Sociálny vplyv a jeho typy: Komplexný pohľad na formovanie osobnosti

Sociálny vplyv je všadeprítomný fenomén, ktorý formuje naše myslenie, cítenie a správanie. Od útleho detstva sme ovplyvňovaní naším sociálnym prostredím, ktoré zahŕňa rodinu, priateľov, školu, médiá a kultúru. Sociálna psychológia sa zaoberá skúmaním týchto vplyvov a ich dopadom na jednotlivca a spoločnosť. Tento článok preskúma rôzne aspekty sociálneho vplyvu, vrátane socializácie, sociálnej percepcie, moci, sociálnych noriem a motivácie.

Socializácia: Formovanie osobnosti v sociálnom kontexte

Socializácia je proces, v ktorom sa jednotlivec učí normy, hodnoty, presvedčenia a správanie, ktoré sú považované za žiaduce v danej spoločnosti. Je to proces, ktorý premieňa biologického tvora na osobnosť schopnú fungovať v sociálnom svete. Socializácia je nevyhnutná pre prežitie a úspešné začlenenie do spoločnosti. Na zdravý vývin každého mladého človeka pôsobia rôzne aspekty sociálneho prostredia. Od nich závisí, do akej miery sa človek stane spoločensky užitočným a plne rozvinutým indivíduom. Každý je jedinečnou osobnosťou, pričom nemalým vplyvom sa pri jej vytváraní spolupodieľajú primárne aj sekundárne socializačné faktory. Neodmysliteľnou súčasťou každého jednotlivca je už nielen rodinné prostredie, kde prebieha primárna socializácia, ale aj škola, jej prostredie a aspekty, ako i voľnočasové aktivity mladého človeka ako súčasť sekundárnej socializácie.

Fázy socializácie

Socializácia prebieha v niekoľkých fázach:

• Primárna socializácia: Táto fáza začína narodením a trvá približne do šiestich rokov života. V tomto období sa dieťa učí základné sociálne zručnosti, jazyk a kultúrne normy od svojej rodiny a blízkych osôb. Rodina zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní základných hodnôt a postojov dieťaťa.
• Sekundárna socializácia: Začína vstupom dieťaťa do školy a pokračuje počas celého života. V tejto fáze sa jednotlivec učí nové role a správanie v širšom sociálnom kontexte, ako je škola, práca a spoločenské organizácie. Sekundárna socializácia zahŕňa aj anticipačnú socializáciu, ktorá pripravuje jednotlivca na budúce role a situácie. Neformálna príprava na budúcu rolu môže zahŕňať zmenu správania alebo postojov.
• Resocializácia: Ide o proces, v ktorom sa jednotlivec učí nové sociálne role, hodnoty a správanie, ktoré nahradzujú tie staré. Resocializácia môže byť potrebná v situáciách, ako je zmena zamestnania, presťahovanie sa do novej krajiny alebo prekonávanie závislosti.

Agenti socializácie

Na procese socializácie sa podieľajú rôzni agenti, vrátane:

• Rodina: Primárny agent socializácie, ktorý formuje základné hodnoty, postoje a správanie dieťaťa.
• Škola: Poskytuje formálne vzdelanie a učí sociálne zručnosti, ako je spolupráca, komunikácia a rešpektovanie autorít.
• Skupina rovesníkov: Umožňuje deťom a dospievajúcim učiť sa sociálne normy a správanie od seberovných.
• Médiá: Poskytujú informácie, zábavu a modely správania, ktoré môžu ovplyvňovať postoje a hodnoty jednotlivca.
• Pracovné prostredie: Učí nové zručnosti, normy a správanie, ktoré sú potrebné na výkon povolania.

Rodina ako primárny socializačný faktor

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát). Rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne. Je dôležitým článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou.

Funkcie rodiny

Rodina plní niekoľko kľúčových funkcií:

• Biologickú funkciu: Reprodukcia, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva.
• Výchovnú funkciu: Zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu obohacovanie rodičovskou láskou.
• Emocionálnu funkciu: Poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia.
• Ekonomickú funkciu: Zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov.
• Ochrannú funkciu: Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Rodina má v dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov.

Vplyv rôznych rodinných štruktúr na vývoj dieťaťa

Každá rodina je špecifická a neopakovateľná sociálna skupina a platia v nej vlastné „nepísané zákony“ a normy správania. Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.

Neprítomnosť rodičov

Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie.

Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. A keďže práve v prípade osamelých matiek je dosť dôvodov predpokladať vyšší výskyt menej vyrovnaných osobností, je potrebné predpokladať aj zvýšené nebezpečenstvo z hromadenia sa nepriaznivých činiteľov. V modernej spoločnosti sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove kojencov (plienky, kúpanie, prechádzky…) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali. Na pozadí tohto sociálneho vývoja prejaví sa teda neprítomnosť otca v rodine oveľa ťaživejšou ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva odkázané prevažnú časť dňa na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom.

Pre zdravý vývoj dieťaťa je optimálne, keď má oboch rodičov. Toto je dôležité aj z hľadiska pôsobenia rodiča ako vzoru. Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony. V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov:

• mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou;
• taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.

Vplyv súrodencov a detí narodených mimo manželstva

K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Ale i tu je možnosť náhrady v kamarátoch, ak je pochopenie rodičov pre túto základnú potrebu dostačujúci. Úloha súrodencov značne stúpa, ak dôjde ku strate matky alebo otca. Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu.

Deti narodené mimo manželstva - bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. V minulosti mnoho slobodných matiek pod tlakom nepriaznivých hospodárskych a spoločenských okolností opúšťalo svoje deti hneď po narodení, dnes k tomu dochádza len zriedka. Dostáva sa však do popredia nebezpečenstvo postupnej straty záujmu o dieťa. Materstvo bez manžela prináša mladej žene mnoho obmedzení a ťažkostí, a ak to nedokáže spoľahlivo zvládnuť, odvracia sa postupne od dieťaťa, ktoré je pre ňu v tejto situácii hlavnou príťažou.

Polosiroty a deti z rozvedených rodín

Deti polosiroty - náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktne: oživuje a posiluje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomretému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nie len z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.

Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov - je v situácii trochu odlišnej. K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí. Vnútorné vzťahy v rodine navonok rozpadnutej môžu byť veľmi blízke. V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu, takže sú pri vyučovaní „duchom neprítomné“.

Vplyv veľmi početných rodín a socio-ekonomických podmienok

Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach - túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie ap. Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať. Mnohé štúdie naznačujú, že ak je dieťa z takéhoto rodinného prostredia dané do lepších podmienok ústavu, jeho stav sa vo výraznej miere zlepšuje. Dokonca aj mentálne zaostalé osoby z veľmi zlých rodinných pomerov vykazujú rýchly pokrok v intelektuálnom vývoji. Taktiež množstvo štúdií dokazuje stále zhoršovanie psychického stavu poklesom IQ u detí žijúcich trvalo v zlých socio-ekonomických podmienkach. V štúdii H. Hetzerovej bolo zistené, že u školákov zo zlých rodinných pomerov dochádza k opozdeniu o 1 až 2 roky oproti deťom z dobrých rodín.

Škola ako sekundárny socializačný faktor

Školskú klímu, ktorú chápeme ako špecifický prejav školského života, ovplyvňujú faktory školského prostredia. Sú to zložky a činitele prostredia, ktoré podľa ich povahy môžeme deliť na živé a neživé, hmotné a nehmotné, prírodné a kultúrne, vecné a činnostné (napr. veľkosť školy, vybavenosť školy, štruktúra žiakov, vek a počet žiakov, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, žiakmi navzájom sociálne a organizačné zaťaženie…). Z hľadiska významu a podielu na socializačnom procese patrí škola k najvýznamnejším socializačným činiteľom. Uskutočňuje sa v nej „sekundárna socializácia“, ktorá nadväzuje na „primárnu socializáciu“ v rodine nasledujúcim spôsobom:

• stabilizuje získané schopnosti a postoje získané počas primárnej socializácie,
• diferencuje získané schopnosti a postoje tým, že zásobu vedomostí primárnej socializácie doplňuje „špeciálnymi vedomosťami“,
• sekundárna socializácia môže aj zmeniť „subjektívnu“ skutočnosť jednotlivca získanú počas primárnej socializácie. Niekedy je procesom „premeny“ jednotlivca a skokom do iného sveta.

