Sloboda je komplexný a mnohovrstevný pojem, ktorý rezonuje v rôznych oblastiach, od osobných preferencií až po politické ideológie. V súčasnej spoločnosti, kde sme svedkami nárastu extrémnych názorov a polarizácie, je nanajvýš dôležité zamyslieť sa nad skutočným významom slobody a spôsobmi, ako ju zodpovedne využívať. Tento článok sa zameriava na skúmanie obsahu pojmu sloboda z filozofického aj právneho hľadiska a na jej prepojenie so sociálnymi aspektmi a ľudskými právami.
Filozofické a právne chápanie slobody
Obsah pojmu sloboda je možné vysvetľovať z mnohých hľadísk. Z najjednoduchšieho uhla pohľadu ide o možnosť subjektu konať tak, ako sám chce, bez tlaku a obmedzení. Rozhodovať sa len na základe svojich potrieb, svojich priorít a túžob, bez ohľadu na potreby, priority alebo túžby niekoho iného.
Už z uvedeného je zrejmý rozdiel vo filozofickom a právnom chápaní osobnej slobody. Kým filozofia ju chápe jednotne ako právo človeka slobodne sa rozhodovať a slobodne konať, právo rozlišuje osobnú slobodu v širšom a užšom zmysle. V širšom ponímaní možno chápanie osobnej slobody pripodobniť filozofickému uhlu pohľadu. Osobná sloboda je potom rozsah ľudských práv jednotlivca. V užšom zmysle sa osobná sloboda používa ako pojem pre autonómiu voľby pohybu a pobytu.
Hranice slobody: Konflikt jednotlivca a spoločnosti
Takáto absolútna sloboda je však utópiou. Už Rousseau formuloval existenciu nevyhnutných hraníc slobody - sú dané slobodou iných ľudí. Podobne podľa racionalistu Descarta znamená pojem sloboda „možnosť hovoriť a konať akokoľvek a jedinou hranicou slobody je sloboda ostatných“. Okrem potenciálneho konfliktu medzi subjektmi spoločenstva navzájom následne vzniká nový konflikt - medzi spoločenstvom (štátom) a jeho členmi (občanmi). Filozofia a aj právo sa vedome a opakovane vracajú k hľadaniu hraníc medzi oprávneniami spoločnosti a slobodou jednotlivca. Je totiž omnoho jednoduchšie (zákonom) stanoviť spravodlivé hranice medzi subjektmi spoločenstva navzájom, ako stanoviť spravodlivé hranice medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca.
K určeniu hraníc medzi subjektmi spoločenstva možno nájsť návod aj v Ústave SR. V Ústave SR sú povinnosti ponímané ako medze základných práv a slobôd jednotlivého občana, za ktorými sa začínajú práva a slobody iného občana. Takto chápané povinnosti sú v ústave spravidla vyjadrené vo forme zákazov, resp. obmedzení.
Pokiaľ ide o určenie spravodlivých hraníc medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca, možno konštatovať, že sa názory na túto otázku (filozofické i právne) značne líšia. Stratou slobody vo filozofickom zmysle slova je strata možnosti jednotlivca slobodne sa rozhodnúť a konať aj vtedy, ak nikomu neubližuje. Ide o obmedzenie nenásilného správania človeka, ktorým sa zabraňuje realizácii jeho predstavy o dokonalom šťastí. Strata slobody neznamená zrieknuť sa zlých činov, tie sa dajú konať bez ohľadu na vašu slobodu. Znamená to stratiť možnosť robiť niečo, čo nikomu neubližuje.
Sloboda ako základný kameň spoločnosti
Sloboda jednotlivca je pilierom demokratickej spoločnosti, preto sa jej ochrana nachádza aj v Ústave SR, a to vo viacerých článkoch. Východiskom sú články 12 a 13, kde sa kladie rámec slobode a rovnosti všetkých ľudí v ich dôstojnosti a právach. Tie sa na území SR zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Rešpektovanie základných práv a slobôd je základom moderného demokratického a právneho štátu. Dodržiavanie a garancia ľudských práv je záväzkom štátu, ktorý je povinný ľudské práva chrániť, pričom jednotlivec má právo vyžadovať, aby štát jeho právo rešpektoval a chránil. Všetky štátne orgány sú povinné implementovať ľudsko-právne princípy a chrániť základné práva a slobody občanov.
Medzinárodné garancie slobody a ľudských práv
Ústavná úprava základných práv a slobôd vychádza z viacerých medzinárodných zmlúv a dohovorov o ochrane ľudských práv a slobôd, ku ktorým sa pripojilo ešte bývalé Československo a z ktorých záväzky prešli aj na Slovenskú republiku.
- Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948: Jeden z najdôležitejších zdrojov hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. V článku 22 uznáva právo na sociálne zabezpečenie, v článku 25 právo na primeranú životnú úroveň.
- Európska sociálna charta: Chráni hospodárske, sociálne a kultúrne práva, v článku 12 upravuje právo na sociálne zabezpečenie. Je prepojená s Európskym dohovorom ľudských práv, ktorý chráni najmä občianske a politické práva.
