Špeciálna pedagogika: Komplexný pohľad na postihnutie a narušenie

Špeciálna pedagogika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jednotlivcov so špeciálnymi potrebami. Týka sa osôb s mentálnym, senzorickým, somatickým postihnutím, narušenými komunikačnými schopnosťami, psychosociálnym narušením, poruchami učenia, správania, ale aj s výnimočným nadaním a talentom. Sústreďuje sa na takých jedincov, ktorí nezapadajú do pásma normality.

Cieľom špeciálnej pedagogiky je vychovávať a vzdelávať týchto jednotlivcov tak, aby sa čo najlepšie vyrovnali so svojím defektom a pozitívne sa prispôsobili a zaradili do spoločnosti. V praxi sa špeciálna pedagogika snaží o to, aby sa postihnutí alebo narušení jednotlivci čo najskôr a najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojím defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili a zaradili do spoločnosti. Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie podstaty zákonitosti výchovy a edukácie postihnutých ľudí.

Základné pojmy v špeciálnej pedagogike

V oblasti špeciálnej pedagogiky je nevyhnutné presne definovať a klasifikovať pojmy ako postihnutie, porucha, narušenie a handicap. Tieto termíny sa týkajú zdravotného stavu jednotlivca a jeho interakcie so spoločnosťou a ich správne pochopenie je kľúčové pre efektívnu pomoc a podporu. V špeciálnej pedagogike sa používa niekoľko základných pojmov, ktoré definujú odchýlky od normy a ich dôsledky pre jednotlivca.

Defekt a Defektivita

• Defekt (z lat. defectus - nedostatok, chyba) označuje nedostatok, chybu, chýbanie alebo úbytok určitého orgánu alebo jeho funkcie. Môže mať formu orgánovú (napr. rázštep, úraz, choroba) alebo funkčnú (porucha orgánovej funkcie). Vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej alebo somatickej a vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Synonymom defektu je termín postihnutie, ktorý sa viac používa v školskej terminológii. Defekt z hľadiska veľkosti odchýlky od normy znamená najväčší odklon.
• Defektivita je porucha integrity človeka, t. j. jednoty organizmu a prostredia, ktorá sa prejavuje poruchou spoločenských vzťahov medzi defektným jedincom a jeho spoločenským prostredím. K tejto kvalitatívnej zmene dochádza vtedy, keď defekt narastie o tzv. sociálnu dimenziu.

Porucha, Narušenie a Chyba

• Porucha alebo narušenie vyjadruje tiež odchýlku od normy, ktorá sa získava počas života a má reparabilný charakter. Vyskytuje sa v pestrejšej škále ako defekt. Príkladom sú poruchy učenia, poruchy správania alebo narušenie komunikačných schopností.
• Chyba vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt.

Postihnutie a Handicap

• Postihnutý je jedinec trpiaci nejakým druhom trvalého telesného, duševného, mentálneho, zmyslového alebo rečového poškodenia, ktoré mu bez špeciálnej pomoci znemožňuje splniť požiadavky bežného vzdelávacieho procesu.
• Handicap je záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie. Ide o sociálny dôsledok postihnutia, ktorý obmedzuje možnosť jednotlivca plnohodnotne sa zapojiť do spoločnosti. Handicap predstavuje relatívne trvalý nepriaznivý stav alebo situáciu pre daného jedinca, vyplývajúcu z jeho poruchy alebo defektu, ktorý obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh, sťažuje jeho uplatnenie v porovnaní s väčšinovou populáciou a sťažuje dosahovanie bežných spoločenských cieľov. Znevýhodnenie je totožné s pojmom hendikep.

Ďalšie dôležité termíny

• Anomália (z gréck. a=ne, zápor, nomos=zákon, pravidlo) je relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácií. Nepovažuje sa za patologický stav (napr. zrakovo, sluchovo, telesne postihnutý).
• Deviácia (z lat. via = cesta, deviatio = odbočenie z cesty) sa týka správania, čím sa jedinec stáva nápadným, odchyľujúcim od normy.
• Deformita znamená znetvorenie alebo zohavenie.
• Psychický deficit označuje nedostatok v psychickej oblasti.
• Osoby so špeciálnymi potrebami sú relatívne heterogénna skupina osôb, ktoré sa z nejakého dôvodu výrazne odlišujú od bežnej populácie. Patria sem deti s poruchami správania alebo učenia, ale aj deti talentované a nadané.