Obdobie školského detstva

Obdobie školského detstva zahrňuje časový úsek od 6. až 7. do 10. až 11. roku života dieťaťa. Začína vstupom do školy a končí začiatkom puberty. Výskumy ukazujú, že pre vstup dieťaťa do školy je najvhodnejší vek šesť a pol roku. Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. V tomto štádiu postupne nastávajú zmeny v osobnosti, obzvlášť v rozvoji poznávacích procesov, rozvoji citov a vôle. Taktiež sa rozvíja myslenie, najmä pojmové myslenie. Žiak je ešte nesamostatný, submisívny a ovplyvniteľný. Významné zmeny nastávajú aj v socializácii žiaka, v rozvoji jeho sociálnych citov a vzťahu k okolitému prostrediu. Veľký význam má správny vzor. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov. Osobnosť žiaka je tesne spätá s jeho školskou úspešnosťou. Žiak je v tomto období zameraný na okolitý svet, málo sa zaoberá sám sebou, je nekritický voči sebe, v jednaní je nerozvážny a jedná impulzívne.

Adaptácia na školské podmienky

U dieťaťa na začiatku školskej dochádzky môžu nastať problémy adaptácie na školské podmienky. Vstup do školy je významný medzník v živote dieťaťa. Začiatok školskej dochádzky býva ukazovateľom toho, ako je dieťa pripravené na školu a či je pre vstup do školy zrelé. Učiteľ sa stal autoritou, ktorá stanovuje a vysvetľuje dieťaťu jeho novú životnú funkciu, povinnosti a práva. Reakcie detí na školu sú rôzne. Množstvo povinností, požiadaviek a nárokov na začiatku školskej dochádzky dočasne vykoľají v rôznej miere mnoho prváčikov. Do školy však prichádzajú deti s rôznymi defektmi. Najčastejšie sú to deti s mentálnou retardáciou, výraznou telesnou slabosťou, alebo postihnuté rôznymi chorobami, ktoré dieťaťu bráni v normálnom vývoji v oblastiach:

• telesnej stránke,
• intelektuálnej stránke,
• sociálnej a morálnej stránke,
• úrovni pracovnej motivácie.

Medzi deťmi sú veľmi dôležité rozdiely v pohlaví. Dievčatá celkove dozrievajú pre školu skôr, v súvislosti s tým sa škole ľahšie prispôsobujú. V prvých ročníkoch zvyčajne vyučuje učiteľka; ak má dieťa dobrý vzťah k matke, prenáša sa tento vzťah i na učiteľku. Pri adaptácii dieťaťa na školské podmienky hrá mimoriadnu úlohu učiteľ. Pôsobenie učiteľa môže na jednej strane zaručovať úspešnosť a efektívnosť procesu adaptácie dieťaťa, ale na druhej strane môže učiteľ demotivovať pozitívny vzťah dieťaťa k škole.

Sociálna percepcia: Ako vnímame a hodnotíme druhých

Sociálna percepcia je proces, ktorým vnímame, interpretujeme a hodnotíme druhých ľudí. Je to komplexný proces, ktorý zahŕňa vnímanie fyzických vlastností, správania a verbálnej komunikácie.

Proces sociálnej percepcie

Sociálna percepcia prebieha v niekoľkých krokoch:

1. Pozorovanie: Všímame si správanie a vzhľad druhých ľudí.
2. Interpretácia: Snažíme sa pochopiť, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú.
3. Hodnotenie: Posudzujeme druhých ľudí na základe našich kritérií.

Faktory ovplyvňujúce sociálnu percepciu

Sociálna percepcia je ovplyvnená rôznymi faktormi, vrátane:

• Očakávania: Naše očakávania o druhých ľuďoch môžu ovplyvniť to, ako ich vnímame a interpretujeme ich správanie. Expektačná zložka sociálnej percepcie ovplyvňuje výber a spracovanie informácií o druhom človeku.
• Postoje: Naše postoje k rôznym skupinám ľudí môžu ovplyvniť to, ako ich vnímame a hodnotíme.
• Emócie: Naše emócie môžu ovplyvniť to, ako vnímame a interpretujeme správanie druhých ľudí. Afektívna zložka sociálnej percepcie ovplyvňuje naše emocionálne reakcie na druhých ľudí.
• Skúsenosti: Naše predchádzajúce skúsenosti s druhými ľuďmi môžu ovplyvniť to, ako ich vnímame a hodnotíme.
• Interpersonálna príťažlivosť: Telesná príťažlivosť, vzájomná náklonnosť a podobnosť môžu ovplyvniť našu percepciu druhých.