- Charta základných práv Európskej únie: V článku 34 uznáva a rešpektuje právo na sociálne zabezpečenie a právo na sociálnu pomoc.
- Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím: Bol prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 2006 a v roku 2010 bol ratifikovaný Slovenskou republikou, čím sa stal právne záväzným dokumentom. Jeho cieľom podľa čl. 1 je „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti“. V článku 5 je upravená rovnosť a nediskriminácia, pričom je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. V článku 19 je upravený nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti.
Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré sú upravené v medzinárodných a regionálnych ľudsko-právnych dokumentoch sú právne záväzné. Zmluvné strany, teda štáty majú právny záväzok tieto práva rešpektovať, chrániť a napĺňať.
Sociálna práca a ľudské práva
Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania jednotlivcov, rodín, skupín a životného prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím schopností osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov, poskytovaných spoločnosťou.
Profesia sociálnej práce úzko súvisí s ľudskými právami, nakoľko uznáva základné hodnoty ako sociálna spravodlivosť, rešpekt, ľudská dôstojnosť a sebaurčenie. Význam dodržiavania ľudských práv a slobôd v sociálnej práci má byť nielen samozrejmosťou, ale aj povinnosťou. Pomocou nich môže každý jednotlivec žiť plnohodnotne a ľudsky dôstojne.
Znalosť ľudských práv má mimoriadny význam v sociálnej práci a rovnako to platí pri sociálnej posudkovej činnosti. Sociálna posudková činnosť je oblasť, kde sociálni pracovníci rozhodujú o potrebách ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Spravodlivé posudzovanie má značný vplyv na kvalitu života posudzovanej osoby, preto táto činnosť vyžaduje kvalifikovaného odborníka na posudkovú činnosť.
Zásady sociálnej práce
Sociálny pracovník sa má riadiť princípmi kresťanského humanizmu, má konať v súlade s etickým kódexom sociálneho pracovníka, hájiť ľudské práva a slobody sociálne slabších jedincov, má konať spravodlivo, v súlade s morálnymi a etickými princípmi.
Medzi základné zásady prístupu k osobe so zdravotným postihnutím patria:
- rešpektovanie autonómie klienta
- jeho jedinečnosti
- akceptácia
- humánnosť
- konanie dobra
- nehodnotiaci postoj
- nepoškodzovanie
- spravodlivé zaobchádzanie
Z filozofického hľadiska prácu sociálneho pracovníka môžeme charakterizovať ako lásku k múdrosti a hľadanie pravdy. Sociálny pracovník pri práci s klientom sa stretáva nielen s druhým človekom, jeho problémami a ich riešením, ale aj sám so sebou. Reprezentuje spoločnosť a mal by sa usilovať byť morálnou autoritou. Predstavuje prostredníka medzi klientom a spoločnosťou, najdôležitejším prvkom v práci sociálneho pracovníka je však odhaliť v sebe, aj v klientovi človeka hodného úcty, rešpektu a dôvery. Z postoja k sebe samému sa odvíja postoj k druhému človeku ako aj k spoločnosti a celému ľudstvu.
Integrácia a nezávislý život
Integrácia do spoločnosti až inklúzia je základným ľudským právom každého človeka. Záväzky štátu spočívajú v tom, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli viesť samostatný, nezávislý život a aby bolo zabezpečené ich plné začlenenie do spoločnosti. Slovenská republika sa zaviazala k ľudsko-právnemu prístupu, má zabezpečiť podmienky pre slobodný, nezávislý život hlavne pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaných na pomoc iných.
Filozofia nezávislého života prináša iný prístup k uspokojovaniu potrieb osôb so zdravotným postihnutím. Vychádza z predpokladu, že k základným potrebám každého človeka patrí túžba po samostatnom a zmysluplnom živote. Nezávislý život vedie k dosiahnutiu rovnoprávnosti. Tak ako ľudia bez zdravotného postihnutia aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím chcú žiť ľudsky dôstojne, chcú mať vlastnú rodinu, domov, potrebujú okolo seba ľudí ku ktorým patria, potrebujú lásku a istotu, uznanie a pokoj, k dosiahnutiu základných životných potrieb však potrebujú aj niečo viac, ako osoby bez zdravotného postihnutia, potrebujú pomoc inej osoby, prípadne ďalšie pomôcky, ktoré im umožnia, aby mohli žiť podobne ako ostatní ľudia.
Moderný prístup k zdravotnému postihnutiu
V minulosti všeobecne a aj v rámci posudkovej činnosti prevládal medicínsky prístup, ktorý na človeka pozeral ako na pacienta, zdravotné postihnutie vnímal ako chorobu, ktorú treba liečiť. Medicínsky model zdôrazňoval význam troch základných elementov sociálnej práce, ktorými sú liečba, prevencia, pomáhanie, ale orientoval sa prevažne na dve zložky, a to na liečbu a pomáhanie.