Klasifikácia porúch, dizability a hendikepu

Z hľadiska ich vývoja a prejavu môžeme rozlišovať tri kľúčové úrovne:

1. Porucha: Označuje zmeny anatomickej zostavy alebo fyziologickej funkcie človeka v dôsledku dlhotrvajúceho ochorenia.
2. Dizabilita: V dôsledku poruchy už dochádza k zmenám funkčnosti pri vykonávaní určitých činností.
3. Hendikep: Stav je už trvalý, kedy človek vykonáva činnosti s výrazným obmedzením alebo vôbec nedokáže vykonávať určité činnosti, čo sa prejavuje už aj v sociálnej interakcii.

Vznik a príčiny postihnutia a narušenia

Vznik poškodenia možno skúmať z hľadiska ontogenézy, čiže od vzniku organizmu oplodnením až po jeho zánik. Z ontogenetického hľadiska môžeme hovoriť o troch obdobiach vzniku možného defektu:

• Prenatálne - pred narodením, obdobie vnútromaternicového vývinu. Príčinou poškodenia plodu môžu byť napr. infekčné ochorenia matky (mumps, rubeola, TBC, osýpky), extrémne hladovanie, zlá životospráva (tabakizmus, alkoholizmus, drogová závislosť) alebo stres.
• Perinatálne - počas pôrodu, napr. kliešťový pôrod alebo rôzne komplikácie pri pôrode.
• Postnatálne - po narodení, napr. úrazy, nehody, pády.

Príčiny vzniku postihnutia sa delia na:

• Endogénne príčiny (vnútorné) - ide predovšetkým o dedičné ochorenia, ktoré sa môžu vyskytovať familiárne v rodine a sú dokázateľné genetickými vyšetreniami.
• Exogénne príčiny (vonkajšie) - rozdeľujú sa na:
  • anorganické: žiarenie, chemické látky, jedy,
  • biologické: vírusy, baktérie, plesne, precitlivenosť (alergie),
  • psychosociálne: rodina, škola, výchovné zariadenia, pracovisko.

Vývinové anomálie

Vývinové anomálie podľa F. Ustrnutého vývinu sa klasifikujú nasledovne:

• Ustrnutý vývin - k vývinu orgánu či funkcie (alebo ich kombinácie) nedochádza (napr. vrodená slepota, hluchota, úplne nevyvinutý orgán alebo končatina).
• Obmedzený vývin - pri ktorom sa určitý orgán či funkcia už od počiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne stupeň normálneho vývinu (napr. niektoré formy mentálnej retardácie, vrodená nedoslýchavosť, slabozrakosť, telesné malformácie alebo negatívne sociálne vplyvy).
• Oneskorený vývin - je spravidla reverzibilný (vratný), ak je poskytnutá včasná lekárska, špeciálnopedagogická alebo sociálna intervencia.
• Pochybený vývin - orgán alebo funkcia (ich kombinácia či viac funkcií, alebo aj celá osobnosť) sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim, scestným smerom, ktorého výsledok je patologický. V sociálnej oblasti je to napr. vývin delikventnej osobnosti.
• Prerušený vývin - dôsledok pôsobenia patogénnych faktorov, kedy sa vývin orgánu či funkcie náhle spomalí alebo úplne preruší.

Následky spojené s postihnutím a narušením

Akýkoľvek druh postihnutia ovplyvňuje celú osobnosť jedinca. Následky sa prejavujú v rôznych oblastiach života a ich závažnosť sa líši v závislosti od druhu a stupňa postihnutia.

