Švédsko je často vnímané ako modelový príklad sociálneho štátu, no jeho vývoj a súčasná podoba sú predmetom mnohých diskusií a analýz. Myšlienka sociálneho štátu ako úspešne realizovaného a udržateľného systému je závislá aj od príbehov jeho zavedenia v praxi. V diskusiách sa sociálny štát väčšinou spája so Švédskom a prípadne aj s ostatnými škandinávskymi krajinami. Tento článok sa zameriava na komplexnú charakteristiku švédskeho sociálneho štátu, skúma jeho historické korene, súčasnú podobu, problémy a kontroverzie, a porovnáva ho s inými modelmi sociálneho zabezpečenia.
Úvod do konceptu sociálneho štátu
Sociálny štát je koncept, v ktorom štát aktívne zasahuje do života občanov s cieľom zabezpečiť ich ekonomickú a sociálnu pohodu. Hlavným cieľom je garantovať minimálnu úroveň životného štandardu, prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a ďalším sociálnym službám bez ohľadu na ekonomické postavenie jednotlivca. Zabezpečuje minimálnu úroveň životného štandardu, prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a ďalším sociálnym službám bez ohľadu na ich ekonomické postavenie.
Historické východiská európskeho sociálneho zabezpečenia
Na formovaní sociálnej politiky v Európe mali zásadný vplyv tri významné osobnosti: Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal. Každý z nich prispel k rozvoju sociálneho štátu iným spôsobom. V európskom kontexte sa tak sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.
Otto von Bismarck a konzervatívny model
Otto von Bismarck, nemecký kancelár, bol priekopníkom sociálnej politiky v Európe. V roku 1881 zaviedol rozsiahly sociálno-politický program, ktorý zahŕňal poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. Tento model, známy ako konzervatívny, sa postupne rozšíril po celej Európe. Prioritou bolo uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy.
William Henry Beveridge a liberálny model
William Henry Beveridge, britský ekonóm, navrhol v roku 1942 celonárodný systém poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Jeho plán sociálneho štátu zdôrazňoval zavedenie garantovaného minima pre všetkých občanov a podporoval súkromnú iniciatívu. Začal používať termín spotrebný kôš, t. j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima. Liberálny model (USA, časť GB) je charakteristický minimálnymi zásahmi štátu, kde sa každý spolieha predovšetkým na povinné a dobrovoľné poistenie. Štát stojí na konci s intervenciou. Je tu silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).
Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model
Karl Gunnar Myrdal, švédsky ekonóm a politik, sa zameral na plánovité znižovanie chudoby a sociálnych nerovností. Medzi jeho opatrenia patrili zavedenie materského príspevku, prídavkov na deti, príspevkov na bývanie, bezplatné školstvo a stravovanie v školách a všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť. Myrdalov model smeroval k štátnej sociálnej podpore pre skupiny, ktorým nebolo poskytované poistenie zo špeciálnych zdrojov. Myrdalov model uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. Sociálni inžinieri Gunnar Myrdal s manželkou Alvou navrhli dokončiť sociálny štát s tézou, že Švédsko má na to výbornú štartovaciu pozíciu. Švédsko, ktoré si vybralo cestu socializmu, počas dvoch generácií obrátilo mentalitu národa. Tvrdili, že ak sa sociálny štát nepodarí vybudovať práve tam, tak nikde.
Švédsky model sociálneho štátu: Sociálno-demokratický prístup
Švédsky model sociálneho štátu je často označovaný ako sociálno-demokratický model, ktorý sa vyznačuje univerzálnosťou, vysokou úrovňou sociálnych dávok a služieb a silnou úlohou štátu pri zabezpečovaní sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Švédsko prešlo počas 20. storočia výraznou transformáciou od relatívne chudobnej krajiny k jednému z najbohatších a sociálne najvyspelejších štátov sveta. Tento vývoj bol spojený s rozsiahlymi reformami, ktoré posilnili sociálny štát. V roku 1932, počas hospodárskej krízy, sociálni demokrati presvedčili voličov o potrebe posilnenia štátu, ktorý mal prerozdeľovať väčšiu časť HDP, a rozhodli sa vybudovať takzvaný "domov ľudu" (folkhem). Švédsky model dostáva konečnú podobu až v rokoch 1929 - 1939. V povojnovom období bol princípom tohto systému vytvorenie systému paušálnych dávok na báze občianstva, financovaného z daní, univerzálne dostupné sociálne a zdravotnícke služby a schémy na ochranu príjmov pokrývajúce všetkých pracujúcich. Základom tohto systému sa stalo presvedčenie, že blahobyt (sociálne zabezpečenie) jednotlivca je zodpovednosťou spoločnosti ako celku. Každý občan krajiny má právo na sociálne zabezpečenie, ktoré je distribuované na základe rovnosti.
