.
- Praktickú pomoc poskytuje aj cirkevný zbor v Moravskom Lieskovom v okrese Nové Mesto nad Váhom, kde sa veriaci dlhodobo venujú najmä starším a sociálne slabším ľuďom. Pomáhajú napríklad dôchodcom pri vybavovaní administratívnych záležitostí, organizujú brigády pre dlhodobo nezamestnaných alebo zabezpečujú pomoc ľuďom, ktorí sa pre zdravotný stav nedokážu postarať sami o seba.
Dobrovoľník Ján Kučera sa venuje starostlivosti o bezvládnych pacientov a pomáha najmä pri liečbe dekubitov. Presbyter Erik Malíček zabezpečuje rozvoz imobilných ľudí k lekárovi a pomáha im aj s nákupmi.
Podujatia Roku slúžiacej cirkvi
Súčasťou Roku slúžiacej cirkvi sú aj podujatia. Najväčším celoslovenským podujatím budú Evanjelické dni v Banskej Bystrici 12. až 14. júna 2026, spojené s oslavou 35 rokov Evanjelickej diakonie. Téma služby sa objaví aj na mnohých regionálnych stretnutiach po celom Slovensku.
„Túžime, aby podujatia Roku slúžiacej cirkvi neboli iba jednorazovými akciami, ale aby podnietili vznik dobrovoľníckej a komunitnej činnosti v našich zboroch,“ dodáva Renáta Vinczeová.
DOTKNÚŤ SA RÁN - misionár v Rwande (dokumentárny film)
O Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) je druhá najväčšia cirkev na Slovensku a patrí do rodiny evanjelických cirkví vo svete. Na Slovensku má približne 290-tisíc členov združených v 316 cirkevných zboroch. ECAV sa venuje duchovnej službe, vzdelávaniu a sociálnej pomoci. Popri bohoslužbách a náboženskom vzdelávaní prevádzkuje cirkevné školy, sociálne a diakonické služby a zapája sa do humanitných a komunitných projektov.
Cirkvi hlásiace sa k reformačnému odkazu potrebujú pre plnenie svojho poslania okrem pracovníkov s teologickým vzdelaním, ktorí pracujú v duchovnej oblasti ako farári alebo učitelia, aj misijných a diakonických pracovníkov, ako aj pracovníkov v oblasti sociálnej starostlivosti.
Absolvent študijného programu Misiologia, diakonia a sociálna starostlivosť na magisterskom stupni štúdia získa počas štúdia ucelené teoretické vedomosti a praktické zručnosti zo študovaného odboru. Nadobudnuté vedomosti a zručnosti sú veľmi dobrým východiskom pre prax a ďalšie štúdium. Absolventi majú rozsiahle a spoľahlivé vedomosti z misiologie, diakonie a sociálnej starostlivosti.
Financovanie cirkví a ich hospodárenie
Príjmy, ktoré farnosti majú, sú zväčša z milodarov veriacich, z rôznych zbierok alebo prenájmu nehnuteľností či odpredaja cirkevných majetkov. Taktiež môže ísť o príjmy z nejakých nadácií alebo programov obnovy, či z eurofondov. V jednej farnosti sa napríklad rozhodli prevziať správu cirkevného pozemku, kde fungovalo prevádzkovanie pohrebiska, a založili si vlastnú s.r.o. Inšpiratívnu skúsenosť s hospodárením farnosti majú aj v Zlíne, kde podľa Martina Navláčila z nadačného fondu Teo via farnosť podpísala zmluvu o vedľajšej hospodárskej činnosti za účelom podporiť ukrajinské rodiny, ktoré utiekli pred vojnou.
Komunistický režim potreboval mať čo najväčšiu kontrolu nad Cirkvou, preto ju sústreďoval do biskupstiev. Táto centralizácia stále vo veľkej miere pretrváva a ako jeden z dôsledkov je vytváranie pocitu, že za nás niekto hore rozhodne, niekto sa o nás postará.