Následky telesného postihnutia

Telesné postihnutie spôsobuje nedostatočné pohybové možnosti a deformovaný zovňajšok. Závažnosť pohybových obmedzení veľmi ovplyvňuje kvalitu života. Rozhodujúca je miera sebestatočnosti; ak chýba, človek je závislý od iných. Pohybovo obmedzený človek nemá rovnaké možnosti stýkať sa s rôznymi ľuďmi a má menšie skúsenosti s rôznym sociálnym prostredím. Vplyv deformovaného zovňajšku je tiež významný, pretože telo funguje ako vlastná zložka sociálnej prezentácie. Viditeľné telesné deformácie majú vždy sociálny dopad.

Následky sluchového postihnutia

Sluchovo postihnutých možno chápať ako minoritu, ktorá používa odlišný komunikačný systém. Hlasový prejav býva ťažko zrozumiteľný a obmedzená je aj schopnosť porozumieť významu slov. Ťažko sa orientujú a majú problém pochopiť názory, postoje a pocity druhých. Majú tendenciu reagovať impulzívne, pretože sa nedokážu ovládať.

Následky zrakového postihnutia

Zrakové postihnutie vedie k nedostatočnosti vizuálneho kontaktu. Nepriaznivo pôsobí aj akákoľvek nápaditosť alebo deformácia reči. Zrakovo postihnutý má obmedzenú schopnosť učiť sa napodobňovaním. Orientácia v neznámom prostredí je pre nich náročná, čo vedie k závislosti od iných ľudí a menšiemu záujmu o samostatnú aktivitu.

Následky mentálneho postihnutia

Následky mentálneho postihnutia závisia od stupňa mentálnej retardácie. Prejavujú sa spomaleným myslením, oneskorenou rečou, poruchami výslovnosti a ťažkou vzdelávateľnosťou. Časté sú výchovné problémy, hyperaktivita a odpor k zmenám.

Následky psychosociálneho narušenia

Medzi následky psychosociálneho narušenia patria drogová závislosť, sexuálna deviácia, týranie detí, autizmus, suicidálne sklony (samovražedné) a kriminalita.

Postoj spoločnosti a reakcie rodiny

Postoj spoločnosti k ľuďom s postihnutím je často emocionálny - buď sú predmetom súcitu, alebo vzbudzujú odpor. Tento postoj býva často spojený s predsudkami. Reakcie postihnutého sú citlivejšie a intenzívnejšie, pretože zistí, aký postoj má k nemu jeho okolie.

Rodina postihnutého prechádza zvyčajne tromi fázami:

1. Fáza šoku a popretia - ide o neprijateľnú skutočnosť, rodičia nechcú nič počuť o starostlivosti o také dieťa a lekár, ktorý nosí zlé správy, sa stáva „náhradným vinníkom“.
2. Fáza postupnej akceptácie a vyrovnania sa s problémom - rodičia majú záujem o ďalšie informácie (zdravotné, výchovné), chcú poznať príčinu postihnutia. Často tu dochádza k rezignácii, akceptácii názoru, že sa nič nedá robiť, čo môže mať za dôsledok zbytočnú stagnáciu vývoja dieťaťa v oblastiach, kde by sa jej dalo vyhnúť.
3. Fáza realizmu - rodičia sa zmierili so skutočnosťou a snažia sa zmierniť dôsledky postihnutia.

Odbory špeciálnej pedagogiky

Špeciálna pedagogika sa delí na viacero oblastí, ktoré sa zameriavajú na špecifické druhy postihnutia alebo narušenia. Patria sem:

Psychopédia - pedagogika mentálne postihnutých

Psychopédia (z gréck. psyché=duša, paideia=výchova) je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou duše. Mentálne postihnutie chápe špeciálna pedagogika ako nedostatočnú schopnosť meniť informácie na poznatky, v dôsledku toho aj transformovať veci a udalosti do symbolických funkcií, tieto uchovávať a takto transformovanými informáciami zmysluplne narábať a participovať na udalostiach.

Mentálne postihnutie je jedným z dôležitých odborov špeciálnej pedagogiky, pretože sa týka najpočetnejšej časti postihnutej populácie. Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň (IQ pod 70), prejavujúca sa už v útlom veku. Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty a nedostatky v maturácii, ktorých dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Rozvíjanie kognitívnej činnosti mentálne postihnutých jedincov v harmonickom súlade s rozvíjaním celej osobnosti je prioritným zámerom pedagogiky mentálne postihnutých.