Charakteristické črty švédskeho modelu
- Univerzálnosť: Sociálne dávky a služby sú dostupné pre všetkých občanov bez ohľadu na ich príjem alebo zamestnanie.
- Vysoká úroveň dávok a služieb: Švédsko poskytuje štedré sociálne dávky, ako sú podpora v nezamestnanosti, materská dovolenka, prídavky na deti, príspevky na bývanie a rozsiahle zdravotné a vzdelávacie služby. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa.
- Silná úloha štátu: Štát zohráva kľúčovú úlohu pri financovaní a poskytovaní sociálnych služieb.
- Vysoké dane: Financovanie sociálneho štátu si vyžaduje vysoké dane, ktoré sú jedny z najvyšších na svete. V niektorých mediálnych prípadoch dosahovalo daňové zaťaženie dokonca výšku 102 %, čo platilo pre Astrid Lindgrenovú, autorku Pippi Dlhej pančuchy. (3) Zdvojnásobenie odberu daní za produkciu filmu (4) zintenzívnilo odchod uznávaného švédskeho režiséra Ingmara Bergmana z domoviny do Nemecka.
- Negociačná ekonomika: V roku 1938 došlo k tzv. Saltsjöbadenskej dohode medzi odbormi a zamestnávateľmi. Negociačná ekonomika znamená, že prostredníctvom rokovania sa dosahujú kompromisy, predchádza sa konfliktom, decentralizuje sa moc. Štátna moc je delegovaná na mnoho inštitúcií, ktoré sprostredkovávajú koordináciu a harmonizáciu konfliktných záujmov.
- Systém rezervných investičných fondov: Vláda poskytuje daňové úľavy zo zisku (až o 40%) tým firmám, ktoré obmedzujú investície v období vysokej konjunktúry a naopak investujú v období cyklického poklesu.
- Aktívna politika na trhu práce: Snaha o zabezpečenie plnej zamestnanosti priviedla Švédsko k najprepracovanejšej aktívnej politike na trhu práce na celom svete.
- Solidárna mzdová politika: Je založená na myšlienke, že nezávisle od odvetvia a miesta výroby náleží za rovnakú prácu rovnaká mzda. Vyrovnávanie miezd vykonávajú odborové organizácie prostredníctvom „mzdových úsporných fondov”.
- Rozsiahla sieť sociálnych služieb: Sú občanom poskytované buď úplne zdarma, alebo iba za nepatrnú, niekedy symbolickú cenu.