Správa majetkov je taká dôležitá vec, že o nej nemôže rozhodovať jedna osoba. Farár má svoju autonómiu vo vzťahu k biskupovi. On je zodpovedný za celé hospodárenie. Farská ekonomická rada je orgán, ktorý mu má pomáhať pri tejto správe, a nejde len o otázku, ako naložíme s peniazmi, ktoré máme. Týka sa to v prvom rade zabezpečenia majetku, jeho zhodnotenia či investovania.
„V jednej farnosti sme našli krásny príklad, kde členovia farskej rady podpísali ručenie za svoju farnosť. Pomáhajú pastierovi so správou majetku, a to do výšky toho svojho. Farníci najprv predali byt, kúpili pozemok, zhodnotili ho, predali, potom vysúťažili nákup školy od kraja, školu zrekonštruovali a uviedli do chodu. Ide o jednu z prvých aktivácií majetku,“ uvádza sa v materiáloch.
Penáze v Cirkvi majú svoje miesto a majú slúžiť konkrétnemu cieľu - evanjelizácii. Farské ekonomické rady by mali toto umožňovať.
„Kde je vaše srdce, tam bude aj váš poklad,“ píše sa vo Svätom písme. Naše srdce je teda v istom zmysle tam, kde posielame peniaze.
„Keď dáš, dostaneš. Moja skúsenosť je, že keď som niečo dal, Boh mi to vrátil z inej strany,“ hovorí kňaz Ondrej.
Cirkevné spoločenstvo by zároveň malo mať tú vieru, že Boh sa oň postará. Bude sa však starať vtedy, keď budeme mať prázdne ruky. Respektíve on do jednej ruky vloží a my to druhou rukou odovzdáme ďalej. Toto je Božia starostlivosť, nie že nikomu nič nedáme.
Ako však zároveň zopakoval, k efektívnejšiemu hospodáreniu vo farnostiach je potrebná zmena zmýšľania. „Ľudia potrebujú cítiť spoluzodpovednosť za budovanie spoločenstva.“
Odluka cirkvi od štátu by podľa Viktora Šimečka mohla vyvolať zmenu v myslení. „Rozhodne by to farnosť zaskočilo.“
Na otázku, či by strata nebola príliš veľká, odpovedal: „Pokiaľ farnosť nie je živá, udržiavať ju z tradície nedáva úplne zmysel. Podporme farnosti, kde ten život je.“
„Niekedy držíme kňazov vo farnosti, kde prídu v nedeľu do kostola dvaja ľudia,“ dodal.
Sociálna náuka Cirkvi sa snaží pomôcť spoločnosti prostredníctvom svojej náuky o živote človeka v spoločnosti k lepšiemu spolužitiu všetkých, pretože dostala do daru zjavenú pravdu o ľudskej osobe.
Motivácia k takémuto konaniu je nadprirodzená, pretože cieľ, pre ktorý je Cirkev, spása všetkých ľudí, prekračuje pozemské skutočnosti. A práve tento nadprirodzený obsah môže pomôcť aj tomuto svetu.
„Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva,“ uviedol pápež Benedikt XVI.
Láska - „caritas“ - je mimoriadna sila, ktorá podnecuje ľudí, aby sa odvážne a veľkodušne angažovali na poli spravodlivosti a pokoja. Je to sila, ktorá má svoj pôvod v Bohu, večnej Láske a absolútnej Pravde.
Každý nachádza svoje dobro prijatím plánu, ktorý má s ním Boh, aby ho v plnosti uskutočnil: v tomto pláne totiž človek nachádza svoju pravdu a tým, že ju prijíma, stáva sa slobodným (porov. Jn 8, 22).
Preto obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo, sú náročné a nenahraditeľné formy lásky. Veď láska sa „raduje z pravdy“ (1 Kor 13, 6).
Všetci ľudia cítia vnútornú potrebu milovať autentickým spôsobom: láska a pravda človeka nikdy úplne neopúšťajú, veď sú povolaním, ktoré Boh vložil do ľudského srdca a mysle.