Mentálna retardácia

Mentálna retardácia (z lat. mentis, mens = myseľ, retardare = meškať, zaostávať) je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie. Delí sa na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia (slabomyseľnosť - oligos=málo, fren=rozum) je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je to súhrn rôznych príznakov, ktoré etymologicky rezultujú z organickej poruchy mozgu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, ireverzibilný a trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť, napriek tomu, že existujú možnosti vývinu a špecifického rozvíjania. Popri primárnom poškodení mentálnej kapacity vyvoláva aj narušenie celej osobnosti.

Príčiny môžu pôsobiť prenatálne, perinatálne a postnatálne a zahŕňajú:

• Endogénne (genetické, hereditárne a pod.)
• Exogénne (biologické, chemické, fyzikálne a pod., alebo sociálne ako patologické prostredie)

Príznaky sú badateľné v rozumovej oblasti, ako obmedzený, prerušený a ustrnutý vývin. Pozornosť je nedokonale vyvinutá a znížená schopnosť koncentrácie je obmedzená na pudové potreby, prevláda napodobňovanie. Pamäť je mechanická. Myslenie je konkrétne, pri ľahších formách môže dosiahnuť stupeň zovšeobecnenia až jednoduchého abstrahovania, ale nedosiahne úroveň logického myslenia. Predstavivosť závisí od typu. Zrakový typ dokáže vybaviť videné až s dokonalou presnosťou, sluchový sa orientuje podľa počutých vnemov. Reč sa vyvíja úmerne s rozumovým vývinom. Citová stránka je nevyvážená a instabilná, afekty prevládajú nad emóciami. Objavuje sa citová tuposť, alebo naopak výbušnosť. Vôľa je ovplyvňovaná afektami. Prevláda sugestibilita a nekritickosť najmä v správaní. Okrem týchto duševných príznakov sa vyskytujú aj rôzne vývinové telesné anomálie.

Tyflopédia - pedagogika zrakovo postihnutých

Tyflopédia je vedný odbor v systéme špeciálno-pedagogických vied, zaoberajúci sa teóriou a praxou edukácie zrakovo postihnutých. V odbornej terminológii sa používajú aj termíny „oftalmopédia“, „optopédia“ a iné. Zrakovo postihnutí majú v dôsledku zníženej (alebo nulovej) priepustnosti optického kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem zrakových informácií. Niektoré poznatky (tie, ktoré sú bezprostredne viazané na príjem optických informácií) sa vôbec nevytvoria.

U nevidiacich sa sprostredkovanie informácií uskutočňuje prostredníctvom sluchového a hmatového kanálu. Písaná reč sa uskutočňuje pomocou Braillovho bodového písma, tyflografických pomôcok a tyflotechniky. U čiastočne vidiacich a slabozrakých je to optickým kanálom pomocou optickej techniky, ktoré náležite zväčšujú a zosilňujú grafémy tak, aby zodpovedali individuálnym možnostiam žiaka. Osobitný dôraz sa kladie na psychohygienické aspekty, ako je únava zraku.

Typy zrakového postihnutia

• Nevidiaci
• Čiastočne vidiaci
• Slabozrakosť

Surdopédia - pedagogika sluchovo postihnutých

Surdopédia je pedagogika sluchovo postihnutých. Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (príp. nepriepustnosti) sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií. V dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej (akustickej) reči limitovaná. Nedostatok akustických informácií spôsobuje, že sluchovo postihnutí majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať poznatky, čo do istej miery môže limitovať ich vzdelávateľnosť. Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém a prostredníctvom neho budovať systém poznatkov, zručností a návykov.

Typy sluchových porúch

• Prevodový typ: porucha je v strednej časti sluchového analyzátora (ucha).
• Percepčný typ: porucha je vnútornej časti sluchového analyzátora.

Somatopédia - pedagogika telesne postihnutých

Somatopédia je pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených. Je to vedný odbor špeciálnej pedagogiky skúmajúci osobitosti edukácie jednotlivcov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva a jednotlivcov s výraznými zmenami v zdravotnom stave.