Východiská ekonomického úspechu Švédska pred sociálnym štátom
Faktom bezpochyby je, že Švédsko sa v dvadsiatom storočí stalo príkladom hodným nasledovania. Nie je to však vďaka sociálnemu štátu. Tento zázrak začala priemyselná revolúcia, ktorá spustila vo Švédsku sériu trhových reforiem, ktoré nastavili vlastnícke práva mužov a žien, spravili pozemkovú reformu, zadefinovali akciové spoločnosti, znížili clá a zrušili mnohé obmedzenia obchodu ako aj privilégiá cechov. Spolu s tým boli vo Švédsku odstránené obmedzenia úrokov a povolené zakladanie bánk ako spoločností s ručením obmedzeným. Obdobie medzi rokmi 1870 až 1970 sa vo Švédsku označuje za zlaté roky tejto krajiny. Za toto obdobie totiž napríklad produktivita vo Švédsku vzrástla 17-násobne. Tomu sa priblížili iba Japonsko (16-násobok) a Fínsko (14-násobok). Výsledkom toho bol prerod z krajiny s príjmom na obyvateľa na úrovni 40 až 50 % Spojeného kráľovstva počas prvej polovice 19. storočia, na úroveň porovnateľnú so Švajčiarskom a Spojenými štátmi začiatkom 70. rokov 20. storočia. Švédsko je totiž krajinou s najdlhším neprerušeným obdobím mieru. Nebolo súčasťou žiadneho konfliktu od roku 1809. Švédsko tak za svoj úspech vďačí politike voľného trhu, vynaliezavosti svojich občanov a úspešnému vyhýbaniu sa vojne. Výsledkom na seba nenechal dlho čakať. Švédsko ho pocítilo cez prudký rast priemyslu, najmä vďaka mnohým vynálezom a podnikateľským úspechom. Švédsku vďačíme za vynálezy ako dynamit, guľôčkové lôžko, chladnička alebo slnečný ventil, ktoré viedli k zrodu najznámejších švédskych firiem ako Electrolux alebo AGA. Popri tom sa práve Švédsko stalo domovom ikon svetového priemyslu ako Volvo, Saab či Ericsson. Skoro všetky tieto giganty vznikli v 19. alebo na začiatku 20. storočia, dávno pred zrodom švédskeho sociálneho štátu. Základ a zrod švédskeho úspechu teda nastal podstatne skôr a primárne vďaka protrhovým reformám, ktoré zo Švédska spravili model hodný nasledovania.
Kríza švédskeho sociálneho štátu
Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií, ktoré sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol vývoj jeho verejného dlhu. Ten počas obdobia sociálneho štátu od začiatku 50. rokov stúpol z 26 % HDP v roku 1976 na vyše 84 % v roku 1996. Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo politika sociálneho štátu bola neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70. rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol stav, v ktorom náklady na zamestnávanie rástli podstatne rýchlejšie než umožňovala produktivita. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90. rokoch. Týmto sa vyvracia mýtus, že sociálny model v severských krajinách bol úspešným a dlhodobo udržateľným. Cenou, ktorú za tento pokus krajina platila, bolo zdecimovanie rastu HDP na priemernú úroveň 1,6 % medzi rokmi 1975 až 1995.
Problémy a kontroverzie švédskeho modelu
Napriek úspechom švédskeho sociálneho štátu existujú aj problémy a kontroverzie spojené s týmto modelom.
Vysoké dane a ich vplyv na ekonomiku
Vysoké dane môžu mať negatívny vplyv na ekonomiku, pretože znižujú motiváciu k práci a podnikaniu. Firmy strácali konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch. V štáte sociálneho blahobytu všeobecne platí, že prostriedky sa rozdeľujú smerom od bohatých k chudobným. Švédsko síce inkasuje nemalé finančné prostriedky od zamestnaných s vysokým príjmom, existuje tu však riziko demotivácie a emigrácie. Navyše, štát Vikingov udržuje spotrebné dane na jednom z popredných miest na svete. V roku 2019 predstavovala daň z pridanej hodnoty 25 %, čo je druhá najvyššia hodnota po Maďarsku s 27 % DPH.
Závislosť od štátu a strata motivácie
Kritici tvrdia, že švédsky sociálny štát vedie k závislosti od štátu a strate motivácie k práci a sebestačnosti. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu. Od polovice 90. rokov sa miera závislosti na tomto systéme drží pri úrovni 8 percent obyvateľstva. To značí že štyridsať rokov od svojho vzniku napriek najvyššej úrovni dane z príjmu na úrovni 80 %, nedokázal švédsky sociálny štát vytvoriť efektívny mechanizmus, ktorý by dokázal odstrániť chudobu bez toho, aby vytvoril vrstvu ľudí, od neho závislých.
