Émile Durkheim a jeho prínos pre sociálny svet

Émile Durkheim (15. apríl 1858, Épinal - 15. november 1917, Paríž) bol významný francúzsky sociológ a filozof, ktorý je považovaný za jedného zo zakladateľov modernej sociológie. Jeho práca a teórie výrazne ovplyvnili vývoj sociálnych vied a poskytli základ pre štúdium spoločnosti ako samostatnej entity.

Durkheim sa narodil do židovskej rodiny v Épinal a jeho otec bol rabínom. Počas štúdia na École Normale Supérieure sa venoval filozofii, no neskôr ho hlboko zaujalo prijatie sociológie ako legitímnej vedy.

V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo rozsiahly vplyv nielen vo Francúzsku, ale aj v zahraničí. Bol zakladateľom a vydavateľom časopisu L’Année Sociologique (1896 - 1913), ktorý publikoval diela vedcov z rôznych krajín a odborov sociológie a príbuzných vied, vrátane monografií, teoretických rozpráv, kritík a recenzií. Durkheim zostal dominantnou silou vo francúzskom intelektuálnom živote až do svojej smrti v roku 1917, prednášal množstvo prednášok a publikoval práce na rôzne témy, vrátane sociológie poznania, morálky, sociálnej stratifikácie, náboženstva, práva, vzdelávania a deviácie.

Základné princípy Durkheimovej sociológie

Durkheimova práca sa zameriava na sociálne väzby, ktoré človeka ovplyvňujú a obmedzujú. Vychádzal z faktu sociálnej väzby človeka, ktorá sa jednotlivcovi nanucuje. Deľba práce stavia jednotlivca do siete príčin a následkov, ktorú nemôže ovládnuť. Osobnosť jednotlivca pohlcuje osobnosť kolektívu.

Zdokonalil pozitivizmus, ktorý pôvodne predstavil Auguste Comte, presadzovaním toho, čo by sa dalo považovať za formu epistemologického realizmu, ako aj používanie hypoteticko-deduktívneho modelu v sociálnych vedách. Pre Durkheima bola sociológia vedou o inštitúciách, ktorá tento pojem chápala v širšom význame ako „presvedčenia a spôsoby správania zavedené kolektívom“, s cieľom objaviť štrukturálne sociálne fakty.

Sociálne fakty ako predmet sociológie

Durkheim definoval sociológiu ako vedu o sociálnych faktoch. Sociálne fakty sú fakty kolektívneho vedomia, predstavy ľudí o spôsoboch realizácie určitých druhov ľudskej činnosti, ktoré tlačia na človeka a nútia ho správať sa určitým spôsobom. Historicky sa vytvorili nahromadením individuálnych vedomí, v skutočnosti sú nezávislé od ľudského vedomia (psychiky človeka), toto vedomie formujú, a tak ovplyvňujú náš každodenný život.

Takéto vymedzenie predmetu sociológie sa nazýva sociologický realizmus. Koncept sociálneho faktu bol explikovaný v Pravidlách sociologickej metódy (1895). Sociálne fakty sú štruktúry a kultúrne normy a hodnoty, ktoré sú včlenene a majú „donucovací“ charakter na aktérov.

Charakteristika sociálnych faktov

Sociálne fakty sú vymedzené dvomi podmienkami:

• Sú voči človeku vonkajšie. Nie sú produktom individuálneho vedomia, ale sú súčasťou širšej spoločenskej reality.
• Pôsobia na človeka nátlakom (náboženstvo, škola, právo, zvyky, …). Majú schopnosť ovplyvňovať a usmerňovať správanie jednotlivca. Tento vplyv môže byť zjavný (napr. zákony) alebo skrytý (napr. spoločenské normy).

Príklady sociálnych faktov

Durkheim ilustroval koncept sociálneho faktu na príklade samovraždy. Vo svojej kľúčovej monografii Le Suicide (1897), štúdii miery samovrážd v katolíckej a protestantskej populácii, priekopnícky využil moderný sociálny výskum na odlíšenie sociálnej vedy od psychológie a politickej filozofie.