Logopédia - pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou

Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa aj nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napríklad s dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch, spravidla na neurotickom základe). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Etopédia - pedagogika psychosociálne narušených

Etopédia je pedagogika psychosociálne narušených. Je to jeden z odborov špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, prevýchovou, vyučovaním, vzdelávaním, rozvojom a výskumom príčin, prejavov a dôsledkov porúch správania detí, mládeže i dospelých. Problémy spojené s prispôsobovaním sa bežnému sociálnemu prostrediu, rešpektovaním autorít a všeobecne prijímaných pravidiel spoločenského spolužitia, môžu byť súhrnne zhrnuté pod pojem - poruchy správania.

Prejavy porúch správania

Poruchy správania môžu mať veľmi širokú škálu prejavov - u detí a dospievajúcich sa najčastejšie uvádzajú:

• Zlozvyky, klamstvá, krádeže
• Záškoláctvo, úteky, túlanie
• Agresivita a šikanovanie
• Patologické závislosti (drogové závislosti vrátane alkoholizmu a nikotinizmu, gamblérstvo, závislosti na kultoch alebo sektách a pod.)
• Sexuálne deviácie
• Sebavražedné (suicidné) konanie

Pri diagnostike porúch správania je potrebné postupovať opatrne a dôsledne diferencovať príčiny, ktoré odlišujú sociálne či psychicky podmienené poruchy správania od špecifických porúch správania (napríklad zapríčinených syndrómom ADHD) alebo od prirodzených výkyvov v správaní typických pre niektoré vývojové obdobia či výnimočné situácie v živote človeka (napr. obdobie vzdoru, obdobie puberty a adolescencie).

Neštandardné odchýlky od akceptovateľných prejavov správania sa výstižne označujú termínom sociálnej deviácie, ktorý zdôrazňuje súvislosť týchto odchýlok s hodnotovým systémom a pravidlami správania platnými v konkrétnom sociálnom prostredí. Hodnotenie správania a jeho patologických prejavov u konkrétneho človeka je závislé na nastavení sociálnych noriem spoločnosti, ale tiež na tolerančnom limite, ktorý býva určovaný okrem iného tradíciou, kultúrou, náboženstvom a pod. Určujúci súbor hodnôt uznávaný spoločnosťou sa označuje pojmom morálka, a jej aplikácia v konkrétnych situáciách má podobu etického správania. Posudzovanie niektorých prejavov správania môže byť veľmi subjektívne a citlivé. Napríklad, to, čo jeden učiteľ označuje za drzosť, vzdorovitosť, alebo dokonca agresivitu žiaka, hodnotí druhý ako formu asertívneho správania. Hranice medzi agresivitou a asertivitou sú do veľkej miery kultúrne podmienené (Vágnerová, 2004).

Etiológia porúch správania

Poruchy správania sú najčastejšie viazané na sociálne podmienené príčiny:

• Nepodnetné, dokonca patologické rodinné prostredie, nesprávne výchovné postupy
• Vplyv negatívne orientovaných vrstovníckych skupín

U mnohých jedincov s poruchami správania sa nachádzajú patologické zmeny osobnosti. Pri klasifikácii etiologických faktorov porúch správania sa stretávame s rozdelením týchto vplyvov do troch skupín:

• Predisponujúce - dedičnosť, pohlavie, disociálne poruchy osobnosti, ľahká mozgová dysfunkcia, ľahká mentálna retardácia a pod.
• Preformujúce (socializačné) - vplyv rodiny, školy, vrstovníckych skupín.
• Provokujúce - kríza, vekové obdobie.

Pri poruchách správania je častá kombinácia rôznych príčin - teda faktorov psychologických, sociálnych a ďalších, preto sa spravidla uvádza v etiológii týchto porúch ich multifaktoriálna povaha. Jednou z moderných tém je rola vplyvu médií na delikvenciu a kriminalitu detí a mládeže. Výskumy potvrdzujú zjavné súvislosti napr. medzi vnímaním násilia v spoločnosti a spôsobmi jeho medializácie.