Sociálny model sa zameriava hlavne na človeka a až potom na postihnutie. Moderný prístup k zdravotnému postihnutiu na ľudí sa nahliada tak, že ich postihnutými urobila skôr spoločnosť, než ich telo. Moderný prístup v sociálnej práci vychádza z humanistického prístupu, má ísť o rovnocenný partnerský vzťah a rovnako to platí aj v sociálnej posudkovej činnosti, kde pracujeme primárne s človekom, ktorý má určité znevýhodnenie.
Pri posudzovaní treba vychádzať z holistického ponímania, ktoré človeka vníma ako celistvú bio-psycho-socio-spirituálnu bytosť s individuálnymi potrebami. Je dôležité garantovať rovnako každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, rovnaké príležitosti. Iba postupným odstránením všetkých bariér - fyzických aj psychických, môžeme dosiahnuť plnú participáciu do spoločnosti.
Sociálna posudková činnosť je činnosť, ktorej cieľom je podpora sociálneho začlenenia osôb so zdravotným postihnutím, pričom ide o posudzovanie individuálnych predpokladov fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, posudzovanie rodinného prostredia.
Sloboda prejavu: Právo a zodpovednosť
Sloboda slova je jedným zo základných pilierov demokracie. Umožňuje nám vyjadrovať svoje názory, kritizovať mocných a podieľať sa na verejnej diskusii. Sloboda slova však nie je absolútna a nesie so sebou aj zodpovednosť. Nemôžeme ju zneužívať na šírenie nenávisti, dezinformácií a podnecovanie k násiliu.
Nájdenie konsenzu o tom, kde presne má stáť hranica slobody slova, je nesmierne ťažké. Na politickú reprezentáciu to kladie stupňujúce sa nároky: politici musia nájsť nielen odvahu demokraciu brániť, musia tiež opakovane, trpezlivo a triezvo vysvetľovať spoločnosti, prečo je jej prípadné obmedzenie nutné. Ak chceme, aby sloboda mala zmysel, musíme sa aktívne angažovať v diskusii. To znamená, že musíme byť ochotní počúvať aj názory, s ktorými nesúhlasíme, a argumentovať vecne a s rešpektom. Musíme vystúpiť zo svojich názorových bublín a hľadať spoločné riešenia.
Sloboda je často prirovnávaná k vode - je dobrým sluhom, ale zlým pánom. Ak má rieka brehy, môžeme plávať, môže fungovať elektráreň, ale ak sa brehy stratia, rieka sa rozleje a máme záplavy. Podobne je to aj so slobodou. Ak má jasné hranice a je spojená so zodpovednosťou, môže byť zdrojom prosperity a rozvoja. Ak sa však stane absolútnou a neregulovanou, môže viesť k chaosu a deštrukcii.
Sociálna ekonomika a podnikanie
Slovo „sociálny“ má širší kontext a znamená aj „spoločenský“, teda týkajúci sa aktivít prospešných pre spoločnosť. Sociálna ekonomika je súhrn produktívnych, distribučných alebo spotrebiteľských aktivít vykonávaných prostredníctvom hospodárskej činnosti alebo nehospodárskej činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ktorých hlavným cieľom je dosahovanie pozitívneho sociálneho vplyvu.
Sociálna ekonomika zohráva dôležitú úlohu v riešení chudoby, zapájaní znevýhodnených skupín a ochrane životného prostredia. Bežná ekonomika v týchto otázkach často zlyháva. Trhy, ponechané len samé na seba, totiž nie sú vždy schopné zabezpečiť potreby pre všetkých a ich pozornosť je upriamená najmä na finančné ukazovatele. Sociálne a environmentálne vplyvy ostávajú mimo ekonomických rovníc. Sociálna ekonomika je tak reakciou na tieto nedostatky hlavného prúdu hospodárstva.
Sociálne podnikanie a sociálny dopad
Sociálne podnikanie je takzvaným hybridným modelom podnikania, pretože spája princípy klasického podnikania zameraného na vytváranie zisku a princíp spoločenskej prospešnosti, ktorá je zväčša spájaná s neziskovými aktivitami. Sociálni podnikatelia vytvorený zisk reinvestujú späť do svojich aktivít s cieľom vytvárať spoločenský prospech a prispieť k pozitívnej spoločenskej zmene. Hovoríme, že zisk socializujú.
Teória spoločenskej zmeny pracuje s pojmom spoločenský dopad alebo vplyv (social impact) ako s označením pre systémové zlepšenie či riešenie spoločenského problému, ktorý sa dá sledovať alebo dokonca aj merať. Orientácia na reálny spoločenský dopad je tak základným princípom práce sociálnych podnikateľov či inovátorov, ktorí hľadajú cesty, ako s minimom zdrojov dosiahnuť maximálne spoločensky prospešný dopad pre čo najväčší počet ľudí. A to pomocou využitia všetkých dostupných, ale aj celkom nových prístupov, vrátane tých zo sveta podnikania.