Porovnávaním štatistík z rôznych spoločností Durkheim ukázal, že vzorce samovrážd vykazujú pravidelnosť, ktorá si vyžaduje pozornosť a odzrkadľuje sa v nich kolektívna choroba spoločnosti. Zistil, že v 19. storočí počet samovrážd rapídne stúpol a čím je rozvinutejšia ekonomika a deľba práce, tým ich je viac. Zároveň počet samovrážd bol vo Francúzsku a v Nemecku vyšší, než v ekonomicky menej rozvinutých Španielsku a v Rusku.

Durkheim tiež odlíšil materiálne a nemateriálne sociálne fakty. Materiálne sú skutočné a sú súčasťou vonkajšieho sveta (architektúra, zákony - externalizované a materializované sociálne vedomie); nemateriálne sú normy, hodnoty či obecne kultúra.

Ďalšími príkladmi sociálnych faktov sú:

• Právo
• Morálka
• Náboženstvo
• Jazyk
• Móda
• Verejná mienka

Spoločenská deľba práce a solidarita

Spoločenská deľba práce je jeden z prvých publikovaných textov Émila Durkheima, jeho habilitačná práca, v ktorej zachytáva hnací motor pokroku, vymedzuje jeho vplyv, pozitívne a negatívne prvky, ktoré zušľachťujú alebo obmedzujú jedinca, skupinu, komunitu, národ a civilizáciu v sociálnom priestore, pričom skúma jeho funkcie a opisuje ich existenciu na konkrétnych príkladoch.

Podľa Durkheima je deľba práce nevyhnutnou podmienkou intelektuálneho a materiálneho rozvoja spoločnosti. Je zdrojom civilizácie. Civilizácia je nutným dôsledkom zmien, ku ktorým dochádza prostredníctvom objemu a hustoty spoločností.

Typy solidarity

Spoločenskú deľbu práce Durkheim opisuje prostredníctvom dvoch typov solidarity:

1. Mechanická solidarita: Prevláda v tradičných spoločnostiach, kde sú si jedinci podobní a zdieľajú rovnaké hodnoty a presvedčenia. Spoločenská súdržnosť je založená na homogenite. V spoločnosti, v ktorej sa nachádza mechanická solidarita, je deľba práce na nízkej úrovni. Kolektívna homogénnosť je najdôležitejšia. To znamená, že každý má skoro tú istú úlohu, vykonáva tie isté pracovné úkony. Neodlišuje sa. Lovci lovia a zberači zbierajú. Skôr sa vedia nahradiť. Pokiaľ nie je jednotlivec odlíšený od skupiny, znamená to, že individuálne vedomie sa takmer neodlišuje od vedomia kolektívneho. Odsúdeniahodné a kriminálne činy sú v tejto spoločnosti tie, ktoré predstavujú hrozbu celistvosti. Starší typ spoločnosti, napríklad kmeň, môže vylúčiť člena pre porušenie sviatosti alebo tabu. Takýto jedinec je automaticky (mechanicky) odsúdený celou komunitou.
2. Organická solidarita: Prevláda v moderných spoločnostiach, kde je deľba práce vysoko rozvinutá a jedinci vykonávajú rôzne špecializované činnosti. Spoločenská súdržnosť je založená na vzájomnej závislosti. Deľba práce medzi ľuďmi vytvára putá solidarity. Novšia organická solidarita je restitutívna. Durkheim nazval túto solidaritu organickú preto, lebo ju vníma ako tú, ktorej časti kooperujú ako orgány v tele. Takáto spoločnosť už nie je homogénna, jedinec nedokáže hocikoho instantne nahradiť, spoločnosť kooperuje, čím viac sa deľba fragmentuje, tým je efektívnejšia, každý z jedincov sa vie sústrediť na konkrétnu funkciu. Kým v mechanickej solidarite sa odchýlka musí extrahovať, v organickej sa pod restitutívnou funkciou myslí náprava škody.

Vplyv deľby práce na spoločenské podmienky

Deľba práce progresívne mení spoločenské podmienky, vytvára nové potreby a priestor pre nutnú zmenu pravidiel. Pravidlá, ktoré boli efektívne pre menej rozvinutú deľbu, sú nedostatočné. Nevyhnutné zmeny však komplikuje často neochota ich aplikovania, napríklad skúsenosť z minulosti. Durkheim ponúka ako príklad trh, ktorý vyhovoval stredoveku, pretože obsiahol mesto. Prostredníctvom spoločenskej deľby práce sa však trh rozrástol o národné a medzinárodné dimenzie, kedy už nie je možné aplikovať tie isté pravidlá.