Ježiš Kristus očisťuje a oslobodzuje hľadanie lásky a pravdy od našich ľudských slabostí a v plnosti nám odhaľuje iniciatívu lásky a plán opravdivého života, ktorý nám Boh pripravil.
V Ježišovi Kristovi sa láska v pravde stáva tvárou jeho osoby a pre nás povolaním milovať našich bratov v pravde Božieho plánu. Veď on sám je pravda (porov. Jn 14, 6).
„Láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona,“ dodal pápež Benedikt XVI.
Uskutočňovanie Sociálnej náuky Cirkvi je podstatným prvkom nasledovania Krista. Aby však toto bolo možné, je nevyhnutné, aby sa táto angažovanosť uskutočňovala v pravde, ktorá jediná môže zaručiť udržateľný, integrálny a autentický rozvoj.
Cirkev formuluje niektoré princípy, ktorými sa má regulovať a usmerňovať spoločenský, politický, či ekonomický život. Tieto princípy sa vo vnútri Cirkvi formulovali postupne v čase, keď sa kresťania konfrontovali s jednotlivými požiadavkami každodenného života.
Sociálna náuka Cirkvi cez tieto princípy predkladá konkrétne výsledky jej posolstva v spoločnosti. Ide teda o princípy, ktoré majú nadčasový charakter, pretože „vytvárajú opravdivé a charakteristické základy sociálnej katolíckej náuky“.
„Tieto princípy majú všeobecný a základný charakter, pretože sa týkajú sociálnej skutočnosti vo svojom celku: od vzájomných vzťahov charakterizovaných príbuzenstvom a bezprostrednosťou po tie, ktoré sprostredkuje politika, ekonomika a právo; od vzťahov medzi komunitou alebo skupinami po vzťahy medzi národnosťami a národmi,“ uvádza Kompendium sociálnej náuky Cirkvi.
Postupná historická formulácia jednotlivých princípov Sociálnej náuky Cirkvi neznamená manipuláciu s pravdou, práve naopak, jej hlbšie poznávanie a prenikanie do nej.
„Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi,“ vysvetlil blahoslavený Ján Pavol II.
Dejiny Cirkvi sú od jej samotného počiatku svedkami a potvrdením týchto vyjadrení. Stačí spomenúť prvé kresťanské komunity, ktoré sa konfrontovali s niektorými spoločenskými otázkami, ktorých výsledkom sú aj zoznamy čností, ktoré kresťania majú vo verejnom živote praktizovať, alebo zoznamy nerestí, ktorým sa majú vyhýbať.
„Zásady sociálnej náuky sa musia hodnotiť v ich jednote, súvislosti a členitosti. Táto požiadavka sa ujíma v tom význame, ktorý samotná Cirkev pripisuje vlastnej sociálnej náuke, jednotnému náukovému „korpusu“ organicky vysvetľujúcemu sociálne skutočnosti,“ uvádza Cirkev.
Pozornosť sústredená na špecifickosť každého jednotlivého princípu nesmie viesť k jeho čiastkovému a pomýlenému využitiu, ku ktorému by došlo, keby sa pripomínal, akoby bol rozčlenený a nesúvisel so všetkými ostatnými.
„Zásady sociálnej náuky vytvárajú vo svojom celku prvé rozčlenenie pravdy v spoločnosti, ktorá sa pýta a pozýva každé svedomie, aby vzájomne reagovalo s každým druhým, v slobode a plnej spoluzodpovednosti so všetkými a vo vzťahoch voči všetkým,“ píše sa v materiáloch.
Človek nemôže uniknúť pravde a zmyslu sociálneho života, pretože spoločnosť nie je skutočnosť, ktorá by bola cudzia jeho vlastnej existencii.
„Ľudská osoba, každá ľudská osoba, je srdcom a dušou celej Sociálnej náuky Cirkvi, pretože „človek vo svojej historickej konkrétnosti zabezpečuje cestu a udáva smer celému sociálnemu učeniu Cirkvi. Veď celá sociálna náuka Cirkvi sa rozvíja vychádzaním zo zásady, ktorá potvrdzuje nedotknuteľnú dôstojnosť ľudskej osoby“,“ uviedol.