Niektoré neštandardné spôsoby správania môžu byť tiež sprievodným javom syndrómu týraného a zneužívaného dieťaťa (CAN - Child Abused and Neglect), ktorý je charakteristický hlavne citovou depriváciou, či už ide o fyzické alebo psychické týranie. V škole sa nemusí takéto dieťa prejavovať príliš nápadne - niekedy sú deti skôr tiché, nekonfliktné, možno aj so sklonom k izolácii, inokedy sa skúsenosť s týraním prejavuje deštruktívnymi a agresívnymi tendenciami s ťažkou zvládnuteľnosťou. Rozpoznať príznaky syndrómu CAN nie je ľahké a následné riešenia môžu byť veľmi bolestivé tak pre dieťa, ako aj pre rodinu a blízke okolie. Tí, ktorí sa v detskom veku stali obeťami týrania alebo zneužívania, si často následky tejto traumy nesú po celý život.

Diagnostika porúch správania

Určité príznaky alebo podozrenie na psychickú poruchu môže potvrdiť alebo vylúčiť len psychiatrická a psychologická diagnostika, ktorá odporučí ďalší postup v rámci medikamentóznej alebo psychoterapeutickej liečby. Prejavy sociálne alebo výchovne podmienených porúch dokážu diagnostikovať špeciálny pedagógovia, ktorí sa opierajú o diferenciálnu diagnostiku psychopédie a neurológie.

Klasifikácia porúch správania podľa stupňa spoločenskej závažnosti:

• Disociálne správanie - neprimerané, nespoločenské správanie, ktoré je možné zvládnuť bežnými pedagogickými postupmi (napr. zlozvyky, vzdorovitosť, negativizmus, klamstvo).
• Asociálne správanie - porušovanie spoločenských noriem, ktoré intenzitou nemusia prekračovať právne predpisy (napr. záškoláctvo, úteky, závislostné správanie).
• Antisociálne správanie - protispoločenské konanie, zamerané proti spoločnosti a druhým ľuďom, porušovanie platných zákonov, kriminalita.

Pedagogika nadaných a talentovaných

Špeciálna pedagogika sa venuje aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom, ktorým je potrebné poskytnúť špecifickú starostlivosť a podporu pre ich optimálny rozvoj.

Diagnostika, prognóza a prevencia

Diagnostika

Diagnostika je zámerná činnosť zameraná na rozoznávanie podmienok, znakov a priebehu, napríklad choroby alebo edukácie. Výsledkom je diagnóza - vymedzenie znakov a vlastností. Medzi diagnostické metódy využívané v špeciálnej pedagogike patria: rozhovor, dotazník, pozorovanie, písomné testy, testy motoriky a kauzistické metódy.

Prognóza

Prognóza je predpoveď, odhad budúceho stavu choroby alebo vývoja. Snaží sa objektívne stanoviť, či sa dá pri určitých podmienkach očakávať zlepšenie alebo zhoršenie stavu.

Prevencia

Prevencia je odborná činnosť zameraná na predchádzanie, zabránenie opakovaniu a znižovanie rizík rôznych negatívnych vplyvov a problémov. Môže byť:

• Primárna - predchádzanie, posilňovanie pozitívnych podmienok, zameraná na celú spoločnosť (napr. prednášky, besedy).
• Sekundárna - adresná na konkrétnu populáciu (napr. drogovo závislých - liečebne), poskytuje sa vo forme účinnej a včasnej pomoci.
• Terciárna - jej cieľom je zmierniť dôsledky a dopady jednotlivých postihnutí, zabrániť zhoršovaniu stavu.

Rehabilitácia a resocializácia

• Rehabilitácia znamená znovuuspôsobenie jedinca, znovu získať spôsobilosť. Rozlišujeme:
  • Pracovnú - cieľom je získať pracovné zručnosti, obnoviť ich alebo rekvalifikovať ho v novej činnosti.
  • Liečebnú - chirurgický zákrok, vodoliečba, masáže, liečba liekmi.
  • Školskú - výchovno-vzdelávacia, predškolská výchova, všeobecné alebo špeciálne vzdelanie, profesionálna príprava.
  • Sociálnu - sociálne služby, morálna podpora, kompenzačné pomôcky.
• Resocializácia je znovuzačlenenie do spoločnosti.
• Kompenzácia znamená náhradu alebo vyrovnanie.
• Korekcia znamená nápravu alebo zlepšenie (napr. operácia).