Problémy na trhu práce
Švédsko má problémy na pracovnom trhu, ktoré sú spôsobené nielen silným daňovým zaťažením práce, ale aj extrémne silnými odbormi, ktoré dostali od štátu zelenú na to, aby firmy pôsobiace vo Švédsku počúvali ich príkazy. Švédsko nedokázalo za ostatných dvadsaťpäť rokov vygenerovať pozitívny prírastok nových pracovných miest. Momentálne švédsky trh práce nedokáže zamestnať všetkých migrantov, ktorí do krajiny prichádzajú. Hlavnými dôvodmi sú bariéry minimálnej mzdy a štedré sociálne dávky. Charlotta Stern, výkonná riaditeľka súkromného výskumného inštitútu v Štokholme Ratio a profesorka sociológie organizácií a trhov práce na Štokholmskej univerzite, zdôrazňuje, že najviac trpia pri súčasnom nastavení ženy s nízkym vzdelaním, ktoré si veľmi ťažko hľadajú prácu.
Starnutie obyvateľstva a udržateľnosť
Švédsko čelí fenoménu starnutia obyvateľstva, čo predstavuje výzvu pre udržateľnosť sociálneho štátu. Do roku 2030 sa vo Švédsku zvýši počet ľudí v dôchodkovom veku o polovicu, pričom počet produktívnych narastie len o štyri percentá.
Problémy v zdravotnej starostlivosti
Prístup k zdravotnej starostlivosti je asi najpálčivejšia problematika sociálneho štátu, nakoľko tu dochádza ku kolízii obmedzených zdrojov s neobmedzeným dopytom. Rovnako to je aj vo Švédsku, kde v roku 2011 čakacie doby na termín u špecialistu predstavovali minimálne 4 týždne, a minimálne 4 mesiace si pacienti počkali na rôzne chirurgické zákroky.
Spoločenské problémy spojené s migráciou
S pribúdajúcim počtom azylantov v krajine sa zvyšuje aj tlak na sociálne výdavky štátu. Problémy sa stali problematickými najmä v kontexte rozvoja diskusií o prisťahovalcoch a spoločenských problémoch a nepokojoch. Centrom týchto problémov bolo mesto Malmö, v ktorom je takmer polovica obyvateľstva migrantmi alebo deťmi migrantov. Spoločenské problémy viedli k stavu, kedy v tomto meste bola miera vrážd na úrovni 3,4 na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v rámci Švédska je toto číslo na úrovni 1,1, na Slovensku 1,5, v Českej republike 0,6 a v Nórsku 0,5 vrážd na 100 000 obyvateľov (všetky údaje za rok 2017). Tento trend viedol k zvyšovaniu podpory extrémistických hnutí, ktoré ohrozujú stabilitu demokratického systému.
Mýtus škandinávskeho socializmu
Súčasné reformy a budúcnosť švédskeho modelu
Švédsko sa však dokázalo zo svojej minulosti do značnej miery poučiť. Potrebovalo na to ale dôjsť na pokraj krízy, kedy začali samotní Švédi požadovať reformy. Snaha švédskej vlády nájsť cestu naspäť z ekonomickej krízy viedla k vytvoreniu Lindbeckovej komisie. Tá mala pripraviť návrhy reforiem na návrat k ekonomickému rastu, ktorý Švédsko zúfalo potrebovalo. Na ilustráciu, v roku 1995 malo Švédsko 20 rokov s priemerným rastom HDP (fixných cien, v parite kúpnej sily) na úrovni 1,6 %, výrazne pod úrovňou OECD alebo EÚ-15. Lindbeckova komisia priniesla reformy, ktoré pomohli dostať Švédsko znova na prvé miesta z hľadiska rastu HDP ako aj v oblasti rastu disponibilného príjmu a produktivity. V priebehu 60. a 70. rokov sa začali šíriť myšlienky, že na vtedajšie problémy je odpoveďou silný sociálny štát. Podľa nich štátne monopoly nemali vôbec predstavovať problémy a mali byť skôr odpoveďou na mnohé ťažkosti, s ktorými sa potýkali vtedajšie európske krajiny. Ako sme však neskôr zistili začiatkom 90. rokov, keď sa ekonomika Švédska ocitla pred kolapsom, tak idea silného sociálneho štátu bola chybná. Začiatkom 90. rokov došli vláde peniaze a už nedokázala financovať všetky svoje aktivity. Pochopili to všetci, že vtedajší systém silného štátu narazil na svoje limity a nie je dlhodobo udržateľný, a preto muselo dôjsť k zásadnejším reformám. Dnes má Švédsko trhovú ekonomiku, ktorá má prvky sociálneho štátu. Ide tak o akýsi zmiešaný model kapitalizmu a socializmu. Charlotta Stern hovorí, že by dnes Švédsko nemalo byť nejakým vzorovým príkladom sociálneho štátu, lebo sa v minulosti ukázalo, že veľmi nefungoval. Je to už len akýsi mýtus. Krajina a občania sú bohatí skôr z iných dôvodov.