Túto premenu komplikuje aj tradicionalizmus. Vzhľadom k tomu, že v tak úzkej skupine ako je mesto, kde sú životné podmienky takmer nemenné, sa ľudí zmocňuje sila zvyku - tradícia. To znamená, že všetko nové je podozrivé a prináša obavy. Platí to aj pre tradicionalizmus korporácie, ktorý môže obsahovať také pravidlá, ktoré sa zakorenili a prežili dôvody, z ktorých vzniklo, a ktoré ho pôvodne ospravedlňovali, napríklad stredoveké cechy.

Trestné právo, morálka a náboženstvo

Durkheim sa vo svojom diele dotýka rôznych spoločenských tém, ako napríklad trestné právo. Píše, že v trestnom práve najcivilizovanejších národov je vražda všeobecne považovaná za najhorší zo všetkých zločinov a predsa môže spoločnosť viac destabilizovať ekonomická kríza, alebo krach na burze. Zločin nie je iba poškodením vážnych záujmov, je to urážka moci, ktorá je určitým spôsobom transcendentná. Nad jedincom neexistuje vyššia morálna sila ako tá kolektívna. Pravou funkciou trestu je udržať sociálnu súdržnosť neporušenú. Je nutné, aby sa upevnila v okamihu, kedy bola popretá.

Morálka a mravnosť

Durkheim analyzuje aj morálku a mravnosť. Prichádza s myšlienkami: Nie je možné, aby ľudia žili v priateľských vzťahoch a nezískali pritom pocit spolupatričnosti k celku. Toto priľnutie k niečomu, čo jednotlivca presahuje, toto podriadenie súkromných záujmov, je pravým zdrojom mravného pôsobenia. Morálka nie je nemenná, vytvára sa, mení a udržuje z dôvodu, ktoré majú experimentálnu povahu. Morálka je systém uskutočnených faktov spojených s celkovým systémom sveta. Pre kolektívnu nemorálnosť však máme ukazovatele ako priemerný počet samovrážd a zločinov všetkého druhu. Počet takýchto nezdravých javov rastie spolu s pokrokom vedy, umenia a priemyslu.

Spoločný život priťahuje a súčasne usmerňuje. Takýto usmerňujúci nátlak je nutný k tomu, aby človek dokázal prekonať sám seba. Ide o prežívanie radosti zo zdieľania. Takto sa vytvárala aj domáca morálka. Vďaka prestíži, ktorá si v našich očiach rodina uchováva, máme za to, že bola a stále zostáva školou sebazaprenia a oddanosti.

Vplyv náboženstva, poverčivosti a vedy

Durkheim sa zamýšľa aj nad vplyvom náboženstva, poverčivosti a vedy v rámci deľby práce. Veda podľa neho privádza vedomie do najvyššieho bodu jasnosti. Aby teda mohli spoločnosti žiť v podmienkach existencie, ktoré teraz majú, je nutné, aby sa pole vedomia ako individuálneho, tak sociálneho postupne rozširovalo. Veda má skôr organickú solidaritu, viera mechanickú.

Je zrejmé, že náboženské vedomie muselo byť menej netolerantné u sofistov a stúpencov Sokrata (staroveké Grécko) než v teokratickej spoločnosti, ako u hebrejského národa. K vzniku a rozvoja filozofie bolo nutné, aby tradičné typy viery neboli príliš silné a nebránili jej rozkvetu. História potvrdila, že náboženstvo zaujíma stále menší podiel v živote spoločnosti. Spočiatku bolo náboženstvo prítomné všade. Postupne sa z náboženskej funkcie začala oddeľovať funkcia politická, ekonomická a vedecká.

Durkheimova sociologická teória náboženstva

Durkheim považoval náboženstvo za základnú časť spoločenského života, ktorého funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam. Každé náboženstvo starostlivo rozdeľuje sväté od svetského. Pod Durkheimovým vplyvom sociológia prestala byť špekuláciou o štruktúre a vývine spoločnosti a stala sa empirickou vedou.