Sociálna motivácia: Prečo sa správame tak, ako sa správame

Sociálna motivácia je súbor faktorov, ktoré nás poháňajú k tomu, aby sme sa správali určitým spôsobom v sociálnych situáciách. Tieto faktory zahŕňajú:

• Kultúrne normy: Kultúrne normy určujú, aké správanie je v danej spoločnosti považované za žiaduce a aké nie.
• Sociálne role: Sociálne role určujú, aké správanie sa očakáva od jednotlivca v danej sociálnej pozícii.
• Osobné hodnoty: Osobné hodnoty určujú, čo je pre jednotlivca dôležité a čo ho motivuje.
• Emócie: Emócie môžu ovplyvniť našu motiváciu k určitému správaniu.

Sociálne učenie: Ako sa učíme od druhých

Sociálne učenie je proces, ktorým sa učíme nové správanie pozorovaním a napodobňovaním druhých ľudí. Zahŕňa učenie podmieňovaním (odmena a trest), adaptáciu (podriadenie sa normám skupiny), imitáciu (opakovanie činností) a identifikáciu (nekritické preberanie cítenia, myslenia a konania vzoru).

Formy sociálneho učenia

• Učenie podmieňovaním: Učenie formou sociálnej odmeny a trestu, vytváranie podmienených reflexov.
• Adaptácia (napodobňovanie): Podriadenie sa zásadám a normám skupiny. Autentická adaptácia je zvnútornenie noriem, účelová adaptácia je riadenie sa normami len počas členstva v skupine.
• Imitácia: Opakovanie odpozorovanej činnosti druhého človeka.
• Identifikovanie: Nekritické preberanie cítenia, myslenia, konania vzoru.

Jednotlivec v sociálnej skupine: Pozícia, rola a moc

Jednotlivec v sociálnej skupine zaujíma určitú pozíciu, ktorá je spojená so sociálnym statusom a sociálnou rolou. Pozícia určuje nároky na správanie jednotlivca, status vyjadruje významnosť pozície a rola predstavuje očakávané správanie spojené s danou pozíciou.

Pozícia a status

Pozícia vo vnútri skupiny určuje nároky na správanie jednotlivca. Sociálny status vyjadruje významnosť, váhu a spoločenskú hodnotu pozície.

Sociálna rola

Sociálna rola je očakávané správanie spojené s určitým statusom. Role sú stabilné a dlhodobé, ale aj situačné a krátkodobo podmienené. Sociálna rola je dynamická (pohyblivá), niekedy prichádza ku konfliktu rol (jedna sa uprednostňuje a druhá zanedbáva).

Moc v malej sociálnej skupine

Moc sa týka vzťahu medzi sociálnymi pozíciami z hľadiska ovplyvňovania a kontroly. Vodcom skupiny je ten, kto má na ostatných členov skupiny skutočný vplyv. Úlohou vodcu je obnovenie rovnováhy pri názorových rozporoch v skupine a prekonávanie vonkajších prekážok.

Konformita a kohezivita

Konformita je podrobenie sa normám alebo nátlaku skupiny. Kohezivita je súdržnosť skupiny a solidarita členov navzájom i so skupinou ako celkom.

Sociálne normy v malých sociálnych skupinách

Sociálne normy sú pravidlá a zásady vzťahujúce sa k členom skupiny. Slúžia na reguláciu myslenia a správania jednotlivcov v skupine a vymedzujú práva a povinnosti členov skupiny.

Dynamika sociálnej skupiny

Dynamika sociálnej skupiny sa zakladá na vyčlenení vodcov, utváraní skupinových noriem a kontroly, vzniku a diferenciácii skupinových kontaktov, utváraní skupinovej atmosféry a diferenciácii funkcií a podskupín. Sociálna skupina uspokojuje psychosociálne potreby členov, vplýva na sebavedomie a istotu, podporuje vývin osobnosti a sociálny vývin a ovplyvňuje výkonnosť členov.

Štruktúra vzťahov v sociálnej skupine

Štruktúra vzťahov v sociálnej skupine zahŕňa pozície/status, ktoré má jednotlivec v sociálnej skupine. Z hľadiska popularity rozlišujeme populárne, obľúbené, akceptované, trpené a osoby stojace mimo. Z hľadiska moci a prestíže rozlišujeme vodcov a vedúcich, pomocníkov, súputníkov, pasívnych členov a periférnych členov.

Vodcovstvo

Vodcovstvo je najvyššia hodnosť v sociálnej hierarchii skupiny. Vodca má vysoké formálne postavenie, má na ostatných členov najväčší vplyv a realizuje/rozhoduje o vzájomných vzťahoch, funkciách a pozíciách. Rolová štruktúra zahŕňa vodcu - iniciátora, ktorý môže byť fyzický alebo inštrumentálny (organizátor), alebo expresívny (prirodzená autorita, charizma). Konformní členovia súhlasia s vodcom, oficiálne ho podporujú, zatiaľ čo opozícia kritizuje vodcu.