Kľúčové reformy
Časť reforiem spočívala v okresaní štedrého sociálneho štátu. To viedlo k vytvoreniu nového dôchodkového systému, z dôvodu zvyšujúcich sa nákladov kvôli vyššiemu podielu starších obyvateľov. Reforma bola nevyhnutná aj kvôli nízkemu ekonomickému rastu a faktu, že starý systém stratil štedrosť pri plošnej aplikácii, ktorou bol definovaný. Cieľom nového systému bolo vytvoriť udržateľný systém s ohľadom na mieru ekonomického rastu a s prepojením medzi príspevkami do systému a benefitmi. Systém poistenia v nezamestnanosti sa tiež stal dobrovoľným, hoci dostáva podporu zo strany štátu. Ľudia bez poistenia dostávajú finančnú asistenciu. Tento systém v súčasnosti pokrýva 90 percent pracujúcich. Sociálne služby sa dostali pod správu lokálnej samosprávy a poskytujú individuálnu a rodinnú starostlivosť a ošetrovateľstvo a starostlivosť o starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím. Tieto zmeny umožnili postupné znižovanie miery prerozdeľovania (z úrovne 71,7 % verejných výdavkov k HDP v roku 1993 na 55,1 % v roku 2000, z ktorej ešte mierne klesla na súčasných približne 52 percent) a pokles daňového zaťaženia.
Daňové reformy
Predchádzajúci daňový systém výrazne zdaňoval bohatých ľudí hoci firemné dane zostávali na relatívne nízkej úrovni. Zmena v tomto systéme nazvaná „daňovou reformou storočia“ bola zavedená v roku 1991. Najvyššia úroveň dane bola znížená z 80 % na 50 %. Došlo aj k zjednodušeniu systému, vďaka ktorému až 85 % daňovníkov nemusí podávať daňové priznanie. Tí platia len lokálnu daň z príjmu na úrovni 30 %. Podobne aj všetok podnikateľský príjem sa zdaňuje na úrovni 22 %.
Reforma verejných financií
V roku 1997 sa zaviedlo pravidlo, ktoré prinútilo Švédsko mať v priemere minimálne 2 % prebytok rozpočtu počas obdobia hospodárskeho cyklu. Toto pravidlo sa neskôr zmiernilo na 1 % prebytok. Za iba 15 rokov využívania tohto pravidla padol verejný dlh na úroveň takmer 30 % HDP. Výsledky reforiem na seba nenechali dlho čakať. Z krajiny na chvoste rebríčkov rastu HDP sa stala krajina, ktorá žiari nielen v porovnaní s krajinami Európskej Únie ale aj celej OECD.
Vplyv globalizácie
Globalizácia ovplyvňuje hospodársku politiku Švédska. Tvorcovia hospodárskej politiky musia rešpektovať globalizačné procesy ako objektívny jav. Globalizácia vytvára nové príležitosti, ale aj riziká. K úspechu v globalizačnom procese prispieva otvorenosť voči globalizácii kombinovaná so silným vzdelanostným, informačným a informačno-komunikačným zázemím ako aj aktívnym prístupom k formovaniu konkurencieschopnosti.
Štruktúrna politika
Štruktúrna politika predstavuje súbor hospodársko-politických opatrení a nástrojov zameraných na efektívnu alokáciu zdrojov v ekonomike.