Základom tejto dôstojnosti každej ľudskej osoby je skutočnosť, že každý človek bol stvorený na Boží obraz a podobu.
„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh položil ľudské stvorenie do stredu celého stvorenia a na jeho vrchol ... Teda, keďže je človek stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami,“ píše sa v Biblii.
„Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa,“ uvádza Katechizmus katolíckej Cirkvi.
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človeku takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a zamiloval si sa do neho,“ povedala svätá Katarína Sienská.
Človek má dve schopnosti, ktoré ho radikálnym spôsobom odlišujú od všetkých ostatných stvorených viditeľných vecí: rozum a slobodnú vôľu. Práve tieto dve schopnosti ho pripodobňujú Stvoriteľovi: schopnosť uvažovať a slobodne sa rozhodovať.
„Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jednu rodinu a správali sa k sebe ako bratia. Veď Boh, ktorý stvoril všetkých na svoj obraz „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17, 26), a tak všetci sú povolaní mať jeden cieľ, ktorým je sám Boh,“ píše sa v Biblii.
Spoločenskosť ľudskej osoby teda nie je niečím navyše, ale patrí k podstate ľudskej prirodzenosti, ktorej základom je vždy vzťah k svojmu Stvoriteľovi.
„Vzťah medzi Bohom a človekom sa odráža vo vzťahovom a sociálnom rozmere ľudskej prirodzenosti. Človek nie je samotárske bytie, naopak, vo svojej prirodzenosti je spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť a rozvíjať svoje vlohy,“ uvádza sa v materiáloch.
Princíp solidarity vychádza zo skutočnosti, že osoba bola stvorená ako spoločenská bytosť a preto samotná solidarita, ako vzájomná závislosť všetkých ľudí je prejavom ľudskej dôstojnosti.
„Solidaritu treba prijať predovšetkým v jej hodnote sociálneho princípu usmerňujúceho inštitúcie, na základe ktorého musia byť „štruktúry hriechu“, prevládajúce vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, prekonané a premenené na štruktúry solidarity prostredníctvom tvorby alebo primeranej úpravy zákonov, pravidiel obchodovania či právnych systémov,“ píše sa v dokumente.
Zároveň je však solidarita „opravdivá a skutočná morálna čnosť, nie je nejaký pocit neurčitého súcitu alebo povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych či vzdialených osôb.“
„Na jednej strane sa vymáhajú domnelé práva, ktoré majú povahu svojvôle a nie sú nevyhnutné, pričom sa pozdvihuje hlas za ich uznanie a šírenie verejnými štruktúrami. Na druhej strane sa zneužívajú a odopierajú elementárne a základné práva veľkej časti ľudstva,“ uvádza sa v materiáloch.
V Nemecku dochádza k poklesu počtu členov cirkví. V roku 2024 opustilo Katolícku cirkev 321 611 ľudí a Evanjelickú cirkev 345 000 členov. Tento pokles je spôsobený viacerými faktormi, vrátane menšieho počtu mladých ľudí, ktorí vyrastajú s cirkevným pozadím, ale aj pomalým tempom cirkví pri reformách a škandálmi.
Napriek tomu ľudia majú naďalej vysoké očakávania od cirkvi, najmä v oblasti vzdelávania, výchovy, charity a sociálnej zodpovednosti. Tieto očakávania musia byť vodiacou líniou pri čoraz obmedzenejších zdrojoch.
„Je potrebné identifikovať oblasti budúcnosti, ktoré sú blízke realite života ľudí - najmä mladých a ich rodín,“ uviedol predseda DBK Georg Bätzing.
Cirkev od nepamäti zohráva významnú úlohu v starostlivosti o chudobných a marginalizovaných členov spoločnosti. Táto starostlivosť sa prejavuje v rôznych formách, od priamej pomoci a charity až po obhajobu sociálnej spravodlivosti a zmenu systémov, ktoré vedú k chudobe a vylúčeniu.