Dospel k tomu, že náboženské významy dávajú zmysel (aj napriek svojej ľubovoľnosti), hoci iba vzhľadom ku danej kultúre. Pocit posvätna vytvára spoločnosť, pretože len spoločnosť zodpovedá jej nutným znakom. Durkheim však netvrdil, že ľudia svoju spoločnosť uctievajú, tvrdil, že z nej pochádza náboženské cítenie.

Ak chceme podľa Durkheima presne zistiť dôvody, povahu a sociálne funkcie náboženstva, musíme sa zamerať na najjednoduchšie náboženské systémy, aké poznáme, pretože v ich prípade budeme môcť ľahšie objaviť základné konštitutívne prvky náboženstva.

Definícia náboženstva

Durkheim sa snaží definovať, čo bude považovať za náboženstvo, ktoré sociálne javy majú charakter náboženských vier. Musí nájsť kritérium, ktoré by jasne odlíšilo náboženské javy od iných sociálnych, alebo dokonca psychologických javov. Toto kritérium musí byť také jasné, aby sa dalo aplikovať na všetky náboženské javy, nie iba na niektoré z nich.

Durkheim predsa len nachádza kritérium, umožňujúce jasne definovať náboženské javy a vzťahujúce sa iba na ne: „Všetky známe náboženské viery, či už jednoduché alebo zložité, majú jedno spoločnú vlastnosť: predpokladajú klasifikáciu vecí, skutočných či ideálnych, ktoré si ľudia predstavujú, na dve triedy, na dva proti sebe stojace rody, všeobecne označované dvoma rozdielnymi termínmi, ktoré sa najlepšie dajú vyjadriť slovami profánne a posvätné.“

Aj keď mnohé austrálske kmene neuctievajú svoje totemy, predsa len sú pre nich posvätné, buď ako predkovia, alebo ako ochrancovia. Takisto budhizmus napriek tomu, že nepozná bohov, pozná sféru posvätného. V každom prípade náboženského javu alebo náboženskej viery, nech už je akákoľvek jednoduchá a primitívna, nájdeme podľa Durkheima rozlíšenie medzi posvätným a profánnym.

Pôvod náboženstva a kolektívne vedomie

Durkheim sa potom prechádza k skúmaniu pôvodu náboženstva, teda kladie si otázku, kde sa vlastne vzalo toto základné rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Na otázku: odkiaľ pochádza náboženstvo? odpovedal, že od spoločnosti. Spoločnosť skrze jedinca definuje niektoré jevy ako posvätné a zbylé definuje ako profánne, svetské, každodenné.

Kolektívne vedomie pre Durkheima znamená totalita presvedčení a postojov spoločných ľuďom v spoločnosti, čo tento koncept odlišuje od partikulárneho vedomia. Kolektívne vedomie je uskutočňované skrze individuálne vedomie. Rastúca deľba práce prináša transformácie kolektívneho vedomia; ľudia v organizovanej spoločnosti sú držaní pohromade deľbou práce, nikoli zdieľaným a silným kolektívnym vedomím (morálny individualizmus).

Šťastie a deľba práce

Deľba práce nemá iný dôvod než túžbu po stále väčšom šťastí. Čím viac sa práca rozdeľuje, tým vyšší je výnos, a hojnejšie a kvalitnejšie sú zdroje, lepšie a rýchlejšie sú výsledky skúmaní, priemysel vyrába viac výrobkov atď. Avšak: keby ľudské šťastie rástlo rovnakou rýchlosťou ako deľba práce, muselo by byť možné, aby šťastie rástlo neobmedzene.

V skutočnosti je naša schopnosť šťastia veľmi obmedzená. Každý človek je schopný posúdiť svoje šťastie. Je šťastný, pokiaľ sa cíti šťastný. Každý človek v prírodnom stave je spokojný sám so sebou a so svojim osudom, keďže má prístup k rovnakým zdrojom ako všetci ostatní a teda - ak by sme to chceli zjednodušiť - nemá čo a komu závidieť. Teda môže sa nám zdať alebo môžeme intuitívne vycítiť fakt, že čím viac materiálnych statkov vlastníme, máme menej zodpovednosti alebo nevyčerpateľného voľného času, tým viac budeme pociťovať šťastie. Čo však v praxi nie je vôbec pravda.

tags: #socialny #svet #durheim