Typy vodcov:

1. Vodcovstvo dané ako formálna funkcia, napríklad riaditeľ, manažér.
2. Neformálny vodca - vypracoval sa na vodcu vlastnými schopnosťami, prednosťami, atraktivitou alebo získal postavenie mocou, silou peňazí.

Podľa uplatňovania vodcovstva rozlišujeme:

• Autoritatívny vodca - ťaží zo svojej funkcie, rozhoduje direktívne bez poradenia sa s ostatnými.
• Demokratický vodca - opiera sa aj o názory podriadených; snaží sa spolupracovať, prihliada na potreby členov skupiny.

Skupinové normy a sankcie

Skupinové normy sú pravidlá/požiadavky, ktoré sa kladú na členov skupiny. Skupinové odmeny sú pochvala, súhlas, sympatie, autorita, funkcie, obdiv a úcta. Skupinové sankcie sú posmech, irónia, odpor, výčitky, pohŕdanie a vylúčenie.

Sociálne skupiny: Typy a charakteristiky

Sociálne skupiny sú zoskupenia ľudí, ktoré majú spoločné ciele, podobné názory, záľuby a sú spojené formálnymi alebo neformálnymi väzbami. Základné znaky sociálnych skupín sú sociálna interakcia (vzájomné pôsobenie členov), pocit príslušnosti ku skupine, skupinová identita (stotožnenie), rolová štruktúra a dodržiavanie súboru noriem.

Typy sociálnych skupín:

1. Primárne (rodina) - bez nich sa nedá žiť, a sekundárne (školská trieda, politická strana).
2. Malé (rodina, trieda) a veľké (národ, politická strana).

Skupina môže jednotlivca buď prijať alebo odmietnuť. Pri prijatí mu vymedzí určitú pozíciu. V niektorých skupinách musia noví členovia podstúpiť vstupné procedúry (napr. prijímačky na strednú školu). Vplyv na jednotlivca môže byť formujúci alebo deformujúci. V skupine existujú rôzne sociálne roly. Dominantnú pozíciu zastávajú vodcovia a vedúci skupiny, ostatní členovia sú podriadení. Podriadení môžu byť pomocníci (aktívni členovia skupiny), súputníci (závislé osoby) a pasívny členovia (okrajoví, periférny).

Sociálna komunikácia: Ako si vymieňame informácie a významy

Sociálna komunikácia je proces, ktorým si vymieňame informácie, myšlienky, pocity a významy s druhými ľuďmi. Postoje majú tri zložky: kognitívnu (myšlienky a presvedčenia), afektívnu (emócie a pocity) a behaviorálnu (správanie). Postoje ovplyvňujú naše správanie a môžu sa meniť vplyvom sociálneho prostredia. Na meranie postojov sa používa dotazníková metóda, pričom ide o tvrdenia, s ktorými respondent súhlasí alebo nesúhlasí. Sématický diferenciál je metóda, ktorá meria subjektívny význam pojmov pre človeka. Predsudky sú vopred sformované postoje k nejakému objektu, ktoré sa prejavujú bez ohľadu na jeho individualitu.

Sociálna výmena

V rámci sociálnej výmeny dochádza k vzájomným interakciám, v rámci ktorých sa uskutočňujú procesy sociálnej komunikácie. Táto sa uskutočňuje tromi základnými spôsobmi: priama komunikácia, nepriama komunikácia a symbolická komunikácia. Fungujúca komunikácia predstavuje zisk, nefunkčná stratu. Ide o situácie, kde dochádza k skresleniu, narušeniu komunikačných kanálov. Narušenie komunikácie spôsobujú niektoré postoje komunikujúcich. Treba udržiavať tzv. spätnú väzbu, t. j. stály tok informácií o tom, čo sociálna výmena spôsobila, akú zmenu vyvolala. V sociálnej výmene dochádza k vzniku interpersonálnych alebo sociálnych konfliktov. Často ide o zmiešané konflikty, keď dochádza k vzájomnému prelínaniu typov konfliktov. Stratégie riešenia konfliktov vychádzajú z matematickej teórie hier, kde je cieľom maximálny osobný zisk.

tags: #socialny #vplyv #a #jeho #typy