„Rok milosrdenstva, vyhlásený pápežom Františkom, zdôrazňuje túto neuhasiteľnú túžbu Cirkvi ponúkať milosrdenstvo ako ovocie Pánovho nekonečného milosrdenstva,“ uvádza sa v materiáloch.
Cirkev sa snaží byť znamením a svedectvom o milosrdenstve vo všetkých aspektoch svojho pastoračného života, čím nadväzuje na dlhú tradíciu starostlivosti o tých, ktorí sú na okraji spoločnosti.
Starostlivosť o chudobných a marginalizovaných má hlboké korene v kresťanskej tradícii. Už v Starom zákone nájdeme príkazy na ochranu vdov, sirôt a cudzincov, ktorí boli v tej dobe najzraniteľnejšími skupinami.
Ježiš Kristus vo svojom učení a konaní zdôrazňoval lásku k blížnemu, súcit s trpiacimi a starostlivosť o tých, ktorí sú v núdzi.
Prví kresťania sa aktívne starali o chudobných a chorých vo svojich komunitách. Zakladali diakonické úrady, ktoré sa venovali rozdeľovaniu almužien a poskytovaniu materiálnej pomoci.
V súčasnosti sa starostlivosť Cirkvi o chudobných a marginalizovaných prejavuje v mnohých formách. Medzi najdôležitejšie patria charitatívna činnosť, sociálne služby, vzdelávanie a obhajoba sociálnej spravodlivosti.
„Cirkev prevádzkuje rôzne sociálne zariadenia, ako sú domovy pre bezdomovcov, sirotince, domovy pre seniorov, centrá pre ľudí so zdravotným postihnutím a poradne pre ľudí v kríze,“ uvádza sa v materiáloch.
Pápež František je silným hlasom v oblasti obhajoby sociálnej spravodlivosti a vyzýva na ekonomické reformy, ktoré by slúžili spoločnému dobru a chránili životné prostredie.
Starostlivosť Cirkvi o chudobných a marginalizovaných nie je jednoduchá. Cirkev čelí mnohým výzvam, ako sú nedostatok finančných prostriedkov, rastúca byrokracia, nezáujem spoločnosti a odpor voči zmenám.
„Jednou z perspektív je posilnenie spolupráce medzi cirkevnými organizáciami, štátom, samosprávou a mimovládnymi organizáciami. Len spoločnými silami je možné dosiahnuť trvalé zmeny a zlepšiť životné podmienky chudobných a marginalizovaných,“ uvádza sa v materiáloch.
Pandémia Covid-19 mala obrovský dopad na životy ľudí na celom svete, ale najviac zasiahla chudobných a marginalizovaných. Cirkev reagovala na túto krízu rôznymi spôsobmi, vrátane poskytovania humanitárnej pomoci, podpory vzdelávania a duchovnej podpory.
„Cirkev sa zasadzovala za spravodlivé rozdelenie vakcín, za ochranu práv pracovníkov a za ekonomickú pomoc pre chudobné krajiny,“ uvádza sa v materiáloch.
„Františkova ekonomika“ je iniciatíva pápeža Františka, ktorá má byť odpoveďou na výzvy súčasnej ekonomiky. Táto iniciatíva sa inšpiruje životom a dielom sv. Františka z Assisi a pozýva mladých ekonómov, podnikateľov, aktivistov a tvorcov zmien z celého sveta, aby sa zapojili do hľadania nových modelov ekonomiky, ktoré by slúžili spoločnému dobru a chránili životné prostredie.
Starostlivosť Cirkvi o chudobných a marginalizovaných vychádza z kresťanských hodnôt, ako sú láska, súcit, solidarita, spravodlivosť a úcta k ľudskej dôstojnosti.
Tieto hodnoty sú zakorenené v evanjeliu a v učení Ježiša Krista, ktorý nás vyzýva, aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého a aby sme sa starali o tých, ktorí sú v núdzi.