Socializácia a integrácia osôb so zdravotným postihnutím

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou - aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a stupňom postihnutia v istom veku.

Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím je závislá od mnohých faktorov, ako sú dostupnosť sociálnych služieb, druh zdravotného postihnutia, sociálne prostredie, osobnosť, prístup, postoje, predsudky a vnímanie nezávislého života osôb so zdravotným postihnutím. V súčasnosti sa uplatňuje otázka integrovanej výchovy a vzdelávania, ktorá sa snaží o úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí. Cieľom špeciálnej pedagogiky je adekvátna integrácia znevýhodnených jedincov do väčšinovej spoločnosti. Je totiž dôležité vymedziť hranice integrácie vzhľadom na druh a stupeň hendikepu.

Stupne socializácie

• Integrácia (lat. integer = neporušený) - je najvyšší stupeň socializácie, predstavuje úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný. Integrované vzdelávanie je úplné zapojenie do bežného edukačného procesu. Funkčná integrácia nastáva, keď postihnuté deti navštevujú školu alebo triedu a sú zaradené do výchovných skupín spolu s intaktnými deťmi, pričom majú rovnaké učebné osnovy a výchovné štandardy.
• Adaptácia (lat. adaptatio = prispôsobenie) - prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu, ktoré je možné len za určitých podmienok, okolností a ohľadov na jeho individuálne možnosti, vlastnosti, schopnosti a potreby. Adaptácia sa chápe aj ako prispôsobenie sa oboch strán - hendikepovaného jedinca a spoločnosti.
• Utilita (lat. utilis = potrebný, užitočný) - zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci (je nesamostatný), najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti pre telesne alebo mentálne postihnutých. Jedinci sa stretávajú s ostatnými len obmedzene a sporadicky.
• Inferiorita (lat. inferior = nižší) - neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí, keď je potrebná celoživotná ochranná a ošetrovacia starostlivosť. Predstavuje totálnu izolovanosť od spoločnosti (segregáciu).

Príprava na povolanie

Príprava na povolanie je cieľavedomý, multifaktoriálne podmienený výchovný proces, ktorý sa uskutočňuje na základe rozpoznania individuálne podmienených dispozícií žiaka. Tieto dispozície sa zosúlaďujú s požiadavkami, kladenými na profesionálnu prípravu (požiadavky zamestnávateľa stoja proti schopnostiam dieťaťa). Celý proces vrcholí voľbou povolania. Príprava sa uskutočňuje v SOU, OU a špeciálnych SŠ (napr. pre zrakové alebo sluchové postihnutie).

Faktory ovplyvňujúce socializáciu

• Rodina - predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč.
• Škola - prostredie, ktoré formuje vzdelávacie a sociálne skúsenosti.
• Postoj spoločnosti - je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale o celkový postoj spoločnosti „nás“, aby sme sa prestali obzerať za postihnutými.

Zásady špeciálnej výchovy

Zásady špeciálnej výchovy sú základné poučky, pravidlá a smernice, ktoré sa majú v špeciálnej výchove dodržiavať, pokiaľ ide o výber metód, foriem a prostriedkov výchovy postihnutých alebo narušených jedincov. Na zreteli treba mať v špeciálnej pedagogike všeobecné pravidlá:

• Najprv poznaj, potom vychovávaj.
• Nie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutého.

Porovnávacia špeciálna pedagogika

Porovnávacia špeciálna pedagogika je odborom špeciálnej pedagogiky, ktorého predmetom je skúmanie a porovnávanie výchovno-vzdelávacích sústav pre deti a mládež vyžadujúcu špeciálnu starostlivosť v nadväznosti na filozofické a teoretické východiská, z ktorých vychádzajú. Porovnáva aj ciele, obsah, formy a obsah prípravy špeciálnych pedagógov. Porovnávanie sa môže realizovať buď synchrónne (časovo súbežne), t.j. k určitému vymedzenému termínu, alebo chronologicky (v časovom slede, ako po sebe nasledovali).

tags: #specialna #pedagogika #postihnutie #a #narusenie